„Podľa teba sa od nej niečo dozvieme?" spýtam sa ho, keď do navigačky hádže údaje z obálky. Zapne si pás a vyrazí smerom dopredu. Kým tam prídeme, budú aj dve hodiny.

„Možno s ňou udržiavala kontakt tajne a jej muž o tom nevedel," vyriekne svoju teóriu a zapne rádio. V správach o dvanástej na nejakej stanici je už počuť Stankovskej vyhlásenie.

„Telo nájdené začiatkom týždňa na brehu Dunaja patrí dvadsaťročnej študentke politológie Kataríne K. Okolnosti vyšetrovateľom zatiaľ nie sú jasné, páchateľ je stále na slobode. Študentka bola nekonfliktné a svedomité dievča. So svojou rodinou hovorila naposledy pred týždňom. Presná príčina smrti je stále prešetrovaná, bližšie okolnosti, ktoré viedli k usmrteniu, nám budú známe po dôkladnej pitve. Predpokladá sa, že dievča najprv niekto ťažkým predmetom udrel do hlavy, spôsobil mu zranenia nezlučiteľné so životom a následne jeho rozštvrtené telo nechal pohodené pri brehu. Hlavy sa zbavil a nechal ju potopiť v Dunaji. Detailnejšie informácie mám momentálne nemôžem poskytnúť."

„Aspoňže nevykvákala nič o tom, že sa našli dva telá," zahundre si Kiko a oprie sa jednou rukou o okno, zatiaľ čo volant drží len v jednej.

Som pokojnejší, keď šoférujem ja, ale nedám mu to najavo. „Videl som, ako si sa na ňu pozeral. Nechce sa mi veriť, že by si s ňou nič nemal," zľahčujem atmosféru a mením tému.

Uškrnie sa popod fúzy. „Nie, nemiešam robotu s potešením. Jana je navyše ten druh ženy, ktorá sa viaže. A na to ja nie som. Ten jeden sex s ňou oželiem," zatvári sa zamietavo a orientuje sa podľa robotického hlasu ženy, ktorá nám káže zabočiť doprava. „Ale čo ty, kamoš? Tá tvoja sekera ťa chodí komandovať už aj na oddelenie?" vráti sa k dnešnému ránu. Keď s tým Handl začal, nekomentoval to, ale tušil som, že to nenechá len tak bez toho, že by ma nepodpichol.

Ohradím sa. „Doniesla mi obed. Bola len milá," bránim pohnútky svojej snúbenice, hoci voči zatrpknutému Kikovi je to asi márna snaha. Odkedy sa rozišiel s Dianou, hádže všetky do jedného vreca.

Zasmeje sa a vyloví z priehradky nejaké cukríky. „No ako myslíš. Podľa mňa si len prišla očekovať, či náhodou mimo jej očí nešpásuješ s niekým druhým alebo neflirtuješ so sexi hovorkyňou," rýpe do mňa a nahlas chrúme farebný cukrík.

Skrivím ústa. To mi k Eliške vôbec nesedí. „Neblázni, ona taká nie je. Dôveruje mi a určite by neprišla iba kvôli tomu, aby ma skontrolovala," vyvrátim jeho tvrdenia, aj keď sa mu čiastočne podarilo nasadiť mi chrobáky do hlavy.

Štuchne do mňa plecom a dobrzdí na červenú. „Ver mi, že každá si chce prezrieť konkurenciu. Padlo jej vhod, že si ten obedárik zabudol doma, lebo mala aspoň výhovorku, aby ťa mohla prísť pozrieť," spriada ďalšie konšpiračné teórie, no ja s nimi stále nesúhlasím.

„Boli sme len na chodbe," pripomeniem mu, že sa do našej kancelárie ani nedostala, „okrem toho videla iba Handla. Z toho si určite hlavu robiť nemusí," zažartujem.

„No fajn, ako myslíš," odsekne nedôverčivo, „ja len, že spomínaš, aká bola Diana? Aj tá sa zaujímala iba sporadicky, nechcela sa miešať do mojich pracovných záležitostí a potom k nám vtrhla a vyrobila mi scénu," pripomína mi a s hnusom vykrúti tvár.

„Nebolo to náhodou kvôli tomu, že si sa jej týždeň neozýval?" spomeniem si aj ja, čo ju k tomu viedlo a on na mňa zaškúli. „Tá žena z teba bola zúfalá. Ťahal si ju za nos, to musíš uznať," kamarát-nekamarát, považujem za vhodné, aby som mu ozrejmil, že to voči nej z jeho strany nebolo spravodlivé ani gavalierske.

„Prosím ťa, obmedz konverzácie s tou tvojou Eliškou!" odfrkne si, nepozdáva sa mu, že som nepodržal jeho stranu. „Naháňala ma a nedala mi dýchať. Neustále spomínala svadbu a... nechápala, že sa nemienim usadiť," háji sa.

Uzavriem to. V tomto neprídeme na jedno. Obaja máme rozdielne pohľady na partnerský život. „Elišku milujem a chcem si ju vziať. A budem fakt rád, ak mi pôjdeš za svedka," zahovorím túto diskusiu.

Zaškerí sa. „Platí teda aj to, že ti môžem vystrojiť poriadnu rozlúčku so slobodou?" zažiaria mu oči, ako keby pre neho z celého organizovania svadby bola práve táto položka najdôležitejšia. Respektíve - ono je to pre neho na vrchole zoznamu.

Neveriacky sa zasmejem. „Keď ti to urobí radosť. Eli som už upozornil, že tam asi bude veľa striptérok." Ako ho poznám, nenechal by si ujsť príležitosť a potešiť tým pádom aj seba.

Pohne sa na zelenú a nahodí úškľabok. „Na to môžeš vziať jed!" ubezpečí ma, že boli moje predpoklady správne. „Dúfam ale, že dovtedy už budeme mať tieto dve vraždy z krku. Musíme zistiť, ktorý nepríčetný psychopat si s tým dal toľko práce a podstrčil nám dva telá s úmyslom zmiasť nás," premýšľa nahlas. Koncentruje sa znovu na náš nevyriešený prípad a ja uvažujem tiež.

„Hlavy sa zbavil, tie doklady narafičil, aby sme si mysleli, že poznáme totožnosť," zopakujem si veci, ktoré už poznáme. „Myslíš, že chcel, aby sme tú hlavu našli?" pýtam sa zamyslene.

„Jasné, že to chcel!" nepotrebuje o tom dlhšie premýšľať. „Ja predpokladám, že ju udrel do hlavy a spanikáril. S ťažkým telom sa mu možno ťažšie manipulovalo, a keďže malo onedlho svitať, musel konať rýchlo. Doma ju rozštvrtil, naukladal do vreca a priniesol k Dunaju, zrejme mu však došlo, že za sebou zanechal nejaké stopy," opisuje svoju predstavu o tom, ako náš páchateľ vykonal trestný čin. „Zazrel siluety blížiacich sa ľudí, pochopil, že nebude mať čas skonfiškovať usvedčujúce dôkazy, tak ich tam nechal jednoducho pohodené a odhodil iba hlavu. Bežal do lesa, nechal tam pohodené doklady a všetko toto mu prinieslo trochu viac času. Ak to urobila Žofia, nikoho by sprvu nenapadlo, že za tým celým stojí ona," nahlodá ma svojimi podozreniami a i ja sám musím uznať, že mi to už napadlo.

„Zmizla týždeň pred Katarínou," podporím jeho tézu, „lenže čo by ju s ňou spájalo?"

„To, kamarát," tľapne ma letmo po pleci, „budeme ešte musieť zistiť. Očividne sú tu neviditeľné nitky. Vkladám svoje nádeje do Sabíny, boli najlepšie priateľky. Hovorili si všetko. Platí rovnica, že kamošky sú vždy pred chlapmi, nie?"

Potrasiem hlavou. „Nie nutne. A okrem toho, tie dve boli posledné mesiace na nože," prídu mi na um Vincove slová o ich rozkmotrení. „Ak partner začne upodozrievať z nevery, nemusí mať na to náhodou dôvod?" spochybním verziu jej manžela. Žofia sa z jedného dňa na druhý stála neistá a zakázala svojej dovtedajšej najlepšej kamarátke, aby ich navštevovala. Musel na to existovať nejaký pádny dôvod.

„Keď bola chorobná žiarlivka, tak jej na to stačilo aj letmé dotýkanie rúk pri pozdrave a pusa na líce," zahuhle Kiko a otvorí si Horálku.

Pošúcham si unavené oči. „Ibaže by platilo to porekadlo - podľa seba, súdim teba," hlesnem a uvedomím si, že to vážne mohlo byť aj opačne. Podviedla ho a potom začala mať pochybnosti, že on urobí to isté?

Kiko si utrie omrvinky zo strniska. Posledný týždeň sa pravdepodobne neholil a je to už dosť vidieť. „Bohvie, ako to naozaj bolo," nevyjadrí sa k tomu nijako konkrétne. Trochu ma to prekvapí, lebo obvykle si svoje názory nenecháva pre seba.

Ostanem ešte pri tejto domnienke. „Dajme tomu, že Žofia Vinca naozaj podviedla. Muselo sa to stať buď pred pôrodom, alebo po pôrode. S kým? Stretávala sa s nejakým chlapom? Správala sa divne, tajné telefonáty. Všetko nasvedčuje tomu, že mala aférku," konšpirujem ďalej s cieľom nájsť nejaký motív alebo záchytný bod.

„Nuž, a čo keď sa nemýlila?" zastaví ma v mojich myšlienkových pochodoch. „Nemuselo to byť iba podozrenie. Vinco ju podvádzal, ona si všimla nejaké náznaky toho, že medzi nimi niečo je a chcela to zastaviť. Bola matka, šlo jej hlavne o rodinu. Odstrihla svoju kamarátku zo svojho života, aby zachránila manželstvo," Kiko príde s inou teóriou, z nejakého dôvodu sa ale mne tá moja zdá reálnejšia. Pokračujeme so svojimi dohadmi po celý zvyšok cesty, až sa napokon ocitneme pred radovou bytovkou s asi desiatimi vchodmi.

Vystúpime z auta, sídlisko je takmer prázdne, ale narazíme na niekoľko vychádzajúcich obyvateľov a vypytujeme sa ich na Sabínu. Nikto tu o nikom nevie, čiže polhodinu len tak bezvýsledne tápame a prechádzame menovku za menovkou.

„Asi to mám!" vykríkne Kiko z protiľahlého vchodu a verbuje ma ku sebe. Zastanem si k nemu, kým on drží prst na zvončeku. Neprichádza žiadna odpoveď. Skúša teda susedov.

Ozve sa chrapľavý hlas. Nejaké dieťa. „Prosím, kto je?" ozve sa, ale neotvorí.

Môj partner prekrúti otrávene očami. „Nosíme letáky. Nevieš náhodou, na ktorom býva Sabína Jurčinová?" skúsi sa informovať u chlapca.

Chvíľu je počuť iba praskanie domového slúchadla. „Keď nosíte letáky, načo potrebujete vedieť, na ktorom býva?" nedá sa len tak ľahko prekabátiť.

Kiko by ho určite radšej vyťahal za uši, tak začnem hovoriť ja. „Potrebovali by sme s ňou hovoriť. Je to veľmi dôležité. Poznáš ju?"

„Hej, poznám," zakašle, potom si začne fúkať nos a Kiko už nervózne prestupuje z nohy na nohu, „ale ona nie je doma. Ráno mi doniesla lieky a teraz je v nemocnici. Ona je sestrička," poskytne nám významné informácie. So Žofiou sa teda mohli poznať aj z práce.

„Počuj, mladý, nemáš na ňu nejaký kontakt?" zastará sa Kiko, nebaví ho takto nečinne postávať.

„Mama by ho mala mať v telefóne."

„Super, tak nám ho dáš?" požiadam ho.

„Nie, lebo mama nie je doma," zráža ihneď moje nadšenie.

Kikovi sa už rozširujú nozdry od jedov. „A niekde inde by si ho nenašiel? Rozmýšľaj, chlapče, strácame cenné minúty!" ženie ho a nahýna sa skrz moje plece k reproduktoru, aby ho bolo počuť.

V pozadí niečo zašuští a počuť štekot. „Hm, skúsim sa pozrieť do jej diáru. Počkajte!" povie a slúchadlo stíchne. Čakáme asi pätnásť minút, našťastie to stojí za to, lebo nám začne diktovať.

Nestrácame minúty a ihneď jej zavoláme. Padá to do odkazovej schránky. Nemáme inú možnosť, ako vrátiť sa naspäť na stanicu. Naša cesta vedie hneď za Jožom, no pred dverami prichádza Kikovi mobil z čísla, ktoré sme bezvýsledne vytáčali.

„Tu Sabína Jurčinová, našla som si od vás niekoľko zmeškaných hovorov, stalo sa niečo?" ozve sa jemný ženský hlas, prezrádzajúci neistotu.