Sedí skľúčene a niečo si mrmle, nie presne jej rozumiem. Pôsobí bezradne a stratene, a ja pri nej sedím a nemo na ňu hľadím, pretože si s ňou práve nedokážem dať rady. Opakovala dokola, že potrebuje zájsť za svojou cvokárkou. Omieľala tú istú vetu počas cesty taxíkom a javila sa tak, akoby stratila pojem o svete vôkol nej.

Vzalo ju to. Vidieť ten dom jej nanovo ublížilo a otvorilo staré rany. Pravdaže by som ju tam za žiadnych okolností nevzal za podmienok, že by som vedel, kam to máme namierené. Nepoznal som adresu ich starého domu. Teraz je už neskoro ľutovať.

Ak mám pravdu povedať, vôbec sa v tom nevyznám. Jules je skalopevne presvedčená o tom, že táto kancelária patrí jej psychologičke, lenže to dievča vyznelo dosť presvedčivo, a keď tak nad tým premýšľam, naozaj nemalo dôvod klamať o svojom kaderníckom salóne. V tomto prípade sme bezmocní obaja.

„Jules, čo sa deje?" opýtam sa jej nežne a kľuknem si dolu k jej nohám. Pohľad má neprítomný, upiera ho niekam do stratena a zdá sa mi, že ma vôbec nevníma. Sedí ako prikovaná a prestala sa hýbať. Ako keby zamrzla na mieste. Bojím sa, že ak ňou zatrasiem, strhne sa a zľakne.

Postavím sa a pochodujem hore dole po dlhej chodbe. Modlím sa, aby mi s ňou prišiel niekto pomôcť. Takúto som ju ešte nezažil. Viem, že mala isté psychické poruchy, ale nikdy som ju nevnímal ako labilnú alebo neschopnú reagovania na otázky. Je kompletne odstavená.

„Ona nie je pravá. Znamená to, že som si ju vymyslela?" brble si popod nos a ja naťahujem uši, aby som ju lepšie začul. Neodpovedá na moju otázku, ale naopak hovorí o veciach, o ktorých momentálne nemám ani páru.

„Jules, prosím, hovor so mnou. Mám o teba strach," požiadam ju úpenlivo a chytím jej tvár do dlaní. Jej pohľad je ľadový a stále neprítomný. Pozerá sa na mňa, ale aj tak mám pocit, že ma vôbec nevidí.

„Viem to. Jej kancelária sa nachádzala na tomto mieste. Chodievala som sem každý týždeň dvakrát. To dievča si vymýšľa. Nezmýlila som si poschodie. Ostanem tu sedieť dovtedy, kým sa nezjaví v tých dverách a nepozve ma dovnútra. Má tam položené starodávne bordové kreslo, ktoré by potrebovalo prečalúnenie. Je naozaj zastarané, ale zvykla som si naň. Sprvu sa mi nepáčilo, ale potom som si k nemu vybudovala istý vzťah, vieš? Je to ako si hovoril o tých prvých dojmoch. Po čase som si privykla na tú kanceláriu, bola mojou jedinou istotou!" priznáva zronene a ja cítim, že vo mne hľadá útechu. Potrebuje, aby som jej dosvedčil, že to kaderníctvo za dverami je iba bohapustý nezmysel.

„Možno sme fakticky na zlom poschodí. To sa často stáva. Keď niekde prídeš po dlhšom čase, schody sa ti zlejú do jedného, a každá chodba vyzerá rovnako. Skúsime sa poobzerať aj po ďalších poschodiach, čo povieš? Za pokus nič nedáme," snažím sa ju rozveseliť dodávaním nádeje, v ktorú už ani ja sám neverím.

„Ty tomu nerozumieš, Matúš. Som správne. Jej kancelária sídlila presne tu. A teraz tu nie je. To znamená, že to bol všetko iba výmysel. Čo potom je v mojom živote reálne? Si vôbec ty reálny, alebo si tiež iba výplodom mojej chorej mysle?" položí mi priamočiaru otázku, ktorá ma fyzicky bolí. Začína o sebe pochybovať.

„Som reálny. My obaja sme reálni a živí. Vrátime sa domov, tu nič nevyriešime. Prídeme na to, čo sa stalo. Len poď so mnou, Jules," poprosím ju a ponúknem jej svoju ruku, aby sa o ňu pri vstávaní mohla oprieť. Neodmietne ju. Natiahne sa po nej, prikývne a ešte raz sa obzrie za seba, aby si skontrolovala, či z nich niekto nevyjde.

Zatvári sa sklamane, zároveň však v jej pohľade aj nachádzam čosi iné. Vzdávanie. Ako keď u malého dieťaťa vidíte, že jeho ilúzie boli zmarené. Z veľkých očakávaní nakoniec nič nebolo.

Tackáme sa spolu naprieč dlhou tmavou chodbou. Šiel by som aj rýchlejšie, ale moje pľúca mi to neumožňujú. Prenosná kyslíková fľaša pocitovo váži snáď aj celú tonu a vyčerpáva ma. Z druhej strany ešte k tomu podopieram aj Jules, ktorá šúcha nohami a ledva ich dvíha od zeme. Nemôžem sa dočkať, kedy sa konečne dostavíme k taxíku, ktorý dorazí s takmer desaťminútovým meškaním.

Premáham sa a nedávam na sebe znať, ako veľmi ma tá chôdza unavila. Som oťapený a snáď by som zaspal rovno tu na tomto sedadle, keby v ňom spolu so mnou nesedela aj samotná Jules, ktorá hľadí nemo z okna. Dnešný deň sa pokašľal najviac, ako sa len dalo. Dúfam, že nič horšie sa už nestane.

Parkujeme pred našou radovou bytovkou. To znamená vystúpenie a ďalšie pribudnuté kroky, ktoré by som s najväčšou radosťou vynechal. Práve teraz by som fakticky ani neohrdol tým vozíkom, pre ktorý som sa minule hral na tvrdého, a odmietol som jazdu ním. Jules sa na mňa ale spolieha a teraz si nemôžem dovoliť, aby som vybuchol aj ja.

Zatnem zuby, podám vodičovi do rúk bankovku a zabuchnem za sebou dvere. Dýcham prudko a opäť ma začína dusiť. Vytiahnem si servítku, odkašlem si do nej, a chytím ju za ruku počas toho, ako si razíme cestu k vchodovým dverám, na ktorom je vycapené, že tento týždeň sa koná domová schôdza. Mama je domovníčkou tohto vchodu, už vidím, aký siahodlný príhovor s nekonečnými bodmi si pripraví. Zdrží ich tam aj do polnoci. Vážne to pre ňu nebude predstavovať žiaden problém.

Pristúpime k výťahu a ja zatlačím gombík, ktorým ho privolám k nám na prízemie. Vidím na nej, že ona by najradšej utekala po schodoch a brala ich aj po dvoch, avšak na to by som sa nezmohol. Radšej si na neho počkám, aj keď sa zdá, že sa dolu k nám spúšťa dobre že nie zo samotného vesmíru.

Pozrie sa na mňa previnilo a oprie sa hlavou o moje rameno. Má zatvorené oči a so svojimi ústami vytvára grimasy. Pritiahnem si ju bližšie k sebe a vtesnám jej bozk do voľne rozpustených vlasov. Hladím ju po nich a šepkám jej do ucha, že bude všetko dobré a vysvetlí sa to.

Keď dorazíme na naše poschodie, odomknem a s poslednými zvyškami síl prejdem pár krokov z predsiene do obývačky, kde sa lenivo zvalím na sedačku. Jej kroky vedú do Beinej izby, v ktorej sa stihla už zabývať, a keď sa dlho nevracia, opäť sa postavím a idem ju skontrolovať. Sedí na zemi a opäť s tým bezduchým pohľadom číta a listuje vo svojom čiernom zápisníku.

Neverím tomu. Všetko sa nachádza tu. Úplne všetko. Každá jedna konverzácia, ktorú sme za uplynulé roky spolu viedli. Je to ako čítať akýsi memoár, ktorý za sebou zanechala osoba žijúca v minulosti. Prostredníctvom nej sa však čítaním stávate súčasťou tej minulosti a predstavujete si ju v živom deji.

Júlia, za tie dva roky som v tvojom správaní zaznamenala pokroky. Si na tom o poznanie lepšie, ale stále mám dojem, že sa predo mnou nedokážeš otvoriť. Obvykle som zo svojej praxe naučená na pacientov, ktorým trvá vytvoriť si akúsi dôveru k svojej psychologičke, ale pri tebe si nie som istá tým, či dokážem byť nápomocná. Možno by pomohlo, keby si prešla k niekomu inému. Mám kontakty na vynikajúcich psychológov s niekoľkoročnou praxou, ktorým plne dôverujem a viem, že by ti mohli pomôcť.

Je to kvôli vášmu manželovi? Počula som, ako vám minule hovoril, že trávite viac času so svojimi pacientmi, ako so svojím vlastným synom.

Júlia, som tvoja doktorka, nesedíme tu kvôli tomu, aby sme preberali môj osobný život.

Ale kvôli tomu vášmu osobnému životu sa ma zbavujete. Pochopili ste, že som beznádejný prípad, a viac sa so mnou nehodláte zaoberať. Uznali ste, že mi nie je pomoci.

V tomto sa mýliš. Záleží mi na tebe, preto ti odporúčam niekoho skúsenejšieho. Moje schopnosti sú limitované. Aj ja som len človek a mám právo o sebe pochybovať.

Lenže v tom prípade ste pokrytec, doktorka Džavorníková. Vehementne ste ma tu presviedčali o tom, že smrť mojej matky nie je moja chyba. A teraz tu predo mnou drzo priznávate, že o sebe pochybujete, a už nie ste taká presvedčená tým, že mi dokážete pomôcť. Spočiatku ste tvrdili opak.

Mohla by som dovoliť, aby naše sedenia pokračovali aj naďalej, tým pádom by sme ale nikam nepokročili. Máš pravdu, musím myslieť aj na seba. Moja rodina bola odsunutá na druhú koľaj. Ak ich nechcem stratiť, musia tu byť aj obete. Nie je to krok proti tebe. Existujú tu omnoho lepšie psychologičky, než som ja. Rozprávala som sa s jednou neďaleko mojej kancelárie, je ochotná prijať ťa za svoju klientku. Má dlhý poradovník, ale prihovorila som sa za teba. Neodporúčala by som ti ju, keby som nebola presvedčená o jej kvalitách.

Alebo keby vás neťažil pocit viny, že chorému pacientovi oznamujete rozchod. A hovoríte pritom tie naučené frázy - to nie ty, ale ja.

Júlia, prosím, aspoň si to premysli.

Nepotrebujem chodiť k psychológovi. Vy a ani nikto iný ma už nedá naspäť do poriadku. To, čo je zlomené, sa už nikdy nedá späť do neporušeného stavu. Je koniec. Tak si láskavo odpustite tú hranú starostlivosť a nechajte ma odísť. Myslím, že ste napokon rozhodli správne, ani ja som v týchto našich sedeniach nevidela žiaden zmysel.

Ty tieto sedenia ale potrebuješ. Vezmi si tú vizitku, doma o tom povieš otcovi a spolu to zvážite. A keby si potrebovala, máš aj moje číslo, môžeš mi hocikedy zavolať.

Nebudete azda na materskej? Nerada by som vás vyrušovala v hraní sa na dôkladnú mamičku. Áno, počula som vás hovoriť o vašom tehotenstve. Naozaj vám gratulujem. Je pekné, že sa skrz vlastné dieťa vzdávate svojej kariéry. Držím vám palce.

Júlia, počkaj, prosím. Naše sedenie má trvať ešte polhodinu.

Nie, nemá. Povedali sme obe všetko, čo sme mali na srdci. Nevidím dôvod, prečo by som tu ďalej ostávala sedieť.

Sľúbiš mi aspoň, že o tom popremýšľaš?

Okej.

Myslím to vážne, Júlia. Si moja pacientka, je pre mňa dôležité, aby sa ti polepšilo.

Zjavne nie až tak dôležité. Fajn, popremýšľam o tom. Spokojná?

Dobre, ďakujem.

V ten deň som ju videla naposledy. S otcom sme sa pozhovárali a on mi povedal, že za žiadnou psychologičkou už chodiť nemusím, pretože si budem pripadať ešte bláznivejšie. Poslúchla som. Nemala som dôvod na to, aby som mu neverila. Niekoľkokrát mi volala, ale ja som jej už potom nezdvihla.

Tri roky som žila s predstavou, že sa mám komu vyrozprávať. Sprvu nenávidený zápisník som vskutku začala používať na vyrozprávanie svojich bôľov, zatiaľ čo sa v žiadnom prípade nejednalo o dvojstranný rozhovor. Hovorila som len ja. V mojej hlave som v našich sedeniach pokračovala. Pretože i skrz otcove slová mi to pomáhalo.

Asi som vždy vedela, že nie sú pravé. Ale bála som sa priznať si to. Vždy bolo jednoduchšie klamať. Pravda mi iba ubližovala. Keď bola realita hrubá, vymyslela som si svoju, v ktorej môjmu otcovi záležalo na tom, aby sa mi polepšilo. Nehnal ma do vyhľadania pomoci. Potrebovala som postrčenie. Otázne je, či to on nevidel alebo len zámerne prehliadal.

„Žiadne sedenia neexistovali. Doktorka Džavorníková odišla pred tromi rokmi na materskú, a od toho dňa som predstierala, že k nej stále chodím. Tento zápisník je moja psychologička. Už teraz veríš tomu, že som bláznivá?" vykričím mu, akoby bol na chybe on, keď ma mlčky pozoruje od zárubne.

„Jules, nehovor tak. Nie je to pravda," utešuje ma, no skôr, než ku mne stihne dôjsť, zvalí sa na zem. Jeho dych je nepravidelný a nepríjemne chrčí. Nahlas sa rozkašle, jeden kašeľ sprevádzaný tým druhým v krátkych časových horizontoch.

Kľuknem si dolu k nemu a zazriem, ako vystrašene sa na mňa pozerá. Ústa si prekrýva bielou papierovou servítkou, z ktorej prebíja šarlátová červeň. Už to nie je len hlien. Vykašliava krv. Obrovské množstvo krvi, ktoré neprekryje ani tá servítka.

„Matúš, čo sa to deje? Nezavieraj oči! Prosím, nezavieraj oči!" úporne ho žiadam a ruky sa mi chvejú. Kašeľ ho ide zadusiť, nie je na ústupe, a krv mu zmáča ešte aj tričko. Chrapoce od bolesti a vydáva zo seba strašidelné zvuky, voči ktorým som bezradná. Dolieha na mňa beznádej.

Zvíja sa v kŕčoch a stíska ma za ruku. A so mnou sa všetko krúti. Som na horskej dráhe, z ktorej padám hlboko do podzemia. Necítim svoje telo. Odumrela každá moja živá bunka. Nedokážem sa ani pohnúť. Chcem mu pomôcť, lenže cudzie ruky ma silno držia a zatláčajú ma do zeme. Pripomína mi to ten deň. Nevydám zo seba hláska. Kdesi vnútri ma niekto požiera zaživa.