26. jún 2019

Slepé črevo narobí človeku problémy aj v prípade, keď bolo pred pár rokmi úspešne z tela vybraté. Aspoň v mojom prípade. Všetko sa mi rúca a ja do toho nemienim zaťahovať Vinca. Za posledných pár mesiacov sme si toho prežili viac než dosť. Prišlo to náhle. Nečakane. Neviem, čo som si vôbec myslela. A bojím sa toho, čo by si myslel on. Mala som na mále, takmer som sa o tom začala rozprávať s mamou. Lenže my dve si nie sme blízke. Svoje vnúčatá vidí raz za mesiac. Aj to len vtedy, keď prídeme na víkend my. Je to náročnejšie, keďže môj muž je imobilný. Zväčša nás vtedy zavezie jeho kamarát. Pomáha nám, ako môže. Vinco si ho nepripustí k telu. Dokážem pochopiť, prečo je taký odmeraný. Bolí ho, že je odkázaný na jeho pomoc. Pripadá si tak nemožne. Ako ja zakaždým, keď sa mám rozprávať s mamou. Žije si sama pre seba. Jej pacienti sú dôležitejší ako rodina. Ja a moje dcéry ju nebudeme nikdy zaujímať. Vždy robila iba to, čo vyhovuje jej. Nakoniec sa jej podarilo mať zo mňa slušnú ženu. Edita Lauríková, vážená pediatrička. Zvláštne, že s cudzími deťmi si rozumie omnoho lepšie, ako s tými, ktoré jej každú nedeľu prinesiem domov. Človek by si pomyslel, že stará mama bude z vnúčat nadšená. Moje deti nikdy neprijala. Po včerajšej návšteve ju už nechcem vidieť. Skončila som s tým, že ju budem večne počúvať na slovo. Som už dospelá, preboha! Mám svoj vlastný rozum. Nie som to šestnásťročné dievča, ktorým mohla manipulovať, pretože ešte nebola plnoletá. Ona má rada ľudí len za podmienok, že jej vyhovejú. Potrebujem pauzu. Vypnúť od Zoji a Ziny. Od Vinca. Aspoň na malú chvíľu nebyť v tomto dome, v ktorom na mňa padajú múry. Mám strach. Beriem to ako taký sociálny experiment. Prídem tam. Je to moja povinnosť. Konečne prekročím svoj tieň. Bude to bolestivé, ale zvládnem to. Mama mi celý život podkopávala sebavedomie. Staré hriechy si vás vždy nájdu. Na nejaký čas som žila v tom popieraní. Moja vina sa nezmazala. Využila svoje konexie, aby ma z toho dostala. Považovala to tým za vyriešené. Občas som premýšľala, či to bolo pre ňu vážne také jednoduché. Necítila ani trochu ľútosť? Nemala som jej to dovoliť. Tlačila na mňa. Viem, že sa vyhováram, ale bola som iba mladé dievča. Nevedela som, čo mám robiť. Dnes by som urobila všetko inak. Postavím sa svojmu strachu. Ponesiem následky. Nebudem sa skrývať za matkino rozhodnutie. Zvládnem to. Zrejme to nebude príjemné, ale s tým počítam.

Celú noc som nespal. Bojoval som s nutkaním vstať a ísť na oddelenie. Vypadol som z domu, zašiel som si kúpiť kávu. Stojím v rade a čakám, keď mi oko ujde k jednému zo stolov. Staršia žena má otvorené noviny a na titulke svieti fotka, ktorú som si včera našiel za stieračom. Rozrastrovaná.

Neovládnem sa a tie noviny jej vytrhnem. Zaženie sa po mne rukami, ako keby mi chcela jednu uvaliť. „Prepáčte," ospravedlním sa, zaujato si prezerajúc, či je to vážne tá istá snímka.

Odfrkne si, rázne vstane a dennú tlač si znovu uchmatne do svojich rúk. „Toto sú mi už len móresy. Ako sa to správate, mladý pán? Tie noviny som čítala!" ohriakne ma a zvýši stupnicu svojho hlasu, čiže k nám pritiahne aj neželanú pozornosť ostatných zákazníkov. Vyvrátim oči dohora, seriem aj na tú sprostú kávu.

Hodím spiatočku a bežím nazad do svojho auta. Potom si však všimnem, že sa tu nachádza aj novinový stánok. Ako v tranze si jedny vypýtam a bežím na stanicu. Je mi z toho zle. Ktorý skurvený novinár dal takýto záber na titulnú stranu? Znechutene pochodujem po kancelárii, dupem nohami a čakám na Tima. Nie som schopný rozumne rozmýšľať.

Ako na zavolanie dnu naklusá Timo, pretiera si rozospaté oči a ponaťahuje sa ako po prebdenej noci. Všimne si ma, vyvalí oči a pristúpi bližšie. „Čo sa stalo?" zdúpnie, trknem hlavou k novinovému plátku a hodím sa do svojho kresla.

Prezerá si ich. Zmraští čelom a odpľuje si. „No fuj. Čo to má akože znamenať?" nedochádzajú mu hneď súvislosti. Ani nemajú aké. Nevie totiž, že to zverstvo som dostal včera ako suvenír.

„Mal som tú fotku za stieračom. Ten niekto, kto mi ju tam dal, ju musel poslať aj do redakcie tých novín," zhrniem to úsečne a položím si hlavu do dlaní. Vyklepávam nervózne nohou, zatiaľ čo on len v tichosti analyzuje a pokúša sa zachovať si triezve myslenie.

Pokrčí ich. Papier vydá šuštivý zvuk. V tom momente dnu do tmavej kancelárie naklusá aj zvyšok osadenstva. Stankovská ako jediná vie, koľká bije a zmierlivo ma osloví. „Nedostala som žiadne echo o tom, že by chceli vydať niečo také. Včera som volala so šéfredaktorom toho denníka, dávala som mu prehlásenie. Zúfalo odo mňa žiadal nejaké tajné informácie, pochybujem o tom, že v tom čase by mal k dispozícii už tú fotku," vysvetľuje a vopred sa bráni, keby ma náhodou napadlo obviniť ju z toho.

„Dali to tam krátko pred uzávierkou. Ja som ju mal za stieračom," prezradím im. Hlava chápe, že si má zachovať odstup, no z tejto celej situácie som momentálne na prášky. „Musel mi ju tam dať iba večer."

Handl a Kolár na seba začudovane pozerajú. Jožo je tiež v obraze. „Čo riešite? Aká fotka?" dáva mi za pravdu, že nemá ani potuchy a postaví sa k stolu. Mlčíme, zhliadne noviny a zdrapne ich. „A dopiče! Fuj, to čo je za zverstvo?" rozhodí to aj vždy zdržanlivého Handla a odhodí ich naspäť na stôl.

„Zájdeme do tej redakcie," chopím sa iniciatívy, lebo nevydržím dlhšie sedieť na mieste, „odniekiaľ tú fotku mať musel! Možno sa od neho niečo dozvieme," vyslovím zbožné prianie.

Jana vyberie svoj iPhone z kabelky, dlhými nechtami do neho niečo naťukáva. „Môžem to zistiť. Pôjdem za ním a spýtam sa ho nejaké otázky. Dlží mi láskavosť, Rosina nemá chrbtovú kosť, vidí senzáciu a neoželie príležitosť," varuje nás a nahodí smutný výraz.

„Nie," okamžite vyslovím, „vybavíme to s ním my," vyrieknem úsečne. S Timom sa na seba pozrieme a očami si dáme neverbálny pokyn, že je načase vyraziť. Jana medzitým zavolá Rosinovi, že mu venujeme návštevu. Ani sa nesnaží protestovať.

Handlovi a Kolárovi nakážeme, aby sa postarali o starého Žitňanského. Od jedov ho rozpučí, keď zbadá, ako tie novinárske hyeny využili túto zvrátenú popravu pre vlastný prospech a nárast predaja.

Vojdeme do vysvietenej miestnosti. Muži a ženy sediaci za počítačmi, sŕkajúci svoje kávy a neúnavne vyklepávajúci po svojich klávesniciach, na ktorých už majú zodraté takmer všetky písmená. Porazilo by ma, keby som sa mal venovať novinárčine a priživovať sa na škandáloch a senzáciách.

„Kde nájdeme Rosinu?" odstavím si útle dievča s dvomi zapletenými vrkočmi a dioptrickými okuliarmi s okrúhlym rámom. So spismi naskladanými na rukách takmer zakopne, len tak-tak sa mi podarí zachytiť ju pred pádom.

„Pokračujte rovno a potom doprava. Má na dverách menovku, ale o desať minút vyráža do terénu," zahlási zadychčane, usudzujem, že je jeho sekretárka alebo niečo také.

Timo sa jej poďakuje aj za mňa a kráča predo mnou. Zastaneme pri menovke Tichomír Rosina a zaklopeme. Zvnútra sa ozve pozvanie dovnútra, potiahnem kľučku a spoločne vstúpime. Privíta nás chlap v strednom veku, štíhly a s mastnými vlasmi stiahnutými v gumičke.

„Predpokladám, že vyšetrovatelia Vágner a Kamenský," háda našu identitu s lišiackym úsmevom na perách. „Čakal som vás, chlapci, tak začnime, nech to máme za sebou. Sadnite si. Kávu?" ponúkne nás a sám si sadne oproti dvom stoličkám.

„Nič si nedáme," odmietne môj kolega a sadne si. „Nebudeme zdržiavať. Odkiaľ ste vzali tú fotku?" prejde k veci, usadím sa vedľa neho a čakám, čo sa od neho dozvieme.

„Ktosi nám ju poslal v obálke. Našli sme ju pred dverami," opisuje, ako sa k nej dostali. „Bolo to na poslednú chvíľu, ale musela ísť do tlače ešte takto pekne zahorúca," pousmeje sa, akoby bol pyšný na to, že to so svojím tímom stihli.

„Tá žena má rodinu. Vôbec vám to nepríde neúctivé?" vyskočím na neho. Najradšej by som mu skočil do úsmevu a rozmlátil mu papuľu.

S pokojom Angličana mi odvetí. „Je rozpixelovaná. Ľudia videli už aj horšie veci," neprejaví ani štipku súcitu. Takéto bezcharakterné beštie nenávidím zo všetkého najviac.

„To nič nemení na fakte, že za tou ženou smútia a vy ste vycapili chladnokrvnú vraždu celému národu k rannému čítaniu!" zrúkne po ňom aj môj kolega, ktorému príde takéto správanie tiež bezohľadné.

„Pozrite, páni," aj naďalej si zachováva úsmev na perách, „ja som si len robil svoju robotu. Moje noviny číta v priemere každý druhý Slovák. Považujem za dôležité informovať širokú verejnosť."

Nemienim s ním ďalej riešiť túto vec, o to horšie, že ani nemôžem nijako právne zakročiť. „Potrebujeme vedieť, od koho sa k vám dostala tá fotografia. Prišli sme sem len kvôli tomu."

„Nemám ani potuchy, páni. Ak ho nájdete, odovzdajte mu odo mňa vrúcne poďakovanie."

Nasucho preglgnem, zatnem päste. Opakujem si, že sa musím ovládať, tento tu má vymytý mozog. „Máte na okolí rozmiestnené kamery?" premýšľam, že by sme sa k tomu človeku mohli teoreticky dostať aj cez záznamy.

„Oproti Drotár má. My takouto technikou nedisponujeme," hovorí so zopnutými rukami pri brade.

„Rozumiem," odsekne Timo chladne. „Ozvite sa nám, ak by ste náhodou dostali ďalší materiál."

„O tom nepochybujte. Budete o tom rozhodne počuť ako prvý. A pozdravujte Janku," uškrnie sa popod fúzy. Najradšej by som ho zodral z kože, ale nejdem si s ním špiniť ruky. Táto návšteva bola asi tak na dve veci. Zavolám Jožovi, aby prezrel všetky kamerové záznamy z parkoviska pred budovou a zájdeme aj k spomínanému Drotárovi. Vyžiadame si videozáznamy. Vysvitne, že tie jeho kamery sú iba atrapy. A o pár minút mi volá Sabína, že jej v schránke pristála rovnaká fotka ako mne a Rosinovi.