Do jej okien sa opierala striebristá žiara mesiaca, keď to vzdala a rozhodla sa ísť prejsť. Bála sa, aby niekoho nezobudila, ale ako sa kradla halou, jej kroky boli takmer nepočuteľné. Keď vyšla prednou bránou na ulicu, zbadala pred sebou siluetu.

Niekto vysoký pomaly kráčal smerom od Jamesovho domu. Stačil jej iba jeden bližší pohľad a spoznala Remusa. Poupravila si nôž v čižme – nepôjde predsa neozbrojená na neznáme územie – a vydala sa za ním.

Nesnažila sa ho dobehnúť. Udržiavala dostatočný odstup, aby nepojal podozrenie a nasledovala jeho kroky. Bola zvedavá, kam sa vybral.

Kráčal smerom k tmavému parku ohraničenému kovanou železnou bránou. Keď vstúpil, ani sa ju neobťažoval zavrieť, a tak bolo pre Ciri hračkou prešmyknúť sa za ním.

V šere noci zazrela tmavé bloky sťa vyrastené zo zeme. Uvedomila si, že sú na cintoríne. Bol upravenejší ako tie, na ktoré bola zvyknutá. Atmosféru niesol rovnakú, na ňu však nepôsobila. Videla príliš veľa hrobov svojich priateľov, než aby ju rozhodila.

Remus došiel až k jednému z kamenných plátov, na ktoré dopadalo mesačné svetlo a sadol si. Keď ju zbadal, ani ho to neprekvapilo. Mohol si myslieť, že s ním bude zdieľať tento zvyk. Hoci sa jej predtým snažil vyhnúť, teraz rezignoval.

Potľapkal hrob. „Ešte sa sem jeden človek zmestí." Koniec koncov, nebola to jej chyba. Nemala odkiaľ vedieť, že príbehy o monštrách ho rozhodia. Že jedným z nich je aj on sám. Odpustil jej ešte skôr, ako si sadla a on ucítil jej vôňu. Po kúpeli si zachovala stopu citrusov. Zhlboka sa nadýchol.

„Čo sa udialo po večeri?" Ciri si nemohla pomôcť, musela sa dozvedieť, prečo tak náhle zvážnel.
„Uvedomil som si, kto si," odpovedal po pravde Remus, hoci vedel, že jej to dávať zmysel nebude.

„Ak ťa trápi, že som zabíjala..." začala zaklínačka a prv než stihol namietať, že to nie je celkom tak, už rozprávala ďalej. „Že mám na rukách krv... nemôžem to poprieť. Ale spravila som to preto, aby som svet zbavila zla v koži monštier aj ľudí. Ne –"

„Si si istá, že to všetko boli monštrá?" skočil jej do reči, mysliac na vlka, o ktorom rozprávala.
Prikývla, potom sa zarazila. Chvíľu bola ticho. Postavila sa a začala sa prechádzať.

„Nie každý to vie... ale zaklínači nemajú všetky príšery za nepriateľov. Poznala som muža menom Regis, vlastne sme sa stretli iba raz a nakrátko, ale zachránil mi život. Bol to človek v pravom slova zmysle."

Pozrel na ňu. Dodala: „Upír telom. Ale dušou... môj otec, Geralt, ho poznal lepšie. Rozprával mi o ňom, jeden príbeh ušľahtilejší než druhý."

Odvrátila pohľad smerom do tieňa a vzdychla. „O tých, ktorých som zabila, nemám pochýb... ale nemyslím si, že všetky temné bytosti sú naozaj zlé." Prikývol a hoci sa mu uľavilo, stále cítil ten strach, ktorý ho zvieral už od jej prvej historky. Možno verí, že nie všetky monštrá si zaslúžia smrť, ale ktoré si zasluhujú žiť? A keby sa jej zveril so svojím tajomstvom, akú má istotu, že ho nezačne nenávidieť?

Ciri sa stále pozerala do tieňa. Niečo sa v ňom pohlo...

Tma ju pohltila. Keď znovu uvidela, bola stratená v zavýjajúcej búrke. Na krk jej dýchal Divoký hon. Pred ňou v snehu ležali telá jej milovaných. Geralt s ranou po vidlách v bruchu. Yennefer s pokrútenými krvavými prstami zvierajúca ho za košeľu v poslednom výdychu. Vedľa nich Triss, slzy na jej tvári zamrznuté, oči vytreštené. Nie, nie... neopísateľná hrôza sa z Ciri drala v podobe výkriku bez slov. Iba strach, bolesť a žiaľ.

Vtom pred ňu skočil Remus.

Scéna sa zmenila. Hľadela na oblačné nebo. Spoza mrakov pomaly, majestátne vyplával strieborný kotúč svetla. „Ri-riddikulus." Čarodejník mávol prútikom, ale hlas mu zlyhal.

„Riddikulus!" Tentoraz mu zaklínadlo vyšlo. Nočná obloha zmizla a z kotúča sa stala lopta, ktorá sa odkotúľala ďalej do tmy. Remus si vydýchol a zasmial sa, aj keď pod úsmevom v sa ňom stále skrýval strach.

„Čo to bolo?"
Obrátil sa k Ciri. „Prízrak, čarovná bytosť. Berie na seba podobu toho, čoho sa bojíš najviac."

Pozrel na ňu a cítil, že sa mu do tváre vkráda smútok. Aj ona ho vycítila. Keď sa vydal uličkou preč, nezastavila ho, hoci mala otázky.

Zostala sama v tichej tôni života, so svetlom takmer dorasteného Mesiaca, podobného tomu prízračnému, dopadajúcim na jej sivé vlasy pretkané bielymi pramienkami.