3. august 2019

Niektorí ľudia nemajú zábrany. A to som im vždy tak trochu tajne závidela. Musí byť oslobodzujúce hovoriť, čo si myslia, a robiť prvé, čo im napadne bez toho, aby sa zamýšľali, aký vplyv to bude mať na druhých. Možno keby som sa podala po mame, tak by sa silou mocou nesnažila urobiť si zo mňa svoju bábku. Dobre, ja viem, som už dospelá a nemala by som všetku vinu za svoj smútok hádzať na mamu. Kedy prevezmem zodpovednosť za svoje činy? Už ako by som ju počula. A chápem aj to, že ju fakticky nemôžem viniť zo všetkého zlého, čo sa mi v živote udialo. Lenže väčšina mojich zlých rozhodnutí plynie zo skutočnosti, že mi všetko zakazovala. Ono, ja neviem, či na to rodičia vo všeobecnosti myslia počas vychovávania svojich detí. Uvedomujú si ten tlak, ktorý na nich dennodenne kladú? Mala som byť podľa nej jednotkárka. Ak som priniesla dvojku, bolo zle. Povzdychla si, pokrútila hlavou a nútila ma vybrať si, či pôjdem na ten alebo ten výlet. Keďže som to zbabrala, mohla som ísť len na jeden. Spolužiaci v škole sa na mňa pozerali ako na trápnu bifľošku. Čo neustále mrnčíš? Vieš, čo by som ja dal za dvojku? Ako som im asi mala vysvetliť, že v našej domácnosti prichádzajú za takú známku tresty? Vždy mi tvrdila, že sa učím pre seba. Mnohokrát som mala na jazyku, že sa skôr učím pre ňu. Raz som jej to aj vykričala. Ona sa na mňa iba zlostne pozrela, zabuchla za sebou dvere na mojej izbe a nebavila sa so mnou celý týždeň. Áno, chápem, že deti sa majú chodiť ospravedlňovať svojim rodičom, pretože zo všeobecného hľadiska sú autorita. Ale občas robia chyby aj rodičia. Mama nepovedala nikdy prepáč. Keď som za ňou prišla so sklonenou hlavou, taktne podotkla, že dúfa, že som sa poučila a nabudúce budem venovať svojim študijným výsledkom omnoho viac koncentrácie. Prikývla som. Čo iné som mohla urobiť? Nikdy sa nesnažila pozerať sa na vec z môjho uhla pohľadu alebo sa nebodaj vcítiť do mojej situácie. Teraz bývam vo vlastnom dome, a aj napriek tomu hovorím stále iba o nej. Ona je tým pôvodcom. Čítala som, že pri terapii by mal ísť človek do tej najväčšej možnej hĺbky a hovoriť otvorene o všetkom, čo ho ťaží. Párkrát som už o tom premýšľala. Snáď by som odpratala zo svojej hlavy všetky tie bloky, ktoré ma zadržiavajú a nútia ma neustále sa vracať do minulosti. Beriem tabletky, ale asi musím uznať, že to nie je dostačujúca náplasť pre moje problémy. Minulosť si ma našla. A ja o tom zaryto mlčím pred každým. Nepoviem o tom ani mame. Pretože viem, že by sa jej nepáčilo, keby sa dozvedela, že sa s ňou stretávam. V minulosti nás oddelili. Teraz to môžem napraviť. Verím v to, že to zlomené sa ešte v našom vzťahu dá do poriadku. Aj keď neviem, či na to mám...

Je na slobode, ale aj tak si pripadá ako v klietke. Nemôže tu poriadne dýchať, každý jeden pohyb v ňom vyvoláva paranoju, preto sa poberie do garáže. Je to tu opáskované, celé mu to príde také nerealistické. Príde mu zle od žalúdka. Nevie, čo si so sebou počať. Ten policajt mu počas výsluchu neveril ani slovo. Nie je slepý, všimol si to.

Sabína mu našla právnika, no ani ten nebol presvedčený o jeho slovách. Poradil mu, aby najbližšie tú vec so Žofiou už radšej nespomínal. Lenže on si je istý svojimi tvrdeniami. Nemá dôvod klamať. Nikoho nezabil. Už tobôž nie svoju manželku. Čo však mohla mať spoločné jeho manželka s tým neznámym dievčaťom?

Vždy keď ju začul telefonovať, zatínal päste a bojoval so sebou, aby nevyvolal škriepku. Hádali sa často, no on sám si nedokázal priznať ani sám pred sebou, že by bola jeho manželka skutočne schopná podvádzať ho. Ten jej denník by mu dal odpovede na mnoho otázok. Mal ho lepšie ukryť. Čo ak sa ale nachádza stále v tomto dome?

S týmto náhlym impulzom sa náhlivo vracia späť do domu. Keď ho vyšetrovatelia brali na výsluch, zavolal Edite. Nemal inú možnosť a musel priznať farby. Nebola z toho nadšená, prišla do desiatich minút a vzala dvojičky. Volal jej, akonáhle sa vrátil domov, no viac mu to nezdvíha. Je presvedčený o tom, že mu jeho dcéry nechce vrátiť späť. To jej nedovolí. Sú to jeho deti.

Prechádza do svojej pracovne. Otvára všetky zásuvky na svojom pracovnom stole. Vyhadzuje z nich von na podlahu papiere, kutre sa v tých materiáloch. Zájde aj ku knižnici, zo spodných poličiek hádže dolu svoju obľúbenú literatúru. Na knihách roztvára strany. Pachtí a zakrýva si tvár dlaňami.

Kde sa mohol vypariť? Prečo jeho žena nepovažovala za dôležité, aby sa mu zdôverila s tým, ako sa cíti? Okrem toho, ako si mohla dovoliť zamlčať mu takú podstatnú vec, že tie malé dievčatká ani možno nie sú jeho? Má strach dozvedieť sa pravdu. Ale nebaví ho ani ďalej živiť v sebe tieto pochybnosti. Musí dať urýchlene urobiť test otcovstva.

Vyvoláva Edite niekoľko ráz za sebou. Je neodbytný. Tentoraz sa už nestiahne. Potrebuje odpovede, pretože z toho načisto potratí rozum. Zaraz si uvedomil, že už asi nemá čo stratiť. Žil so ženou, o ktorej nič nevedel. On tiež nebol na druhú stranu otvorená kniha. Aký mal význam ich vzťah? Len sa navzájom obchádzali a žili spolu v spoločnej domácnosti. Žofia ho ľutovala.

Aj on sa ľutoval. Ako len mohol prehltnúť tú tragédiu, ktorá sa mu stala? Pozerá sa na seba kritickými očami a nevidí v sebe chlapa, len bezmocného hlupáka, ktorým pohŕdala i vlastná manželka. Zina a Zoja boli jeho jediné istoty. On ich vychováva. Majú k sebe puto. Ten policajt si nezaslúži jeho modrooké dievčatká.

Drží si slúchadlo telefónu pri uchu. Vyzváňa to, potom to padne do toho hlúpeho robotického hlasu: Volaný účastník je momentálne nedostupný, zavolajte neskôr, prosím. Neodrádza ho to, neúnavne koldokola vytáča číslo svojej svokry, ktorá mu svoju nevraživosť prejavovala od samotného prvého dňa.

„Máš dve minúty. Hovor, čo chceš!" Aj stará Lauríková má napokon svoje hranice a na neviem koľký raz to Vincovi zdvihne.

Nasaje vzduch do pľúc, pevne stíska svoj dotykový telefón v rukách. „Žofia ma podviedla pred tým, ako otehotnela. Potrebujem dať urobiť test otcovstva," zahlási si neústupčivo svoju požiadavku.

V pozadí začuje neutíchajúci plač svojich detí. Jeho svokre to s nimi nikdy príliš nešlo. Nechápe, na čo sa tu teraz hrá. Odkedy je Žofia nezvestná, ani raz sa neponúkla, že mu s vnúčatami príde pomôcť. Odhalil túto ženu už dávno. Je falošná a vždy robí iba veci, ktoré vyhovujú jej.

„O čom mi to tu vykladáš?" sfúkne ho zhrozene. „Nevymýšľaj si takéto hlúposti. Moja dcéra je možno mŕtva a ty tu takto daromne špiníš jej meno. Zabil si ju a zhoríš za to v pekle!" vystríha ho, netají sa svojou nevraživosťou a láskavo mu zapraje.

Vinco pochopí, že momentálne sa nemôže nechať vyviesť z miery. Ak má všetkým dokázať, že so smrťou svojej manželky nemá nič spoločné, je dôležité zachovať si chladnú hlavu. „Nebol som oficiálne obvinený a polícia voči mne nemá žiadne dôkazy. Dokážem vám svoju nevinu, ale teraz vás žiadam, aby ste mi priniesli naspäť moje deti."

„Nikoho ti neprinesiem!" odmieta a rev je čoraz usedavejší, „práve si mi sám povedal, že spochybňuješ svoje otcovstvo. Toto otec nerobí!" pustí sa do neho, ten plač ju privádza do šialenstva, ale nikdy by to nepriznala. Je predsa renomovaná primárka na detskom oddelení, utíšiť deti by pre ňu nemalo predstavovať ťažkosti.

„Ja som presvedčený, že sú moje, ale potrebujem to mať doložené aj čierne na bielom," rozumne s ňou argumentuje. Už vytušil, že krik a hádky nie sú priveľmi efektné, obzvlášť u takej zarytej ženy, akou je matka jeho manželky. „Je to veľmi dôležité, prosím. Žofia ma podviedla s jedným z tých vyšetrovateľov, ktorí pracujú na prípade jej zmiznutia. Aj jemu musím dokázať, že deti sú moje," prezradí jej viac, ako napokon plánoval.

Z druhej strany sa neozýva žiaden hlas. Chvíľu má pocit, že ho vypla, ale Zina a Zoja neprestávajú rumádzgať. Edita zvažuje, čo ma v danej chvíli robiť. Poznala svoju dcéru? Bola na ňu od nepamäti tvrdá, no ani za svet by ju netipovala za ženu, ktorá by podviedla svojho muža. „Dám ten test urobiť ja sama. Prídem za tebou, ale deti ostanú so mnou. Tebe už neverím," odvrkne stroho a Vinco už len začuje signál pre ukončenie hovoru.

Nahlas si povzdychne, poobzerá sa vôkol seba, zanechal tu spúšť. Aj tak nič nenašiel. Vážil si jej súkromie a nikdy predtým do neho nenahliadol, hoci ho zožierala zvedavosť. Uvažoval, o čom si píše, či tam spomína aj jeho. Teraz je už neskoro dožadovať sa odpovedí. Jeho žena mu ich už nemôže dať.

Hľadí von oknom, nepohne ani brvou, keď ho vtom vyruší zvuk otvárajúcich sa dverí. Zbystrí pozornosť a chlpy na rukách sa mu naježia. Zlú predtuchu mi vyvracia dlhonohá Sabína, ktorá zostane stáť na prahu a vyvalí očami, hneď ako zbadá neporiadok, ktorý spáchal.

„Čo sa stalo?" prihrmí sa k nemu a čupne si dolu k jeho nohám. Všíma si, aký je celý užialený a najradšej by ho čím skôr zbavila tej pochmúrnej nálady. Za všetko môže Žofia. To ona mu ničila život a robí to tak aj po svojej smrti.

„Spustili voči mne vyšetrovanie. Obviňujú ma z jej vraždy," odvetí namrzeným tónom, v ktorom sa skrýva rastúca beznádej.

Pohladí ho po ruke. „Najala som ti najlepšieho právnika. On ťa z toho vyseká, nič sa neboj," chlácholí ho, lebo je presvedčená, že o niekoľko mesiacov už bude patriť Vinco len a len jej.

Pozrie na ňu a pokrúti hlavou. „Nevyzerá to so mnou nádejne. Oni podozrievajú aj teba, Sabína," vysloví a stisk jej opätuje.

Sabína si zahryzne do spodnej pery. Nedokáže v sebe potláčať ďalej tú vinu a uváži, že je bezpečné hovoriť o tom s Vincom. „Mal by si niečo vedieť," spočiatku sa ošíva, no vie, že teraz má jedinečnú možnosť to vyklopiť, „dnes bol za mnou ten vyšetrovateľ. Ja... tá fotografia, čo sa objavila v novinách, ja som im ju podsunula. Mali ju odo mňa. Rovnako tak som bola aj na parkovisku a dala ju tomu protivnému policajtovi za stierače," vydá zo seba na jeden dych a nepokojne si žmolí v rukách lem svojho vyťahaného svetra.