Fajn, máme ju, teraz ju už len musíme presvedčiť, aby neskákala. To sa ľahšie povie, ako vykoná. Obráti sa za mojím volaním, no iba nakrátko. Znovu sa nám otočí chrbtom, v diaľke je šum a kroky nášho tímu, ktorý sa pokúšajú niekoho nájsť. Ešte nevedia, že sa tu ukrývala práve nezvestná Žofia. Aj keď podozrenie sme mali všetci.

„Žofia, prosím, nerob to. Dovoľ nám pomôcť ti," prihovorím sa jej opäť, aj keď som dosratý z toho, že akékoľvek moje slovo v nej môže vyvolať akýsi spúšťač a ona napokon naplní svoje hrozby.

Je tu veterno, vlasy jej vejú do všetkých strán, ani sa ich nesnaží ich pridržať. Znovu sa na nás pozrie, aj keď mám pocit, že pohľad jej smeruje iba priamo na mňa. „Už to nemá cenu. Buď zomriem, alebo pôjdem do väzenia. A ja budem radšej mŕtva, akoby som vám mala dovoliť zatknúť ma," konečne reaguje a hovorí skrz plač. Je mimo. To je mi zrejmé.

„Nemusí to tak byť. Porozprávame sa," navrhne jej Timo, chystá sa k nej prikročiť, no ona zdvihne ruku do vzduchu v geste značiacom, aby sa o to ani nepokúšal.

„Nepribližujte sa ku mne!" zvreskne ostrým hlasom, v ktorom je badať zdesenie a neistota. „Neprehovárajte ma a nesnažte sa ma oklamať. Viem, čo so mnou bude, akonáhle sa stiahnem. Dáte mi putá a hodíte ma za mreže. Nemala som nič z toho v pláne! Plánovala som začať nový život. Ja som ten čerstvý štart potrebovala ako kyslík, ale ona mi to prekazila!" začne rozprávať, Timo cúvne dozadu, ďalší členovia sa k nám nenápadne priplichtia zozadu, letmo im hlavou pohrozím a naznačím, aby sa zatiaľ neukazovali.

Nadýchnem sa z plných pľúc, obaja sme takpovediac trochu stratení, zišla by sa nám pomoc nejakej psychiatričky. Žofia nevyzerá byť poriadne pri vedomí. „Máš právo nevypovedať. Nemusíš nám nič hovoriť. Bude ti pridelený právnik," vravím jej pokojným hlasom, vysvetľujem jej práva, ktoré jej prislúchajú a ktoré som ako policajt povinný jej povedať.

Pokrúti hlavou, do tváre je bledá a ústa má modré. Nepopieram, že umieram zvedavosťou rozlúštiť celú túto hádanku a bez nej to nepôjde. Najmä kvôli tomu dúfam, že neskočí. „Načo mi bude právnik? Z tohto ma už nikto nevyseká. Viem, ako pred všetkými vyzniem. Moja mama sa už ku mne viac neprizná. A moje nádherné dvojičky budú bez mamy. Im som ublížila najviac. Stalo sa to zo sekundy na sekundu. Nezvládla som to." Ukryje si tvár do dlaní a vzlyká. Práve budeme čeliť jej hysterickému záchvatu. Narovná sa a zotrie si opakom ruky oči. „Nemala som iba ich dve, pred dvadsiatimi rokmi sa mi narodila aj dcéra, mama ma prinútila dať ju preč. Nepôsobilo by pre našu rodinu dobre, keby som bola slobodnou matkou. Celé roky som sa na ňu pokúšala nemyslieť, ale vysvitlo, že bola stonásobne húževnatejšia ako ja. Ona ma našla. Stretávali sme sa tajne. Vinco a mama o tom nemali ani potuchy. Ale chcela sa s nimi zoznámiť. To dievča mi nedalo pokoj, otravovalo ma neprestajne," povzdychne si a vykrúti ústa. Oči upriamuje niekam do prázdna. Akoby aj zabudla, že tu stojíme. „Obľúbila som si ju, lebo mi pripomínala mňa. Len v omnoho zdokonalenejšej verzii. Predstavte si, že sa pozeráte na seba v zrkadle, ale vidíte bezchybnú verziu, nie tú, ktorú ste sa naučili od samého počiatku nenávidieť. Nechcem tvrdiť, že som jej závidela, ale možno to tak bolo. Snáď som svoju radosť z nej iba predstierala. Neviem to povedať s istotou. Ona si plnila jeden sen za druhým, vychovali ju úžasní ľudia, a aj napriek tomu chcela spoznať svoju biologickú matku, ktorá sa jej zbavila," vyprskne a zagáni na mňa.

„Si len človek, je normálne zažívať takéto pocity," upokojujem ju, ona sa iba krivo zasmeje, že mi to nežerie.

„Nie, to normálne absolútne nebolo," zamietavo odvrkne. „Každá normálna matka má zo svojho dieťaťa radosť. Lenže ja som mala problém brať ju ako svoju dcéru. Nebola som pri tom, keď rástla a dospievala. V tom čase mi chýbala presne tá jej tvrdohlavosť. A to som si vyčítala. Že som v sebe nemala viac z nej. Rozhodla som sa pre útek. Mama mi navrhla, aby som šla bývať k nej, ale to neprichádzalo do úvahy," strasie ju, ale pokračuje, drkoce zubami, „našla som si dobrého priateľa. On bol ochotný pomôcť mi, avšak Dorota sa objavila znovu v tej najnevhodnejšej chvíli. Mala som všetko nachystané. Zmizla som na týždeň, ukrývala som sa v tej chate. Potom som sa vrátila, Vincovi som dala lieky na spanie, aby ma nemohol zastaviť, dvojičky som dala do kočíka a veci v kufri som si vyniesla na chodbu. Akurát vtedy zastalo pred naším domom auto. Myslela som si, že je to Fedor, trochu ma to rozčúlilo, lebo som mu jasne nakázala, aby ma čakal na zástavke, vyšla som von a zbadala tam Dorotu s nejakým dievčaťom. Svoj mobil som zahodila, chcela som, aby moje zmiznutie vyzeralo vierohodne. Keď ma zbadala, neskrývala prekvapenie. Bála sa o mňa, bola rada, že ma vidí a chcela sa so mnou porozprávať," opisuje nám priebeh tej noci. Počúvame ju bez prerušovaní, zjavne chce uľaviť svojmu svedomiu. „Šli sme do mesta. Neviem, čo s ňou v tú noc bolo, ale správala sa agresívne. Hádzala na mňa vinu za všetko. V tej chvíli sa mi zrkadlovo odrážali moji démoni. Za tie mesiace bola vždy vysmiata, pozitívna, ale v tú noc... udrela ma. Vykričala mi, že som sebecká, hnusná a manipulatívna. A potom to... bol to zlomok sekundy, našla som kameň a udrela ju ním. Tĺkla som do nej hlava-nehlava. Neovládala som sa. Akoby ma riadil niekto druhý. Dorotka zachrapčala, necítila som pulz. Spanikárila som, bola som celá od krvi. Obďaleč nás čakala jej priateľka. Vedela som, že nás skôr či neskôr príde hľadať. Tak som tam nechala jej telo a vytratila sa do tmy. Čakala som na ňu, nemala som inú možnosť, ako sa zbaviť aj jej. Bola svedok. Mohla ma usvedčiť z jej vraždy," vykladá nám, snažiac sa ospravedlniť svoje správanie. Obaja si udržujeme kamenné výrazy, hoci sa nám to nepočúva ľahko.

„Zaútočila si aj na Katarínu?" opýtam sa bez jasnej emócii v hlase.

„Nemala som inú možnosť," zopakuje znovu, „odšoférovala som jej auto naspäť k nám domov. Cez leto som si robila vodičský preukaz, mala som zrýchlený kurz, nikto o tom nevedel," opisuje nám. „Veľmi som sa ponáhľala, zamierila som do garáže. Vzala som odtiaľ nejaké náradie. Nepamätám si presne, ako sa to všetko stalo. Mám okno. Napadlo mi, že nafingujem vlastnú smrť. Zahodila som svoje doklady a snažila sa to všetko hodiť na Vinca. On a Sabína ma zradili. Ale snáď som si za to mohla aj ja sama. Podviedla som ho s tebou," vyšplechne znechutene. „Zina a Zoja nie sú tvoje, aby si vedel. Chodievala som uprostred noci do nášho domu. Vinco si myslel, že sa načisto zbláznil. Ukazovala som sa mu a chcela som ho zmiasť. Ale vy ste ho aj tak nezatkli!" zahromží päsťou a vydá zo seba nemohúci rev. „Nechcela som to urobiť. Môj plán tak nevyzeral. Iba som túžila po niečom krajšom. Neodpustím si, že som ju zabila. Ale na to nebude nikto prihliadať. Pre vás všetkých ostanem navždy iba bezcitnou vrahyňou, ktorá zabila vlastnú dcéru."

„Nemusí to tak byť," vyvracia jej predpoklady Timo, ona je v tejto chvíli vykoľajená a ani jeden z nás nevie, čo by sme od nej mohli čakať, „existuje tu vždy aj iná cesta. Pozrite, možno ste v tom čase neboli pri zmysloch. Psychiatri by to dokázali zistiť. Len im musíte veriť a dať nám možnosť pomôcť vám."

Neveriacky pokrúti hlavou. „Neverím vám ani nos medzi očami! Nenahovárajte mi tu rozprávky, dávno viem, že to už mám zrátané. Ako sa asi budú cítiť moje deti, keď trochu vyrastú a dozvedia sa, že ich mama skončila za dve vraždy za mrežami? Budú sa im posmievať. To nedopustím. Nechcem, aby sa znovu opakovala história. Moja matka mi diktovala život od narodenia," vzlykne a chytí sa za srdce. „Vyhovárala som sa na ňu. Jej hlas som mala v hlave zakaždým, pri každom jednom rozhodnutí som si prehrávala, čo by mi povedala, keby som urobila to alebo to. Išla som sa z toho zblázniť. Želám si len, aby moje deti nemuseli nikdy takto trpieť."

„A ak skočíš, myslíš, že sa im bude žiť lepšie? Bude pre nich lepšie, keď ťa nebudú vôbec poznať?" idem na ňu strategicky so snahou dostať sa jej do hlavy.

Uvažuje mlčky. Zatne ruky do pästí. „Bude to spravodlivý trest pre mňa. Svojou smrťou vyvážim, že vyhasli dva mladé životy úplne zbytočne a nespravodlivo. Nedokázala by som stáť pred súdom a obhajovať sa. Pozerať sa do očí jej adoptívnych rodičov a prehrávať si v hlave myšlienku, že som jej súčasne život dala aj vzala. Už nič nebude také, ako predtým, to si plne zaslúžim. Vždy som bola slabá, dnes je tomu koniec." Vztýči hlavu, zavrie oči a voľným pádom nám zmizne z dohľadu.

„Žofia, nie!" zmôžem sa iba na výkrik, ktorým sa mi nepodarí predísť tomu, čo urobila. Pribehneme k okraju kopca, leží dole v diaľke dokaličená a skrútená. „No dofrasa!" zanadávam, stojím ako prikovaný, kým okolo nás sa zbehne celá jednotka. Tri mŕtve a nikto, koho by sme mohli strčiť za mreže.

Tážena bola narušená. Chránila si vlastný chrbát, až pokým jej jediným vykúpenímnebola smrť. Ťažko povedať, či bola obeť. Chladnokrvná vrahyňa? Človek konajúcipod emočným náporom? Isté je len to, že vyhasli životy nevinných. Možno bolapresvedčená, že svojou smrťou vykompenzuje tie jej, ale Dorote a Kataríne užživot nikto nevráti späť.