Lea

Len čo som sa vynorila z portálu v Austinovej izbe, hlavu mi zachvátila dobre známa bolesť. Z rúk mi vypadli denníky, ktoré som niesla. Podlomili sa mi kolená. Pridala som sa k denníkom a spadla tiež.

„Čo sa jej stalo?" počula som zahmlene Austinovu otázku, keď sa vynoril z portálu aj on. Potom som už nepočula a nevidela nič, čo by sa týkalo prítomnosti. Všetko zahalila budúcnosť.

Liam sedel na stoličke. Niečo čítal. Sústredene na to hľadel a bolo vidno, že ho to naozaj veľmi zaujalo. Tváril sa ohromene, ako keby sa dozvedel niečo, o čom sa mu nikdy ani len nesnívalo. Nevidela som, čo číta, ale vyzeralo to ako nejaký zápisník. Zdalo sa mi, že som v ňom zazrela dátumy. Liam si vložil hlavu do dlaní a následne ho zatvoril. Zápisník mal modrú farbu a na jeho vrchu bol obrázok mesiaca v splne, ktorého svit sa odráža na morskej hladine. Ten obrázok sa mi zdal známy. Akoby som ho videla iba nedávno. Potom ma osvietilo a došlo mi, že je to jeden z Luniných denníkov.

V ušiach mi zaznel Elin hlas: „Lea, si v poriadku?"

Otvorila som oči. Chvíľu som iba zhlboka dýchala a neodpovedala. Sadla som si. „Mala som víziu. Liam si prečíta Lunin denník."

„To predsa nie je možné," povedal Austin. „Ako sa k nemu dostane?"

„Netuším. Videla som len to, že si ho prečíta."

„Vieš, ktorý z denníkov?"

„Modrý s obrázkom mora a mesiaca v splne."

„Mám dojem, že takýto teraz niesla Luna," ozvala sa Emma. „Moment. Kde vlastne Luna je?"

„Neprišla s nami?" povedala som a rozhliadla sa po miestnosti.

„Došľaka!" zahromžil Austin. „Nemal som ju nechať ísť poslednú. Dúfam, že sa nestratila v portáli. Vrátim sa do jaskyne." Vytvoril portál a zmizol.

Emma si sadla za stôl v Austinovej izbe. Náhle akosi posmutnela. Takúto smutnú som ju nevídala často. Väčšinou bola pre niečo naštvaná, alebo sršala optimizmom a dobrou náladou. Ale smutná veľmi často nebýva.

„Emma, stalo sa niečo?" spýtala som sa.

Vložila si hlavu do dlaní a potom na mňa pozrela. „Ja len... Táto izba vo mne vynára množstvo spomienok."

„Jasné. Chodili ste spolu," hlesla som.

„Kiež by som ho nikdy nespoznala."

„Emma, tak nehovor," povedala Ela a pošúchala ju po chrbte.

Ďalej sme v rozhovore nepokračovali, pretože sa zjavil Austin. Na tvári mal zúfalý výraz a prudko dýchal. Sadol si na svoju posteľ. Všetky tri sme naňho pozreli s otázkou v očiach.

„Je preč," prehovoril. „Ona je preč. Zmizla. Najhoršie je, že netuším, kam. Našiel som len toto." Zdvihol ruku, v ktorej držal modrý denník. „Je to ten, čo si videla. Však, Lea? Liam si ho mal prečítať."

Prikývla som. „Áno. Je to on."

Austin položil denník na kopu k ostatným. „Musíme ich niekam ukryť, nech sa k nim nikto nedostane. U mňa ostať nemôžu. Mohli by ich nájsť rodičia. Boli by zvedaví. Luna v nich píše aj o mne. Nemôžu sa dozvedieť, že chodím s morskou pannou. Nepáčilo by sa im to. Povoľujú mi iba vzťah s čarodejnicou."

„Viem, ako sa ich zbaviť, aby sa k nim nikto nedostal," prehovorila Emma. „Spálim ich." Zdvihla ruku. Na jednom z denníkov sa začínal tvoriť malý plamienok. Austin chytil Emmu za zápästie zdvihnutej ruky.

„Nič sa tu páliť nebude," povedal jej.

Ela použila svoju moc a vzniknutý plameň uhasila sviežim vetrom, ktorý spravil okruh po celej miestnosti štekliac nás na pokožke.

„Premýšľaj, Austin. Je to jediný spôsob, ako zabrániť rozšíreniu Luniných tajomstiev. Myslím si, že by s tým súhlasila." Uprene mu hľadela do očí a v pohľade jej bolo vidno, že je doňho ešte stále zamilovaná. Zároveň si však uvedomuje nemožnosť prerušenia silného puta, ktoré Austina viaže k Lune.

„Ja si zas myslím, že svoje tajomstvá nechce zničiť. Keď ich zapisovala, asi na to mala dôvod," povedal Austin, ešte stále držiac Emmine zápästie.

„Fajn," hlesla Emma po chvíľke mlčania. „Nič páliť nebudem." Austin svoje prsty odmotal z jej zápästia a Emma spustila ruku vedľa tela.

Liam

Dnes ráno sa Johnny Kapahala vrátil do jaskyne po denník, ktorý sme tam včera nechali. Hľadal snáď všade, no nikde ho nebolo. Vedel som, že budú pátrať po ryšavke, pričom ten denník vezmú. Aj tak je to asi jedno. Keby sme ho včera zobrali so sebou, rozmočil by sa. Tak či onak by sme z neho nič nemali.

Pred chvíľou som bol u Emmy doma vypýtať si číslo izby, v ktorej je ubytovaná Lea. 

Vystúpil som z výťahu na správnom poschodí. Zastavil som sa pri hotelových dverách s číslom 428. Pozrel som na svoju ruku a skontroloval, či si číslo pamätám správne. Áno. Je to 428. Presne tak to mám zapísané na ruke.

Zaklopal som, dúfajúc, že ju zastihnem. Po niekoľkých sekundách mi otvorila postaršia pani s vlasmi popretkávanými sivými prameňmi. Buď ma Emma oklamala, alebo ani ona sama nepozná skutočné číslo Leinej a Elinej izby.

Pani na mňa chvíľu pozerala a potom sa otočila do izby. Povedala niečo v cudzom jazyku. Mám taký dojem, že som tam začul aj Leine meno. Toto zrejme bude jej babka. Alebo Elina. Na mamu sa zdá príliš stará.

„Liam? Čo tu robíš?" povedala Lea, keď sa objavila vo dverách namiesto babky, ktorá vošla späť do izby. „Ako vieš, kde máme izbu? Budem hádať. Emma?"

„Emma," prikývol som. „Môžeme sa porozprávať?"

„Vlastne som s tebou tiež chcela hovoriť. Ale práve sa chystáme na obed."

„Tak neskôr?"

„To je v pohode. Ja ich potom dobehnem." Otočila sa do izby a povedala niečo v cudzom jazyku, v ktorom pred chvíľou hovorila aj jej alebo Elina babka. Postavila sa nabok, aby obe mohli prejsť von.

„Ahoj, Liam," pozdravila ma Ela. Kývol som jej. Všimol som si udivený pohľad, ktorý hodila na Leu. Keď odišli, vošli sme s Leou do moderne zariadenej hotelovej izby s bledooranžovými stenami ladiacimi s oranžovou prikrývkou na posteliach. Jedna posteľ stála opretá o ľavú stenu a dve boli pozdĺžne pri pravej stene. Pri každej posteli sa vynímal nočný stolík z bledého dreva. Vedľa skrinky s televízorom vnikalo do izby oproti vchodovým dverám svetlo cez balkónové dvere, za ktorými som videl rozprestierajúcu sa modrú hladinu oceánu. Dvere na balkón zdobila žltooranžová záclona, aká visela aj na okne, ktoré bolo hneď za televízorom, pri ktorom sa nachádzal stôl a tri stoličky. Po ľavej strane pri dverách trónila skriňa so zrkadlovými odsúvacími dverami. Pri posteli stojacej na ľavej strane izby boli dvere do kúpeľne a ďalšia skriňa. 

„Dáš si niečo na pitie?" spýtala sa. 

„Áno, stačí čistá voda," odpovedal som. Do pohára napustila vodu a položila ju na stôl. „Ďakujem."

Lea si sadla na jednu z postelí a ja na stoličku.

„Chceš hovoriť o tom, kvôli čomu si mi včera volal? Vravel si, že ste niečo objavili," skonštatovala po sekundách ticha.

„Ja len... že si mi nevolala, tak som prišiel," povedal som a odpil z vody. „A áno. Chcel som sa porozprávať aj o tom." Určite jej neplánujem povedať všetko. Nepotrebuje vedieť, že sme sa dozvedeli viac, ako si myslí. To, že ich kamarátka zmizla, už vie. Nemusí vedieť aj o tom, že viem, že s tým morským tajomstvom má niečo spoločné aj ona s Elou a Emmou.

„Čo také zaujímavé ste objavili?" usmiala sa. Neviem, či sa ma teraz snaží baliť, alebo sa usmiala len tak. Alebo sa len pretvaruje, aby zo mňa vytiahla informácie. Nech je to akokoľvek, ten úsmev jej naozaj pristane. „Našli ste už tú bájnu morskú pannu?" spýtala sa naoko ľahostajne.

Ak poviem, že nie, bude si možno myslieť, že ryšavku uniesol niekto iný, alebo sa proste niekam stratila. Pomôže to odpútať pozornosť od nás. Nebude sa vypytovať a zamerajú sa na niečo iné. „Bohužiaľ, nie. Ale našli sme úchvatný tunel celý obrastený koralmi. Je to niečo neskutočné. Nešli sme doň veľmi hlboko, lebo tam bola tma a nemali sme baterky. Ale určite sa tam vrátime. Vyzerá to úchvatne."

„Bol si tam len ty s Emmetom? Ja by som sa asi bála, keby som sa mala niekde potápať len sama s kamarátkou." Och, bože... Prečo tá otázka? Zrejme nás musela niekde vidieť s Johhnym. Alebo jej ryšavka povedala, že videla troch potápačov.

Keď odpoviem, že sme len dvaja, bude vedieť, že klamem. Alebo to napomôže k tomu, že odpútam jej pozornosť od nás, keďže ryšavka predsa videla troch potápačov, nie dvoch. „Áno, iba my dvaja. Nechcela by si to preskúmať s nami?" spýtal som sa a čakal na reakciu.

„Nie." Odpovedala akosi príliš rýchlo. Podozrivo rýchlo.

„Prečo? Mohla by to byť zábava. Tie koraly sú naozaj krásne."

Milo sa na mňa usmiala a povedala: „To ti verím. Nemám však žiadne skúsenosti s potápaním. A nerada chodievam ďaleko do mora. Radšej ostávam v blízkosti pevniny. No a ak by sme mali byť len traja, tak by som sa asi trochu bála." Nerada chodí ďaleko od pevniny? Tak prečo sme ju ja a Emmet našli s Elou a Emmou vtedy uprostred mora, keď sme sa išli previezť na člne? To je teda výhovorka.

„Pokojne s nami môžu ísť aj Emma s Elou. A aj nejakí iní tvoji kamaráti. Spoznala si tu niekoho okrem Emmy?"

„Teba s Emmetom predsa."

„To áno," zasmial som sa. „A niekoho ďalšieho?" Som zvedavý, či tých dvoch teraz zamlčí.

„No, vieš..." zaváhala, „vlastne ani nie. Veľmi sa tu s ľuďmi nestretávame. Iba s Emmou. Učila nás surfovať a aj po skončení kurzu sme ostali kamarátky." No jasné... To sa dalo čakať.

„Ako dlho tu ešte s Elou ostaneš?" Potrebujem zistiť, koľko bude trvať, kým to so skrývaním morskej panny nebude jednoduchšie. Keď Lea s Elou odídu, už ostanú len dvaja pátrači, ktorí ju budú chcieť nájsť. Emma a ten chalan. Na druhú stranu mi to však bude trochu ľúto. Lea sa mi celkom zapáčila a rád by som ju lepšie spoznal.

Nazrela do kalendára v telefóne. „V podstate len štyri dni," odvetila. „Dobre, že si sa spýtal. Sama som si nestihla uvedomiť, že tu už dlho neostanem. Aspoň viem, že by bolo fajn začať sa s Havajom pomaly lúčiť."

„Ostaneme v kontakte?" spýtal som sa.

„Jasné," povedala. Postavila sa. Ja tiež. Chcel som zo stola vziať pohár s vodou a dopiť ju, no zrejme som ho uchopil akosi zle, lebo odrazu sa mi vyšmykol z ruky a jeho obsah sa vylial priamo na Leine brucho. Hodila na mňa veľmi zvláštny pohľad. Ako keby sa tej vody zľakla.

„Prepáč. Je mi to veľmi ľúto. Nechcel som." Schmatol som uterák, ktorý som videl visieť neďaleko a začal jej utierať tričko.

„Liam, to je v pohode," povedala. Utekala do kúpeľne a zatvorila dvere. Začul som náraz, ako keby spadla na zem. Postavil som sa ku dverám od kúpeľne.

„Lea, si v poriadku? Nespadla si?"

„Nič mi nie je. Vážne. Som v pohode." Povedala to veľmi naliehavo.

„Určite? Nepotrebuješ pomoc?"

„Áno, určite. Len sem, prosím ťa, nechoď." Tak toto je fakt divné.

Otočil som sa chrbtom ku kúpeľňovým dverám a porozhliadol sa po izbe. Mohol by som to tu prehľadať. Možno nájdem niečo zaujímavé. Podišiel som ku skrini a čo najtichšie ju otvoril. Ponadvihoval som oblečenie a prezrel všetky poličky. Následne som poprezeral zásuvky. Nič podozrivé som však nenašiel. Nazrel som aj do nočných stolíkov. Tiež nič, čo by malo niečo spoločné s morskými pannami. Naklonil som sa a pozrel pod jednu z postelí. Priestor pod ňou bol úplne prázdny. Pozrel som sa aj pod druhú. Ležala tam hŕba kníh. Teda vlastne zápisníkov. Zrejme sú to denníky morskej panny. Keď sme ich pristihli prechádzať cez ten modrý priechod, chalan aj ryšavka v rukách niesli presne takéto zápisníky. Vtedy som si myslel, že sú to knihy, až kým som neotvoril ten jeden, čo tam ostal. Mysleli si, že tu budú v bezpečí, zrejme preto si ich Lea s Elou vzali na starosť.

Natiahol som ruku pod posteľ. Vytiahol som toľko denníkov, koľko zvládnem uniesť. Jeden z nich bol aj ten, čo sme nechali v jaskyni. Ten s potlačou mesiaca v splne a mora. Nechápem, kedy stihla zapísať také množstvo denníkov. Chytil som ich do rúk a postavil sa. Pri dverách do kúpeľne som sa ozval: „Lea?"

„Nechoď sem! Som v poriadku."

„Len som ti chcel povedať, že sa ponáhľam domov."

„Dobre." Očividne jej odľahlo. „Tak sa vidíme zase nabudúce."

„Okey. Maj sa."