Luna

Sedela som v koralovej jaskyni opretá o veľký balvan. Šum vodopádu padajúceho do jedného z jazierok vo mne vyvolával zvláštny pokoj. Vždy som ho rada počúvala. Znel ako hudba, len ešte o niečo lepšie. Bežnej hudbe, ktorú počúvajú dnešní tínedžeri som nikdy nejako veľmi neholdovala. Pre mňa bol hudbou tento vodopád, alebo šum vody, keď plávam pod hladinou. Zakaždým je to také ukľudňujúce. Milujem ten pokoj a modro oceánu. Cítim sa tam neskutočne dobre. Byť morskou pannou je to najlepšie, čo sa mi v živote mohlo stať. Oceán je láska na celý život. Ak mu raz podľahneš, už niet cesty späť.

Pohľadom som zablúdila k vodnej hladine rozčerenej vodopádom a potom pozrela aj na zvyšné štyri jazierka. Od najväčšieho jazierka sa veľkosťou líšili takmer o polovicu. Svojím rozmiestnením tvorili dokonalý kruh. Postavila som sa a spravila niekoľko krokov do stredu kruhu. Pomaly som sa otáčala a postupne očami prechádzala po piatich vodných plochách. Všimla som si, že nie sú úplne pokojné. Čo sa týka veľkého jazierka, je jasné, že nebude pokojné, keďže doňho padá vodopád. Ja som sa teraz zameriavala najmä na štyri menšie. Ich hladina sa pomaly dvíhala a klesala. Tento pohyb bol veľmi jemný a nepatrný, ale keď som sa teraz lepšie pozrela, videla som to. Musia byť nejako prepojené s hlavným jazierkom a tým pádom aj s morom. Ak by neboli, ich hladina by sa nehýbala.

Pomaly som si kľakla na zem. Dlane som položila na chladnú dlážku jaskyne. Zhlboka som sa nadýchla a zatvorila oči. Využila som svoju moc, spojenie so zemou, a sústredila sa na to, čo je podo mnou. Cítila som pevnú zem. Vnímala som čiastočky, z ktorých sa skladala a hľadala medzi nimi medzery. Keď som prenikla hlbšie pod povrch, zacítila som v zemi niečo, čoho obvykle necítim tak veľa. Niečo, čo sa priamo pod povrchom zvyčajne nenachádza v takom hojnom množstve, v akom som to cítila teraz. Bola to voda. Vnímala som, že pod zemou sú tunely plné vody. Ťahali sa od najväčšieho jazierka, na niektorých miestach sa prekrižovali a spájali všetky jazierka dohromady.

Pri vplávaní do najväčšieho z jazierok som si nikdy nevšimla prítomnosť nejakého tunela.

Otvorila som oči a postavila sa. Spravila som niekoľko krokov k hlavnému jazierku a skočila doň. Po premene som sa otočila a zrak obrátila smerom, kde som vytušila prítomnosť tunela. Ležal tam balvan posiaty farebnými koralmi. Podrobnejšie som si ho prezrela a všimla som si, že je za ním veľká medzera. Nie však dostatočne veľká na to, aby sa cez ňu dalo preplávať. Položila som naň ruku a použila spojenie so zemou podobne, ako pred chvíľou. Balvan sa začal pomaly hýbať a vytvoril tak priestor potrebný na to, aby som sa dostala do tunela. 

Bola tam tma. Ale aj tak som vošla. Na stranách tunela som cítila ďalšie priechody. Tam sa podzemné tunely zrejme križovali. Vynorila som sa v jednom z menších jazierok. Hneď vedľa tunela, ktorým som sa sem dostala, som si všimla ďalší. Vošla som doň a vynorila sa v protiľahlom jazierku. To isté som zopakovala ešte trikrát, až som sa znova dostala do jazierka s vodopádom. Tam som si uvedomila, že krížiace sa tunely tvoria pod zemou pentagram. Každé z jazierok tróni na jednom z jeho piatich cípov.

Moje úvahy prerušilo nemilé prekvapenie. V tunely, ktorý spája najväčšie jazierko a more, sa začali objavovať tri postavy. Nohy im predlžovali potápačské plutvy, na chrbtoch mali pripevnené potápačské vybavenie a na očiach okuliare. Dvaja z nich sú určite tí chalani, ktorých mi spomínali baby. Ostala som strnulo plávať na mieste a nezmohla sa na nič. Potom ma zbadali. Jediné, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo použiť proti nim svoju moc. Spomedzi kameňov a rias vyšľahli korene a obmotali sa im okolo členkov a zápästí. Rýchlo som ich oboplávala a upaľovala preč. 

Toto som nechcela. Nikdy sa to nemalo stať. Táto jaskyňa je moje miesto. Môj domov. Nemajú tu čo robiť.

Ponáhľala som sa preč tak veľmi, až ma z toho bolel chvost. Plávala som však ďalej. Cítila som, že z očí sa mi derú von slzy. Ako sa objavovali, rovno aj mizli v mori.

Pri plávaní okolo stroskotanej lode, som si všimla lano. Na dne ho držala kotva. Putovala som po ňom očami a prišla na to, že visí z nejakého člna. Osamelo sa hojdal na hladine. Dala by som krk za to, že patril tým trom. Na nič som nečakala a pomocou morských rias ho stiahla ku dnu. 

Toto malé víťazstvo mi na tvári vyčarilo úsmev.

Liam

Pohľad som upriamil na zvlnenú morskú hladinu. Pomaly sa zdvíhala a klesala a nadvihovala čln, v ktorom som sedel aj s Emmetom a Johnnym Kapahalom. Mali sme namierené k miestu, kde stroskotala loď. Čln sa rýchlo posúval vpred.

„O chvíľu by sme tam už mali byť," oznámil som Johnnymu Kapahalovi. Ten iba prikývol. Keď sme sa dostali na dané miesto, vypol som motor na člne a zhodil kotvu. Johnny Kapahala do vody skočil ako prvý. S Emmetom sme mu hodili plutvy a kyslíkové bomby. Keď si všetko nasadil, podali sme mu aj naše vybavenie a skočili za ním. Tiež sme sa obuli a dali si na chrbát kyslíkové bomby. Boli z úplne iného a z oveľa kvalitnejšieho a novšieho materiálu, ako tie naše po starom otcovi. S týmto budeme môcť ísť do poriadnych hĺbok. K lodi sa dostaneme raz dva.

Johnny ponoril tvár pod hladinu a pozrel na dno. Potom sa vynoril. „Nikde ju tam nevidím."

Tiež som nazrel do vody. Očami som blúdil po morskom dne. Na piesku sa vlnila veľká plocha husto narastených rias. Boli to tie, ktoré zakryli loď. Zdvihol som hlavu. „Nevidíte ju kvôli tým rastlinám. Veď som vravel, že ju pokryli akési divné rastliny." Johnny na mňa znova pozrel neveriacky. „Poďme dolu," povedal som a ponoril sa. Plával som na dno. O pár minút som už bol pri hŕbe rastlín. Chytil som ich rukami a začal postupne šklbať. Nešlo to práve najjednoduchšie. Držali tam ako šľak. Ale po nejakej chvíli sa mi aj tak podarilo odokryť kúsok z lode. 

Otočil som sa a pozrel na blížiaceho sa Emmeta a Johnnyho Kapahalu. Johnny ku mne priplával bližšie. Ukázal som rukou na odokrytý plech. Chvíľu na to hľadel a potom so mnou začal šklbať ďalšie kusy rias. Odokryli sme pomerne veľkú časť. Johnny po chvíli prestal a niekam sa zahľadel. Nasmeroval som pohľad tam, kam pozeral. Nevidel som však nič zvláštne. Otočil sa na nás a potom späť na to miesto. Pustil trsy rastlín, ktoré držal v rukách a stredne rýchlim tempom začal niekam plávať. S Emmetom sme sa na seba začudovane pozreli. Emmet naznačil rukou, že by sme asi mali ísť za Johnnym. Potom ma oboplával a šiel za ním. Aj ja som sa nakoniec vybral tým smerom. 

Po chvíli plávania som si všimol, čo Johnny zbadal a kam to vlastne mierime. Vo veľkom zhluku farebných koralov sa črtalo niečo tmavé. Keď som sa dostal bližšie, bolo mi jasné, že je to nejaký tunel.

Johnny zastavil a počkal, kým sa dostaneme k nemu. Potom nám naznačil, že ide dnu a že ho máme nasledovať. Po jeho vstupe do tunela sme sa s Emmetom na seba vystrašene pozreli, ale nakoniec sme Johnnyho predsa len nasledovali. Nemal som z toho dobrý pocit. Prečo tam vlastne ideme? Môže tam žiť niečo nebezpečné.

Spomalil som tempo plávania a držal sa viac v úzadí. V šere tunela sa dva metre predo mnou mihali Emmetove a Johnnyho potápačské plutvy. Jeden z nich zapol baterku, ktorú mal pripevnenú na čele, čo zvýšilo svetelnosť tunela. Bol úplne obrastený koralmi. Trblietali sa a odrážali svetlo, ktoré na ne hádzala baterka. Po chvíľke baterku vypol, pretože do tunela sa odniekiaľ rinulo svetlo. Tam, kde bolo najsilnejšie, tunel určite končí. A práve tam, na konci tohto tunela, bola morská panna. 

Vedel som to! Došľaka, ja som to vedel!

Dlhé ryšavé vlasy sa jej vlnili okolo hlavy a strieborná plutva sa trblietala. Na tvári mala vystrašený výraz. Chvíľu len kamenne plávala na mieste. Potom niečo urobila rukami. Johnnymu a Emmetovi sa okolo členkov a zápästí obmotali akési korene, ktoré odrazu vyrástli z pomedzi koralov. Netrvalo dlho, kým som na zápästiach a členkoch nezacítil nepríjemný zvieravý tlak aj ja. Korene nás mocne držali na mieste. Nemohli sme sa pohnúť.

Morská panna veľmi rýchlo preplávala okolo nás a niekam zmizla.

Pokúsil som sa jednou uväznenou rukou dostať k nožíku, ktorý som mal pripevnený na opasku. Ale nešlo to. Korene obmotané okolo môjho zápästia mi nedovolili pohnúť rukou ani len o centimeter. Pozrel som na Emmeta a Johnnyho, ako na tom sú. Tiež sa snažili márne vyslobodiť zo zajatia.

Nevedel som, že tá morská panna má aj nejaké kúzelné schopnosti. Toto by mi ani vo sne nenapadlo. Otočil som sa smerom, ktorým odišla. Neostala po nej ani stopa. Ani jediný náznak toho, že tu pred chvíľou bola. Kde teraz asi tak môže byť? Určite už odplávala ďalej, ako je vzdialenosť od lode až sem.

Loď!

Že mi to nenapadlo hneď. Ona vie hýbať rastlinami. Ukryla tú loď. Lenže dôvod, prečo to spravila, mi akosi uniká.

Korene obmotané okolo nás sa začali pomaly uvoľňovať. Emmet s Johnnym za vydali smerom von z tunela. Plával som za nimi. Koraly rastúce v tunely začínali byť hustejšie. Doplával som na miesto, kde sa od koralov odrážalo svetlo. Vyplával som na hladinu za tými dvoma a vynoril sa. Pohľad sa mi rozprestrel po neskutočnej nádhere. Bol som obklopený typom jaskyne, akú som nikdy predtým nevidel. Do jazierka, v ktorom sme plávali, padal vodopád. V jaskyni sa nachádzali štyri jazierka, ktoré boli menšie, ako to, v ktorom sme sa práve nachádzali. Doslova som si išiel oči vyočiť. Všetko to bolo naozaj neskutočné. Nádherné. Očarujúce. Na tvári Emmeta a Johnnyho som videl rovnaký údiv. Obzerali sme sa po jaskyni a obdivovali krásu tejto veľkolepej nádhery. Johnny sa rukami zaprel o breh a vyhupol sa na kraj jazierka. Potápačské okuliare položil vedľa seba na zem a vyzul si plutvy. S Emmetom sme spravili to isté.

Postavil som sa a bosými nohami kráčal po chladnej zemi jaskyne. Očami som blúdil po ostatných štyroch jazierkach. Ich hladina bola takmer pokojná, len sem tam sa zdvihla o niekoľko centimetrov. Zastavil som pri jednom zo stalagnátov, ktoré tu rástli. Rukou som prešiel po jeho studenom tvrdom povrchu.

„Tak toto je neskutočný objav," začul som Johnnyho hlas. „S týmto by som zarobil miliardy. Predstavte si, že by sa to otvorilo pre verejnosť. Hrnuli by sa sem návštevníci z celého sveta."

„A čo tá morská panna?" ozval som sa. Pri pohľade na jaskyňu sme všetci traja aj zabudli, že sme ju videli. Teraz sa mi však vynorila v pamäti. „Už mi veríte, že existuje?"

Johnny na mňa pozrel zvláštnym pohľadom. „Prepáč, že som ti neveril. Ty by si snáď veril, keby ti niekto povedal, že videl morskú pannu? Je to niečo neskutočné," skonštatoval. „Ak by sa to tu otvorilo, morská panna by bola atrakcia číslo jeden."

„Som si istý, že ak sem začnú chodiť ľudia, ona utečie," povedal som.

„Tak ju budeme musieť uloviť," zapojil sa do rozhovoru Emmet.

„Fajn," hlesol som, hoci sa mi ten nápad zdal zvláštny. Ale už dlhšiu dobu som chcel zistiť, kde sa tu nabrala a ako je možné, že existujú morské panny. Toto je vec, ktorá mi v mysli vŕta, od kedy som ju videl. Lenže niečo mi hovorí, že by nebolo správne zneužiť ju a toto miesto ako prostriedok k dosiahnutiu bohatstva. Ale potrebujem sa o nej dozvedieť viac.

„Nehovoríš to veľmi presvedčivo," hlesol Emmet. „Nepáči sa ti ten nápad? Veď ty sám si ju chcel nájsť."

„Nie. Súhlasím s tým. Ulovíme morskú pannu."

Austin

Hudbu, ktorá mi do uší prúdila zo slúchadiel zastrčených v mobile, prerušovalo udieranie na okno. Z počiatku som tomu pozornosť nevenoval, myšlienky mi zabiehali všade inde, len nie k úderom na okno. Keď však neustávalo, zložil som si slúchadlá a obrátil zrak k miestu činu. To, čo do okna udieralo, boli kamene, ktoré naň niekto hádzal v pravidelných intervaloch. Postavil som sa a pristúpil k nemu. Otvoril som okno a nazrel von. Stála tam Luna s naštvaným výrazom v tvári. Dlhé ryšavé vlasy mala strapaté, trčali jej do všetkých možných smerov. Bola zadýchaná, zrejme sa sem veľmi ponáhľala.

„Luna, čo tu robíš?"

„Hoď mi nejaké lano, alebo niečo!" zavolala.

„Nemala by si tu byť. Rodičia sú doma."

„Toto je stav núdze, Austin. Hoď mi to lano!"

Poobzeral som sa po izbe. Mal som v nej všetko možné, len nie lano. „Nemám lano. Skús použiť svoju moc."

„Som príliš vyčerpaná na to, aby som ju použila." Oprela sa dlaňami o stehná a zhlboka dychčala.

„Austin?" ozval sa matkin hlas.

„Ide mama, počkaj chvíľu," povedal som Lune čo najtichšie a rýchlo zabuchol okno, div, že z okenného rámu nevypadlo sklo.

Mama vošla do izby a spýtala sa: „S kým sa to tu rozprávaš?"

„To bolo z telky." Ja viem, úplne chabá výhovorka. Používam ju možno až príliš často. Zdvihla hnedé obočie. „No vážne," povedal som. „Práve som ju vypol."

„A čo ten rachot?"

„Fúkal vietor a zabuchol okno," vysypal som zo seba.

Vzdychla a odišla z izby. Dvere, samozrejme, nezavrela. Ako vždy. Tak som ich zavrel ja. Pre istotu som aj zamkol. Vrátil som sa späť k oknu a otvoril ho.

„Našiel si niečo, čo by mi poslúžilo ako lano?"

Zavrtel som hlavou a pozrel pred seba na strom, ktorý neďaleko okna rástol. Jeho listy sa plahočili v jemnom letnom vánku. Chvíľu som premýšľal, ako sem Lunu dostať. Potom ma osvietilo. „Skús vyliezť na ten strom."

Otočila sa a pozrela naň. „Chceš ma zabiť?"

„Ani to neskúsiš?"

„Keď sa tam inak nedostanem..." Podišla k stromu a začala naň šplhať. Chytila sa najnižšej vetvy a rukami sa vytiahla vyššie. Sadla si na ňu a opatrne sa začala stavať, pričom sa rukami pridržiavala kmeňa stromu. Keď už stála, načiahla sa za ďalším konárom. Trochu poskočila, aby sa ho mohla chytiť. Nohami sa zaprela do kmeňa a snažila sa dostať vyššie, lenže potom sa konár, ktorého sa držala, začal lámať. Keď si to všimla, rýchlo sa chytila vedľajšieho a ten, ktorého sa držala predtým, spadol na zem. Skúsila sa znova vytiahnuť vyššie. Vo výške, v ktorej bola teraz, rástli konáre hustejšie na sebe, takže to so šplhaním mala jednoduchšie.

„Čo teraz?" spýtala sa, keď už bola vo výške okna.

„Skús prejsť bližšie k oknu. Ten konár vyzerá byť dosť pevný, takže sa asi nezlomí."

„Fajn," povedala. Postavila sa na konár, o ktorom som hovoril a začala pomaly kráčať k oknu, pričom sa rukami pridržiavala konára nad sebou. „Ešte, že sa nebojím výšok," zamrmlala skôr pre seba a pohla sa trochu rýchlejšie. Keď bola asi dva metre od okna, konár sa pod jej váhou začal ohýbať. „Austin, čo teraz?"

„Skoč."

„Som príliš ďaleko."

„Zvládneš to."

„Nie som si tým istá."

„Tak skús prejsť ešte aspoň pol metra a potom skočiť."

„Okej. To by mohlo vyjsť." Začala sa po malých krokoch pohybovať dopredu. Dlane mala kŕčovito obopnuté okolo konára nad sebou. Videl som na nej neistotu a strach. Konár bol v tejto časti už príliš tenký. Spravila ešte štyri malé kroky a potom sa odrazila a vletela do okna. Obaja sme sa zvalili na zem. Našťastie to nevyvolalo príliš veľký hluk, aký by sa dalo očakávať.

Ležala na mne a rukami sa opierala o moju hruď. Zdvihla hlavu a pozrela mi do očí. Potom sa začala potichu smiať a ja s ňou. Natiahla sa k mojim perám a pobozkala ma.

Náhle zvážnela. „Myslím, že by sme sa mali vrátiť k tomu, prečo som za tebou prišla. Je to dosť dôležité." Sadla si na zem.

Sadol som si vedľa nej a jednou rukou ju objal okolo pliec. „O čo ide?"

„No... História sa opakuje. Nejakí potápači objavili koralovú jaskyňu."

„Videli aj teba?"

Neodpovedala. Pohľad, ktorým sa na mňa pozrela, všetko ozrejmil. Želal som si, aby som ten pohľad prečítal zle, ale vedel som, že všetko chápem správne. Znova sa musí ukrývať a nebude mať pokoj, až kým s tým niečo nespravíme. 

„Práve som bola v najväčšom jazierku a pozerala do tunela. Plávali oproti mne. Keby som ich pomocou koreňov nespútala na mieste, určite by mi zahatali cestu a chytili ma."

„Čo budeš teraz robiť?"

„Neviem. Ostali mi tam veci, takže sa budem musieť vrátiť."

„To v žiadnom prípade. Kašli na veci. Nebudeš kvôli tomu riskovať."

„Ide o nejaké moje zápisky. Denníky. Nebolo by dobré, keby ich našli. Sú síce ukryté pod kameňmi, ale aj tak sa k nim môžu dostať."

„Nepustím ťa tam."

„Austin, ak si z toho niečo prečítajú, zistia všetko o mágií. Mám tam popísané o tebe, o tom, že si kúzelník a... proste všetko, čo sa stalo počas nášho vzťahu ale aj to, čo sa stalo predtým. Sú to zápisky z niekoľkých desaťročí."

Chvíľu som rozmýšľal, ako by sa tento problém dal vyriešiť. Tí chlapi tam od teraz stále budú sliediť. „Pôjdem po ne ja."

„Ako im vysvetlíš, keď uvidia, že si sa tam objavil len tak z ničoho nič?"

„Použijem kúzlo neviditeľnosti. Kde tie denníky nájdem?"

„Neviem ti to vysvetliť. Je ich veľa a každý je na inom mieste. Nedokážeš ich všetky nájsť. Aj tak sa k minimálne jednému dostanú. Úplne všetky ich viem nájsť len ja."

„Nemôžeš riskovať."

„Risk je aj keď ich tam nechám, aj keď po ne pôjdem. Je to jedno."