Zaparkujem pred bytovkou, kráčam ku vchodu, v polceste sa zastavím a zložky hodím na sedadlo. Musím zájsť aspoň na jedno pivko. Krčma sa nachádza hneď za rohom. Pripomeniem si, že ak by sa aj našla nejaká vhodná korisť na obzore, doma ma čaká robota, čierne psisko a nemôžem sa natrieskať.

Miestnych štamgastov je počuť už z vonku. Vstúpim do prerobenej miestnosti a obsadím si miesto pri pulte. Kývnem na čašníčku, zdvihnem jeden prst ako náznak toho, že si dám to, čo zvyčajne. Zuza stojí za výčapom, na môj pokyn mi dopraje doplna a pohár mi položí na papierovú podtácku. Vehementne sa snaží každého svojho zákazníka presvedčiť k tomu, aby mokré poháre neukladali na jej nové stoly.

„Ťažký deň?" nahodí neutrálne, celý deň tu stojí s ožranmi, tak odo mňa neustále mámi informácie o našich prípadoch.

Lognem si dlhý hlt, utriem si ústa a vytiahnem si cigaretu. Zapálim si a myknem plecami. „Nič nezvyčajné. Však to poznáš, Zuzi," hrám tupého, nemienim jej vešať na nos, čo momentálne riešime. Dobre viem, že jej to stačiť nebude.

„Zuzinka moja, ešte dva ťa sem poprosím!" zakričí na ňu Oleg a dvíha ruku dohora ako v škole pri hlásení. Vlastne, pochybujem o tom, že sa za svojich školských čias toľko hlásil. Robí kamionistu. Tri týždne je vonku, týždeň trávi permanentne tu a domov chodí iba na spanie. Žena ho nechala, dcéra sa za neho hanbí a jeho jedinou rodinou sú prakticky zvyšní alkoholici.

Prekrúti oči, očividne ju vyrušil. Donesie mu rovno celú fľašu, dobre si je vedomá, že takto by im mohla dolievať do záverečnej. Vráti sa ku mne, utiera handrou pult a usmieva sa na mňa. „Už viete niečo nové o tej nezvestnej?" nevydrží to a začne ma spovedať.

Pozriem na ňu a uchechcem sa. „Aj keby sme vedeli, dobre vieš, že ti nič nemôžem povedať," odbijem ju stroho, keby nebola zadaná, možno by som si aj dal povedať. Ale do klebetných a obsadených nejdem.

Oduje spodnú peru. „Veď by som to nikomu nepovedala!" ohradí sa dotknuto. „Okrem toho, to pivo je na mňa," snaží sa ma podplatiť, akoby to v minulosti niekedy zabralo. Nie som drbnutý Handl a neroznášam informácie kade-tade po meste.

„No to ti tak aj verím. V živote som klebetnejšiu ženu nevidel, Zuzinka," poviem na rovinu a nahlas cuknem. Urazene na mňa zaškúli, v tej chvíli zo zadnej miestnosti vyjde Marcel a oblapí ju rukami okolo trupu. Je úžerník, ale už roky mu to nemám ako dokázať. Som si istý, že je zamiešaný do niečoho čierneho a prehnitého, ale momentálne mám na starosti iné veci.

„Čauko, Tino," pozdraví ma stiskom ruky. Tu ma prezývajú takto, na stanici som sa musel tejto skratky kvôli Timovi zbaviť, lebo sa im to plietlo.

Znovu si odpijem, pivo ma príjemne chladí. „Narob si poriadky s touto tu," vyzvem ho posmešne, „v jednom kuse ma podpláca," zatvárim sa naoko pohoršene, Zuza ma prepaľuje pohľadom a Marcel sa rozrehoce.

Pobozká ju drsne na líce, pleskne ju po zadku. „Zlatino, Tino je tu kápo," prehovára jej kvázi do duše. Nemám tohto sráča rád, ale sympatie kamuflujem. Jedného dňa mu klepnem po prstoch, nateraz odsúvam nevraživosť na druhú koľaj. „Radšej si kúp nejaké noviny a čekuj infošky zo šoubiznisu," navrhne jej, buchne ho do pleca a beží na rajón, lebo jeden z tých debilov rozbil pohár.

Marcel si prisadne ku mne. „Odpusť jej to, nemôže za to, že je taká klebetná," ospravedlňuje sa za ňu so smiechom a potľapká ma po pleci. Zmraštím čelo, ako keby sme to už stokrát nepreberali.

„V pohode. Ženy sú od prírody všetečné potvorky," zažartujem. Kiežby sa mi podarilo niekedy porozumieť ženskej logike. Niežeby to nebolo zapríčinené tým, že si ich od rozvodu držím od tela. S Evou sme sa navzájom ťahali za nos.

Odgrgnem si. Pohár mám prázdny. Okolo nás prejde Zuza so zmetákom a nevrlo zagáni. „Ozaj je pravda, že dnes vylovili hlavu? Dáka dvadsaťročná študentka či čo," hlesne potichu, aby nás jeho milá nezačula a ja sa zamračím. Odkiaľ to tento chuj vie?

„Embargo platí aj pre teba," odseknem podráždene. Nejde mi do hlavy, čo tu splieta. Žeby sa reči v tomto meste šírili takou nenávratnou rýchlosťou? V podstate by som sa nemal čudovať. „To máš skade?" pokúšam sa nedať na sebe znať, že trafil klinec po hlavičke a môj hlas je prirodzený.

„Je to všade po nete. Píšu o tom všetky slovenské média," odpovie mi prosto a na znak svojich slov mi pretrčí pred tvár obrazovku s týmito správami. Neudržím sa a nahlas zakľajem. Ako sa k tomu tí šmejdi dostali? Ja aj Timo sme držali klapačky. Niekto si otvoril papuľu a dal to vonku.

„Ja už pôjdem. Majte sa." Zoskočím zo stoličky, Zuza na mňa začudovane pozrie, tesne pred dverami mi dôjde, že som za pivo nezaplatil, ale to ona spomínala, že dnes bolo na ňu.

Cestou domov volám Timovi, podľa všetkého o tom už tiež vie. Do zajtrajšieho rána budeme hrať mŕtveho chrobáka. Starý si na nás i tak zajtra ráno zgustne a vyčistí nám žalúdok. Jedným uchom dnu a druhým von. Bývali časy, kedy som si z toho ešte niečo robil, ale ja mám svedomie čisté.

Dnešnú noc budem dlho hore. Tie materiály potrebujem mať naštudované. Striga sa mi teší a poskakuje okolo mňa. Marí moje plány a musím ju ísť vyvenčiť. Trvá jej, kým si nájde miesto, všetko oňucháva a pripravuje ma o nervy.

Konečne sa vrátime dnu, ľahne si na sedačku a mňa z nej vydurí. Sadnem si na zem a zapnem nočnú lampu. Zhromaždím okolo seba doterajšie zápisnice a hľadám v nich akúsi medzeru. Žofia sa tam s niekým stretávala. Lenže s kým a prečo to robila v tajnosti?

Vylovím číslo na toho čašníka. Je iba deväť hodín, snáď by mi to mohol ešte zdvihnúť. Vytočím a priložím si slúchadlo k ušiam. Zvoní, zvoní... a potom zaznie to debilné - volaný účastník je momentálne nedostupný, zavolajte neskôr, prosím. Keby som chcel volať neskôr, nevolal by som teraz, ty drbnutý robotický hlas! Osopím sa naň a pretriem si oči.

Nemám nič nakúpené. Prázdny žalúdok ma začína štvať, objednám si zase pizzu. Striga vrtí chvostom, nenápadne sa pokúša uchmatnúť moje papiere. „Fuj to!" prikážem jej tvrdo a ona si oči prekryje labkami. Niečo sa jej teda musí uznať, Radka si ju perfektne rozmaznala. Predpokladám, že keď sa vráti z toho svojho koncertovania, nasáčkuje sa ku mne aj ona.

S rodičmi sa nerozprávajú. Sestra nedokončila výšku, mama a otec to nedokázali predýchať a nikdy sa nezmierili s jej hudobnými ambíciami. Už tam nechodím ani ja. Nechýbajú mi prednášky o usadení sa. Odkedy som sa rozviedol, majú ma za nespoľahlivého lajdáka. Niet nad rodičovskú lásku.

Opäť kontaktujem Patrika. Skúsim to aj zajtra. Stačil by opis toho človeka. A kde, doriti, sa podel jej denník? Má ho Vinco. Vrátime sa k nemu a požiadame oň na príkaz nášho veliteľa. Je to usvedčujúci materiál. Som si istý, že tam o svojich stretnutiach písala. Na to predsa slúži denník, či nie?

Ženy a tie ich tajnostkárske zapisovanie. Aký význam má spisovať si svoje myšlienky do nejakého zošita s riadkami? A čo potom to dvadsaťročné dievča? Jej rodičia tvrdia, že sa zameriavala na štúdium. Prekliate média vedia viac ako my. O žiadnom jej frajerovi reč nebola.

Syr z pizze sa naťahuje, kvacne mi na nohavice a bystrému Striginmu oku to ani náhodou neujde. Začne ma oblizovať a núti ma s ňou sa rozdeliť. Možno sa Žofia len skrýva. Čo ak v skutočnosti ani vôbec nie je obeť? Zabila ju. Lenže, aký na to mohla mať motív? Ľahnem si na zem. Ugriluje sa mi mozog. Pomyslím na tie ich dvojičky. Dofrasa, mohli by...?

Erika sa vyparila. Srdce mu divoko tlčie. Ten odkaz na fotke ho rozhodil. Uvažoval nad tým, či má kontaktovať políciu. Mal by im to dať vedieť. Možno by to pomohlo prípadu. Neodvážil sa. Jednak kvôli tomu, že má strach zistiť pravdu a po druhé preto, lebo nechce čeliť ich dotieravým otázkam. Čo by im asi povedal? Vypočúvali by ho. On nemá ani šajnu, čo to znamená.

Aká pravda o tehotenstve? Písalo sa o tom v jej denníku? Jeho žena sa s ním hrá. Nerozumie tomu, prečo sa Žofia vydala po tejto ceste. Keby tu ostala, všetko by si vysvetlili. Namiesto toho ich zatiahla do tejto hry. A on je iba jej panáčikom.

Leží v posteli. Dovolí viečkam padnúť dole. Nečakane sa strhne na usedavý detský plač. Dievčatá sa rozplakali. Potrebujú ho pri sebe. Kvôli nim sa predsa musí vzchopiť. Ak ich opustila vlastná matka, nemôže ešte aj on. Sú nevinné a čakajú na svoju mamu. Erika im ju nenahradí. On tiež nie.

Edita sa na nich vykašľala. Nezaujíma sa o vnúčatá. Akoby bola jediná, ktorá smúti za svojou dcérou. Dáva mu za vinu, že sa stratila. Vždy pripisuje chybu niekomu inému a nepozerá sa na fakty. To ona svoju dcéru zdeptala. Nič pre ňu nebolo dobré. Žofia jej nemohla vyhovieť.

Poberie sa za nimi. Je celý spotený. Cíti vyčerpanie. Premáha sa, aby bol silný. Keď ho zbadajú, stíchnu a chcú sa hrať. Zoja ho capká svojimi drobnými dlaňami po ruke, Zina zas naťahuje jeho tričko a drží sa ho ako kliešť. Čo ich mohlo tak vystrašiť?

Rozosmeje sa. Detské tváričky jeho malých dcérok mu prinesú úľavu. No vtom to začuje. Štrkotanie kľúčov v zámke. Následné odomknutie. Pomalé otváranie dverí nasledované vŕzganím. Srdce mu vynecháva údery. Celý stuhne. Posadí deti naspäť do postieľky. Presúva sa na chodbu.

Hľadá vypínač, panuje tu všade tma, vybilo poistky. Oči si pomaly privyknú na tmu. Blíži sa k dverám. Sú dokorán otvorené. Do vnútra planie studený vietor a vzduch. Dvere plieskajú o stenu. Potrebuje sa presvedčiť. Strach ho sužuje, zrýchlený pulz mu spôsobuje triašku. Vyzrie von. Hľadí do prázdna.

Osamelý dvor. Nikde nikoho. Beznádejne zakričí. „Žofka, no tak, vráť sa!" opakuje niekoľkokrát ako nepríčetný. Sklopí pohľad, následne ho v nose pošteklí jej jemná vôňa. Vzhliadne hore. Blonďavé vlasy jej vejú v októbrovom vetrisku.