Decká nie sú moje. Zvláštne. Istá moja časť sa takzvane vžívala do roly... Nie, vymýšľam si. Odľahlo mi, že tie malé blondíny nie sú moje. Neviem sa rozhodnúť, či chcem deti. O dva roky mám štyridsať, ak nie teraz, tak kedy potom? Už ako by som počul svoju matku.

Šiel som za Vincom osobne. Nemohol som si odpustiť a poriadne som ho podusil. Pýtal som sa ho, prečo sa nikdy nevyjadril k tomu, čo po nociach videl. Vraj sa bál a hanbil. Neuverili by sme mu. Zrejme nie. Kto by už počúval vdovca tvrdiaceho, že ho jeho žena po nociach máta? Bolo by to švihnuté.

Čítal som si jej denník. Poslala mu ho deň pred tým, ako sme ju našli. Divné, ale zdá sa, že to mala vyrátané. Kalkulovala aj s naším príchodom? Vedela, že sme bližšie? Bola pred nami o krok vpred. Ženské sú harpye a klamárky. A ona bola k tomu ešte ubíjaná životom.

Jej zápisky a Vincove výpovede sa v málo veciach zhodujú. Prikrášľovala si pravdu. Našiel som aj naše zoznámenie z jej pohľadu. Narazila do mňa na záchodoch. Potiahla ma za golier a spýtala sa ma, či ju pozvem na drink. Z toho som usúdil, že klamala vo viacerých veciach.

Od nej a tiež už ani od Doroty sa nedozvieme, ako to v skutočnosti bolo. Pravdou je, že iba veľmi málo ľudí k tomu má čo povedať. Žofia zmizla v tú noc ako gáfor. V prvom rade chodila autobusom z vlastnej vôle. Vinco jej niekoľkokrát ponúkol, aby chodila autom, ona iba neustále reptala, že po toľkých rokoch by už auto ovládať nedokázala.

Po nociach chodila k dvojičkám taxíkom. Manželovi do vody prihodila niekoľko rozdrvených tabliet. Načisto sa pomiatla. Alebo v tom bol i istý kus zákernosti. Život ide ďalej. Rodiny dvoch dievčat sa prinajmenšom môžu rozlúčiť a dať to povestné zbohom.

Na kriminálke nastalo zvláštne ticho. Nemám ho rád. Zväčša signalizuje ticho pred búrkou a ja by som si, sakra, chcel konečne užiť trópy a pláže. To je ale nemožné, keďže v byte mi jednostaj oxiduje zamilovaná dvojica skladajúca sa z mojej sestry a mastniaka s vypasenými prstami.

„Tento rok budeme mať pekné Vianoce. Zavoláš aj Tima, aby nebol sám," Radka mi udáva pokyny.

Vyvrátim oči do stropu. „Len mi nepovedz, že Jožinko nás bude vyžierať ešte aj na Vianoce? Sú to rodinné sviatky," prízvukujem jej, hoci zmienený sedí v strede medzi nami.

„Akože čo presne vyžierať?" Radka prudko reaguje a vstane zo sedačky. „Tieto tvoje plesnivé jogurty, tvrdý chlieb, ktorý by ani tie sliepky nepozobali a čudnú salámu s bielymi fľakmi, ktorú obchádza ešte aj moja Striga?" skríkne neveriacky a roztvorí prázdnom zívajúcu chladničku.

Odfrknem. „Fajn, tak vy dvaja môžete zájsť na nákupy. Ak chcete jesť, kúpite si vlastné jedlo," nedám sa ani ja.

„Pažroš jeden frflavý," zahundre si popod nos.

„Čo si to hovorila?" dobiedzam.

„Že by si si konečne mal niekoho nájsť, lebo sa budem musieť hanbiť, že mám doma starú dievku!" sfúkne ma a zároveň provokuje, lebo ako jediná pozná moju dilemu. Henrich Sloboda ostáva aj naďalej moja tabu téma.

Onedlho príde ďalšia úmyselná vražda, stojí za to okúsiť neprebádané vody? Nemusím mieriť vysoko s trópami. A možno mi tie prípady pomahajú neriešiť seba.

Keď mi niekto v škole povedal, že si začal písať denník, vyvolalo to vo mne túžbu niečo si zapísať. Nikdy som si nemyslela, že by som to mohla dotiahnuť ďaleko, jednoducho ma len bavilo skladať myšlienky a spájať ich do viet, ktoré dávali zmysel. Lebo môj život mi za celých tridsaťšesť rokov dával zmysel len málo ráz. Niekedy som strácala prehľad o realite. Uprela som pohľad na nejaký bod a dokázala ho tam udržať aj celú večnosť. Nezáležalo na tom, na čo sa pozerám. Nikto iný v tom mojom vybratom objekte nemohol zazrieť, čo som tam v skutočnosti videla ja sama. Bol to môj bod strácania, unikania realite, nepripúšťajúc si, čo sa okolo a vo mne deje. Áno, ako každý iný som aj ja charakterizovaná vzostupmi a pádmi. Tie ma zosobňujú. Až natoľko, že občas mám chuť nazývať sa iba pád. Super dramatické, všakže? Každý je strojcom svojho šťastia. Nuž, ktokoľvek to už vyslovil, asi sa prikláňam na jeho stranu. Len v tom prípade, ak to myslel ako metaforu. Pretože každý niečo ľutuje. Tá spaľujúca vina v našich vnútrach. Je tak hnusne podmanivá, intenzívna, taký ten pocit, kedy vlastne neviete, či povedať pravdu je horšie ako mlčať. Vina prebýva v našich najdrobnejších článočkách, zjavuje sa nárazovo a je abstraktná s hmotnosťou niekoľkých neviditeľných tón. Moja vina je ťažko znesiteľná pre mňa, za to pre druhých je to len také drobné stebielko, vážiace sotva niekoľko stotín gramov. Moje výkriky do tmy. Studené ruky spôsobujúce mi triašku. Každý iný chlad, ktorý v človeku zanecháva tie najodpornejšie dojmy. Delíme sa na dobrých a zlých. Rada by som povedala, že som jednou z tých dobrých. Na iných som tak vplývala. Len ja viem, ako som proti tomu zlému neúnavne bojovala. Žiť na tomto svete predstavuje akýsi dlh. Splátkový kalendár, ktorý ti sústavne pripomína, že tu byť nemáš. Ten môj mi to opakuje niekoľkokrát za deň. Asi je na mne, aby som odporovala. Jedna zameškaná splátka a kopí sa to ďalej. Áno, ďalšia z radu metafor. Využívam ich rada. Najmä vtedy, keď si chcem skutočnosť prikrášlim. Presne to robím. Podfarbujem si svoju pravdu. Ako v detstve, keď nám rodičia kúpili čiernobiele omaľovánky, položili nám na stôl pastelky a na niekoľko hodín od nás mali pokoj. Tak ja si farbím. Je to reflex. Maľovať čiernobiele.