Tasila Zireael. Teraz to je iba medzi nimi dvomi.

••••

Remus sa snažil spamätať. Ešte nikdy sa počas premeny takto necítil. Na začiatku bola známa mučivá bolesť, keď sa mu kosti lámali a preskupovali pod kožou. Ale potom, čo dopadol na všetky štyri, sa mu zakrútila hlava. Bol stále sám sebou a zároveň nebol.

Cítil, že vypitý elixír pomáhal krotiť vlkolaka v ňom iba sčasti. Rovnováha medzi jeho ľudským ja a divokými pudmi bola veľmi krehká a dokázalo ju rozhodiť čokoľvek.

Ako napríklad mladá žena pred ním. Mal pocit, že ju pozná, ale nemohol si spomenúť, odkiaľ. V hlave mu hučalo. Človek. Jedlo. Roztrhať, ozývalo sa celou jeho bytosťou. Cítil tú túžbu až v kostiach. Od predstavy lahodnej horúcej krvi mu začali tiecť sliny. Zhnusene pokrčil ňufák.

Nechcel, pamätal si, že nechce zabíjať a už vôbec nie ju. Otriasol sa, aby si prečistil hlavu. To bola chyba Zacítil jej vôňu. V tom momente stratil kontrolu.  Skočil a divoká časť v ňom sa radovala, že bude hodovať na ľudskom mäse. Už dávno si tak nepochutil.

Do cesty mu skočila čierna šmuha. Jeho brat zo svorky ho zrazil z cesty. Nie, braček! Kňučal Remus v mysli, ale von sa dralo iba vrčanie. Márne sa snažil zastaviť svoje laby, utíšiť vrčanie, zavrieť čeľuste pripravené rozkmásať čierneho psa na kusy.

Nik sa nepostaví medzi mňa a korisť, zúril vlkolak v ňom. Zahryzol sa do krku psa a odhodil ho, vzápätí už bol znova na ňom a zaryl zuby medzi jeho krk a plece. Nie, nie, nie, plakal Remus pri každom pohybe. Už vôbec neovládal svoje telo. Čo svoje, telo vlkolaka. Bolo úplne v jeho moci.

Zrazu pocítil ostrú bolesť v jednej zo zadných nôh. Prekvapene pustil Siriusa. Áno, Sirius, zaradoval sa Remus. Bolesť bola dobrá. Pomohla mu rozpomenúť si na meno svojho priateľa.

Otočil sa a uvidel potkana pelášiť najvyššou rýchlosťou. Peter. No vlkolak znova získaval nadvládu. Odvrátil sa od psa a upriamil pozornosť na skutočnú korisť.

Zaklínačka tasila meč. Výborne, uškrnul sa vlkolak. Páčilo sa mu, keď obeť odporovala. Remus sa zdesene snažil obrátiť, zastaviť, zavrieť oči. Podarilo sa mu iba žmurknúť.

Vlkolak skočil. Remus jačal, ale nik ho nepočul. Cítil, ako jeho zuby cvakli naprázdno, keď tam, kde predtým stáls dievčina, zachytil len vzduch.

Obrátil sa a chňapol po nej, ale znova uhla a sekla ho mečom. Na pleci sa mu otvorila rana. Cítil, ako mu po srsti tečie krv. Záblesk bolesti mu aj tentoraz prečistil myseľ. Rýchlo sa snažil spomenúť si... už to takmer mal, keď vládu prebral vlk.

Vrhol sa na ňu tak prudko, že pri úhybnom manévri zaváhala a pošmykla sa. Nie, teraz nie, vydesil sa Remus. Vlkolak vycítil príležitosť. Vymrštil sa.

Dopadol na prázdne miesto. Za sebou zacítil jej prîtomnosť, chcel sa otočiť, ale už bolo neskoro. Bodnutie z pokľaku zacítil najprv ako chlad prenikajúci mu až do tela. Mierila na hruď, tesne minula srdce.

Potom prišla bolesť. Taká silná, že ochromila nie len vlkolaka, ale aj Remusa. Snažil sa ju ignorovať a horúčkovito pátral v pamäti.

Jeho telo sa zosunulo na zem. Stále pátral. Bojoval s vlčími pudmi najurputnejšie, ako vedel. Potom sa mu v hlave vynorila spomienka. Klubovňa, praskanie polien v krbe, on a jeho kamaráti sa smejú na niečom dávno zabudnutom. A ďalšia spomienka, guľovačka v snehu.

Postupne mu hlavou preleteli zážitky so Záškodníkmi, a nakoniec... zjavila sa Ciri. Osvetlená mesačným svetlom sedela na náhrobnom kameni. Vlasy jej žiarili ako striebro. Bola to spomienka zo včera, žiarila silou, nádejou v krehké pocity, ktoré sa ešte len mohli rozvinúť. Spolu s ostatnými mu dodala vôľu a energiu bojovať.

Ešte je za čo. Ak by teraz prestal, už nikdy by sa nevymanil. Bolesť v hrudi narastala. Už sa takmer nedala zniesť. Pozrel na Ciri. Teraz stála pred ním aj v skutočnosti a v očiach sa jej zračil smútok.

„Takto to skončí," zašepkala. Nie, chcel povedať. Vyšlo z neho iba zakňučanie. To zakňučanie! Ovládal svoje telo! Zakňučal znova. A potom začal potichu zavýjať najsmutnejšie ako vedel.

Ciri doširoka otvorila oči. Pochopila, čo sa dialo. Toto nebol zvuk, ktorý by vydal vlkolak lačniaci po jej mäse. Počula iba chlapca uväzneného vo zvieracom tele. Chlapca, ktorý sa nad ňou predtým zľutoval, pretože má slabosť pre zatúlané tvory. Aj on bol jedným z nich.

Dotkla sa dvoch medailónov na krku. Ten s vlkom vyrobili pre ňu na Camelote.

Vlčie dievča a vlkolak. Aký to boli pár!

„Mrzi ma to," šepla. „Nechcela som ti ublížiť." Ale stalo sa a obraz vlka so smutnými očami, človeka, ktorý v sebe niesol temnotu, svetlo a mnohé medzi tým, jej zostane navždy v pamäti.

Vlky vyjú vo dvojici. Plakala spolu s ním pre všetko, čo sa nemohlo naplniť, pre chvíle, ktoré ešte len mali prísť, avšak im boli náhle vytrhnuté. Rukou osudu? Možno. Ale meč osudu má dve ostria. Jedným z nich je ona.

Remus nevedel, ako dlho takto zotrvali. Nocou sa niesla tichá pieseň plná bolesti a žiaľu. Nakoniec už nevládal vyť a ponoril sa do temnoty.