Rodičia sa ku mne vždy snažili správať ako k normálnemu dieťaťu. Pravdaže brali ohľady na moje obmedzenie, ale keď som niečo vyviedol, neprepáčili mi všetko len kvôli tomu, že som chorý. Mama mi raz povedala, že nedovolí nikomu, ani tej zákernej chorobe, aby zo mňa urobila svojho otroka a pripravila ma o šancu viesť život bežného smrteľníka. To je, samozrejme, limitované, najmä v prípade, že bez prenosnej kyslíkovej fľaše nedokážete prejsť ani päť metrov bez toho, že by ste sa nezadychčali a neprichádzali na vás mdloby, ale v rámci možností som na tom ešte stále pomerne dobre.

Diagnostikovali mi ju v deviatich mesiacoch. Časté zápaly pľúc, horúčky, bolo jasné, že so mnou nie je niečo v poriadku. Choroba slaných detí sa potvrdila po zdĺhavých vyšetreniach, kedy v našom regióne nebolo toľko prístupných informácií a doktori pri mne častokrát iba varili z vody. S nasadenou liečbou som sa mohol venovať bežným činnostiam, i keď som bol náchylnejší, na telesnej zaostával a vykašliaval hlieny temer neustále, chodil som do školy a začlenil sa medzi normálne deti.

Zlom nastal asi pred piatimi rokmi. Progresívny zápal pľúc ma pripútal k lôžku, k nahromadeným hlienom sa pridalo aj vykašliavanie decilitrov čistej krvi, nakoľko mi praskali cievy v pľúcach, a bez umelej pľúcnej ventilácie by som tu dnes zrejme už nebol. Strávil som v nemocnici dlhé mesiace, lekári prehodnocovali moju liečbu, niekoľkokrát zaznelo, že bez transplantácie sú moje šance mizivé.

Po zhruba pol roku sa môj stav začal abnormálne zlepšovať. Predpoklady mojich doktorov sa nevyplnili, bol som prepustený do domácej liečby s možnosťou domácej terapie. Systém v našej krajine stále nie je na úrovni vyspelejších krajín a spočiatku som bol odkázaný iba na modrú dvanásťkilovú bedňu, odborne nazývanou aj koncentrátor, ktorý funguje iba za podmienok, že je zapojený do elektriny.

Tým pádom som sa s pätnásť metrov dlhým káblom mohol prechádzať maximálne tak po území nášho štvorizbového bytu a moje vychádzky von na čerstvý vzduch spočívali v hľadení z balkóna na okolité priestranstvo nášho sídliska. V prípade, že som potreboval ísť na kontrolu alebo k zubárovi, najprv sme si museli objednať sanitku, ktorá pravdaže nebola vždy k dispozícii.

Zlom nastal asi pred rokom a pol. Až dovtedy som bol odkázaný na tú modrú bedňu, vďaka ktorej sa v našom dome v prvých týždňoch nevyspal skoro nikto. Neprestajne hučala a každých päť sekúnd vypúšťala do mojich pľúc stlačený vzduch, ktorý narobil rámus podobný syčaniu. Zažíval som nepokoj a úzkosť. Ležal som v posteli, čučal do stropu a s pravidelnosťou počúval, ako nepretržite pracuje prístroj, vďaka ktorému mám zabezpečený prísun kyslíka.

Po čase sme si na to zvykli. Dá sa povedať, že bez toho zvuku som viac nedokázal zaspať. Naučil som sa na to, že je mojou súčasťou a ten nepríjemný zvuk bol iba malou daňou pre predĺženie môjho života. Žil som ohraničený život s nasadenými hraničnými priechodmi končiacimi sa pri dĺžke pätnástich metrov, ale bral som to tak, že aspoň nemusím tráviť čas zavretý v sterilnom nemocničnom prostredí.

Vedel som, že vývoj mojej choroby je v porovnaní s ostatnými pacientmi diagnostikovanými cystickou fibrózou stále pomerne zmierlivý. Domáca liečba bola pomyselným svetielkom na konci tunela. A neskôr mi doktor oznámil, že z domácej je možné prejsť aj na tú prenosnú.

Isteže, aj tá je v istom zmysle limitovaná, vydrží maximálne do piatich až šiestich hodín, prenosná bomba váži štyri kilá a ľudia sa na mňa pozerajú ako na zjavenie, ale umožnila mi pozrieť sa aj za brány ohraničeného balkónu s naším sídliskom.

Nie je to jednoduché, tekutý kyslík v stacionárnych bombách sa musí plniť do prenosnej fľaše, objednávať a, samozrejme, vždy musím mať dopredu niečo v zásobe, pretože je tu istá čakacia doba, ale je to úspech, ktorý nemienim znehodnocovať sťažovaním sa na to, že je to možno o trochu náročnejšie. Prinajmenšom sa už nemusím báť zísť zo schodov s predstavou, že naspäť k dverám by som sa už dostať nemusel.

Okrem prenosného kyslíku sa odporúča aj inhalovanie štyri až šesťkrát za deň. Pomáha to pri zahlienení, ktoré je v mojom prípade nadmerné. Vážne nerozumiem tomu, kde sa vo mne toľko tých hlienov berie. Nedá sa povedať, že by som bol v tomto stopercentne dochvíľny, niekedy na to uprostred dňa zabudnem a doháňam to až večer. Mamine hrešenie potom nepozná hraníc.

Boli časy, kedy som to bral tragicky a pozeral sa na všetko čierne. Štvalo ma, že vidím iných viesť plnohodnotné životy, zatiaľ čo ja som obmedzovaný reštrikciami, na ktorých závisí prijímanie niečoho, čo druhí získavajú tak nenáročne. Ani nevedia, čo majú, kým ich pľúca fungujú bez pomocných prostriedkov a vystačia si s kyslíkom, ktorý prijímajú pri svojich nádychoch.

Avšak potom mi došla razantná vec, že ja sám by som nemal ani to najmenšie tušenie, keby som s týmto svojím obmedzením nežil. Nachádzam sa na čakacej listine, ale nemyslím na to, čo by sa mohlo stať, keby som v budúcnosti nové a zdravé pľúca nedostal. Nechcem prežiť akýkoľvek čas mi už na tejto zemi zostáva strachovaním sa o potenciálnu možnosť smrti.

Život je príliš krátky na to, aby sme ho premrhali myšlienkami o veciach, ktoré nie je v našej sile zmeniť. Trvalo mi, kým som tú vetu prestal čítať a začal sa ňou riadiť. Všetci chceme byť zdraví a v poriadku. Lenže ak to viac nie je v našich rukách, nie je ani v našej moci to zmeniť.

Stále sa učím prijímať veci také, ako sú. Nepatrí to medzi ľahké procesy. Pri Júlii som si želal byť nápomocný a nevyšlo to. Neostáva mi nič iné, ako ísť ďalej a ukončiť to záverom, že som robil všetko, čo sa v danej situácii dalo. Je to však ale skutočne pravda? Mohol som urobiť viac? Nemusel som sa vzdať, ale ona ma o to vyslovene požiadala.

„Mieniš hrať tie trápne videohry celý deň? Nepočul si mamu? Zajtra ťa čaká pohovor, na ktorý by si mal byť pripravený." Bea si zastane nekompromisne pred obrazovku nášho televízora s vysokým rozlíšením, na ktorom mám zapnuté strieľačky spojené s Minecraftom v epickom Fortnite, pri ktorom sa pokúšam zachrániť svet.

„Iba žartovala. Čo by sa ma na tom pohovore mohla asi tak spýtať? Vie o mne všetko! Počnúc znamienka v tvare srdca na mojom zadku."

„No fuj! Vie o tebe súkromné záležitosti, ale zajtra sa bude pýtať na tvoje pracovné skúsenosti," nalieha a s rukami založenými v bok mi zastiera výhľad na obrazovku, ktorú som si ani nestihol stopnúť. Nakloním hlavu a pokračujem v zachraňovaní svojho ostrovu pred inváziou nepriateľov.

„Moje pracovné skúsenosti? Ráta sa aj polievanie starkiných kvetov a zametanie podlahy u nás doma?" odseknem nezaujato, pretože som práve odhalil ich skrýšu a musím reagovať obratne, aby som ich zlikvidoval skôr, ako oni mňa.

„Nie, to teda neráta! Začni to brať vážne!" rozhorčí sa, pretože si ju nevšímam, a vytiahne kábel zo zásuvky. „Kde sa vidíš o desať rokov?" Vytrhne mi z ruky môj modrý herný ovládač, vezme si stoličku a posadí sa oproti mne so založenými rukami.

„V čiernej rakve s kopou naukladaných červených ruží, kde by mi hrala znelka z Fortnite," odbijem ju čiernym humorom, pretože mi pokazila úspešne rozohranú hru, ktorú som si ani nestihol kvôli nej uložiť!

Vyčítavo sa na mňa zagáni a päsťou mi udrie do pleca. „Takéto somariny predo mnou ani nehovor. A rozlúč sa s tým, že by mama povolila zahrať ti tú sprostú znelku. To si okamžite vyhoď z hlavy, pretože to v žiadnom prípade nehrozí."

„Si moja sestra, ak ju nepresvedčíš, prídem ťa v noci strašiť. Od strachu sa budeš báť aj zaspať," pohrozím jej intrigánsky.

„Duchov sa nebojím, bez tak ťa mama osobne zabije, keď zistí, že si už desať minút mal inhalovať," šplechne mi do tváre svoj triumf v rukáve, ktorý nepochybne využije vo svoj prospech, aby ma k tej improvizácii pohovoru nakoniec prehovorila.

„Občas ľutujem, že nie som jedináčik."

„Takže - kde sa pán Matúš Cehlárik vidí o desať rokov?" trvá si na svojom, prekríži si nohy a na oči si nasadí dioptrické okuliare našej mamy, ktoré používa zväčša na čítanie kníh v posteli.

„S novými pľúcami, manželkou a mimo domova s mojou otravnou sestrou, ktorá mi lezie na posledné zvyšky nervov. Založím komunitné centrum pre rodiny postihnuté cystickou fibrózou, kde si rodičia budú môcť vymeniť poznatky a odžité skúsenosti. Založím zbierku, ktorá prospeje na ďalší vývoj diagnostiky tohto ochorenia v ranných štádiách," prezradím jej svoje veľkolepé plány a na chvíľu ju umlčím.

„S tým ti pomôžem. My si tu o tebe myslíme, že si lajdák, a ty máš popritom také obrovské srdce a skutočne premýšľaš o serióznych veciach? Som na teba hrdá."

„Moja choroba poznačila všetkých v tomto byte. Mama a otec sa teraz zdajú byť v pohode, ale keby mohli, vybrali by..."

Nenechá ma moju vetu dokončiť a nahne sa k mojej ruke, aby ju mohla chytiť. „Nie, neuchyľuj sa k takým slovám. Mama a otec by si nevybrali nikoho iného, aj keby sa to všetko malo stať odznovu. Je pravda, že som ich najobľúbenejšie dieťa, ale nevymenili by ťa za nič na svete."

„Budeš sentimentálna alebo pokračujeme v tom tvojom bezvýznamnom pohovore?" nepáči sa mi, akým serióznym smerom sa táto debata uberá, a hoci som presvedčený o tom, že mama a otec neľutujú, že som s nimi, ich život sa kvôli mne skomplikoval.

„Prečo ste si vybrali práve našu firmu?" Napajedí sa a opäť sa vžíva do roly zamestnávateľa. Dúfam, že si vyberie herectvo. Až priveľmi sa vžíva do tohto improvizovania.

„Pretože ma do toho moja mama, ktorá je zhodou okolností aj potenciálny zamestnávateľ, výslovne dotlačila. Podľa jej slov nemám vysedávať celý deň na zadku, ale byť konečne osožný a nenechať sa vydržiavať vlastnou matkou."

„Ty si trkvas, Matúš. Skončila som s tebou. Pravdupovediac, iba sa nudím, je jasné ako facka, že tú pozíciu maminho asistenta stopercentne dostaneš."

„Prečo si vlastne doma? Nemala by si byť náhodou v škole?" dôjde mi, že sme uprostred pracovného týždňa, ktorý by ako školopovinná mala tráviť v školských priestoroch.

„Máme chrípkové prázdniny. Veď som ti o tom hovorila!" zlostne sa ohradí a tresne sa na gauč ku mne. „Čo budeme robiť? Hrozne sa nudím!" maznavo zakňučí a teatrálne odkväcne hlavou na látkový hnedý vankúš.

„Ja som niečo robil, kým si ma nevyrušila. Niečo si nájdi a mne daj pokoj. Podľa všetkého od zajtra začínam žiť krutým životom pracujúceho človeka. Nechaj ma užiť si posledný deň v úlohe nezamestnaného."

„No lebo tým pracovaním v realitnej firme našich rodičov sa pre teba veľa zmení. Obleč sa, prejdeme sa," navrhne a nadšene vyskočí na svoje dve rovné nohy. Obaja sme stále navlečení vo svojich pyžamách.

„Nikam nejdem," odmietnem a postavím sa k vytiahnutému káblu od televízora.

„To nebola otázka, neprestanem ti s tým píliť uši, pokiaľ so mnou nepôjdeš. Ako si chceš nájsť tú ženu, s ktorou sa oženíš, keď ani nevystrčíš päty z bytu?"

„Tvoja otázka znela za desať rokov. Na nájdenie svojej manželky mám presne tritisícšesťstopäťdesiatdva dní."

„Omyl, tritisícšesťstopäťdesiatdva a pol dňa. Opráš si počty a okamžite sa prezleč. Alebo je tu niečo, kvôli čomu von nechceš ísť? Žiališ za niekým, koho meno sa začína na písmeno J?" podpichuje ma a aj keď mi Jules behá po rozume, zaumienil som si zabudnúť na ňu.

Po niekoľkých dňoch to tak bude. Zabudnem na to, za akých okolností sme sa stretli a ako zvláštne som sa pri nej cítil. Aký pocit celistvosti mi v mojom doterajšom dvadsaťjedenročnom živote priniesla a ako náročné bolo povedať si, že je pre mňa cudzou a nič pre mňa neznamená.

„Ak chceš ísť opäť na zákusok, vyber si prasiatko. Keď už ma nasilu vyťahuješ von, zabudni na to, že platiť budem ja," odhodlane zvestujem a podriadim sa jej, pretože škriepiť sa s ňou by bolo aj tak zbytočné. Som predsa ten starší a múdrejší, tak teda ustupujem.