Vo vrecku mi drnčí telefón, dám si ho na tichý režim a vyzujem sa pred dverami, lebo Eliška nemá rada, keď jej zacapkám podlahu. Otvorím si, mokrý kabát si dám preschnúť na bielizník a nájdem ju pohrúženú do prezerania si svadobných šiat na tablete.

„Ahoj," pozdravím ju a pobozkám, prisadnem si k nej a vyložím si jej nohy na seba. „Myslel som, že šaty už máme vyriešené," pousmejem sa, lebo moja snúbenica si ich bola vyberať už v lete, aby mala tú najdôležitejšiu vec dopredu zabezpečenú.

Položí tablet obrazovkou smerom dole na stolík a oprie si líce o mäkkú časť sedačky. „Musím mať aj nejaké do zálohy. Nikdy nevieš, čo nepredvídateľné sa môže stať. Čo ak priberiem, schudnem, alebo sa pri prevážaní roztrhnú?" vymenúva mi potenciálne scenáre. Vždy takto premýšľala. Odkedy sa my dvaja poznáme, neustále má aj záložné riešenia.

Masírujem jej päty a zahľadím sa na ňu. „Moja kontrolou posadnutá kráska," zašveholím a unavene privriem viečka. Vyberiem mobil z vrecka, vibruje, naši novinári sa idú pretrhnúť o to, kto skôr získa najnovšie pikošky o rozštvrtenom nájdenom tele na brehu Dunaja.

Všimne si môj znepokojený pohľad a sadne si na mňa. „Ťažký deň v práci?" domyslí si ihneď a objíme ma svojimi drobnými rukami okolo krku. „Vypni si ho, aj tak je už večer," naráža na mobil a hladká ma po temene. „Dáme si večeru, urobila som tvoj obľúbený prepečený steak s fazuľovými luskami a grilovanou cuketou," snaží sa mi zlepšiť náladu jedlom a ja ju za to fakt zbožňujem.

Keď si len pomyslím, že by som sa ocitol na mieste manžela obete, asi by som sa načisto zbláznil. „Eli, vieš, že si nemôžem vypínať mobil," zatrhnem okamžite túto predstavu. V prípade by sa mohli objaviť nové skutočnosti, ktoré by som musel bezodkladne riešiť, a to ani nechcem vidieť, ako by Žitňanský vystrájal, keby som bol nedostupný.

Zamračí sa. Pokožka sa jej leskne, určite sa krátko pred mojím príchodom odlíčila. Hnedé oči jej posmutnejú, namrzene jej spľasnú ružové pery, ktoré na nej zbožňujem. „A aké to bude, keď pôjdeme na svadobnú cestu? Vrátime sa cez polku Európy, len aby si mohol naháňať zločincov?" pýta sa nešťastne, vstanúc a kráčajúc do kuchyne. Zatiaľ spolu nebývame, ale ona je tu častejšie ako u seba doma. 

Postaví sa ku sporáku a naservíruje dva taniere. Podídem k nej a chytím ju zozadu okolo bokov. „Patrí to k mojej práci. Na našej svadobnej ceste budem, samozrejme, k dispozícii len a len tebe. To už je zajednané," presviedčam ju a ona sa zachichoce.

Obráti sa čelom ku mne, priloží si pery na moje. Pritiahne si ma za lem svetra bližšie k sebe. „Budeš mať čas tento víkend? Potrebujeme ti vybrať oblek, zajtra idem ešte do kvetinárstva, ukážu mi kombinácie, ktoré si pre nás pripravili," rozplýva sa. Budeme sa brať v decembri, týždeň pred Vianocami. Doteraz nechápem, ako sa jej podarilo vybaviť nám kostol v takom dátume.

„Eli, na teba si nájdem čas vždy. Ale vieš, že keby bolo na mne, dovolil by som ti vybrať mi hocijaký oblek bez toho, že by som musel byť prítomný. Nie som na nákupy," zaškerím sa, vôbec ma to neláka. Ja som nenáročný a ona je vyberavá.

Zafrfle. „Vy chlapi," krúti hlavou. „Oblečieš si na seba niekoľko oblekov, no to je toho," rozhodí rukami, zvrtne sa ku kuchynskému drezu a presunie taniere na stôl.

„Bude ich veľa?" zhrozím sa. „Ako ťa poznám, stopercentne máš už nejaký vyhliadnutý, všakže?" prekuknem ju. Neprenechala by to na náhodu. Som si istý tým, že v tom salóne už bola a predavačke povedala, ktoré presne má pre nás pripraviť.

Tvári sa záludne. Zapáli sviečku vo svietniku, ja nám nalejem červené víno. „Nepopieram, že som si to tam už bola očekovať, ale musím ich vidieť aj na tebe. Chápeš, na figuríne nemôžu vyzerať tak skvelo ako na tebe," vykrúca sa. Som rád, že ju už mám prečítanú, poznáme svoje najhoršie aj najlepšie stránky a preniesli sme sa cez ne.

„Ty líška," precedím skrz zuby s neveriackym pohľadom, krútiac hlavou. „Cez lichôtky mieniš docieliť svoje?" predstieram urazenie.

„A nefunguje to?" Chytí sa teatrálne na hrudi a vypúli svoje okále.

Otrčím peru. „Nie, cítim sa zneužito. Nie som sexuálny objekt, mladá dáma," pokračujem vo svojej hre. Málokedy spomíname našu prácu. Eli je citlivá duša, nechce počuť nič o tom, čo vidím a riešim. Nemontuje sa mi do roboty. S ňou nachádzam doma iný svet. Nevyriešené vraždy ostávajú za dverami. Nemusel som jej to ani hovoriť, pochopila to tak nejako sama.

„Hlboko sa ospravedlňujem," postaví sa a sadne si mi na nohy. Chytím ju za pás, odrežem si zo steaku, provokujem ju a krúžim jej vidličkou okolo úst. „Neviem, či som ochotný prijať ospravedlnenie," rýpem do nej.

„Pekne prosím, pán Kamenský," osloví ma po priezvisku a rukou mi zájde pod tričko. Ihneď napnem svaly, je úplne jedno, že sme spolu už tri roky, stále ma vzrušuje rovnako.

Vložím jej dielik do úst, spokojne prežúva. Škrabká ma na krku. „Kiko príde sám. To plus jedna nebude potrebné," spomeniem si a poviem jej.

„Nebudem riskovať, že si na poslednú chvíľu niekoho narazí," hovorí pobavene. „Nič v zlom, ale poznám tvojho kamoša a jednoducho sa musí vždy s niekým vláčiť," skonštatuje prosto. Neprechováva k nemu bohvieaké sympatie. Akceptuje ho iba ako môjho kamaráta. Ťažšie prijímala, že bude aj mojím svedkom. Kiko nepatrí práve medzi milosrdných katolíkov.

„Ale no. S Dianou boli spolu dlho," bránim ho. Poznám jeho názor na ženy. Sklamal sa v nich a je zaujatý. To sa stáva.

Fľochne na mňa posmešný pohľad. „Timi, ja viem, že ho máš rád a ja proti nemu vážne nič nemám, niekedy vie byť aj zábavný a človek sa s ním naozaj nenudí, ale chyba rozhodne nie je v ženách. S Dianou boli spolu rok a ledva ju pozval k sebe domov, neustále jej klamal a na všetky akcie chodil výlučne sám bez toho, že by jej vôbec povedal, kam sa chystá. Nezvyknem sa starať do záležitostí druhých, ale keď už si to vytiahol, musíš uznať, že Diana sa rozhodla správne," použije rozumné argumenty.

Usmejem sa na ňu. Páči sa mi jej zapálenie. „Aký si mala dneska deň?" zmením tému, hlavu si uložím na jej prsia.

Poteší ju táto otázka, moju prácu nerozoberáme, ale tá jej je bezpečné územie. Učiteľka v materskej škôlke nemôže mať strašidelné príhody. Maximálne z času na čas vo mne iba vyvolá paniku, že aj ona by sa už túžila stať sa matkou a starať sa o vlastné dieťa. „Skvelé, že sa pýtaš. Musím ti niečo ukázať." Odtiahne sa odo mňa a zbehne do izby. Pochutím si na voňavom kuse mäsa. Mimovoľne sa zasmejem, spomeniem si na otca. Odmala mi tĺkol do hlavy, že si mám nájsť ženu, ktorá vie dobre variť, lebo plné brucho je základ každého fungujúceho manželstva.

Prebehne ku mne, čosi si ukrýva za chrbtom. „Máš pre mňa prekvapenie?" reagujem na jej tajnostkárstvo.

Uchechce sa. „Keď už sme spomínali tie deti," začne, v krku mi okamžite narastie hrča. Berie tabletky, hádam by sa nemohlo stať... Ohlási sa vo mne výstražný poplach, srdce sa okamžite rozbúcha. Som zdesený z možnosti, že by nastal ten čas a s Eli by sme boli rodičmi. „Pozri, čo mi nakreslil malý Oskarko," nenechá ma dlho čakať a predstavovať si rôzne scenáre. Odľahne mi. Svojich žiakov vymenúva predo mnou vždy po mene, aj keď nemám ani šajnu, o koho sa jedná. „Myslí si, že som tehotná a toto je že vraj moje brucho," smeje sa na tom. Nepostrehla moje panikárenie. Chvalabohu. Nevedel by som to poriadne vysvetliť. „Chápeš to, v podstate ma urazil, ale ja som sa musela smiať, pretože už aj predškoláci sú takíto všímaví!" vraví z neuverenia a kresbu nám pripne magnetkou na chladničku. Eli by bola výnimočne dobrá mama, s deťmi má už niekoľkoročnú prax, no ja sa na ne ešte necítim.

Opatrovateľka odišla pred hodinou. Nakŕmila dvojčatá, uložila ich k spánku, Vinco presedel celý ten čas vo svojej kancelárii a rozmýšľal, kam ukryl Žofiin denník. Bol si istý, že si ho odložil dozadu za encyklopédiu ľudského tela. Nenašiel ju na tom mieste. Od ich domu má kľúče iba on, jeho svokra a Žofia. A tá je podľa tých vyšetrovateľov mŕtva.

V dome osamel. Hľadel na dvere, skúšal sa jej dovolať. Všetko márne pokusy. Jeho žena niekam zmizla. Hľadal si k nej cestu, no v poslednej dobe mal dojem, že ho prestala milovať. Ba nebodaj, že k nemu skôr cíti nenávisť. Nedovolila mu dotknúť sa jej. Ich sexuálny život utrpel najväčšiu ranu. Odmietala ho.

Vedel, že sa jej hnusí. Už viac nepredstavoval chlapa, do ktorého sa zamilovala. Ten prekliaty vozík ho uväznil. Nedovolil mu utiecť do hôr, na skaly. Obmedzoval ho v každej činnosti, ktorú celé roky miloval. Pripadal si ako polovičný chlap. Menejcenná troska. Mal doma nádhernú ženu, ktorú mu závidel nejeden kamarát, a nebol schopný poriadne ju pomilovať.

Občas mu to tam dole nefungovalo. Nešťastne nadával, hrešil, preklínal seba a všetkých. Nejeden raz mu napadla myšlienka, že by bolo omnoho lepšie, keby v ten deň zomrel. Skončil ako domrzačená kalika. Nezmieril sa s tým. Túžil po svojom starom živote. Chýbala mu chôdza. Samostatnosť.

Aspoňže sa už dokáže sám premiestniť z postele do vozíka a naopak. Žofia mu s tým pomáhala o on sa cítil nesmierne biedne. Prikryje sa. Zatvára oči. Nemôže sa zbaviť pocitu, že jeho manželka je živá. Dal by krk za to, že ju dnes videl za tým oknom.

Pozrie na obrazovku detského monitorovacieho systému. Zoja a Zina spia. To vnútorné napätie ho zožiera. Vidí pred sebou tmu, za ktorou sa vynára jej tvár. Oči zmáčané slzami. Najprv sú to priesvitné kvapky, bez slova plače. Kráča k nej. Nohy mu fungujú. Ona sa však pustí tiež do kroku.

Beží za ňou. Snaží sa ju dolapiť. Má na ňu niekoľko otázok. Uteká pred ním, prečo? Miloval ju a vždy bude. Uteká, no stojí na mieste. Pôsobí to ako ten kruh pre škrečkov. Dokolečka, dokola. Krúti sa s ním. Otočí sa. Čelom do nej narazí. Otvorí oči. Vidí ju pred sebou. Roní čiernotu. Čierne slzy vo veľkých kvapkách dopadajú na chladivý betón.