Som celý dolámaný a skrčený. Ktosi do mňa štuchá a o hlavu mi niečo naráža. S vypätím síl nadvihujem viečka, napne ma na zvracanie. Iste, včera sme stiahli s Timom Vávrovu starú whisky, ale dávivé nutkanie mám skôr z Handlovej papule, ktorý stojí nado mnou a očumuje ma.

Kopnem ho do nohy, aby som ho od seba zahnal čo najďalej. „Padaj preč!" malátne mu prikážem a ľahnem si na druhý bok, tískajúc si k sebe mäkký predmet, ktorý som si označil za vankúš.

Rehoce sa a len čo sa pokúsim znovu zaspať, pri uchu mi zaznie klaksón. Zošuchnem sa dolu na zem, otvorím s nevôľou oči a tentoraz už nad sebou zočím nášho šéfa. Klamal by som, keby som tvrdil, že sa na mňa pozerá láskavým pohľadom.

„Vágner, Kamenský, toto čo má znamenať?" funí a z úst mu prskajú sliny. Sadnem si a poobzerám sa po našej kancelárii. Spal som na priložených stoličkách k sebe, zatiaľ čo Timo si našiel pohodlné miestečko na podlahe a tipujem, že naše pohľady sú momentálne totožné. „Kto vám dovolil otvoriť si moju storočnú whisky? Tú som mal na špeciálnu príležitosť!" zbliakne po nás, keď vezme do ruky do kvapky vyľochaný destilát. „Pozviechajte sa z tej zeme, do piatich minút vás chcem vidieť u seba!" Nedá nám možnosť ani protestovať, násilne za sebou pribuchne dverami a mne hlava vybuchne ako granát.

Vyterigám sa horko-ťažko na stoličku, šúcham si ubolenú hlavu a oči, Timovi stále nedochádza, čo sa tu udialo a nehybne sedí v rovnakej pozícii. Prejdem k nemu neistým krokom a potrasiem ho za plece.

„Máš celú tvár pomaľovanú," vysmejem sa mu, lebo až teraz si všimnem, čo za obrazce sa mu na nej vynímajú.

Zvraští čelom. „Ty tiež," odsekne strojene. Úsmev mi primrzne na perách a šmátram pohmatom vo vrecku svoj mobil. Z jeho obrazovky na mňa hľadí ešte pokreslenejšia tvár, než je tá Timova.

„Ktorí z vás dvoch to urobil?" obrátim sa na Handla a Kolára, ktorých ide od smiechu rozpučiť a je mi jasné, že za tým stojí niekto z nich.

Naraz laxne myknú plecami, akože nevedia. Už-už sa blížim k nim s odvetou, keď zozadu vychádza Vávrov rev, aby sme pohli zadkami a okamžite k nemu naklusali. Timo je v akomsi delíriu, mechanicky sa doteperí ku dverám. Nasledujem ho, ale s tými dvomi si to nepochybne ešte vybavím.

Posadíme sa, upierajúc oči do zeme, keďže sme boli povolaní na koberček. Mladá sekretárka donesie Vávrovi kávu, hodím k nej prosebný pohľad. „Milotka, aj ja by som si jednu poprosil. Silnú, ďakujem," zahlásim si svoju požiadavku a mrknem na ňu, hoci takto po opici ani moje nabaľovacie taktiky nie sú to, čo bývali.

Vávro mi okamžite zatrhne akúkoľvek predstavu o kofeíne. „Milotka, žiadnu kávu mu nedoneste. Nezaslúži si," osloví ju a pritom sa očami nenávistne zabodne do nás dvoch. Sekretárka sa radšej vyparí. „Čo vás to napadlo ožierať sa na stanici? Nebodaj máte málo roboty?" spucuje nás výsmešným tónom. „Tie vraždy ste už vyriešili, že ste mali dôvod oslavovať?" zlostí sa a nevydrží sedieť na mieste, začne pochodovať po miestnosti.

Timo si spytuje v tichosti svedomie, tak sa ozvem ja. „Človek nemusí mať nutne dôvod na alkohol. Potrebovali sme sa dať dole. Veď to poznáš, keď ti ženské ničia život," vykladám mu, akoby sa nič nestalo. „Vyhodili sme si z kopýtka. Iba preháňaš. Prisahám, že pôjdem do obchodu a tú fľašu ti kúpim naspäť," zaprisahám sa mu, že napáchané škody napravíme.

Zdá sa však, že moja taktika na neho nezaberá. „Bola to vzácna whisky. Jedna stojí v priemere ako tvoj mesačný plat!" rozčuľuje sa.

„Nuž, za to tak písala, čistá kvalitka," zahvízdam obdivne, no ihneď s tým prestanem, keď ku mne vrhne smrtonosný pohľad. „Pozri, Vávro, nechali sme sa uniesť, hádam z toho nemieniš robiť cirkus," snažím sa prísť s ním na rozumnú reč, on sa ale stále tvári nasrane.

„Je nám to ľúto. Mal som zlý deň, pohádal som sa so snúbenicou," Timo neokolkuje a ide na neho priamočiaro, „a Kiko sa stretol s matkou. Nejako sa to vymklo spod kontroly. Už sa to viac nebude opakovať," sľubuje mu.

„Prinajmenšom nie na tejto stanici," sekundujem mu v jeho prísľube, „i keď na druhú stranu, človek nikdy nevie," neodpustím si poznámku, ktorá ho zase rozhnevá.

„Poslednýkrát som vás tu našiel ráno ožratých, je vám to jasné?" zrúkne autoritatívne. Mám na jazyku spýtať si, či to platí iba pre ráno a že v ostatné časti dňa máme dovolené piť, ale nejdem už prilievať olej do ohňa. „Ako to vyzerá s prípadom?" hlas sa mu mení na pokojnejší, sadne si a pritlačí sa bližšie k stolu.

„Žofia mala tajomstvo. Udržiavala ho pravdepodobne s nejakou ženou a Vinco o tom nemal vedieť," prehovorí Timo a rozpamätáva sa, čo som mu včera vravel. „Napadlo mi, čo ak bola Kataríninou milenkou?" ozve sa z ničoho nič a mne skoro zabehne. Žofia bola nesporne na chlapov. Veď so mnou spala.

Vávro venuje tejto téze pozornosť. „Zaujímavé," v očiach sa mu zaleskne, čo je predzvesťou, že Timo ho nahlodal. „Dajme tomu, že Žofia bola naozaj nešťastná, bola rozhodnutá opustiť svojho manžela, Katarína mala tajnú priateľku, ale bála sa ju predstaviť svojej rodine. Možno to boli obavy z toho, že rodičia jej orientáciu neakceptujú, no rovnako tak ju mohla ťažiť predstava, že randí so staršou ženou," vyskladá si vlastný príbeh.

Timo sa na neho naladí a mne sa to celé vôbec nezdá. „Jej manžel na to prišiel. Vinco zistil, že ho Žofia podvádzalaa. Bol posledný, kto Žofiu pred jej zmiznutím videl. Je podozrievavé, že nič nepočul. Nevšimol si, že neleží vedľa neho. Najprv sa zbavil jej, potom si vyhľadal Katarínu."

Vstúpim im do toho, pretože i keď by som to za iných okolností hneď hodil na vdovca, obaja pozabúdajú na jeden dôležitý fakt. „Neviem, či ste to stihli zaregistrovať, ale ten chlap je na vozíku," upozorním ich. Nechce sa mi veriť, že by zo svojho vozíka dokázal skonštruovať takýto podraz na svoju manželku.

Vávro uvažuje. Javí sa, že vážne na minútu vytesnil zo svojej hlavy túto skutočnosť. Poškriabe sa na plešine. „Dal jej niečo do pitia. Omámil ju. A v spánku zabil. Nebolo by to po prvý raz," napadne mu ďalšia potenciálna možnosť, ako Vinco popravil svoju ženu.

„Navyše je dosť pravdepodobné, že mal komplica," Timo si trvá na svojej teórii. „Sabína ako ukrivdená priateľka. Žofia ju z ničoho nič odstrihla zo svojho života," teoretizuje a ja si nie som istý tým, či bol správny nápad piť s ním tú whisky.

„Takže podľa vás dvoch to bola vražda zo žiarlivosti?" overujem si, pričom tomuto scenáru sám neverím.

„Alebo aby k sebe mali voľnú cestu," zamrmle. „Potrebovali sa jej zbaviť, Žofia im stála v ceste. Nemuselo to byť iba podozrenie z nevery, ako sa nám obaja snažili nahovoriť."

„Načo by vôbec to podozrenie zmieňovali?" naštrbím jeho predpoklady s logickým argumentom.

Ani to ho nezaskočí. „Aby si dopredu zabezpečili našu dôveru v prípade, že by sa to jej podozrenie prevalilo a povedal by nám to niekto druhý. Chceli byť pripravení," zosumarizuje to v krátkosti.

„Odteraz ich budeme pozornejšie sledovať," nariadi Vávro. Chytí sa toho. Zvyčajne je Timo ten, ktorý nesúhlasí s mojimi predpokladmi. Teraz je podľa mňa ale celkom mimo.

„Ja by som sa zameral aj na toho autobusára," spomeniem si, že mi na ňom niečo nehralo. „Zistil, že Žofia mu klamala a má muža. Vylákal ju niekam von a potom, keď sa mu priznala, neuniesol to a v amoku ju zabil," predstavím im svoj pohľad na to, ako sa vec udiala.

„A ako do toho zapadá tá študentka?" pripomenie mi, že moja teória má v sebe viac dier.

„Netuším," precedím skrz zuby. Na moju smolu sa budem musieť podriadiť a pracovať na tom, čo sa mne zdá najmenej pravdepodobné.

Zasvätíme aj Handla s Kolárom a v nasledujúcich dňoch dohliadame na akýkoľvek chybný krok zo strany Vinca alebo Sabíny. Nič podozrivé sa nám spozorovať nepodarí. Vinco však takmer nevychádza z domu. A ja nedokážem prestať myslieť na tú ženu, ktorú som zazrel v krčme.

*****

Dni ubiehajú. Dianina svadba je tento týždeň. Neobjavili sa žiadne nové stopy. Sme v mŕtvom bode. Jedinou útechou je, že my ešte mŕtvi nie sme. Aj keď niekedy by som si radšej prial byť pod zemou, ako sa pozeral na Joža randiaceho s mojou sestrou.

„Namiesto toho, ako sa tu obžieraš, by si mal konečne zistiť, kto bol ten človek, ktorý mi umiestnil tú fotku za stierače," otrávene po ňom vyšteknem, keď sa napcháva mojou pizzou. Nepozvane mi v byte oxiduje už celé týždne a mňa ide rozdrapiť od nervov.

Sestra ma uderí vankúšom po hlave. „Nebuď na Jožka odporný. Aj on má právo na oddych," zahrá sa na jeho záchrancu. Znechutene zmraštím tvár, keď ju na znak vďaky pobozká a uznávam, že je načase vziať nohy na plecia.

Striga sa poberie za mnou, podľa mňa je rovnako otrávená z romániku týchto dvoch ako ja. Nevezmem ju so sebou, lebo sa nejdem prechádzať. Zoberiem si kľúče od auta a vybehnem von. Premávam sa dlhé hodiny po meste.

Zastanem nakoniec pri známom dome. Patril jej. Som otcom jej detí? Nebola príležitosť vyzistiť to. Ale máta ma to. Asi by som nebol najlepší otec, ale zaslúžil som si to prinajmenšom vedieť. Stretávali sme sa sporadicky. Keby som ju videl s bruchom...

Na to je zbytočné teraz myslieť. Ona je pravdepodobne mŕtva, a aj keby som sa pýtal, nepovedala by mi pravdu. Nárokoval by som si test otcovstva. Vtipné, že i ja by som mal motív ju zabiť. O mojej jednorazovke s ňou sa nesmú dozvedieť. Timo nič neprezradí. Nezradil by ma.

Ktosi parkuje. Vypína svetlá a vychádza von. Žena. Nahnem sa čo najbližšie k čelnému sklu. Nezaklope, on jej rovno otvorí a pustí ju dnu. Čo, dopekla, tu chce o takejto hodine?