Stojím tu a rozprávam sa s tvojím hrobom. Robím tú vec, ktorá mi spôsobovala vždy zimomriavky a presne som jej nerozumel, pretože tá konverzácia mohla byť a vždy aj bude maximálne jednostranná. Bolí ma, že mi neodpovieš. Ani ťa vlastne nevidím. Len tvoju fotku vedľa tej, ktorá patrí tvári tvojej matky.

Mylne som si nahováral, že som ťa v tú noc zachránil. Jules, od samého začiatku bolo jasné, že to ty zachrániš mňa. S Danom sme sa zhodli na tom, že som získal tvoje pľúca. A neviem ti povedať presne, ako sa ohľadom toho cítim, pretože tým pádom si umrela kvôli mne.

Z nemocnice ma prepustili už dávnejšie, ale nenabral som odvahu na to, aby som sem za tebou mohol prísť. Dospel som k záveru, že ľudí nemožno zmeniť. Ani neviem, na koho sa viac hnevám. Či na seba alebo na teba. Nie, isteže na teba sa nehnevám. Skôr ma štve, že tento náš svet ti dával tak zabrať.

Nikdy som nepremýšľal o tom, aké by to mohlo byť v tvojej hlave. Aké by bolo nazrieť do nej aspoň na chvíľu. Ďakujem, že si za sebou zanechala svoj denník. Aspoň už mám tušenie o tom, ako dlho si s tým bojovala. Viem, že si sa snažila zo všetkých síl. Prinajmenšom u mňa sa snaha cení.

Zo všetkého najviac si si priala byť videná. A aj napriek mojim presvedčeniam som ťa ani ja sám skutočne nevidel. Potrebovala si pomoc, jasné, že si ju potrebovala. Asi som nemal odvahu ani na to, aby som to videl. Mne šlo najmä o to, aby si sa cítila normálne. Bez osočovaní či narážok, pretože v živote občas každý zakopne a urobí pochybný krok.

Posledná zapísaná strana je venovaná mne. Je to akási rozlúčka z tvojej strany a ja som ju až do dnešného dňa nečítal. Prelistoval som stranu dozadu, až pokým som sa nedostal na samotný začiatok. Píšeš o všeličom.

Cítim v tvojom písaní krivdu. A mrzí ma, že si k sebe nedokázala byť úprimná a nepriznala si ani sama pred sebou, ako veľmi ťa naštvalo, keď ti tvoja psychologička oznámila, že už k nej viac nebudeš môcť chodiť. Cítila si sa ublížene.

Prepáč mi, že som si nevšímal signály. Nechal som ťa v štichu a musela si byť odkázaná sama na seba. Premýšľam o tom, aké by to mohlo medzi nami byť. Naša spoločná budúcnosť ostane už navždy len predmetom hádania, otázok a zamýšľania. Bohvie, čím všetkým by sme si ešte museli prejsť. Ale prechádzali by sme si tým spoločne. 

V ideálnom svete by som sa prebral, získal nové pľúca a po prebudení by som ťa našiel sedieť na stoličke vedľa mojej postele, kde by si sa krčila a spala, zatiaľ čo ja by som sa na teba nemo usmieval a rozhodne ťa neprebral. Lenže pustiť sa do roviny ideálneho sveta by spôsobilo mnoho komplikácií.

Hneď na začiatok - ja by som s určitosťou nemal cystickú fibrózu, neležal by som v nemocnici, a k nášmu stretnutiu na balkóne by teda nemalo ako dôjsť. Tvoja mama by žila, nespáchala by samovraždu, a tvoja rodina by sa nikdy nepresťahovala z vášho domu, ktorý je od toho nášho trochu od ruky.

Ja by som sa nedostal k Lýdii a Petrovi. Po narodení by moja biologická matka zistila, že keď ma má už pri sebe, nemôže sa ma vzdať a nechá si ma. A Danielovi rodičia by sa k nemu správali s láskou a vychovali by z neho pravého rozmaznaného jedináčika, ktorý má všetko, na čo len ukáže prstom. Tak vidíš. Ani v ideálnom svete by nám to nefungovalo.

Neviem, či naša láska mohla byť námetom pre veľkolepú tragédiu. Bola totižto nesmierne krátka, ale za to nádherná. Vieš, kedy som skutočne vedel, že k tebe prechovávam doposiaľ nepoznané city? Presne v momente, keď si sa pri mne odviazala a začala si bláznivo tancovať. Vyzerala si tak neskutočne krásne a šťastne.

Takú si ťa chcem pamätať. Bárs by si bola v živote len taká šťastná a usmievavá a nemala na hlave všetky starosti sveta. Miloval som ťa. Jules, ja ťa fakticky milujem z celého svojho srdca, a každé ráno je doslovný boj vstávať z postele a uvedomiť si, že ťa už neuvidím.

Dúha tvojej mlčanlivosti. Mala si milión rôznych farieb, aj keď si si myslela, že vidíš len čiernobielo. Ty si totižto videla všetko v pravom svetle. Neverila si rozprávkam. Jedného dňa z nich každý vyrastie. Realita života je o inom. Ty si stála na úzkej balkónovej rímse, ale tým skutočným záchrancom som v tomto príbehu nebol ja. To kvôli tebe sa mi otvorili oči.

Bola som s tebou šťastná. Ale chybou je, keď človek pre toho druhého značí celé jeho šťastie. Matúš, ty si ním bol. Mojím šťastím a svetielkom na konci poriadne kľukatého a tmavého tunela. Naučil si ma dávať ľuďom šancu. Pri tebe zo mňa nebol zlomený človek bez možnosti nápravy.

Nechcela som byť videná. Vlastne to je lož. Chcela som byť videná niekým, kto ma za moje farby nebude súdiť, a akceptuje ma takú, aká som. Pretože ja som sa nedokázala stotožniť s človekom, ktorý sa zo mňa po uplynulé roky stával.

Mohla by som sa vyhovoriť, že ma mamina smrť zlomila a otcova neustála pozornosť zo mňa urobila vyvrheľa a spoločensky neprispôsobivého jedinca, ale pravdou je, že keby som sa viac snažila, nemusela by som tu sedieť a písať tieto slová.

Snaha je pekný pojem. Prekonávanie vyzerá na papieri tiež pomerne lákavo a hrdinsky. Lenže ja som pri tom celom progrese zlenivela a zanevrela na svoj duševný pokoj. Už ma nebavilo riadiť sa podľa svojho mozgu, ktorý ma každým dňom zrádzal. Vytratilo sa všetko pekné. Ostali mi už len spomienky, ktoré boli väčšmi bolestivé pri pomyslení, že strácanie ostatných je kolobeh života.

Niektorí proste nemajú právo zavŕšiť svoj život šťastným koncom. Ale potom sú tu tie šťastné okamihy, ktoré ti pripomínajú, že je to to najlepšie, v čo ako obyčajná ľudská bytosť môžeš dúfať. Vesmír za vás nič nezariadi. Ak si nepomôžete sami, je hlúpe čakať na akési magické zázraky.

No a v prípade, že sa k tebe môj denník dostal a ty čítaš tieto slová, ja som svoj šťastný záver dostala. Odmenou mi je tvoj život. Som šťastná, že sa moje posledné želanie splnilo.

Neľutujem, že som ťa spoznala. Ani to, že som si dopriala ďalšie mesiace a neukončila to rovno na tom balkóne. Dokonca ma teší, že som neskočila a nechala sa tebou zastaviť. Bol si poriadne drzý a nevyzeral si znepokojený. Tým si ma dostal, Matúš Cehlárik. Si jedinečný. Vážne. Jediný svojho druhu.

Ďakujem, že si ma naučil rozlišovať odtiene a vidieť v nich akúsi logickosť. Píšem tieto slová, pretože verím, že sa prebudíš. Ty ešte nesmieš umrieť. Si človek, ktorý si zaslúži žiť. Ja už na to nemám. Som unavená z tých skúšok. Prepáč mi, že sa vzdávam. Nehnevaj sa na mňa.

A odpusť mi aj napísanie tohto najnudnejšieho listu na rozlúčku v dejinách rozlúčkových listov. Napravujem ním chybu, ktorú moja mama v ten deň neurobila. Viem, že ja by som si rada prečítala jej posledné slová. Možno by som tú kapitolu ľahšie uzavrela. To sa už nedozvieme.

Matúš Cehlárik, ži svoj život presne tak, ako si ho žil doteraz. Nič na sebe nemeň. Si úžasný presne takýto, aký si. Náš príbeh bol romantický. A neviem, či sa dá moja smrť považovať za tragédiu, ale viem určite, že ty si ešte niekoho nájdeš. A urobíš ju najšťastnejším človekom na zemi. Pretože presne tak som si v tvojej prítomnosti vždy pripadala.

Ďakujem za výhľad na rozsvietené panelákové okná, tanec pri trilkujúcej hudbe, snehových anjelov, sedenie na hojdačkách či krútenie sa na kolotoči. Pripomenul si mi, aké jednoduché bolo byť dieťaťom. A za to ti neprestanem byť nikdy vďačná. Dovidenia. Ži naplno, Matúš Cehlárik. Urob to, čo som ja nemohla.

Moja smrť nie je tvoja vina. Ak by nebolo teba, stalo by sa to omnoho skôr.

„Urobím všetko pre to, aby som sa cez to preniesol. Ale nebude to jednoduché, Jules, až príliš mi na tebe záležalo," odpoviem jej so zrakom smerujúcim k jej fotke. Stále dúfam, že sa tu ukáže. Sledujem kmene stromov a verím, že sa za nimi niečo mihne.

Zdvihnem hlavu hore do jasného neba bez jediného obláčiku a cloním si rukami oči, keď vtom zazriem tmavozelený balón voľne lietajúci vo vzduchu. Možno je to len náhoda a ja v tom čítam viac, než aj skutočne je. Ale verím, že je to jej odpoveď. Jej duch je konečne slobodný a unášaný vzduchom bez starostí.

„Sľubujem, Júlia Lendvorská. Nech mi ostáva akýkoľvek čas na tejto zemi, prežijem ho naplno," odvetím s úsmevom na perách, hoci ho prekrývam tichými slzami smútku. Budem žiť za nás oboch.