1. október 2019

Neznášam tú charakteristiku zlomený človek. Ako keby bol nejaká porcelánová bábika, ktorá sa roztriešti na drobné úlomky. Prečo sa nemôžeme nazývať iba omylnými? Občas nekonáme zlé veci schválne. Deje sa to mimovoľne a potom trpíme. Nie som taká, aká som bola v detstve. Vyrástla som, no tá časť zo mňa ku mne patrí. Nechcem sa viac zapodievať tým, kým som. Prajem si nemať tieto existenčné problémy. Som márna. Vadná. Chybná. Vinná. Ach... nič mi nevychádza tak, ako by som chcela. Prečo ma nerozosmeje úsmev mojich krásnych dcér? Sú zdravé a šťastné. Majú svoj detský rozum. Mne sa nedarí naladiť na rovnakú frekvenciu. Pripadám si, že vysielam samé negatívne vibrácie. Som zlý signál. Ako keď máte spustené rádio a ono neustále vrčí, lebo sa nachádzate na zlom území. Všetko je to moja chyba. Asi Vinca opustím a nechám ho žiť si svoj život. Takto umelo naťahovať naše manželstvo je trápne. Nevládzem sa na neho pozerať. Zakaždým, keď ho vidím, mám v sebe neopísateľnú zlosť. Neviem si to vysvetliť. Hnevám sa na to za seba. On v podstate za nič nemôže. Veď to kvôli mne sedí na tom vozíku. Áno, to je presne ten dôvod, prečo s ním nevydržím sedieť v jednej miestnosti. Spaľuje ma vina a môj mozog kričí - vrahyňa! Zabila som jeho nohy. Jeho úsmev. Všetko v ňom som zabila. A deň za dňom umieram tiež. Som dospelá žena a vediem si denník. Aspoň ho môžem spáliť. Slová povedané nahlas sa už nedajú vziať späť. Šla by som do väzenia? Dvojičky by vyrastali bezo mňa. Ja viem, že správne by bolo priznať sa k tomu činu. No bolo by tiež správne, keby moje deti ostali bez matky? Nie, to nie je v žiadnom štáte prípustné. Deti patria k matke. Neurobila som to úmyselne. Časť z tej výstroje som mu vzala kvôli tomu, aby som mu udelila lekciu. Nemienila som ho zabiť ani mu ublížiť. Bola to nešťastná nehoda. Ako všetko v mojom živote. Áno, presne tak, tento život je jedna veľká tučná nešťastná nehoda. Asi som na mol, keď toto píšem. Zajtra si už nebudem na nič pamätať. Deti spia a môj manžel tiež. Pekne som ich uložila ako vzorná manželka a matka. Nikto by sa o mne neopovážil pochybovať. To je ten skurvený paradox. Nevidíme pod povrch. Žiaden z mojich známych nenazrel do môjho zhnitého vnútra. Som ovocie. Krásne a naleštené červené jablko, ktoré zvnútra požierajú červy. Presne takáto je pravda o mne. Haha. A čo vy? Hm. Ste na tom snáď lepšie? Nie. Vôbec nie. Všetci ste hnusné beštie, ktoré sa hrajú na neviniatka. No a čo, že som zatrpknutá? Mám na to právo. Stačilo by pošmátrať sa na okamih v sebe. A tým nemyslím poprezerať si vnútornosti. Všetci by ste našli svojich červov. Neviem, komu sa to prihováram. Asi som sa načisto pomiatla. Koniec koncov, vyhovovalo by to situácii. Mama ma vždy varovala so zdvihnutým prstom. Kontroluj sa, upokoj sa, nadýchni sa. Niekedy nestačí jeden debilný nádych, mama! Ani celé more nádychov ma už nevytiahne z tejto agónie. Nie, nechcem žiadne záchranné kolesá, toto sú moje výkriky do tmy. Kedykoľvek ich môžem zahodiť a oni vzplanú popolom.

Vzhľadom na okolnosti nemám žiadnu chuť baviť sa na nejakom striptízovom predstavení. S Eli sme sa dohodli, že pozerať sa môžem, no dotyky sú striktne zakázané. Usporiadali sme to skôr, keďže december je pre Elinu rodinu posvätný mesiac. Duní mi v hlave, okolo nás sa mocú baby vyzývavo nahodené a okrem mňa sa všetci bavia.

Kiko donesie už v poradí piatu rundu, nemám náladu na pitie, ale zatiaľ som do seba vylial všetky poháre. „Môžeš aspoň predstierať, že sa tu bavíš? Nabudúce uvidíš takéto baby maximálne v porne," nahne sa ku mne a provokuje ma.

Zahniezdim sa v koženom kresle, chlapi mi objednajú striptérku a tá nelení, okamžite sa mi začne zvŕtať v lone. Tlačí sa na mňa a nadväzuje očný kontakt. Chlapí tlieskajú a jujkajú, ukazujú mi zdvihnuté palce a ja neviem, čo v tomto momente cítim.

Žena je príťažlivá a povoľná. Nehanbí sa prejaviť svoju sexualitu. Nie je nahá, no nohavičky a podprsenka toho predstavivosti príliš neponechávajú. Predkláňa sa a jej dlane putujú po mojich nohách. Posuniem sa nižšie. Pokúšam sa obrniť. Nevyjadriť svoje vzrušenie.

„Máš dovolené si to užívať," pošepká mi do ucha a otočí sa ku mne zadkom. Zrejme si všimla, ako mi je tu nepríjemne. Možno ma má za puritána. Tanečným krokom sa presunie niekam do davu a ja si nahlas odfúknem.

„Ale ťa rozpálila!" zhodne sa celé osadenstvo, síce nerád, no musím s nimi súhlasiť. Hodím do seba ďalší pohár. Neustále si v hlave prehrávam, že namiesto toho, ako tu sedíme, by sme mali ďalej pátrať, no zároveň sa chcem poriadne opiť a túto noc si užiť.

„Už máš dosť?" prihovorí sa mi Kiko a počumuje po barmanke, ktorá nám nesie rovno celú fľašu. Aj on už ma čo to popité a do chytí ju za ruku. Dievča sa silene usmeje a ponáhľa sa od nás preč. „To mám niečo medzi zubami?" nechápavo reaguje, keď mu dala očividne košom a vycerí na mňa zuby, aby som mu to skontroloval.

Letmo pomrvím hlavou a zaškerím sa. Začínam sa potiť a je tu dusno. „Neviem, či bol dobrý nápad sem chodiť," zahlásim mu do ucha a on sa nahlas rozosmeje.

„Stojí ti, čo?" pobavene reaguje a očami preletí cez môj rozkrok. „Dnes sa máš poriadne zabaviť. Ja na teba dávam pozor, neboj sa," ubezpečuje ma, no trúfam si povedať, že hladina alkoholu v jeho krvi je vyššia ako v tej mojej.

Na jeho popud sa odviažem. Prestanem sa kontrolovať. Nerozmýšľam o svadbe. Azda aj prestávam byť sám sebou. Neodmietnem žiaden pohár, ktorý je mi ponúknutý. Ignorujem svoj telefón. A až ráno si všímam neprijaté hovory. Ležiac na posteli v neznámom byte. So ženou, ktorej tvár mi nič nehovorí.

Zhrozene sa prekrútim na kraj postele. Som nahý. Postavím sa a obzerám sa všade možne. „Dobré ráno," pozdraví ma, držiac si prikrývku pri tele. Keď ostávam mlčať, iba sa zasmeje. „Vidím, že nie si taký zhovorčivý ako včera. Kávu?" opýta sa, ja okamžite potrasiem hlavou na znak nesúhlasu. Hľadám po zemi svoje oblečenie.

„Ako som sa sem dostal?" Nespomínam si na priebeh včerajšieho večera, no tiež si neviem nikam priradiť tvár tejto ženy.

Prekrúti očami a ľahne si hlavou naspäť na vankúš. „Bože, len nebuď jeden z tých chlapov, čo sa tvári, že nevie, ako sa dostal do postele cudzej ženy. Vyspali sme sa spolu. Prišiel si za mnou a flirtoval si. Kolegyne mi vraveli, že si oslavoval s kamarátmi rozlúčku so slobodou. Ktorý z tých tvojich kamošov sa ide ženiť?" nedôjde jej a mňa napne.

Pípnem. „Ja som sa mal," odvetím jej a jej padne sánka.

„To som nevedela," ospravedlňujúco si zahryzne do pery, „prisahám, že keby som to vedela, poslala by som ťa kadeľahšie," presviedča ma.

„Musím odtiaľto vypadnúť," zmôžem sa na jediné, narýchlo sa nasúkam do svojho zasmradeného oblečenia a kývnem jej na pozdrav. Rozbehnem sa, sadnem si na prvú voľnú lavičku a vyberiem svoj mobil. Hľadala ma. Podviedol som ju. Všetko som zničil. Nie som takýto chlap. Zakladám si na vernosti.

Okúňam sa, nechcem jej zavolať. No zároveň ju musím počuť. Zotriem si slzy. Nemôžem o ňu prísť. „Ahoj, Eli, prepáč, že som ti to nezdvíhal. Bol som..." začínam hľadať výhovorku a som zo seba znechutený.

Ona ma ale rýchlo zastaví, s plačom mi skáče do reči. „Môj otec mal infarkt, som s mamou v nemocnici a bojím sa. Prídeš za nami, prosím?" Znie tak naliehavo a zraniteľne. Neviem, čo s nami bude ďalej.

Presvedčil sa o tom, o čom si bol takmer stopercentne istý. Zina a Zoja sú jeho. Nepochyboval, no predsa je pre neho úľava mať to takto podložené čierne na bielom. Chýbajú mu jeho dievčatá a zároveň má v tomto dome čoraz tiesnivejší pocit. Rozmýšľa, že ho predá. Bol to dom pôvodne kúpený pre jeho manželku, s ktorou by si po čase založili rodinu.

Žofia tu však už nie je. Myslí si, že ho skúša. Nedokáže uveriť tomu, že je mŕtva. Stále akosi očakáva, že sa k nim vráti. So Sabínou veci možno uponáhľal. Ako jej má teraz povedať, že si želá spomaliť? Priznala sa mu s tou fotografiou. Pôvodne ju začínal podozrievať, už aj on bol na vážkach, či jeho manželke neublížila zo žiarlivosti. No má aj inú teóriu.

Žofia bola nestabilná. Žil s ňou celé tie roky a pretrpel si aj to najhoršie. Zlepšilo sa to, sledoval pokroky a bol presvedčený, že je zdravá. No z času na čas sa vyskytli jej epizódy. Musela byť silná za celú rodinu. Číta v jej denníku. Postupne mu do seba zapadajú dieliky. Otáča stranu za stranou a vidí v tých riadkoch, že jeho žena si priala byť vypočutá a videná.

Mohol jej dávať viac? Pravdaže. Nepochybne. Neodčiní, čo napáchal. Bolí ho, že nevidel, ako trpela. Aj keď tú neveru jej neodpustil. Ona bola prvá, ktorá sa vzdala ich manželstva.