Keď James vytiahol prútik a odomkol bránku, domové dvere sa otvorili. Stála v nich postaršia pani s prešedivenými vlasmi, ktoré si stále uchovávali náznak tmavej farby.

„Ste tu skoro," povedala s úsmevom. Preletela ich pohľadom a pristavila sa na Ciri. „Myslím, že my sa ešte nepoznáme. James, predstavíš nás?"
Opýtaný krátko pozrel na cudzinku a zvažoval, čo povedať. „Mami, toto je Ciri. Je to... nová študentka, riaditeľ kvôli nej urobil výnimku. Prestúpila k nám... vlastne ani neviem odkiaľ, ale Remus sľúbil, že jej, ehm, ukáže naše zvyky. A tak." Prehrabol si rukou vlasy. „Ciri, moja mama."

Dievčina slabo prikývla a keď k nej staršia žena natiahla ruku, trochu váhavo ju zovrela.
„Euphemia, rada ťa spoznávam."
„Ciri." Úsmevom sa snažila zakryť nedostatok znalostí.
Euphemia jej pustila ruku a trochu odstúpila.
„Remus, zdáš sa mi byť unavený. Ťažký mesiac?"

„Tak trochu," vzdychol si čarodejník a prešiel si rukou po tvári. Ciri si až teraz všimla, aký je zjazvený. Na rukách aj na tvári mal škrabance, niektoré takmer neviditeľné. Mohla len hádať, čo mu ich spôsobilo.
Ostatní naňho pozreli, v ich pohľadoch sa miešali viaceré emócie, ktoré nedokázala určiť.

„Poďte ďalej," kývla im Euphemia. Nechala ich prejsť dovnútra a zatvorila za nimi dvere. Vnútro domu bolo pre Ciri rovnakou záhadou ako vonkajšok. Netušila, na čo slúži skriňa v predizbe, vzápätí sa dozvedela, že na papuče. O tých už niečo vedela z opisu.

Keď postúpili ďalej, videla zvláštny nábytok, pod nohami cítila drevenú podlahu, ale inú než na akú bola zvyknutá a počula hlasy, hoci v miestnosti nik nebol. Zdalo sa, že prichádzajú od stola, na ktorom bola položená akási vec.

Remus videl, kam sa Ciri díva a naznačil jej, že to vysvetlí neskôr.

„Otec je v záhrade, kontroluje, či sa zas nevrátili tí trpaslíci. Stačí, že minule zničili polovicu záhonov," povedala Euphemia.

„Ale, pani Potterová, prečo si ich nenecháte? Je s nimi zábava," zazubil sa Sirius.

„Trpaslíci?" ozvala sa Ciri. „Pár ich poznám, sú to fajn chlapíci. Sirius má pravdu," usmiala sa.

„Nuž, u vás asi nemáte červené kvetiny," dobrosrdečne sa zasmiala Euphemia. „Títo ich priam nenávidia."
Pokynula smerom ku schodom na poschodie.
„Hore som vám pripravila izby, takúto početnú návštevu nemávame často... a Ciri môžem ustlať hneď po obede."

„Ďakujem, to... to bude od vás veľmi milé." Bola trochu zmätená, ale očakávala, že čoskoro dostane odpovede.

Všetci piati sa vybrali hore a zanechali Jamesovu mamu na prízemí. Keď vyšli po schodoch, ukázalo sa, že je tam chodba s niekoľkými dverami po oboch stranách. James im ukázal, že budú, až na Ciri, spať po dvoch. Zaklínačka dostane vlastnú izbu.

Spálňa jeho rodičov sa nachádzala na prízemí, rovnako ako obývačka, to bola tá miestnosť so zvláštnym nábytkom, kuchyňa a jedna z kúpeľní. Druhá bola na konci tejto chodby.

Ciri sa posadila na posteľ v izbe, ktorú mala teraz obývať a zahľadela sa na čarodejníkov. Všetci štyria stáli a čakali, dokým sa Peter neospravedlnil, že musí ísť na záchod. Zvyšní traja akoby sa spamätali a tiež sa chceli pobrať preč.

„Tvojim rodičom nevadí, že vo svojom dome hostia cudzinku?" vyhŕkla.
James sa otočil. „Myslím, že ani nie. Veria Remusovi a jeho úsudku, keby si nebola dôveryhodná, nepriviedol by ťa sem. Navyše, ak ti udelil výnimku sám Dumbledore... to o niečom hovorí." Pozrel na Remusa a ten prikývol.

Hnedovlasý čarodejník trochu zvraštil tvár, takže mu niektoré jazvičky vystúpili. „Je pravdepodobné, že sa ťa neskôr budú pýtať, odkiaľ si a prečo si tu. Mali by sme ti vymyslieť nejaké krytie, ktoré bude dostatočne vierohodné." Spravil pár krokov smerom do miestnosti.

James a Sirius sa potichu vytratili, možno aby si šli vybaliť batožinu a Remus si pritiahol stoličku, ktorá bola za stolom. Sadol si oproti Ciri a uprel na ňu pohľad. Uvedomila si, že aj jeho oči sú zelené, hoci trochu tmavšie od jej. A jazvy na jeho tvári zaklínačke pripomenuli tenký kosák ťahajúci sa pod jej okom od líca takmer až k uchu.

„Mohla by si byť z Durmstrangu," rozmýšľal čarodejník a prižmúril oči. „Tá škola má celkom desivú povesť, takže nečudo, že si prestúpila k nám. A v tvojom hlase je počuť niečo zvláštne, ako ozvena cudzích slov, čo môže byť tým, že v skutočnosti nehovoríš naším jazykom aj keď našim ušiam sa zdá, že áno... zvalíme to na prízvuk z východu."

„Takže... pochádzam z toho Durmstrangu? Čo to je?"
„Škola ako Rokfort, no pre študentov z iných krajín, hlavne zo strednej, severnej a východnej Európy. Prepáč, stále zabúdam ako málo toho vieš. A nemôžem uveriť, že vlastne vôbec nepoznáš náš svet. Možno si nikdy nevidela to, čo tu máme..."
„Ak máš na mysli čarodejníkov, aj v mojom svete sa nájdu takí, aj keď čarujú trochu inak. Trpaslíci sú u nás tiež," usmiala sa. „Mám medzi nimi niekoľko priateľov."

„Títo trpaslíci sú asi trochu iní, než myslíš. Žijú v záhradách a sú naozaj malí, asi takto," dal ruky od seba do vzdialenosti približne tridsať centimetrov.

„Aha. V našom svete pracujú v baniach. A sú väčší. A asi aj oplzlejší."
Remus sa zasmial. „Oplzlí sú aj títo, hlavne potom, čo ich Sirius za ten rok naučil všetky možné nadávky."

„Chodíte sem často?" zaujímala sa Ciri.
„Občas, keď sú prázdniny. Teraz je vonku dosť nebezpečne, takže musíme byť opatrní, chodiť len tam, kde je zabezpečená ochrana. Tu sa našťastie nemusíme ničoho obávať. Jamesovi rodičia sú mocní čarodejníci."

„Prázdniny?" Jej nechápavý výraz hovoril za všetko.
„Voľno v škole. Dostávame ho vždy cez leto na dva mesiace a na pár týždňov v zime a na jar. Vtedy môžeme prísť navštíviť rodičov."

„My sme nič také nemali. V Ellanderi, v kláštore Melitelé, sme sa učili vždy, keď neboli iné povinnosti. A v Aretuze, to je škola pre čarodejky, vraj študentky nesmú opustiť zámok. Boja sa, že by utiekli a spôsobili problémy."

„Tam si chodila?" so záujmom sa spýtal Remus.
„Nie," pokrútila hlavou. „Ale chvíľu to vyzeralo tak, že budem. Potom sa to však celé pokazilo..."
Stíchla. Nechcela sa rozprávať o tom, čo sa stalo, o Potkanoch a Mistle, púšti, hľadaní Geralta. Možno mu to povie neskôr. Ak mu bude viac dôverovať.

Do izby vstúpil James, niesol jej meč v pošve a oblečenie, v ktorom prišla. Keď ráno odchádzali, zbalili to všetko do kufra, aby sa nik nevypytoval. Ciri nebola nadšená, že sa musí vzdať práve tej zbrane, ale po rýchlom vysvetlení pochopila, že by vyzerala nanajvýš podozrivo. Remus jej povedal, že v čarodejníckom svete sú meče nezvyčajné, ešte však celkom nevymizli. Väčšina z nich je čarovná alebo vzácna a len málokto sa s nimi promenáduje po ulici. V muklovskom svete sú minulosťou.

Teraz prijala Zireael a položila ho na malý stolík pri posteli, nech je po ruke.

„Mama vraví, že obed bude čoskoro. Mali by ste ísť dole." James prebehol pohľadom zo zaklínačky na svojho kamaráta.

Remus prikývol a pošúchal si jazvu na nose. Ciri to znovu prinútilo upriamiť pozornosť na jeho tvár. Čo sa mu stalo, že ju má doškriabanú? Väčšina šrámov vyzerala byť stará, boli z nich len tenké čiary podobné tej jej na líci. Okrem tváre ich mal aj na rukách. Napriek ich počtu ho nehyzdili, len naňho upriamovali pozornosť.

Keď James odišiel a Remus sa zdvihol zo stoličky, Ciri sa opýtala na poslednú vec. „Čo si robil v tom lese, keď sme na seba narazili?"
„Bol som na prechádzke." Čarodejník trochu znervóznel. „Občas sa chodím prejsť po pozemkoch školy."
„V noci?" Pochybovačne povytiahla obočie.
„Ja sa nemám čoho báť, väčšina zverov aj ľudí sa ma stráni." S týmito slovami vyšiel z izby a nechal Ciri myšlienkam.

Pomaly sa pobrala za ním a dumala, prečo sa mu ľudia a bytosti vyhýbajú.