31. august 1999

Také slepé črevo dokáže človeku znepríjemniť život. Podľa mamy sa tým už ďalej nemám zaoberať. Život ide ďalej. Pripadám si stratená. Za tie mesiace som si vybudovala svoj vlastný svet. Tvárila som sa, že druhým chýbam. A teraz, keď sa môžem začleniť naspäť do starého života, z nejakého dôvodu to nejde. Telo ma totiž bolí. Všetko mi pripomína ten nepríjemný rez na bruchu. Čítam si knihy a nevychádzam z domu. O dva dni sa vraciam do školy. Vymeškala som takmer celý druhý polrok. Mama mi to vybavila s riaditeľkou. Otec ma príde z času na čas skontrolovať. Dnes ma stráži on. Presviedčala som ich, že sa mi nič nestane. Stále majú o mňa strach. A neveria mi. Asi je to spravodlivý trest. Naštrbila som ich dôveru voči mne. Som ich jediná dcéra. Keby som mala súrodenca, určite by na mňa nedávali takýto pozor. Bola by som voľnejšia. Nemusela by som vyliezať von oknom a... To je jedno. Stalo sa. Ja nezabudnem. Musím však aspoň predstierať, že mi je lepšie. Ona chce odo mňa vidieť pokroky. Tlačí na mňa, aby som sa vzchopila. Moja mama je zástancom toho, že chyby robí človek náročky. Každý by si mal dopredu premyslieť, aké kroky podnikne. Nič si neberie k srdcu. Dohovára mi, aby som sa snažila byť viac ako ona. Mám kráčať v jej šľapajach a mieriť čo najvyššie. Ak nebudem mať vysoké ciele, ako sa potom smiem nazývať jej dcérou? Zrejme urobila v mojej výchove niekde chybu. Na nič z toho sa necítim. Nie som pripravená čeliť svojmu strach a vyjsť zo svojej ulity. Udialo sa mnoho a poznačilo ma to. Lenže ona chce mať zo mňa robota bez citov. Ako keby sama fungovala na nejaký pohon, ktorý sa stráni akýchkoľvek citov. Občas ju fakt neznášam. Nielen ako tínedžerské decko, ktorému všetko zakazuje, ale hlavne si myslím, že nie je dobrý človek. Zvykla som si myslieť, že je otec lepší. Že ju jednoducho toleruje pre dobro v rodine. Lenže on stojí zakaždým na jej strane. Nikdy by ho nenapadlo vybrať si čosi iné. Sú rovnakí a ja k nim už nechcem patriť. Najradšej by som nepatrila nikomu. Najhoršie je, že neviem ani poriadne, aké to je patriť sama sebe. Mám len šestnásť. Evidentne podľa druhých nie som dostatočne spôsobilá na to, aby som učiňovala vlastné rozhodnutia. Bolo by to iné, ak by som mala osemnásť? U druhých možno áno. V tejto rodine ale nie. Mama by aj vtedy stála za mnou a dirigovala mi. Začínam si myslieť, že ma mali len kvôli tomu, aby mohli niekomu rozkazovať. Slepé črevo je koniec koncov pre naše telo úplne zbytočné. Aspoň podľa mojej vzdelanej mamy doktorky...

„Stankovská," upriami zrak na našu hovorkyňu, ktorá sedí s prekríženými nohami oproti Kikovi a ten ju zvlieka pohľadom, „vy vydáte oficiálne prehlásenie, kde sa zmienite o nájdenej hlave. Žiadne priezviska a nič špecifické. Nechceme z toho kauzu, pokiaľ nemáme prípad vyriešený. Hlavne z toho vynecháme pozostalej rodinu, tie supy si ich vyhliadnu a tí chudáci už aj tak majú dosť problémov," udáva pokyny. Jana prikývne, po tých rokoch už dobre vie, aké pravidlá platia na tejto stanici a kto tu má hlavné slovo. Potom sa Žitňanský obráti na nás. „Obidva prípady preberajú oficiálne Kamenský a Vágner," pozrie na nás, Kikovi sa na perách zjaví satisfakčný úškrn, „Handl a Kolár, vy im budete sekundovať. Očakávam od vás profesionálny prístup, vyšetrovanie vedú hentí dvaja," trkne hlavou smerom k nám, kolegovia nás prepaľujú nenávistne pohľadmi, „nemyslite si, že teraz budete vysedávať na zadku. Potrebujem, aby ste im s týmto prípadom pomohli a boli im po ruke," upriami na nich zrak s neoblomným výrazom.

Handl vyskočí, až sa mu podarí odsunúť krútiace kreslo k oknu. „To ako tým dvom mám vytierať aj zadky po novom?" vyšplechne nenávistne, Jana sa strhne a vytvorí grimasu, lebo jej niekam pod nohy spadlo ozdobné pero. „Tí dvaja mi môžu viete čo," ohradí sa útočne.

Kiko nenechá poznámku prepočutú. „A ty ma môžeš vyf..." nedopovie mienené, lebo starý Vávro ihneď zakročí.

„Držte huby, nie som zvedavý na vaše žabomyšie vojny a ukrivdené egá!" vynadá im zvýšeným hlasom. Jožo prikrčený v kúte len tíško zakláňa hlavu do zeme. „Zomreli tu dve ženy v nehumánnych podmienkach! Okrem nájdenia ich vraha ma nič iné nezaujíma. Rozumeli ste mi?" vyzve ich autoritatívne a nakloní sa ponad svoj stôl.

Kiko prekrúti oči a Handl zatína sánky. „Som tu dlhšie ako Vágner. Nebudem sa zodpovedať nejakému sopľavému..." Handl to ešte skúša, ale na Vávra to neplatí.

„Handl, skončili ste?" skočí mu do reči. „Poznáme identitu jednej zo žien, tá druhá je možno Wrenglerová, alebo je tu niekto tretí, o ktorom ešte nevieme. Nechávam vám v tom voľnú ruku, ale chcem vidieť výsledky. A teraz si padajte robiť svoju robotu!" zrúkne po nás a vytratí sa za dverami svojej kancelárie. Náš tím sa roztrúsi, Handl pobehuje hore-dole po chodbe a soptí, zatiaľ čo Kiko si pohadzuje loptičku do vzduchu a vyškiera sa na ňom.

Potiahnem ho za rukáv, aby som si získal jeho pozornosť. „Tak čo budeme presne robiť?" pýtam sa ho na ďalšie pokyny.

Pohodlne sa posadí do stoličky, z výrazu jeho tváre hneď usúdim, že presne vie, ako budeme postupovať. Kým sa však stihne dostať k slovu, zavolá na mňa Kolár. „Kamenský, máš tu návštevu!" zakričí mi, keď sa vracia s mokrými rukami zo záchodu.

Začudovane si vymeníme pohľady a rýchlo zbehnem na chodbu. Postáva tu aj Handl, a keď ma zbadá, oprie sa o stenu a s prekríženými rukami ma pozoruje. „Timko, nechal si si na stole obed. Mala som ešte čas, tak som si povedala, že sa u teba zastavím," vraví mi Eliška a ja ju odtiahnem na kraj, lebo ten somár nás stále očumuje.

Pobozkám ju o niečo vášnivejšie, než by sa patrilo a ona sa zapýri, lebo môjho kolegu tiež stihla spozorovať. „Ďakujem ti. Nemusela si si robiť starosti, možno ani nebudem mať príležitosť to zjesť," poviem jej pravdu, lebo za pár minút sa celkom určite poberieme do terénu.

Pohladká ma po líci a prívetivo sa usmeje. „To nevadí, pre istotu máš ale obed tu, ak by si si predsa len našiel čas. Inak, neviem, či si už o tom počul, ale máš právo obedovať, aj keď vyšetruješ závažné trestné činy!" prízvukuje mi s dôrazom a ja sa na ňu neviem vynadívať. Hoci som si vedomý toho, že ten blbec si za túto návštevu na mne zgustne.

„A čo keby si nám dvom navarila?" navrhnem. „Urobíme si romantický večer pri sviečkach a ja donesiem víno," pošepnem jej a pobozkám ju na špičku nosa. Pri predstave toho, čo ma dnes čaká, mi romantická večera padne mimoriadne vhod.

„Čakám ťa pred šiestou doma!" Zaťuká si prstom na ciferník zlatých náramkových hodín, ktoré som jej daroval tento rok k narodeninám. „Opováž sa meškať!" vystríha ma naoko varovne a hodí sa mi okolo krku. Zoberiem si obedár a rozlúčim sa so snúbenicou.

Keď sa pokúšam nenápadne prejsť cez toho dlháňa Handla, hihúňa sa mi za chrbtom a vydáva mľaskavé zvuky. Uložím si jedlo do chladničky a prisadnem si k svojmu kolegovi. Sme tu všetci štyria a Kiko sa podujme na zahájenie porady.

„Okej, vy mudrlanti," osloví ich sarkasticky, „pôjdete za rodičmi toho dievčaťa a zistíte o nej všetko. Z tej vašej úbohej zápisnice zo zmiznutia viem akurát tak holé hovno," hovorí zachmúrene.

Handl očakávane zareaguje. „Pokiaľ viem, vy dvaja máte holý kokot, tak nechápem, do koho sa navážaš," obhajuje sa agresívne.

Musím sa do toho primiešať aj ja, lebo takto sa nijako nepohneme. „My pôjdeme za Žofiiným mužom, vy zistite, aké vzťahy mala Katarína so svojou rodinou, či bola skôr uzavretá alebo..." chopím sa iniciatívy.

„Náš romantik prehovoril," sarkasticky zakvíli Handl, svoje dve ruky otočí oproti sebe a imituje bozkávanie.

Kikovi rupnú nervy. „Ak nechceš, aby som ťa odvolal a nechal ťa v zaprášenom archíve hľadať neexistujúci spis, sadneš si na ten vyschnutý zadok a zavrieš už tú sprostú nevymáchanú hubu. Upozorňujem ťa, že mňa len tak ľahko nevytočíš. Hlásenie chcem mať do zajtra na stole. Blízke osoby, kamaráti, nepriatelia, nech je tam všetko," zahlási nekompromisne, postaví sa a prevlečie si cez seba bundu. Sekunda a už ho niet.

Nasledujem ho do auta. Zatína ruky do pästí. „Ideme za jej mužom a spýtame sa na jej denník. Ten kokot mal pravdu, nemáme skoro nič," precedí skrz zuby, hodí spiatočku a vycúva z parkoviska pred budovou.

Cestou preberáme svoju stratégiu. Stále netušíme, ako zapadá Žofia do tejto schémy. Jej telo sa nenašlo. Nájdené končatiny môžu, ale tiež aj nemusia patriť jej. Ten chlapík z kaviarne ju videl. Aspoň to tvrdí.

Zaklopeme na dvere. Podobne ako prvý raz, aj teraz čakáme, kým nám príde niekto otvoriť. Napokon sa nachýlia len na takú medzeru, aby osobe za nimi bolo vidieť oči. Prezrie si nás. Odstúpi sa od nich a bez zdĺhavých naťahovačiek nás pustí dovnútra.

„Čo vás za mnou privádza? Už viete, kde je moja žena?" vybafne na nás zostra, vyzerá horšie ako pri našej prvej návšteve. Badať na ňom únavu, podpísal sa na ňom stres a nevedomosť.

Kiko si založí ruky na prsiach. „Chceme vidieť Žofiin denník," stanoví si podmienky.

Chlap na neho zagáni. „O čom to hovoríte?"

„Vaša žena si písala denník. Odtrhnutú stranu som našiel tu vo vašom dome a som presvedčený, že máte aj zvyšok," osvieži mu pamäť.

„Nič nemám," odsekne odmietavo. Nezhltneme mu to. To by musel vyznieť presvedčivejšie.

„Poviem vám to na rovinu," ohlási sa môj partner, „vaša žena je nezvestná, z tých pár slov sme pochopili, že bola nešťastná. Podozrenie padlo na vás. Ak chcete očistiť svoje meno, odporúčam vám, aby ste spolupracovali," vraví ako dobre mienenú radu.

Otočí sa nám chrbtom. „Žofia si ma držala od tela. Nemám potuchy, s akou ženou som to žil. Viem, že si písala denník. Tajila ho predo mnou, no pokojne môžete prehliadať aj celý dom. Ja ho nemám!" zvolá neoblomne a vyhodí rukami do vzduchu.