12. júl 2013

Zajtra sa vydávam. Nepopieram, vždy som snívala o svadbe. Ani nie tak o vyčačkanej a rozprávkovej, skôr som túžila nájsť človeka, ktorý by mi bol za všetkých okolností oporou. Vysnila som si manžela, s ktorým si budeme rozumieť, preberať v posteli udalosti nášho dňa. No proste všetky tie klasické detské predstavy. Mám za sebou niekoľko spackaných vzťahov. Vinco tiež. Hovorili sme si o svojich bývalých. Ako nás zasiahli rozchody. Zdôverovali sme sa. Bolo to pekné. Lenže dnes mám trému. Strach zo všetkých tých očí, ktoré ma budú sledovať počas kráčania uličkou. Naháňa mi hrôzu tá pozornosť. Keby bolo na mne, asi by som si zvolila niečo menšie. Mama mi so všetkým pomáhala. Svrbelo ma na jazyku povedať jej, že jej pomoc nepotrebujem. No ona sa musela angažovať, ako inak. Mala by som jej byť vďačná. Ale nie som. Štve ma, že v svadobnom salóne ofrflala všetky šaty, ktoré som si vybrala. Na tieto máš malé prsia, na tieto by si potrebovala niekoľko kíl schudnúť, tieto sa ti nehodia, rozširujú ťa. Popravde, mienila som so sebou vziať iba Sabínu. Mama urobí všetko iba o sebe. Šou Edity Lauríkovej. Chvalabohu, že od zajtra už nebudeme niesť spoločné priezvisko. Neznášam, ako ma neustále zaženie do kúta. Neznášam seba, že jej dovolím vždy si zaumieniť svoje. Udupáva ma nohami. Cítim sa pri nej taká bezvýznamná. Zakaždým sa pýtam samej seba, či sú moje reakcie na ňu opodstatnené. Preháňam? Mama má odjakživa takýto prístup. Priala by som si nabrať odvahu a vykričať jej z plných pľúc všetky svoje myšlienky, nahromadenú frustráciu. Bože, bola by to taká nesmierne úľava. Ako keď sa trápite s bolestivým zubom, potom to tú chvíľu musíte vydržať v zubárskom kresle, ale v momente, ako je po všetkom, vy si vydýchnete. Také by bolo pre mňa povedať jej svoj skutočný názor. Asi ma vychovala priveľmi slušne. Nepostavím sa jej. Kúpila som si šaty, ktoré sa páčili jej, vybrala sálu, ktorá sa jej zdala byť výhodná a snáď si beriem muža, ktorého mi jedného dňa schváli. Ha. Teraz si to iba uvedomujem. Vzoprela som sa jej práve týmto. Vinco sa jej nepozdáva. Nemá ho v láske. A ja si ho idem vziať aj napriek tomu, že ona si želá lepšieho zaťa. Zajtra pri obrade bude nepochybne hádzať strojené úsmevy na každého svadobčana. V živote by totiž nepriznala, že jej robím proti vôli. Neukáže na verejnosti, že jej Vinco nevonia. A presne to bude môj triumf v rukáve. Kým si ja zajtrajší deň užijem a zapamätám si ho navždy so zasneným pohľadom, ona ho prežije zatrpknutá a naštvaná, že som sa vzpriečila jej rozkazom.

„Dobre, tak nech to mám čím skôr z krku," otrávene precedí Sabína skrz zuby, keďže bola podľa jej slov predchádzajúcu noc pracovne vyťažená.

Sadnem si oproti nej, fotky, ktoré som zhotovil počas večerných sledovačiek pred Vincovým domom, pohodím víťazoslávne pred ňu. Sú nekvalitné a zrnité, ale na moju smolu zatiaľ nemám zakúpený modernejší smartphone. „Na niekoho, kto neutužuje s rodinou Wrenglorovcov žiadne vzťahy, boli vaše návštevy prinajmenšom pravidelné," zákerne odseknem a sledujem jej reakciu. Timo sedí vedľa mňa a so zopätými rukami čaká, ako sa z toho vykrúti.

Fľochne ku mne nevrlý pohľad. „Nie je snáď moja osobná vec, kde trávim svoje večery?" Tvári sa nezaujato.

Pomaly mi s ňou dochádza trpezlivosť, podmienky tu určujeme my a nie naopak. „To samozrejme," sarkasticky zahlásim, „ibaže by tomu chlapovi zmizla manželka, ktorá je pravdepodobne mŕtva a vy ste ešte prednedávnom tvrdili, že sa spolu nestretávate," pripomeniem jej vlastné slová, keď nás celá rozhodená privítala u seba doma.

Timo sa k nej bližšie nakloní, prstom poklepká po čiernobielej fotke. „Bolo by jednoduchšie aj pre vás, keby ste nám povedali pravdu. Ak nechcete, aby na vás padlo podozrenie, je aj vo vašom záujme, aby ste s nami spolupracovali. Akékoľvek zamlčané informácie sa budú brať ako schválne marenie vyšetrovania," prízvukuje jej dôsledne, no zároveň si dáva záležať, aby to znelo iba ako rada a nie varovanie.

Žena behá očami sem a tam po priestore. Vystrúha bolestivú grimasu. Žeby trafil klinec po hlavičke? „Pozrite, Vinco sa v tom dome bojí byť sám. Neviem presne, z čoho konkrétne má strach, ale aj dvojičky sú pokojnejšie, keď na noc prídem a uspím ich," vyjde z nej napokon a my si vymeníme pohľady plné zadosťučinenia.

Nemeškám a hneď na ňu nadviažem. „Bojí? Neprišlo vám ani trochu čudné, že dospelý chlap otvorene priznáva tieseň z predstavy, že je vo vlastnom dome sám?" nahlodávam ju svojimi pochybnosťami. Nie som si istý, či to zaberá, ale Sabína znepokojene odfúkne a vrhne ku mne ďalší nenávistný pohľad.

„Počujte, viem, o čo vám ide," oborí sa na mňa a zároveň mi dáva najavo, že moja taktika nie je veľmi úspešná, „Vincovi dôverujem. Pýtala som sa ho na to, či jej ublížil. Tvrdil, že nie. A ja mu verím. Mne nemal dôvod klamať. Tiež nemal ani dôvod Žofii ublížiť. Nepodarí sa vám hodiť to na neho," tvrdí s neomylnou istotou.

Pokrútim hlavou z neuverenia. Dochádza mi to. „Mali ste vy dvaja spolu niečo?" rozpoznám, koľká bije. „Alebo lepšie povedané, máte spolu stále niečo?" poopravím sa, aj keď som presvedčený o tom, že odpoveď z jej úst ani počuť nemusím. Nikto takto nebráni priateľkinho manžela, ak s ním pravdaže sama neutužuje milenecký románik.

Vyvalí zdesene očami, zreničky sa jej rozšíria a následne nasmeruje svoj zrak do zeme. O sekundu ho už zase obráti voči nám, ale týmto gestom mi dala znovu najavo, že sa nemýlim. „Vy... o čom presne vám ide?" zajakáva sa a moje predpoklady nevyvráti.

„Naším jediným cieľom je nájsť páchateľa a dostať ho za mreže," odpovie jej Timo namiesto mňa. „Máme tu jednu mŕtvu študentku a vaša kamarátka je nezvestná. Záleží nám jedine na tom, aby sme našli vinníka," prehovorí s rozvahou, zaúčinkuje to na ňu.

„Ešte pred tým, ako sa narodili dvojičky, sme spolu s Vincom mali sex. Stalo sa to len raz," prizná sa nečakane. Musím sa krotiť, aby som nezačal bubnovať víťazoslávne po stole. „On to považoval za chybu, ja nie. Výsledok si asi viete domyslieť. Zaľúbila som sa do manžela svojej najlepšej priateľky, ale nemohla som ho prinútiť, aby sa zamiloval aj on do mňa. Preto som ich už nenavštevovala. Respektíve mi padlo Žofiino obvinenie vhod, aspoň som sa na nich nemusela pozerať," priznáva skľúčene a na chvíľu nastane vo vypočúvačke ticho.

„A ďalej?" žiadam od nej pokračovanie tejto obohranej lovestory.

Pohoršene zagáni, dokážem si domyslieť, čo jej víri o mne v tomto momente hlavou. „Ďalej nič. Nestretávali sme sa. O Žofii som nepočula, aj o tom, že je nezvestná, som sa dozvedela iba z novín. Pred pár dňami mi Vinco zavolal. Nevedel si dať so Zinou a Zojou rady, požiadal ma o pomoc," vykladá nám, ruky si žmolí dolu na nohách.

„Pozoruhodné," zahvízdam obdivne, ale dôjde jej, že to myslím skôr ako iróniu. „Čiže ste nasadli do auta a okamžite leteli podať mu pomocnú ruku? Nádherné gesto oddanosti," rypnem si do nej.

„Alebo sa to týka súcitu," zareaguje pokojne, neberúc si moju poznámku k srdcu. „Čo som podľa vás mala urobiť? Sú to moje krstné dcéry, ich stará mama na nich zanevrela, matka je nezvestná. Robím to kvôli nim dvom."

„Prečo ste nám hneď na začiatku nepovedali pravdu o vašom romániku?" Timo naráža na jej očividné klamstvo.

Prehrabne si rukou vlasy. „Prečo asi?" vyšplechne rozhorčene. „Došlo mi, že ma okamžite budete spájať s jej zmiznutím. Prosto som vám nechcela dať motív. Teraz to už viete," riekne skleslo a mne z toho všetkého už asi vybuchne hlava. Usúdim, že Timovi pravdepodobne tiež.

*****

Stojím na recepcii pri vysokom stole, ukradnem čašníčke šampanské z podnosu a prekrúcam oči, lebo mi je z tejto celej teatrálnosti na zvracanie. Ženích a nevesta si zhotovujú už asi milióntu romantickú snímku na koči, zatiaľ čo ich hostia čakajú a chlípu predražené šampanské. Aj Radka sa mi kamsi vyparila.

Uvoľním si tú otrasnú kravatu, znechutene si obzerám mužov v naškrobených košeliach a ženy v tých honosných farebných šatách, kým ja tu postávam celkom sám a vysmievam sa im. Dianin úmysel mi je jasný. Zaumienila si ponížiť ma.

Poslala mi pozvánku iba kvôli tomu, že očakávala odmietnutie. Skúšala ma a predpokladala, že sa mi vysmeje do tváre. Namiesto toho som tu. Je mi jedno, že sa stala vydatou ženou, pravdupovediac, ľutujem toho chudáka, ktorý si uviazal takúto slučku okolo krku.

Pozorujem v dave prichádzajúcich moju vyštafírovanú sestru, ktorá si na túto príležitosť vzala šaty v marhuľovej farbe a donútila ma farebne si s ňou zladiť svoju viazanku. Ak by sa jednalo o mňa, urobil by som zo svadby jednu nemiestnu skrytú kameru. Ceremónia sa nekoná, boli ste všetci nachytaní!

Zasmejem sa na vlastnom vtipe, vyprázdnim ďalší pohár, keď za chrbtom začujem, ako sa mi ktosi prihovára. „Smejete sa na tej bukréte na hlave tej smutnej panej alebo ste sa opili ešte pred oslavou?" namieri na mňa otázku.

Otočím sa po jeho hlase. Opálený chlap zdvihne pohár so sektom do vzduchu. „Podľa vás jej tam tie kvety už nasadili alebo iba naaranžovali?" reagujem na jeho poznámku o žene s kvetmi v otrasne zložitom účese.

„Bez pochýb. Každý deň jej to tam polievali," zavtipkuje a následne predo mňa predloží pravicu. „Henrich Sloboda," predstaví sa mi a ja mu opätujem stisk.

„Kristián Vágner," tiež mu prezradím svoju identitu. „Nevesta a jej teatrálne maniere sa prevtelili aj do hostí. Vždy bola nevkusná," zahundrem si len tak sám pre seba a pomrvím hlavou.

„Strana nevesty či ženícha?" vyzvedá, ku ktorému tímu patrím.

„Ani jeden?" zapochybujem. „Som tu tak trochu ako atrakcia. Taká tá jóbovka," vysvetľujem mu a on zaujato prikyvuje.

„Lochnesská príšera tejto svadby?" zasmeje sa. „Uhm, to nie, taký škaredý nie ste," nesúhlasne vysloví.

„Tak že by bola tá príšera Diana?" ozvem sa a obaja vyprskneme do rehotu. „A čo vy? Za ktorý tím kopete?"

„Som Dianin bratranec," odhalí mi svoju identitu.

„A ja ju tu ohováram," komentujem pobavene, že možno som si nevybral toho správneho na očierňovanie hlavnej postavy tohto večera.

Jemne ma štuchne do pleca. „Na ohováranie Diany sa nechám prehovoriť vždy," zaškerí a zdá sa, že ja sa nachádzam v dobrej spoločnosti. Vypnúť od toho chaosu na oddelení sa mi zíde.