Praskanie konárov. Vŕzganie pántov. Lomoz prekrikujúcich sa hlasov vychádzajúcich akoby z podzemia. Neurčité šumy zarývajúce sa do mozgu a duniace v ňom ako taká ozvena. Vábi ho to k sebe. Vinco zadržiava dych a pokúša sa nevenovať tomu pozornosť, no je príliš vystrašený na to, aby sa dokázal sústrediť a zachoval si chladnú hlavu.

Chlpy mu stoja dupkom. Na paži pocíti ľadový dotyk. Silné stisnutie, ktoré mu na koži nepochybne zanechalo odtlačky. Odváži sa nazrieť na to miesto, ktoré pred chvíľou ktosi chytil aj napriek tomu, že vo svojej spálni leží úplne sám.

Posvieti si nočnou lampou. Na stenu oproti jeho hlave vrhajú tiene konáre opadaných stromov. Vyzerajú ako chápadlá. Blížia sa k nemu. Snažia sa ho uchopiť za krk a zaškrtiť ho. Zdesene vyvaľuje očami. Nedokáže vydať zo svojho hrdla ani slabiku. Hlas sa mu zasekol. Nedokáže ani dýchať. Zdesene si predstavuje, že nadišla posledná chvíľa.

O tomto dome kolovali rôzne historky. Nemal to potvrdené, ale susedia tvrdili, že tu zahynula mladá rodina s dvoma deťmi. Zabila ich hlava rodiny. Bol to pijan. Raz v noci prišiel domov z krčmy, začal svoju ženu mlátiť. Dobodal ju kuchynským nožom, pristúpil aj k posteliam svojich dvoch malých dcérok a usmrtil aj tie. Nakoniec podrezal hrdlo aj sebe.

Keď sa na to opýtal realitnej maklérky, pravdaže mu tieto zvesti vyvrátila. Ľudia len prikrášlili realitu. Skutočne tu niekto zomrel, ale bolo to na pridusenie plynom. So Žofiou sa na to snažili nemyslieť, tento dom sa im páčil, majiteľ ho ponúkal za rozumnú cenu. Nemienil si lámať hlavu tým, čo sa tu udialo kedysi pred rokmi.

Teraz má pocit, že tie povery neboli vymyslené. Niečo zlé sa tu muselo udiať a teraz si to prišlo aj pre neho. Žofiu mu už vzali, potrebujú sa zbaviť jeho a tiež aj dvojičiek. Prepadne ho panika. Musí svoje dcéry ochrániť. Presunie svoje nevládne a spotené telo na vozík. Náhli sa na chodbu a do ich izby.

Nechal pootvorené. Z izby dievčatiek vyhráva ponurá zvonkohra. Mala by znieť upokojujúco, no skôr je strašidelná. Trasie sa. Ženie sa vpred. Vtrhne dnu a rozsvieti. Kolesami zavadí o akúsi prekážku. Pozrie sa dolu pod nohy. Vystrašene vykríkne.

Na zemi leží telo. Obrátené hlavou dole, má výhľad iba na jej blond vlasy, v ktorých je plno hliny. Roztrasú sa mu ruky. Ich dvojičky tu nie sú. Naozaj by to mohla byť Žofia?

Prinúti sa obrátiť ju. Je ťažká. Smrdí ako mäso v rozklade. Je to ona. Dokola opakuje nie. Nie. Nie. Nie. Jeho žena je mŕtva. Chýbajú jej oči. V čele má vyvŕtanú dieru. Naťahuje sa k nej, no tá mŕtva sa z ničoho nič postaví a spoza chrbta vytiahne sekeru.

„Nie!" prebudí sa na zdesený krik derúci sa z vlastného hrdla. Hľadí do stropu, tričko má mokré a chladí ho. Prevrhne sa na bok a zbadá ju ležať pri sebe. Žofia sa usmieva, vystrie k nemu ruku, on si okamžite prikryje oči rukou.

Nie, nie, ty si mŕtva!

„Starý, si v pohode?" vypytuje sa Marcel po tom, ako aj on bol svedkom toho divadla, ktoré zo mňa urobilo blázna priamo pred všetkými ožranmi v tomto pajzli. „Zuzinka, natoč mu jedno. Je to na mňa," prikáže svojej frajerke. Podľa neho si zaslúžim nejaké odškodné, aby som stabilizoval svoje šľahnuté rozpoloženie.

„Idem domov," zavelím rázne, pretože už nič piť nechcem a radšej sa zvalím do postele, ako byť tu pred všetkými za debila. Očividne som jediný, ktorý pri dverách videl stáť nejakú ženu s blond vlasmi.

„Odprevadím ho," postaví sa aj Timo, ubezpečujúc Marcela, ktorý sa netvári úplne presvedčene, že by som mohol zvládnuť prepraviť sa domov bez cudzej pomoci.

Kývnem im hlavou a potácam sa ku východu. Nevypil som zas tak veľa na to, aby som mohol blúzniť a zároveň mi rozum ešte funguje. Nezdala sa mi, naozaj tam stála a pozorovala nás. Nie som presvedčený o tom, či to bola skutočne Žofia, ale tá žena musí mať nepochybne niečo na rováši, keď sa tak rozbehla.

Kráčame bok po boku prázdnou tmavou ulicou. Naruším trápne ticho. „Ja viem, že si o mne teraz myslíš všeličo, ale tá žena tam stála," cítim potrebu sa obhájiť. Určite je stále urazený, že som mu o svojej jednorazovke so Žofiou nepovedal skôr.

„Verím ti," ubezpečí ma bez nejakých zaváhaní, čo ma vcelku prekvapí. „Možno má dvojníčku. Všimol si si ju a ona sa rozbehla. Ak by mala čisté svedomie, vošla by dovnútra, nie?" Odľahne mi, že zmýšľame rovnako.

„Presne moja reč," súhlasne prikývnem. „Ukazuje sa nám zákerne na očiach a vydrbáva s nami. Popritom to môže byť náš človek!" otrávene zahlásim. „Musíme si pre ňu prichystať nejakú pascu. Zahnať ju do kúta. Som stopercentne presvedčený o tom, že presne tú ženskú videl aj ten starec v kaviarni. Vydáva sa za Žofiu!" dôjde mi, že to musí byť dozaista nejaká príbuzná. Alebo?

„A čo ak tá žena niečo vie, prenasleduje nás, ale utiekla kvôli tomu, že sa bojí vypovedať?" Timo príde s inou verziou. „Ktosi ju vydiera, môže byť ďalšia na rade."

„Takže podľa teba od nás chce, aby sme jej zabezpečili ochranu?" pochopím, kam tým mieril, no nedá sa povedať, že by som s takýmto riešením súhlasil. Ja si trvám na svojom.

Zvesí mohutné plecia. Tiež cvičím, ale aj tak si popri ňom pripadám ako nejaký vyschnutý konár. „Alebo sa proste len zľakla, keď si na ňu začal kričať. Prirodzený ľudský reflex je taký, že keď sa na neho upriami pozornosť a začnú ho naháňať, rozbehne sa tiež, hoci v podstate ani nemá dôvod utekať," doplní ďalšiu formu možného scenára a ja prekrútim očami.

„Keď budem potrebovať cvokárku, zájdem za Vandou," podotknem pobavene. „Nemohli by sme ostať pri tom, že utiekla hlavne kvôli tomu, že má za ušami?" Táto možnosť sa mi totižto pozdávala najväčšmi. Nemusíme to komplikovať. O ľuďoch dávno nemám privysokú mienku.

„Ja sa len snažím preskúmať všetky možnosti," zaujato odsekne. „Zmienime sa o tom Žitňanskému?"

Potiahnem nosom, sopeľ v ňom je už normálne stuhnutý. „Čo si blázon? A načo? Aby nás mal za bandu amatérov, ktorí nestihli dobehnúť ani jednu slabú ženu?" Nemusím byť ani veštec, aby som si dokázal predstaviť, ako by asi vyzerala jeho reakcia, keby sme ráno naklusali do jeho kancelárie a zdôverili sa mu, že sme nechali ujsť prinajmenšom podozrivú ženskú, ktorá sa vyparila do ovzdušia.

„Fajn, asi máš pravdu," súhlasí príkro.

„Stále si odutý?" nenápadne prejdem na inú tému a pokračujem v chôdzi o dva kroky pred ním.

Kýchne si. Oziaba ho na ruky. „Mohol si mi povedať, že si ju poznal. Už keď sme našli jej doklady," tvári sa urazene.

Tu ho zastavím. „Vtedy som to ešte netušil. Na prvý pohľad som si ju nevedel nikam zaradiť, iba sa mi zdala povedomá. Podviedol som Dianu iba jediný raz s ňou. Bolo mi z toho nanič. Ale aj tak by nám to spolu nefungovalo. Poznáš ma. Aj ja sa poznám. Prepáč, že som ťa do toho zatiahol. Dosral som to. Stačí?" kajám sa pred ním, napriek všetkému mi záleží na našom priateľstve a nerobilo by dobrotu, keby sme spolu nevychádzali, keď musíme riešiť aj tie dve záhadné vraždy.

Uškrnie sa a pokrúti hlavou. „Dnes som doma sám. Eli šla prespať ku kamoške," zdôverí sa a tým mi aj dáva najavo, že naša kríza je momentálne zažehnaná.

Nahodím úškľabok a zasuniem si ruky do vreciek na bunde. „To máš blbé, kámo. Kúp nejakú kyticu a ospravedlň sa. Možno to zaberie," poradím mu.

„Nie," mávne rukou, „udobrili sme sa. Iba jej šla robiť spoločnosť, lebo jej kamoška sa rozišla s frajerom," vykladá mi a smrkne.

„Hm," zamyslím sa, „takže Eli má voľnú kamošku?" zažartujem. Padne mi vhod nepremýšľať o tej žene. Premkol ma zvláštny pocit. Vnútro mi nahováralo, že pred sebou vidím práve ju.

Prísne na mňa zagáni. „To sme už tuším preberali. Od Eliných kamošiek ruky preč," upozorní ma.

Zdvihnem ruky v obrannom geste. „Veď ja nič!" bránim sa. Timovi padne zrak k môjmu oknu. V kuchyni sa svieti.

„Buď ťa prišiel niekto vykradnúť alebo som už naozaj opitý?" naráža na ženský tieň, ktorý sa premáva pri okne a napráva žalúzie.

Zasmejem sa. „To je len Radka. Koncert sa jej neplánovane skrátil," komentujem, nejaví sa prekvapene. „Veril by si tomu, že vážne chce ísť na rande s naším bachratým Jožom?" zvolám z neuverenia a zapozerám sa na tieň, ktorý sa vzďaľuje od okna.

*****

Miešam si lyžičkou kávu. Opieram si ruku o líce a ledva držím oči otvorené. Podarilo sa mi zaspať len nadránom a potom mi o hodinu neskôr drnčal budík. Nemohol som prestať myslieť na tú krčmovú udalosť a na nič som neprišiel, samozrejme.

„Hľadám vyšetrovateľa Vágnera a Kamenského, sú tu?" začujem naše mená. Postavím sa a začudovane prejdem na chodbu. Stojí tu Žofiina mama a podľa všetkého nás hľadá.

„Dobré ráno. Čo pre vás môžeme urobiť?" prihovorím sa jej, lebo Kolár o takejto hodine nevie ani to, kde je sever. Lauríková nahodí seriózny výraz, odtiahne sa odo mňa, keď jej položím letmo ruku na chrbát a vediem ju do našej vypočúvacej miestnosti.

„Včera som vám nepovedala celú pravdu," prezradí mi a ja sa pokúšať javiť neutrálne. „Žofia bola nečinná. Aj keď sa mala niekde zle, nedokázala sa vzchopiť a odísť. Tak som na ňu zatlačila. Povedala som jej, že ak od svojho muža neodíde, tak už nemá matku," priznáva sa a ja sa zamyslene prechádzam pri stoličke.

„Prečo ste tak veľmi túžili po tom, ako vaša dcéra opustila svojho manžela?"

„Bol jej iba na oštaru. Mali ste ju vidieť, aká zničená bola. Musela sa starať o neho, ešte aj o deti. Iba som jej chcela poskytnúť druhú šancu začať odznova," vraví bez ostychu.