23. august 2016

Lepíme mozaiku. Iba metaforicky. Vzal ma na dovolenku. Naše city ochladli. Aj Vinco si to myslí. Pozerala som si štatistiky. Nadmerná väčšina manželstiev ten tlak neustojí. Ak sa pár snaží o dieťa dlhšie ako rok, zlomí ich to. Odcudzia sa. Sex sa znechutí obom. Žena si sleduje svoje plodné dni, muž sa jej dotýka len v čase, kedy je to najviac výhodné. Nemôžem tvrdiť, že je všetko iba jeho vina. Robila som kadejaké hlúposti. Po milovaní som si ľahla hlavou dole, vyložila som si nohy na stenu a čakala, kým sa vo mne tie spermie akosi usadia. Pýtala som sa ho počas sexu, kedy už konečne bude a bola som z toho otrávená. Nesnažila som sa to ani tajiť. Lenže aj on má svoj podiel viny. Je ku mne hnusný. Správa sa ku mne ako ku hlúpej blondíne. Je povýšenecký. Vždy to bola moja najväčšia slabosť. Inteligencia je pre mňa citlivý bod. A to nie je Vincova chyba. Nesiem si tú neistotu z detstva. Mama zo mňa chcela mať nadpriemernú žiačku. Neexcelovala som podľa jej požiadaviek. Nikdy mi neuniklo jej sklamanie, keď som nebola vyhlásená za najlepšiu žiačku na konci školského roka. Matematika mi nikdy nešla. Nedokázala prijať, že nemám rovnaké vyšperkované logické zmýšľanie. To som už odbehla. Všetky cesty vedú napokon ku detským komplexom z matiek, nie? Moja neplodnosť či naša nekontabilnosť? Cítim sa ako klamárka. Moja nevera sa neprevalila. Nemám odvahu povedať mu, že som sa vyspala s cudzím chlapom. Neplánujem to nikdy zopakovať. Nič to však nezmení na tom, čo som urobila. Nikomu som sa nepriznala. Iba rozmýšľam, či to neurobil aj on. V takýchto prípadoch je predsa bežná nevera, nie? Alebo tým možno len ospravedlňujem svoje konanie. Je mi to ľúto. Chcela by som to zvrátiť. Milujem ho aj napriek všetkým jeho chybám. Krátko pred dovolenkou po mne ziapal. Dupotal po podlahe, správal sa agresívne, bála som sa ho. Vyskočil do mňa, takmer ma udrel, ale ja som sa mu uhla. Tiež to nik nevie. Hanbím sa o tom niekomu povedať. A rovnako tak viem, čo by na to iní povedali. Snáď by som si jedno zaucho aj zaslúžila. Ja... sme tu už sedem dní. Je tu krásne, slnko pečie, plávame spolu v mori, aj keď na môj vkus je voda studená. Zväčša sa iba opaľujem a ležím na pláži. V posledných dňoch som mala nevoľnosti. Pripisovala som ich tunajšej strave, ale určitá časť vo mne mi nahovárala niečo iné. Nahlodávala ma myšlienkou, v ktorú som sa už ani neopovážila dúfať. Odjakživa som považovala tieto drámy s otehotnením za otrepané. Asi sa mi to vypomstilo. Ono, niekedy je náročné počať prirodzenou cestou. Bojím sa to napísať. Chcela som mlčať aj pred svojím denníkom. Pochopil by to niekto? Ha. Som trápna. A ešte k tomu aj tehotná. Aspoň tak ukazuje tehotenský test. Urobila som si štyri. Pre istotu. Aby som sa nenadchla a potom to neprasklo. Neviem, v koľkom som mesiaci. Musím zájsť za svojím gynekológom. Potešila som sa, hneď nato mi hlavou preblesklo, koho dieťa čakám pod svojím srdcom? Posledné dni boli nádherné, táto novinka by ich urobila o to krajšími. Presviedčam sa, že ten neznámy mal kondóm. No človek nikdy nevie...

„V tomto pajzli skapal pes," zašomre si Kiko popod nos, keď sa obzerá po neveľkej miestnosti kaviarne na samom rohu tohto námestia. Sedia tu len dvaja ľudia, obaja pohrúžení do čítania papierových novín, pričom na titulke svieti náš prípad.

Podídeme k pultu s kasou, z otvorenej klenby vyjde chlap s briadkou a prehodenou utierkou cez plece. „Dobré ráno, čo si objednáte?" berie nás automaticky za svojich zákazníkov, vytiahne si malý zošit a pero, pripravený zapísať si našu objednávku.

Kiko k nemu zdvihne pobavený pohľad, oprie sa lakťami o hnedú dosku a nakloní sa k nemu, ukazujúc mu pritom nenápadne svoj odznak. „Vágner a Kamenský z kriminálky," oboch nás predstaví. Kývne mu hlavou. Dovolím mu realizovať sa. „Vyšetrujeme jedno záhadné zmiznutie a vraždu. Hovorí vám niečo tvár tejto ženy?" diskrétne šepká, vytiahne fotku našej nezvestnej a chlap si ju chvíľu zamyslene prezerá. Rozklepali sa mu ruky, na takýchto hostí nebol zrejme pripravený.

Čelo sa mu zroluje. „Je mi ľúto, nespomínam si," nepoteší nás svojou negatívnom odpoveďou. To je čudné, lebo ten šofér hovoril, že ju videl vchádzať sem.

Napriamim chrbát. Pozriem sa na Žofiin veselý úsmev. Stále je tu päťdesiatpercentná šanca, že žije. Potom sa však naskytá otázka, z akého dôvodu zmizla a opustila svoje dvojčatá?

Sústreďujem svoju pozornosť na rozhovor. Občas je náročné odosobniť sa od prípadu. „Máme informácie, že tento podnik navštevovala. Existuje svedok, ktorý ju videl vchádzať do vašej kaviarne," nahodím oficiálny tón. Principiálnosť je skôr Kikovou doménou.

Chlap venuje dlhší pohľad blonďavej žene. Študuje ju. Vyzerá, že sa snaží rozpamätať, ale nedokáže si ju nikam zaradiť. „Je mi ľúto, nechodí sem veľa ľudí, ale myslím, že túto ženu by som si zapamätal, ak chápete, čo tým myslím," zasmeje sa, smiech ho ale rýchlo prejde, lebo obaja stojíme v pozore a na jeho slovách nevidíme nič vtipné. „Kedy presne ju sem videli vchádzať?" dožaduje sa bližších informácií.

„Chodievala sem v lete dosť často," odvetí mu Kiko a nakúka mu poza rameno.

Majiteľ sa znovu zamyslí. „V lete som mal brigádnika. On chodieval cez deň, striedali sme sa. Je možné, že tu bola počas jeho služieb," rozpomenie si z ničoho nič. S kolegom si vymeníme pohľady. V oboch nás vyvolal nádej, že sme o kúsok bližšie.

„Fajn, tak nám na neho dajte kontakt," nelení a okamžite od neho žiada.

Muž vykriví pery. Zdá sa, že sme ho touto požiadavkou nepotešili. „Budem to musieť pohľadať. Posielal mi životopis, niekde v mailoch mám určite aj jeho adresu, ale potrvá to," varuje nás vopred. Nie je nadšený, že sme mu pridali robotu navyše.

Kiko satisfakčne vycerí zuby. Už ho poznám, viem, čo bude nasledovať. „Skvelé, my máme času dosť. Prosím, len sa dajte do toho. Kolega vám to tu na tú chvíľu postráži," prevraví, nedávajúc mu na výber. Neochotne prikývne, zájdu dozadu, odkiaľ vychádzal, keď sme prišli a ja sa tu zatiaľ popozerám.

Kráčam pomedzi stoly, napadne mi položiť otázky aj prítomným klientom. Nie je ich tu veľa, ale za opýtanie nič nedám. „Dobré ráno," pozdravím sa a chystám sa sadnúť si na voľnú stoličku, ale vetchý starček si na ňu vyloží nohu a zahatá mi tak možnosť sa posadiť.

Pousmejem sa nad týmto starým intrigánom. „Dobré, len smelo pokračujte, tento stôl je obsadený," prihovorí sa mi nevrlo, pričom neodtrhne zrak od novín. Média píšu o nájdenom tele, ale nikto zatiaľ netuší, komu patrí.

„Vyšetrovateľ Kamenský k vašim službám," jednou vetou ho pripravím o úsmev na tvári. Nerád takto využívam svoj odznak, ale keď sa inak nedá, je nevyhnutné prejsť aj na túto taktiku.

Zloží noviny na stôl, odchlipne si z pariaceho čaju a logne si z rumu. „Na mňa nič neprišijete. Prežil som komunizmus, Československo aj Slotu. Už ma nič neprekvapí," vysype zo seba. Na rozdiel od majiteľa nepôsobí vyvedený z rovnováhy. Snáď aby mi dokázal, že už vážne prežil všetko.

Prisadnem si k nemu, hovorím potichu, netúžim po cudzej pozornosti, hoci tu takmer nikto nie je. „Vyšetrujeme zmiznutie jednej ženy. Skúste sa rozpamätať, je možné, že ste ju videli?" skúšam na neho rovnakú taktiku, akú pred chvíľou vytiahol aj Kiko. Chlap s prešedivenými vlasmi a hnedými fľakmi na tvári si ju len letmo pozrie, založí si ruky na prsiach.

„Neviem, čo to bol za deň. Gitka mala tú očnú prehliadku," vraví si sám pre seba, „myslím, že asi piatok. Sedel som tu a hentam stála. Pozerala sa ako bláznivá, očumovala, si vravím, či jej preplo, že nás len tak zíza. Potom sa otočila a išla preč," mykne plecami, pomieša si čaj a tvári sa nenadchnuto.

Zrejme som si vybral nesprávneho. Tento tu to má v hlave nejako pomýlené. „Bez urážky, ale mám dojem, že ste si ju museli s niekým zmýliť. V tom čase nahlásili, že je nezvestná," argumentujem.

Prísne na mňa pozrie. Urazil som ho. „Nerobte zo mňa blázna! Som starý a zvráskavený, ale hádam si ešte pamätám, koho som videl. Nebola taká pekná vysmiata ani namaľovaná, ako na fotke. Vyzerala strašne, nebudem klamať. Som si hovoril, že je padnutá na hlavu. Vonku lialo ako z krhly a to prepnuté dievča tam stálo. Nemám vo zvyku starať sa do cudzích. Keby tu sedela moja Gitka, tak by ju určite stiahla dnu, tá sa do všetkého montuje, ženská jedna nepodarená," šomre si a krúti hlavou.

Stále sa mi to nezdá. Ak by odišla od manžela a svojich detí, načo by sa pretŕčala po meste? „Budem potrebovať, aby ste mi toto tvrdenie dosvedčili aj písomne. Kedy sa za nami viete zastaviť?"

„Ach, toto ste celí vy," zahromží, „človek niečo povie a hneď ťa ovalia byrokraciou," nadáva, znechutený tým, že nedržal jazyk za zubami.

Snažím sa byť k nemu zhovievavý. „Ak nemáte auto, zavezieme vás," ponúknem sa ochotne, aj keď by som v podstate vôbec nemusel. Osvojil som si Eliškine spôsoby. Preto nám to tak výborne klape.

Zalomcuje rukami vo vzduchu. „Mám auto, chlapče. Od vás sa však radšej držím čo najďalej. Nikdy nevieš, čo človeku prišijú tam u vás medzi tými darmožráčmi," prejaví svoju nechuť z nášho remesla. To už medzitým vychádza aj Kiko so satisfakciou vlepenou v očiach.

Postavím sa a podám si s chlapom ruky. „Ďakujem za váš čas. Ocenil by som, keby ste sa dostavili v čo najkratšej dobe. Pýtajte si Kamenského alebo Vágnera," stihnem mu zahlásiť a podídem k zmienenému.

„Je to nejaký mladý fagan. Mám jeho adresu, môžeme tam ísť," chváli sa mi preradostne.

Potrebujem mu oznámiť aj svoj nemalý triumf. Niežeby medzi nami prebiehala nejaká rivalita, celkom úprimne uznávam, že Kiko má lepší čuch na tieto veci. „Možno nebudeme musieť," poviem stroho. Pochybne na mňa zagáni, tak svoju odpoveď doplním. „Tamten chlap videl Žofiu minulý piatok. Je presvedčený o tom, že to bola ona," oznámim mu a on sa výrazne zachmúri.

„Mňa asi jebne," zanadáva a vyjde von ako gáfor.