22. jún 2016

Túto stranu po napísaní zrejme spálim. Nemôže o tom nikto vedieť. Najradšej by som o tom nevedela ani ja sama. Nenávidím sa za to. Lenže čo človek urobí, to už nikdy neodčiní, všakže? Nechcela som to. Alebo chcela? Som zmätená. Zatrpknutá. Ospravedlňuje ma to? Nie. Vinco by mi neodpustil. Ani by som to od neho nežiadala. Vrátila som sa domov a nešla som si k nemu ľahnúť. Zaliezla som do sprchy. Nepomohlo. Mala som od tej vody privysoké očakávania. Spoliehala som sa na to, že zmyje všetko. Primárne moju hanbu. Sabína si zaumienila, že vyrazíme von. Videla moje trápenie. Niekoľko mesiacov v rade sa pokúšame a obaja sme z toho na nervy. Nie sme neplodní. Iba jednoducho spolu nedokážeme počať dieťa. Bol to logický krok. Dohodli sme sa, že nastal čas. Niekto tam hore má očividne iný názor. Naťahuje nás a bábo neprichádza. Možno by sme si mali dať chvíľu pauzu. Nech nie je všetko iba o splodení toho malého človiečika. Zakaždým mi to mama pripomína. Návšteva by sa neobišla bez toho, že by som od nej nevychádzala užialená. Vyhadzuje mi na oči moje zlyhanie. Lepšie povedané... zlyhania. Mame sa ničím nezavďačím. Nie som doktorka ako ona. Ani taká vzdelaná a múdra. Zamotávam sa do vlastných slov. Nedá sa mi o tom písať. Sabína nás pozvala na drink. Šli sme hneď z práce. Napísala som Vincovi iba správu, že sa zdržím. Odpísal mi, že v pohode. Nezaujímalo ho vôbec, s kým budem a čo sa chystám robiť? Urazilo ma to. Sadli sme si a ja som si objednala niečo tvrdé. Nemala by som piť. Pracujeme na dieťati. Nepripúšťala som si nič. Už dlho som si takto nevypila. Hlavu som mala ľahkú, ale nie natoľko, aby som si tú noc nepamätala. Prisadol si k nám. Správal sa úctivo. Mala som na prste obrúčku, ale zdalo sa, že si ju buď nevšimol, alebo nedbal, že som vydatá. Rozprávali sme sa o hlúpostiach. Páčila sa mi tá zmena. Uvítala som ju. Bolo mi s ním veľmi dobre. Páčil sa mi. Nie tak ako Vinco. Klamala by som však, keby som tvrdila, že nebol príťažlivý. Pozrela som na hodinky. Baby sa ešte jašili, ja som chcela ísť domov. Ponúkol sa, že ma odprevadí. Impulz vo mne ma prekvapil. Oprela som ho o stenu a začala bozkávať. Zašepkala som mu, aby ma vzal k sebe domov. „Určite?" Ubezpečoval sa. Nasadli sme do taxíka, neobzerala som sa, upierala som oči do zeme, nemala som žiaden záujem zapamätať si cestu k nemu. Ocitli sme sa u neho, ja som to iniciovala. Každý jeden pohyb vzišiel z mojej hlavy. Vrhla som sa na neho, vyzliekala som sa, zobral ma na ruky a položil ma na sedačku. Vyfučalo mi všetko z hlavy. Priamo v tom momente som nemyslela na nikoho. Iba na seba. Na rozkoš, ktorú som zažívala. Bolo to čudné. Všade sa ma dotýkal. Taký precízny, vzrušený zo mňa. Pozerala som sa mu do tváre. A náš sex sa mi páčil ešte viac. Nenávidím sa za to. Nevera bude vždy neverou. Vincovi by som ju neodpustila. Vždy som predpokladala, že keď sa naše manželstvo rozpadne, bude na chybe on. Akoby som schválne ignorovala, že tá chybná v ňom môžem byť aj ja. Ľahli sme si. Zase som sa pozrela na mobil. Postavila som sa a začala som sa obliekať. Nadvihol sa. Povedal mi, aby som ostala cez noc. Nedokázala by som tam zaspať. Požierala ma vina. Obliekla som sa. Vybehla som von z dverí. Nestihli sme sa rozlúčiť. Bola som za to vďačná. Nepoznala som jeho meno, adresu, vôbec nič. Sabíne som napísala, že som už doma. Vyhovorila som sa na nevoľnosť. Mali by sme si to podľa nej zopakovať. Uložila som sa do postele k svojmu manželovi. Plakala som potichu. Zaumienila som si, že urobím všetko na svete, aby som ho urobila šťastným. Jeden prešľap nič neznamenal. Výčitky svedomia ma ubíjajú.

„Tino!" Kmása ma ktosi za rameno. Mrkám a rozliepam zalepené viečka. „Tino, no tak, zobuď sa!" budí ma stále a ja zašomrem, prebudila ma z pekného sna.

„Čo chceš, Rada!" zahromžím a intuitívne chniapem po svojom mobile. Okamžite vyskočím z postele, mám dojem, že som zaspal. „Dofrasa, koľko je hodín?" nadávam, neviem nájsť nikde svoj mobil a sestrine chlpaté čudo ma celého oslintá, keď naradostene vyskakuje.

Rehoce sa na mne. Vsunie mi šálku s čiernou kávou do ruky. „Kľud, nie je ani šesť," rehní sa, sadne si na gauč a poťapká posteľ, aby jej spoločníčka obsadila miesto vedľa nej.

Zívnem si do dlane, odfúknem si. Žitňanský by ma priklincoval za gule o Rastislavov pamätník, keby som zase meškal. „Ty si otrava. Nájdi mi radšej mobil," požiadam ju a hodím do seba naberačkou praženicu, ktorú nechala v panvici. Jedna z výhod bývania so ženou. Alebo vo všeobecnosti s niekým, kto vie variť.

„Striga, no tak, nájdi Tinovi mobil!" tleskne a vyzve svoju čiernu fenku, aby jej pomohla s hľadaním. Vyserie sa na ňu. Ľahne si na chrbát a namiesto pátrania sa dožaduje, aby ju škrabala na chrbte.

Vysmejem ju. „Tá by sa hodila do protidrogového. Cez kontrolu by pustila na letisku každého," žartujem a pretriem si oči. Radka sa zohne pod posteľ a vystrčí ruku dohora, držiac v nej tú zakutranú potvoru.

„Niežeby som sa ti do toho motala, ale máš tam asi desať zmeškaných hovorov!" uškrnie sa a ja si namrzene skontrolujem obrazovku.

Prežúvam praženicu, rýchlo prehĺtam a vytáčam Hubertovo číslo. Volal aj Jožo, toho vybavím neskôr. Zavriem sa do kúpeľne, sadnem si na záchod. Človek sa poriadne nemôže ani vysrať. „Počúvam ťa," ozvem sa po zdvihnutí.

„Kde sa flákaš?" zrúbe ma nevrlo. Nie je tajomstvom, že mám povesť nespoľahlivého. „Volal som Kamenskému, preberte si to spolu," nechystá sa mi nič povedať.

Vykrútim ústa. Že ja sa musím zaoberať takýmito sračkami. „Hubert, nenaťahuj sa a povedz mi, čo si zistil. Akurát som na ceste na oddelenie," zaklamem mu. V podstate hovorím pravdu, chystám sa ísť tam.

„Podľa všetkého tá nájdená nie je žena, ktorej doklady ste našli. Na základe pitvy maternice som zistil, že ešte nerodila. Odobral som vzorky, ale Žofiu Wrengrelovú môžeme vylúčiť. To nájdené torzo nepatrí jej," povie pevným hlasom.

Spamätávam sa. Bol som presvedčený, že identitu už máme vyriešenú. Namiesto toho je tu jedna nezvestná a druhá rozštvrtená. „Rozumiem, ďakujem za informácie," prejavím sa slušne, na rozdiel od Joža viem, čo si pri Hubertovi nemôžem dovoliť.

Zloží mi. Prepláchnem si tvár, vydrhnem zuby. Opäť nenájdem čisté ponožky, požičiam si Radkine. „Dokedy sa tu zdržíš?" zahlásim pred odchodom, nazúvam si nohy do topánok a prekrútim oči pri pohľade na psisko s vyplazeným jazykom.

„O štvrtej odchádzam. Postaráš sa mi o ňu, však?" overuje si znovu. Nie som absolútne nadšený, že budem nútený stráviť s hentou tam celých sedem dní.

Napadne mi ďalšia služba, ktorou by mi mohla oplatiť láskavosť. „Napíš mi na chladničku, aby som ju nezabudol nakŕmiť," žiadam ju, keď to tam uvidím, možno mi trkne, „a pred odchodom by si mi mohla oprať. Nemám žiadne čisté ponožky," robím na ňu oči. „Predovšetkým sa zabav a volaj mi, nech sa nemusím obávať, že niekde nájdem tvoje telo," žartujem a pobozkám ju na čelo.

Hodí sa mi okolo krku. „Prinútim chalanov zo skupiny, aby sme ti zložili pesničku," napadne jej a táto myšlienka ju rozveselí.

Vyvalím očami. „Len to nie, o čom by, prosím ťa, bola? Mrzutý sukničkár, debilný policajt, musí chodiť v sestriných ponožkách?" zarýmujem si a zaškerím sa na ňu.

Štuchne ma do pleca. „Ak ťa omrzí tá tvoja kriminálka, založíme skupinu my dvaja," plánuje a zavesí sa na mňa.

Pevnejšie ju stisnem. „Ako povieš. Ľúbim ťa, ahoj," rozlúčim sa a uháňam schodmi.

Pri budove do seba s Timom narazíme. Vstupujeme spoločne. Starý Žitňanský si naplánoval schôdzu, takže ani nemôžem ísť za Jožom a zistiť, čo pre nás vypátral. Nič neoznamuje po telefonáte. Hlavne takéto informácie odovzdáva iba ústne z očí do očí.

„Upozorňujem všetkých, aby do médií nedávali poplašné správy," pozrie smerom na Handla, ktorý pred časom vynadal jednej novinárke a poslal ju do piče. Ešte predtým z neho vytiahla všetky informácie o obeti, čiže mu to bolo aj tak hovno platné. „Stankovská vydá dneska prehlásenie, ukázalo sa, že nájdené telo nepatrí nezvestnej. Jej totožnosť je nám neznáma, venujeme sa všetkým nahláseným nezvestným. Prípad majú na starosti Kamenský a Vágner, vy ostatní sa im do toho nemiešajte. Samozrejme, pokračuje aj pátranie po Wrengrelovej, žiadam vás o disciplínu. Nepotrebujeme tu žiadne neuvážené a prchké kroky," hovorí s pohľadom upretým na mňa. Hádam aj viem, na koho naráža. „Všetko žiadam konzultovať so mnou," umlčí sa, ešte o niečom trkoce, ale to už ho nepočúvam.

Zameriavam sa na Žofiu. Evidentne tam tie doklady nikto nenechal omylom. A nie je náhoda, že boli nájdené neďaleko tela. Dotyčnému nešlo o ututlanie. Žiadala sa mu pozornosť. Potrebujeme motív.

Nepozorovane sa votrieme do Jožovho brlohu. Podídem k oknu a dokorán ho roztvorím. Smrtí tu cibuľa. „Tak čo pre nás máš?" Otočím sa k nemu, som nedočkavý.

„Počuli ste starého, nechce žiadne ututlávačky." Nasral si do gatí. Typické.

„Už si to aj tak zistil, takže hádam nám to môžeš povedať."

„Mám dvoch," nalomí sa. „Neviem, koho presne vy dvaja chcete. Tu sú ich mená a adresy," prstom poukáže na dva papiere. Vytrhnem mu ich z ruky, s Timom sa na seba veľavravne pozrieme.

„Ty pôjdeš za týmto a ja za tým druhým," rozdelím nám úlohy.

„Myslíš si, že nás to niekam posunie?" zatvári sa pesimisticky.

„Očividne tu s nami niekto vydrbáva. Nesnažil sa po sebe ani uhladiť stopy. Dal nám telo aj doklady?" podozrievavo nadhodím. „Nič z toho nie je náhoda. Tá vytrhnutá strana. Môže to byť falošná stopa a ten autobusár nám bude trt platný, prinajmenšom ale aspoň budem mať pocit, že niečo robím," poviem úprimne. Dávam na svoje inštinkty. Tie mi hovoria, aby som šiel za tým vodičom autobusu. Ktovie, možno predsa len bude nápomocný.

„A na to rande sa môžem chystať kedy?" pripomenie sa Jožo.

Hodím k nemu nevrlý pohľad. „Na svätého Dindi!" zarehocem sa.