Nakoniec už nevládal vyť a ponoril sa do temnoty.

Ciri po líci stiekla slza, keď videla, ako Remus zavrel oči. Nevedela, čo by mohla urobiť. Ranu obviazala pruhom látky z jej košele, ale stále cez ňu presakovala krv. Jedna jej časť si želala, aby neskočila v priestore a nechala čeľuste zovrieť sa okolo jej hrdla.

Potom by však ona bola mŕtva a výčitkami by trpel Remus. Nie. Jediná možnosť zabrániť tomuto bola nebojovať. A tú odmietla hneď na začiatku.

Uvidela, že k nej krivká James. Prosebne naňho pozrela. Keď zbadal ranu v Remusovej hrudi, pohol sa rýchlejšie. Kľakol si k nemu a odviazal obväz.

Vytiahol prútik. Ciri sa modlila, aby poznal správne kúzlo. „Vulnera Sanentur." Prešiel prútikom po rane. Prúd krvi sa stenčil. „Vulnera Sanentur." Teraz sa úplne zastavil a rana sa vyčistila. „Vulnera Sanentur." Zranenie sa začalo uzatvárať.

Zaklínačka ohromene vydýchla. Už takmer nedúfala, že Remusa zachránia. Vlkov dych, doteraz prerývaný, sa stabilizoval.

Vyčerpaná Ciri sa s námahou postavila. „Čo s ním urobíme?"

„Odvedieme ho na jediné bezpečné miesto na svete. Do Rokfortu."

••••

Noc už predávala vládu svitaniu, keď sa pri rokfortskej bráne zjavili štyri ľudské postavy a jedna vlčia, zviazaná, v liečivom spánku.

Čakal na nich riaditeľ. Bez slovka im otvoril kované dvere. Nasledovali ho až k jazeru, blízko vchodu pod Zúrivou vŕbou.

Až tam na nich prehovoril. „Pán Lupin sa dostal do veľmi chúlostivej situácie. Dobre, že ste ma upozornili a priviedli ho sem." Kývol hlavou Záškodníkom. Potom sa obrátil k Ciri.

Pripomínal jej čarodejov z jej sveta. Strieborná brada mu siahala až po pás a tmavofialový habit mal posiaty malými hviezdičkami.

„Tak vy ste tá mladá dáma. Keby ste nestáli predomnou, neveril by som, že na pozemok včera vstúpil niekto cudzí."

Naozaj to bolo iba včera? Ciri sa to zdalo ako pred mesiacom. Zahľadela sa do modrých očí Albusa Dumbledora. Skenovali ju.

„Mrzí ma, čo sa dnes stalo," povedala. „Ja... neodhadla som správne situáciu. Mala som ustúpiť–"
„A predsa ste zostali. To chcelo odvahu," poznamenal Dumbledore. V jeho tóne nebolo počuť výčitku.

„Hoci sa to dnes mohlo skončiť katastrofou, zachovali ste sa tak, ako ste verili, že to je najlepšie. Postaviť sa tvárou v tvár hrozbe, ešte k tomu takej, ktorá plynie od niekoho, koho nazývame priateľom, je jedna z najťažších vecí, aké môžeme urobiť. Vezmite si však ponaučenie."

„Ja... vezmem si, sľubujem. A naozaj veľmi ma to–"

„Ja nie som ten, ktorému by ste sa mali ospravedlňovať," pousmial sa Dumbledore. „Pán Lupin sa už čochvíľa preberie."

Ciri vrhla pohľad na telo čarodejníka. Pred jej očami sa premenilo z vlčieho na ľudské.

„Veľmi rád by som sa s vami rozprával ďalej," povedal riaditeľ, „ale nebude to, merlinžiaľ, možné. Ako si asi uvedomujete..."

„Musím odísť," dopovedala. Samozrejme. Nemôže tu ostať. Hoci jej Remus nebol ľahostajný, takmer ho zabila. Už nikdy jej nebude veriť rovnako ako predtým. Cítila špirálu času naťahujúcu sa po nej. Jej pobyt tu nemal byť dlhodobý. Teraz to pochopila.

„Prosím, oznámte mu to jemne. Zdá sa, že mu na vás záleží." Pri poslednom slove Dumbledorovi po tvári preletel smutný úsmev. Potom sa vzdialil.

Ciri opatrne podišla k Remusovi. Magické lano, ktorým ho zviazali, bolo preč. Bol zahalený do zvyškov svojich šiat a plášťa od Jamesa. Keď stala pred ním, postavil sa.

„Ospravedlňujem sa," začal skôr, než stihla niečo povedať. „Vo vlčej forme zabúdam, kým som... inštinkty mi velia pohrýzť a zabiť. Nedokážem odlíšiť priateľa od nepriateľa–"

„Neospravedlňuj sa," zastavila ho Ciri. „To ja som urobila chybu. Mala som ťa poslúchnuť a odísť skôr, než si sa premenil. Mrzí ma to."

„To je v poriadku, urobila si, čo si pokladala za správne. Ja som tu monštrum veď si to videla–"

Už to nevedela vydržať. „Odchádzam."
„Čože?" Prekvapene na ňu pozrel.
„Mal si pravdu. Tento svet nie je miesto pre zaklínačku. Možno keď svoje povolanie zavesím na klinec..."
„To je... ja som to tak nemyslel..."

„Ale mal si pravdu. Musím ísť. Cítim, že hlbiny času ma volajú. Nikdy som tu nemala dlho ostať... nie je mi to určené."

„Ja..." Remus nevedel, čo povedať. Prekypoval emóciami, ale nedokázal ich vyjadriť. Bolo toho toľko, čo cítil – smútok, bolesť, vlnu odmietnutia nevyhnutného, starosť. A niečo nežnejšie, čo nedostalo priestor na rozvitie. Už ani nedostane.

„Rozumiem ti." Ciri sa dotkla jeho ruky. „Ale nedá sa to zmeniť. Pozri, tam už prichádza moja loď."

Na hladkej hladine jazera sa kĺzala drevená pramica. Bola to tá istá, ktorú Ciri pri príchode vytiahla na breh. Vrátila sa naspäť do vody, aby si po zaklínačku prišla v ten správny čas.

Svitalo. Ciri sa rozlúčila so Záškodníkmi a objala Remusa. Potom nastúpila do loďky. Ešte naposledy sa obzrela za tým cudzím svetom. Videla majestátny hrad a na brehu jazera päť postáv.

Niečo končí. Na dosky paluby kvapla slza. Zotrela si ďalšiu z tváre. Nadýchla sa a vydala sa v ústrety novému dobrodružstvu.