31. júl 2019

Nemám vodičský, momentálne by som si vystrelila zaucho, že som si ho neurobila v čase, keď som bola ešte bezdetná a bez záväzkov. Vinco trčí doma, sedí vo svojej pracovni, tvári sa, že pracuje, ale nerobí vôbec nič. Domácnosť je na mne. Nákupy. Varenie. Upratovanie. Jasné, je krásne mať dvojičky, Zoja a Zina sa dokážu správať ako anjelici, ale vláčiť sa s nimi v autobuse v tridsiatkach je nad moje sily. Vystávala som na zastávke s dvojkočíkom, autobusár otvoril dvere. Vyhliadla som si, kedy k nám chodí bezbariérový autobus. Zoja začala plakať, títo vodiči sú večne namrzení, nechcela som zdržiavať. Tlačila som kočík pred sebou, ale potrebovala som pomoc niekoho, aby mi ho len trošku nadvihol. Nikto sa zo svojho sedadla nepostavil. Bola som bezradná, do očí sa mi tlačili slzy, všetci nás mali na háku. Takíto sme ľudia? Serieme na ženu s dvomi deckami, nech si pomôže sama. Nie, tí cestujúci si ma v podstate nevšímali. Starali sa o svoje vlastné problémy. Koleso sa do niečoho zachytilo, Zoja plakala, druhých to otravovalo. Počula som, ako si hundrali, že to decko je neznesiteľné a ja som neschopná matka. Odrazu sa uvoľnilo. Kočík sa jemne nadvihol, prvá polovica bola vo vnútri. Potlačila som ho, kúpila som si lístok. Nemala som silu ísť ďalej, sadla som si dopredu. Rozrevala som sa. Bolo mi jedno, či ma niekto vidí, tým ľuďom som bola aj tak ukradnutá. Vodič zavrel dvere, videla som, ako sa na mňa pozerá v tom veľkom zrkadle, ktoré mal nad hlavou. Neunúvala som sa odvrátiť sa. Asi som chcela, aby si niekto všimol moje slzy a spýtal sa, čo sa so mnou deje. Natiahol sa a podal mi balíček servítok. Zobrala som si ich, Zoja bola smädná. Nevzala som im fľašu. Nasledoval ďalší vodopád sĺz, aj keď sa malá upokojila a už neplakala. Z hrdla sa mi vydieralo dlho zadržiavané vzlykanie. V tej chvíli by som sa hodila okolo krku komukoľvek, kto by mi preukázal sympatie. Autobusár sa ku mne otočil, jeho modré oči mi prejavovali súcit. „Žena by nemala takto plakať. Ublížil vám niekto?" Chvíľu som uvažovala, čo mu na to poviem. Ublížil mi celý svet. Nedalo sa to vysloviť. Zina ku mne natiahla rúčku a ukázala mi dva predné zuby. Nahlas som sa vysmrkala do vreckovky. Zložila som sa v autobuse medzi cudzími ľuďmi. Možno mi to stretnutie urobí dobre... alebo sa budem cítiť ešte horšie. „Možno to bude znieť vtipne, ale ako jediný ste mi s tým kočíkom pomohli. Rozcítilo ma to." Rozhodla som sa, že mu nemusím vešať na nos celú pravdu. Aj tak by ho to nezaujímalo. Usmial sa na mňa. Mohol mať okolo päťdesiatky. Mal obrúčku. Vinco ju prestal nosiť. Ja mám tú svoju stále. „Ak by ste sa chceli pozhovárať, som tu pre vás." Ponúkol sa mi len tak sám od seba. Bolo mi do smiechu. Klesla som až tak hlboko, aby som hovorila o veciach, ktoré ma ťažia, s osobou, ktorú nepoznám? Povedala som si, že nie. Ale o niekoľko dní som uvážila, že možno by nemuselo byť na škodu, keby mu poviem, čo sa so mnou deje. Čo si ma našlo. Správal sa milo. Úctivo. Džentleman. Veci, ktoré Vincovi chýbali.

„Slávna dvojka Tio!" žartuje Jožo, nás IT technik, keď sa celý premočený dovalíme na oddelenie. Zvlečiem zo seba bundu, zamračím sa, že ich to stále neprešlo a oslovujú nás po prezývke. Buď sme Vágner a Kamenský, alebo Tio. Sprvu nás oslovovali skráteninami Timo a Tino, ale to sa im rýchlo zunovalo a skrátili si to.

„Jožo, daj nám niečo nové, inak drž tú papuľu a napchávaj sa tými smradľavými klobásami!" narážam na jeho vypasenú postavu. Ledva zakliesni ten svoj tučný zadok do stoličky.

Timo sa zvalí na stoličku vedľa neho. Na rozdiel odo mňa vie, že si ho nemáme pohnevať, keďže potrebujeme menšiu službičku. „Kiko sranduje," zahovára a obmäkčuje ho. „Mali by sme na teba jednu prosbu, bolo by to však iba medzi nami," spracováva ho. Jožo si odkrojí z klobásy, pichne do kolieska a strčí si ho do tej bachratej papule. Znechutene zmraštím tvár.

„Zase chcete starému prejsť cez rozum?" docvakne mu. Sadlo mu z nejakých nepochopiteľných príčin ešte nestihlo zaobaliť mozog. „Mňa z toho vynechajte. Mám dobré miesto, mama by ma vyhodila z domu, keby som dostal padáka," prejaví svoju neochotu. Prerastené decko býva v paneláku stále so svojou matkou.

„Som myslel, že máš gule. Aj keď ťažko povedať, od toho tuku veľa nevidieť," provokujem ho. Timo ma prepichne pohľadom. Kazím mu stratégiu, keby bol hovädo ako ja, už by ma poslal do riti.

„Rande s tvojou sestrou," vyjednáva so mnou. Možno je tučný, ale rozhodne aj prefíkaný.

Zavrčím rozladene. „Zabudni!" vyšplechnem mu do tváre.

„Tak fajn, mládenci," zoširoka sa uškrnie, „ďakujem za návštevu, viete, kde sú dvere," naznačí nám, aby sme v jeho smradľavom brlohu ďalej neoxidovali, pozornosť presunie k svojmu gigantickému monitoru a mňa ide rozdrapiť od nervov.

„Joži, to od neho fakticky nemôžeš žiadať," Timo vyzerá, že má plán, „možno by sa za teba mohol ešte prihovoriť. Nejedná sa o nič veľké, potrebujeme iba zistiť meno jedného autobusára, ktorý premával o dvanástej počas pracovného týždňa cez Šenkvice," bagatelizuje a uhráva to na neho strategicky.

„Načo to chcete?" Dám krk za to, že ho to ani nezaujíma, iba schválne zdržiava. Stojím chrbtom opretý o dvere, ruky mám založené na prsiach, lebo postrádam Timovu pokojnosť a vyletel by som na neho.

„Máme jednu stopu," nepovie mu, vďakabohu, nič konkrétne, „kým si ňou nie sme na sto percent istí, nechceme o tom veľmi rozprávať. Iba si potrebujeme overiť jednu vec a ten autobusár by nám veľmi pomohol," dodá prosebne. Jožo zahuhle, občas mi pripomína nebohého Bednárika, iba v mladšom vydaní.

„Pozriem sa na to," privolí. „Zavolám ti, keď to budem mať. A očakávam, že ty splníš svoju časť dohody," pozrie na mňa, mám na mále, aby som nevykríkol, že na to môže zabudnúť a že by som to svojej sestre neurobil ani v prípade, že Jožove gule by boli zaliate zlatom.

„Ďakujeme ti, máš to u nás," Timo srší radosťou. Kvôli svojej prchkej povahe nemám u ľudí veľa sympatií, Timov racionálny prístup to zachraňuje. Hubert sa stále neozval, zvečerieva sa, pôvodne som chcel ísť do krčmy, ale radšej idem domov. Nejako som dneska za zenitom.

Vybehnem po schodoch, v starej bytovke so štyrmi poschodiami nemáme výťah. V zámke sú kľúče, otvorím a vyberiem ich von. Zase ich zabudla vonku. „Keď sa mi nasáčkuješ do bytu, aspoň sa ubezpeč, že ma nepríde nikto vykradnúť," hodím jej kľúče s kľúčenkou dalmatíncov do ruky a otrávene prekrútim oči, nakoľko zbadám, že neprišla sama.

„Prepáč, zabudla som," nahodí ospravedlňujúcu grimasu, postaví sa a vlepí mi pusu na líce. Vyzlečiem si bundu a hodím sa na gauč.

„Je nespravodlivé, že ti naša matka dala meno Radka," frflem si popod nos, „nemám ťa ako škaredo osloviť. Radoslava je dlhé, komu by sa chcelo vyslovovať to, a potom Rada, ale to znie trápne," vytvorím grimasu, tá chlpatá guľa mi vyskočí na nohy, pravdaže je mokrá a zacapká ma.

Sestra sa rehoce. Naoko ju volá k sebe, ale užíva si, že ma jej smradľavý kumpán takto bombarduje. „A čo tak Raduška?" chichoce sa. Našpúli pery, dobre tento výraz poznám.

Zastavím ju vopred, aby sa ani neunúvala. „Nie! Hovorím nie!" zatrhnem jej predstavy a nedovolím sa jej spýtať.

Kolenačky sa ku mne priplazí, trie si dlane o seba v prosebnom geste. „Prosím, bude to iba na týždeň, prisahám!" prosíkuje ma. Svojimi modrými očami sa mi zalieča a podlizuje. „Je to príležitosť. S touto kapelou je mi fajn. Zahráme pár koncertov a uvidíme. Naša muzika sa mi páči, myslím, že máme šancu," presviedča ma.

„Fajn," nechám sa nalomiť. Pomlčím o tom, že presne rovnaké slová som počul z jej úst už minimálne päťkrát, kedy to nakoniec nevyšlo, pretože sestra rozbila gitaru, prevrhla stôl alebo jednoducho všetkých vyfuckovala. Zrejme to máme obaja v krvi, ja som starší, tak na ňu musím dohliadať. „Ale nebude to iba tak. Kolega Jožo by chcel rande," vyslovím, aj keď som spočiatku nemal v pláne to vôbec zmieniť.

Pokreslené ruky s čiernym lakom položí na moje kolená, zdvihne sa zo zeme a neveriacky na mňa hľadí. „To si takto zapredal vlastnú sestru?"

„A ešte mi budeš robiť doprovod na Dianinej svadbe," doplním ďalšiu podmienku.

Zagáni na mňa. S tými zapletenými vrkôčikmi vyzerá hrozivejšie ako zvyčajne. „Myslela som, že Diana je uzavretá kapitola," hlesne posmešne. Nezmienila Joža, čiže teoreticky to mám v kapse. Pôjde s ním, Radka je za každú blbosť.

„Jasné, že je!" zvolám pobavene. Vstanem a vyberiem si z chladničky plechovku piva. Hádže na mňa pohľady, tak hodím jednu aj jej. „Ide o to, aby som jej vrátil ten rozchod. Namotám ju, že ju chcem naspäť."

„A ja že máš na kriminálke veľa práce," krúti hlavou.

„Naháňam zločincov a nachádzam mŕtvych. Dožič bratovi trochu oddychu," odpijem si a jej pes sa usalaší znovu na mne.

„Ozaj, čo to telo? Viete, kto to bol? Našli ste hlavu?" mámi zo mňa dychtivo informácie.

Odgrgnem si a strasie ma pri tej predstave, čo sme dneska ráno videli pri Dunaji. „Radka, poznáš pravidlá. O prípade ti nemôžem podať žiadne správy," zachovám zdržanlivý postoj. Netúžim mať opletačky a sestra by všetko vykvákala.

„Si zlý," oduje spodnú peru, „je aspoň pravda, že bola tehotná?" hustí do mňa naďalej. Očividne si už ľudia začali vyrábať fámy.

„O tom nič neviem," odseknem stroho, odchlipnem si poriadny hlt. Opäť mnou prejde triaška. Radka sa hodí na moju posteľ, posteľ aj gauč mám v jednej izbe. Je to takto praktickejšie.

Žerie ma nevedomosť. Hľadím pred seba, mám chuť zanadávať. Prečo to musela byť akurát Žofia? Pozriem na mobil, neznáme číslo. Prekliati novinári!