8. február 2018

Klepem sa. Ten telefonát ma omráčil. Poslali ma domov, ale aj tak na to nedokážem prestať myslieť. Môj manžel spadol zo skaly. Poškodil si miechu. Pravdepodobne už nikdy nebude chodiť. Zoja a Zina ma potrebujú, lenže mne sa nedarí sústrediť sa. Je mi zle od žalúdka, točí sa mi hlava, mám dojem, že mi niekto pritlačil na hrudník nohu. Nepustili ma za ním. Je v umelom spánku. Aj tak by ma nevnímal. Najhoršie na tom je, že keby to neprežil, posledná konverzácia medzi nami by bola hádka. Povedala som mu, aby nikam nechodil. Mala som po krk toho, ako si vždy pobalil svoju výstroj a zmizol na víkend, zatiaľ čo ja som musela sedieť doma a starať sa o deti. On si našiel vždy čas na seba a svoje aktivity. Tie moje musia ísť bokom. Nemienil o tom so mnou diskutovať. Jednoducho ignoroval moju žiadosť a zmizol. Ziapala som po ňom. Už som sa neovládala. Plánovala som udržiavať tichú domácnosť, kým sa mi neospravedlní. A potom dostanem telefonát, v ktorom mi doktor oznamuje, že môj manžel mal nehodu. Bola som na neho naštvaná, ale nepriala som si, aby to dopadlo takto. Neviem si predstaviť, čo by som robila, keby to neprežil. Vždy som sa bála, že takýto deň nastane. Varovala som ho, aby si dával väčší pozor. Aby toľko neriskoval, keď už teraz máme aj deti. Lenže on si trval na svojom. Potrebuje si vyčistiť hlavu. Upokojuje ho to. Je to jeho vášeň dlhé roky. Ľudia dokážu byť niekedy neskutočne sebeckí. Vôbec nemyslel na nás. On je hlava rodiny. Ja som s dvojičkami doma. Jeho firma nám prináša peniaze do domácnosti. Dobre, možno som stále trochu zlostná. Mohol tomu predísť. Nemusel by teraz taký dokaličený ležať v nemocničnej posteli. Otvorila som si víno a plačem. Horko-ťažko sa mi ich podarilo uspať. Zina a Zoja vždy vycítia, keď som nešťastná a potom ten smútok prejde aj na ne dve. Mala by som byť silnejšia, ale proste to nejde. Volala som svojej mame. Povedala, že teraz za mnou nemôže prísť, lebo má službu. Sedím tu sama a píšem si, hoci viem, že mi to v ničom nepomôže. Ak ho zajtra uvidím v tom bezvládnom stave. Mohol si udrieť hlavu a stratiť pamätať. Z toho by som sa nespamätala. Bojím sa toho, čo mi prinesie zajtrajšok. Prajem si byť zase malá a nečeliť všetkým týmto problémom dospelých. Mám ich po krk. Nezvládam úlohu dospelého. Ani rolu matky či manželky. Očakáva sa, že budem stáť po jeho boku. Zožiera ma vina. To ja môžem za to, že Vinco je v kritickom stave. V mojom amoku zúrivosti som z jeho vaku vytiahla nejaký kus z jeho výstroje. Myslela som si, že mu tým len zabránim liezť na tie skaly. Že si to všimne a uváži, že bez toho nemôže vyjsť hore. No on si to nevšimol. A je to moja vina.

Sledujeme Sabínu blížiacu sa k Vincovmu domu. Ako i po ostatné noci, ani dnes nevynechá svoju tradičnú nočnú návštevu. Dvaja holúbkovia sa stretávajú po večeroch a nemusíme dvakrát uvažovať o tom, čo spolu o takejto hodine robia.

„Myslíš, že sa mu postaví?" uvažujem nahlas a Timo sa na mňa začudovane pozrie, očividne mu hlavou kolujú úplne iné myšlienky. „Musí byť dosť nahovno, že je stále dole. Veď nemôže ani prebrať iniciatívu," pokračujem ďalej a poľutujem toho chudáka.

Timo si hryzie necht na palci a krúti neveriacky hlavou. „Vážne práve myslíš na ich sex?" zahlási pobavene.

„Je jasné, že sa tam vo vnútri nehrajú pexeso," odvetím so stopercentnou istotou. „No na zdrveného manžela si bokovku našiel akosi prirýchlo. Nemali by sme im do toho vtrhnúť? Obaja budú celí nažhavení, Vinco s erekciou a vtom im na dvere zaklopeme my. Otvorte, tu polícia, v mene zákona vás vyzývame prestať sexovať!" zdôrazním oficiálnym tónom a smejem sa na vlastnom vtipe. Timo sa obráti, ale tiež sa smeje.

„A možno sa len potrebuje s niekým porozprávať," navrhne ďalší potenciálny scenár. Hľadím na neho, či to myslí vážne. „Fajn, je mi jasné, že mu prišla zahriať posteľ," zdôverí sa, že ani on nemá hlavu v oblakoch a nerobí si ilúzie, že tie spoločné noci trávia vo všetkej početnosti dlhými konverzáciami.

„Alebo mu vykladá tisíc a jeden príbehov," žartujem a obaja vyprskneme do hlasného smiechu. Pravdou je, že nemáme veľmi dôvod na smiech. Nemusíme ísť po správnej stope. „Katarína sa stretávala so Žofiou a Vinco so Sabínou. Navzájom sa podvádzali. Vražda z vášne. Vinco ju už v podstate ani nechcel, ale jeho ukrivdené mužské ego sa nedokázalo zmieriť s tým, že si jeho žena našla náhradu a nielen to, ona sa zaľúbila do ženy!" vyhlásim víťazoslávne, pretože mi to dáva logiku.

„Keď bude Sabína vychádzať, odchytíme si ju," uvažuje o našich nasledujúcich krokoch. „Zaskočíme ju. Nebude mať čas premyslieť si svoju stratégiu a my sa jej spýtame, či má na tú noc Žofiinho zmiznutia alibi. Pomohla mu zbaviť sa jej. Teraz už vieme, že pre ňu predstavovala manželka prekážku," hovorí a ja mu mimovoľne pritakám. Aktuálne som na osemdesiat percent presvedčený o tom, že to bolo takto. Tých zvyšných dvadsať percent si nechávam do zálohy.

„A čo tvoj brat?" obrátim sa na neho, lebo dvaja milenci za sebou zabuchli dverami a za stiahnutými žalúziami toho nie je príliš veľa k videniu. „Počkal pred hotelom. Sedel vo svojom aute, sledoval Katarínu a bol určite zvedavý, ako tá jej priateľka vyzerá. Nakoniec sa mu to čakanie vyplatilo. Zbadal ich ruka v ruke. Zachvátila ho žiarlivosť, upozornil na seba a Katarína ho nasledovala," spriadam si vlastnú teóriu, ktorá súvisí s tými mojimi dvadsiatimi percentami. „Obe nasadli do jeho auta. On si to nechcel nechať vysvetliť. Cítil sa zradený. Bol ukrivdený, pretože ona pre neho znamenala veľa, zatiaľ čo Katarína v ňom videla iba priateľa. Odstavil na odľahlom mieste, kde boli iba oni traja. Vystúpil, nával zlosti v ňom vyvolával všelijaké myšlienky, udrel ju do hlavy, Žofia sa rozbehla a uháňala ako o život. On bol však rýchlejší, zápasili spolu a súboj vyhral. Spanikáril, telo jednej rozštvrtil a plánoval utopiť vo vodách Dunaju, ale okoloidúci mu zmarili plány."

Kolega ma pozorne počúva. Zbadám na ňom, že si bratovou nevinou nie je úplne istý. „Noro bol síce odmalička drzý fagan, ale z nejakého dôvodu sa mi nechce veriť tomu, že by bol schopný niekoho tak brutálne zavraždiť," vysloví so zmäteným výrazom, no rozhodne nie presvedčivo.

„Ale uznaj," nakláňam ho na svoju stranu, „bol by to motív. V skratových situáciách sa človek dokáže správať ako niekto, kým nie je, pretože v podstate v tej chvíli ani nie je sám sebou," zauvažujem logicky, že niekedy sa to proste iba vymkne z rúk a má to fatálne následky.

Priloží mi ruku na čelo. „Nemáš horúčku?" vyprskne do smiechu. „Nestretávaš sa ty náhodou potajme s Vandou?" naráža na našu bývalú spolužiačku, ktorá pracuje na psychiatrii. „Uznávam, že obe naše teórie sú prípustné. Či už to boli dvaja milenci, ktorí sa potrebovali zbaviť neželanej manželky, alebo nešťastný chlapec, ktorý trpel neopätovanou láskou," privolí, že ani on Nora nevylučuje z nášho malého zoznamu podozrivých.

„Čo myslíš, v akej fáze sa teraz nachádzajú?" odľahčujem atmosféru a štuchnem ho do pleca. „Má Sabína orgazmus?" strieľam si z neho, keďže mu je nepríjemné diskutovať o takejto téme.

„Ty si blázon!" oborí sa na mňa. „Keď sa s ňou teraz budeme zase rozprávať, v hlave mi presne bude doznievať táto otázka. Radšej sa na ňu ani nepozriem."

„S tou jej výškou. Bolo by to rozhodne zaujímavé," zamyslene sa škriabem na brade, premýšľajúc o tom, že radovánky by som si namiesto Vinca užíval ja.

*****

Sme Sabíne v pätách a prenasledujeme ju po ceste domov. Alebo kdekoľvek to má momentálne namierené. Pri krajnici nečakane zastane, vystúpi a založí si ruky pri prsiach. Nemáme inú možnosť, ako odstaviť a zastať si k nej.

„Čo odo mňa chcete?" napajedene zahromží a i v tomto slabom svetle vidím, ako nás oboch prepaľuje nenávistne pohľadom.

Prihlásim sa k slovu. Strasie ma od zimy. Vietor nám všetkým vyštípal líca. „Chceme sa s vami pozhovárať. Okrem toho sme videli, ako vchádzate a následne opúšťate dom Žofiinho manžela."

„No a?" hlesne nezaujato, akoby si ani vôbec nič nerobila z toho, že sme ju prichytili.

Zasmejem sa popod fúzy. Mám rád takéto ženy. „No a?" zopakujem po nej a odvážim sa k nej priblížiť. O pár centimetrov je vyššia, ale to by nebol veľký problém. „Sama ste tvrdili, že sa s ním už nestretávate. A namiesto toho vás každý deň zazriem pri pravidelných nočných návštevách. Nezdá sa vám to ani trochu podozrivé?" opýtam sa rečnícky, ona nepohne ani brvou a nezdá sa mi, že by bola vykoľajená alebo nervózna.

„Pozrite, som z niečoho obvinená?" pýta sa na rovinu, ako keby nám dávala najavo, že sa s nami nemieni ďalej handrkovať.

Odpovedá jej namiesto mňa môj partner. „Zatiaľ nie." Pohľad má sklopený do zeme, môžem si len domyslieť, aké obrazy mu práve behajú v hlave.

„Fajn, tak sa s vami nemám o čom rozprávať," obráti sa k nám chrbtom, pripravená sadnúť si nazad za volant.

Chytím ju za lakeť, vytrhne sa mi a nepekne na mňa zagáni. „Mali by sme na vás niekoľko otázok," nedám sa len tak ľahko odbiť, je mi vcelku záhadou, prečo sa v porovnaní s naším prvým rozhovorom zdá byť omnoho viac v pohode.

„Nemám čas," odvrkne, navodzujúc dojem, že my dvaja sme svedkovia Jehovovi, ktorí jej prišli vyklopávať na dvere. „Idem do práce," vysvetlí.

„Skvelé, tak na vás počkáme tam," vynájdem sa, zamietajúc jej tak vyhnúť sa rozhovoru. „Rovnako tak však máte možnosť odmietnuť. V našich očiach to vyznie ako znemožnenie vyšetrovania a neochotu spolupracovať, a keď za vami prídeme s oficiálnym predvolaním na výsluch, vyzniete prinajmenšom nedôveryhodne," nahlodávam ju provokačne. Na minútu zaváha. Sťažka si vzdychne. Jej oči okrem otrávenosti prezrádzajú aj únavu. Zrejme nečakala, že po nočnom sexe bude ešte nútená hovoriť s dvomi policajtmi.

„Dobre, urobím si krátku prestávku," prikývne so značnou dávkou nevôle.