25. september 2015

Keď sme sa prvýkrát rozhodli, že sme pripravení rozšíriť našu rodinu o ďalšieho člena, oslavovali sme a pripili sme si šampanským. Obaja sme boli šťastní z toho, že chceme rovnakú vec. Bolo to pred tromi mesiacmi. Naše nadšenie výrazne opadlo po tom, ako všetky tehotenské testy ukázali negatívny výsledok. Tri mesiace vôbec nie je dlhá doba. Nemali by sme panikáriť. Môj gynekológ hovorí, že je to celkom normálne. Antikoncepciu som vysadila len prednedávnom a telo si prechádza procesom. Mala by som byť pokojná a nepreháňať. Ale nejde to. Niečo mi nahovára, že vôbec nebude také jednoduché otehotnieť. Mysľou mi prebiehajú rôzne myšlienky. Zrejme je to spravodlivý trest. Zaslúžim si to. Dnes je pre mňa kritický deň. Meškalo mi to takmer týždeň. Čakala som, tentoraz som nezašla hneď do lekárne. Urobila som tú chybu a povedala to aj Vincovi. Varovala som ho, že to nemusí nič znamenať. Ale začal sa tešiť. Videla som to na ňom. Aj ja som hneď začala uvažovať o tom, ako to oznámim mame a našim blízkym. No a som sprostá. Mala som mlčať. Dostala som menštruáciu. Vyliezla som z kúpeľne. Nemusela som mu nič vravieť. Pochopil, že to bol iba ďalší planý poplach. Objal ma. Vyplakala som sa mu v náručí. Upokojoval ma, že to nič nie je a nabudúce sa nám to už určite podarí. Pripadám si nemožne. Nerozumiem tomu. Sme dvaja dospelí ľudia, chceme mať bábätko. Máme dom, obaja chodíme do práce, tu by im nič nechýbalo. Tak prečo sa nám nedarí? Je to beh na dlhé trate. Unavuje ma, že si každý mesiac hovorím, že na ten nasledujúci to už vyjde. Sú to len naše domnienky. Obaja sme zdraví. Z logického hľadiska tu neexistuje dôvod, prečo by sa nám nemalo podariť počať prirodzenou cestou. Nasadila som si antidepresíva. Len ľahké. Na prírodnej báze. Nenávykové. Doslovne už z toho šaliem. Dokázala by som preplakať celý deň. V kútiku duše viem, že to nesúvisí iba s tým, že sa nám nedarí. Už dlhšie som nešťastná a pretvarujem sa. Vládne vo mne melanchólia. Vnútro sa mi sťahuje na veľkosť čerešňovej kôstky. Občas si pripadám tak nezúčatnene. Mnoho vecí by som urobila inak. Je mi smutno, že naše rozhodnutia sa už nedajú zvrátiť späť. Niekedy fakt nenávidím život. Nie je nespravodlivý. Zvláštne, že nespravodlivosť nám príde na um vždy len za podmienok, že prežívame nezdar. Asi som trochu pripitá. Vinco sa pobalil, šiel na nejakú pracovnú konferenciu. Vráti sa iba zajtra. Otvorila som si fľašu vína. Nalievala som si jeden pohár za druhým. Potom sa tu zjavil Bruno. Nevydržala som to a znovu som sa rozrevala. A potom som urobila ďalšiu hlúposť. Pobozkala som ho. Odtiahol sa. Povedal, že radšej pôjde. Mám strach, že o tom povie Vincovi. Čo som si vôbec myslela? Som príšerný človek...

Na tých dvoch sa už nedá pozerať. Zbehli sme už asi do tretieho obchodu a tá blonďatá krpaňa ho súri vyskúšať si milión rôznych oblekov. Už v živote sa nebudem ženiť. Eva aspoň nebola takáto harpya a nechala mi slobodnú ruku. Zašiel som do prvého obchodu, vypýtal si svoju veľkosť a bez zdržiavaní som zaplatil.

Prvýkrát som si ho skúsil v deň obradu a padol mi ako uliaty. Po obrade na mne aj tak dlho neostal. Eva ho zo mňa strhla a roztrhala ho svojimi dlhými nechtami tak, že na ďalšiu príležitosť už bol nepoužiteľný. Keď tak nad tým premýšľam, mala aj svetlé stránky.

„Ty si si už niečo našiel?" osloví ma zadychčane môj kolega, keď sa polonahý zvalí na stoličku v kabínke. Tá malá mu dáva zabrať. Nedokážem si predstaviť, že by som mal žiť so ženou, ktorá by ma takto komandovala. Nechápem mužov, ktorí si toto sami zavesia na krk.

Zarehním sa. Vskutku mi príde táto situácia komická. „Tá tvoja ťa plánuje povláčiť po všetkých butikoch s oblekmi. Vyberiem si nejaký v tom poslednom. Určite sa nebudem za vami terigať po celom obchode s plnými taškami," zamietavo odvetím, keď sa tá ženská ako na povel zjaví pri nás s tromi rôznymi sakami a nohavicami.

„Láska, vyskúšaj si ešte tieto. Ak nebudú sedieť, presunieme sa inam," zavelí mu.

Uchechcem sa. „Nevravel som," komentujem pobavene a pohodlne si vytiahnem nohy pred seba.

Tej jeho milej nie som bohvieako sympatický. Zaškúli na mňa. „Čo ako?" nechápe, o čo hovorím a prejde do kabínky, kde Timovi prikladá rôzne farby košieľ na obnaženú hruď.

„Ale nič. Mužské záležitosti," odbijem ju, čím si vyslúžim ďalší nepriateľsky pohľad.

„Mohla by som niečo vybrať aj tebe," ponúkne sa a som presvedčený, že nie kvôli svojej dobrosrdečnosti, ale najmä kvôli tomu, aby mohla rozkazovať ďalšej živej figuríne.

Timo sa obzerá v zrkadle, predstiera, že nás nepočúva. „Ja mám ešte čas. Vyberiem si až v tom poslednom," poviem a ona rozpačito nadvihne obočím.

„Fajn, rob si čo chceš," mykne plecom, jasne urazená, že so mnou nemôže manipulovať tak, ako so svojím milovaným. „Ale mohol by si si vybrať aj nejaký oblek na našu svadbu. Budeš Timov svedok a aspoň opticky by ste spolu k sebe mali ladiť," vynájde sa pohotovo, vytrieštim na ňu oči. Skvelý ťah, dievča!

„A čo budem jeho nevesta, že mám s ním ladiť?" vybafnem na ňu zhrozene. „Alebo nebodaj nejaká družička. Len mi povedz, akého si mám kúpiť motýlika. Oblek použijem presne ten istý, čo aj na Dianinu svadbu. Ešte aby som si kupoval dva!" zatrhnem odmietavo. Moja odpoveď jej nie je po chuti.

„No tak to potom musím tvoj oblek vybrať ja," zahlási neoblomne, „určite nedovolím, aby si mi pokazil svadobné fotografie. Si Timov svedok, budeš na fotkách často," zhrozí sa, že by jej môj neladiaci odev narušil jej plány o dokonalosti.

Timo na mňa uprie prosebný zrak. Pozná ma a vie, ako by za iných okolností vyzerala moja reakcia. Privolil som, že mu pôjdem, za svedka, tak sa obetujem. „Varujem ťa, že si skúsim jediný oblek. Ani o jeden viac," upozorním ju, nech ani omylom nečaká, že ma podrobí tým istým, čo svojho snúbenca.

Stiahne sa a nedobiedza. „Fajn, vyberiem ti krásny oblek," rozplýva sa, spokojná s tým, že dosiahla čiastočne svoje. Takéto ženy sú ako nejaká pliaga.

Ako som očakával, ani v tomto sme nič nevybrali. Presúvame sa eskalátorom na ďalšie poschodie, keď vtom zbadám oproti niesť sa dole Radku s Jožom. Chichúňajú sa a obaja sa kŕmia hranolkami z jedného papierového boxu.

„Radka?" zakričím na ňu prekvapene. Zdvihne hlavu, chvíľu sa obzerá, či to patrilo jej, potom si ma všimne hore a zamáva mi. Pridá sa k nej aj Jožo a obaja mi mávajú ostošesť. Vážne ich tu vidím spolu?

Zastanem na vrchu, pôvodne mali naplánované inam, ale keď už ma tu zazreli, ženú sa za mnou. Capnem si po čele, že som na seba upozorňoval. S nikým z oddelenia okrem Tima sa nestretávam aj osobne a rozhodne som na tom nemienil nič meniť.

„Ahoj, čo ty tu?" pozdraví ma sestra rozradostene a vlepí mi pusu na líce. Jožo sa nahne ku mne, podá si so mnou ruku a následne aj s Timom.

„Skúšam oblek s týmito dvomi," odseknem namrzene, keď si všimnem, že Radka si s tým tučniakom prepletie prsty. Veď by ju mohol privaliť. Rozladilo ma vidieť ich takto spolu. „Ale čo tu robíš ty?" schválne sa spýtam iba jej.

„Vravela som ti, že sa s Jožkom chystáme do kina," odpovie mi, ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec.

„Ja som Eliška a vy?" zapojí sa aj tá blondína. Prezerá si zamyslene moju sestru. Zrakom spočinie na jej potetovaných rukách a nenápadne vyvalí očami.

„Som Tinova sestra Radka," predstaví sa sama, lebo mne nie je akosi do reči. „A toto je Jožko, Timov a Tinov kolega, sme spolu na rande," vysvetlí jej, akoby boli najlepšie priateľky a ja vykrivím ústa.

Na tvári Timovej snúbenici sa zračí prekvapenie. „To si ty, Radka? Páni, ani by som ťa nespoznala. Zmenila si sa," dôjde jej, že sa s ňou už v minulosti stretla.

„Hej, mám trochu iné vlasy," zasmeje sa a dotkne sa svojich zapletených vrkôčikov. Nebaví ma tu nečinne postávať, tak sa pohnem do kroku.

„Nechcela si náhodou vyberať ten oblek?" obrátim sa na blondínu. Tieto preplnené centrá mi lezú krkom a z každého kútu sa ozýva detský rev. Ide ma z toho šľak trafiť.

„Jasné, poďme. Rada som ťa stretla," zaznie z jej úst. „Vlastne, nechceli by ste sa pridať k nám? Možno by si tvojmu bratovi mohla dohovoriť," zmyslí si, že by v Radke mohla nájsť komplica. Zasmejem sa popod fúzy. Fakt oslovila tú pravú.

Sestra pokrčí čelom. „Radšej nie. Neznášam nakupovanie," odmietne. Nie nadarmo sa nazýva mojou sestrou.

Eliške vyskočí obočie hore. „To fakt?" neskrýva udivenie. „Myslela som si, že všetky ženy nákupy zbožňujú," zachichoce sa. Prekrútim očami. Najradšej by som sa postrelil do nohy, len aby som odtiaľto mohol čím skôr zmiznúť.

Radka s Jožom sa s nami rozlúčia a ja nasledujem tých dvoch. Zrak mi padne k sivému obleku, azda by som ho aj na seba navliekol, ale ona mi ho zatrhne a donesie mi tmavomodrý. Narýchlo si ho vyskúšam, natiahnem na seba košeľu. Nezapnem si ani gombíky, lebo mi zadrnčí telefón.

Vyjdem von z kabínky, lebo je v nej zlý signál. Narazím pritom do tej jeho snúbenice, ktorá sa zamračí, keď zbadá, že som si nezapol košeľu. Ignorujem ju, telefonát je zo stanice. Prišla za mnou moja mama.

Vyzliekam sa, všetko nechám pohodené na zemi a bežím von. „Kam si sa vybral?" kričí za mnou namosúrene.

„Musím odísť. Kúp ten oblek. Peniaze ti pošlem na účet," kričím ešte pomedzi to, ako sa od nej vzďaľujem.

Dorazím na stanicu. Nie je tu veľa ľudí, skôr je tu mŕtvo. Mama sedí na mojej stoličke a obzerá si môj stôl, na ktorom nič nemán okrem jedného malého kaktusu. „Ahoj, Tinko," postaví sa, keď ma zbadá. Som veľmi zvedavý, načo za mnou prišla až sem.

„Ahoj, mama, stalo sa niečo?"

„Nie, ja len, že som si spomenula, ako som krátko pred zmiznutím tej ženy začula jej rozhovor po telefóne. Rozprávala sa s niekým, ale šepkali a hovorila jej, aby vydržala, že to ešte musí chvíľu počkať," zdôverí sa.

Sadnem si oproti nej. Musím uznať, že sú to zaujímavé informácie. „Nespomínala nejaké meno? S kým hovorila?"

„To ti vôbec neviem povedať. Prišlo mi to tak, že to chce zamlčať pred svojím manželom. Vravela, aby ešte chvíľu počkala. Teda skôr ju prosila a mala slzy v očiach."

„Mohlo byť to meno Katarína?" skúsim sa spýtať, či jej to čosi hovorí.

Privrie oči. „Nie, nemyslím si. Bolo to ženské meno, to viem na sto percent, ale nemám šajnu aké."

„A čo Sabína?" napadne mi Žofiina najlepšia kamarátka.

„Nie, nie," potrasie hlavou. „Nevravela Sabína," vysloví a ja mám ďalšiu stopu, ktorá nikam nevedie.