Opieram sa o umývadlo a je mi na zamdlenie. Nepríjemne syčím a priestor kúpeľne sa mi zdá pritesný. Privieram očné viečka a snažím sa upokojiť. Je krátko po piatej hodine ráno, to posledné, čo teraz potrebujem, je vzbudiť neželanú pozornosť u žien tohto bytu. Ledva som sa doteperil zo svojej izby a nechal Jules na posteli samu. Spí tak sladko, bol by hriech, keby som ju zobudil svojím krátkodobým výpadkom.

Posledné dni sa premáham do všetkých činností poslednými zvyškami svojich síl. Mal by som zavolať svojmu lekárovi a oznámiť mu, že sa necítim práve stopercentne fit, ale mám celkom jasnú predstavu o tom, čo by nasledovalo. Putoval by som rovno na príjem do hnusnej nemocničnej izby nasiaknutou sterilitou. A mne sa darí vynikajúco. Nemôžem Jules opustiť. Spolieha sa na mňa.

Navyše tieto ranné epizódy v priebehu dňa odznejú. Zalarmujem všetkých navôkol seba pre diagnózu, ktorú poznám odmalička. Ešte to vydržím. Ak to bude horšie, svojmu doktorovi zavolám. Nehazardujem so svojím životom ani nič také. Poznám príznaky. Za toľko rokov som sa naučil vnímať signály, ktoré mi telo vysiela. Šiel by som do nemocnice, keby to bolo na nevydržanie. Lenže ono to zakaždým prejde.

Moje dýchanie sa pomaličky stabilizuje. Nechrčím nadpriemerne, teda sa dostávam do svojej klasickej verzie pacienta s cystickou fibrózou. Prepláchnem si tvár niekoľko ráz studenou vodou a zadívam sa na seba v zrkadle. Som nevyspatý. O piatej ráno by mal človek ešte ležať v posteli. Práve do nej mám znovu naspäť namierené.

„Si v poriadku?" Pri dverách ma zastaví mamin hlas, ktorá stojí v pozore ako nejaké protiteroristické komando. Nadskočím od ľaku, pretože som ju vôbec nezačul prichádzať, a takto po ránu vyznie dosť strašidelne.

„Bol som na rannej potrebe. Takmer si mi spôsobila infarkt," dramatizujem a chytím sa za srdce, aby som v nej vzbudil pocit viny a mohol zaliezť čo najskôr do postele.

„Bojí sa len ten, kto niečo skrýva. Vieš, že prídem na všetko, takže mi okamžite povedz, čo sa s tebou deje. Nevyzeráš dvakrát najlepšie, skôr by som povedala, že je tvoj výzor strašný," zrúbe ma a svojím šiestym zmyslom matky ihneď spozoruje, že pred ňou čosi tajím. Nedokážem si vysvetliť, ako to vždy robí, že ma odhalí. Nemám ten dojem, že som až taký priehľadný. Alebo vari som?

Zaškúlim a tvárim sa urazene, popritom si len dávam načas, ako by som sa jej mohol zbaviť nejakou poznámkou, ktorá by ju rozptýlila. Lenže aj moje bunky sú o takomto čase lenivejšie a myslenie mi dáva pomerne zabrať. „S Jules sme sa rozprávali o tom, že by sme sa možno presťahovali do vlastného bytu," napadne mi triumf, ktorý sme prednedávnom preberali, a ja som to chcel ešte chvíľu držať v tajnosti, pretože sa blížia mamine narodeniny a som si istý, že z toho nebude priveľmi nadšená. Vykĺzlo to zo mňa nepozorovane a teraz je neskoro, aby som to vzal späť.

„Čože? A to ako už prečo? Julka mi tu nevadí, máme miesta pre všetkých štyroch, z akého dôvodu by ste sa chceli sťahovať?" začne sa vypytovať nechápavo a ja si pomaličky uvedomujem, že po tomto vyzradení sa do tej postele tak skoro nedostanem. Mama bude chcieť počuť všetky dôvody a detaily, ktoré sa bude snažiť prebiť svojimi argumentmi. Udivuje ma jej schopnosť logického premýšľania takto zavčas ráno.

„Mami, preberieme to neskôr. Chcem si ísť naspäť ľahnúť," prosím ju a pripadám si ako malý chlapec, ktorého Lýdia Cehláriková musela každé ráno doslovne vyšmariť z postele, pretože kvôli svojim liekom musel vstávať v nekresťanské hodiny, keď všetko, čo si želal, bolo drichmať až do poludnia.

„Začal si s tým teraz, tak to aj teraz rozoberieme. Sadni si na stoličku, hneď sa vrátim," nakáže mi a prekĺzne do otvorenej kúpeľne, v ktorej zažaté svetlo mi vypaľuje sietnicu. Môj zrak je citlivý a najradšej by som sa zakutral pod perinu. Aj napriek svojej nechuti ju však počúvnem a posadím sa poslušne do kuchyne.

Rozmýšľam o tom, ako by som mohol začať a môj motív by vyznel čo najrozumnejšie. Mama je na toto odborníčka. Čo sa týka debát, vždy v nich končí ako víťazka. Dokáže človeka pripraviť o reč a je najlepšia rečníčka, ktorú poznám. Už len z toho dôvodu mi je jasné, že sa len tak ľahko prehovoriť nedá. Mal som s tým počkať. Skazím jej týždeň.

Z kúpeľne sa ozve spláchnutie, ktoré mi dáva najavo, že moja chvíľka na premýšľanie je u konca. Podopriem si bradu hánkami a hľadím na vstup do kuchyne, z ktorého sa o pár sekúnd vynorí strapatá mamina hlava v broskyňovom župane.

„Som tu, začni," neunúva sa to predlžovať, posadí sa čelom oproti mne, založí si ruky a pozorne na mňa hľadí. Fakticky si pripadám, že som vyviedol niečo zle a teraz mi dáva príležitosť, aby som ten zlý skutok pred ňou obhájil a očistil svoje meno.

„Nie je to krok proti tebe, tak to tak ani neber, prosím. Som dospelý, raz to prísť muselo, nie? Viem, že obzvlášť v mojom prípade sa po väčšinu času zdalo osamostatnenie ako útopia, ale s Jules sme šťastní a milujeme sa. Začali sme o tom iba premýšľať, nie je to tak, že sa sťahujeme už o týždeň. Určite to potrvá, len som ti to chcel dať vedieť dopredu, aby si potom nebola prekvapená. Nehnevaj sa na mňa, prosím ťa," udobrujem si ju a pokúšam sa nahodiť psie oči, lebo sa cítim pomerne mizerne. Ani ja sám som neočakával, že by som dokázal opustiť brány tohto bytu. Pre mňa samotného to bola nereálna predstava.

„Zaskočilo ma to a nehnevám sa na teba. Poznamenal si správne, že si dospelý, a aj v prípade, že by som ťa chcela zastaviť, asi by sa mi to nepodarilo. Nemôžem ti brániť, hoci sa mi to nepáči," pristúpi k téme sťahovanie na počudovanie s chladnou hlavou a ja sa musím okamžite postaviť a objať ju.

„Nie je to tak, že vás dve s Beou opúšťam. Aj naďalej sa budeme vídať. Mňa by si sa nezbavila ani v prípade, že by si veľmi chcela," žartujem a priložím si prsty na oba kútiky svojich pier, čím jej naznačujem, aby sa aj ona usmiala.

Pokrúti hlavou a venuje mi svoj srdečný úsmev, ktorý svojmu dieťaťu môže venovať skutočne len vlastná matka.

„Si neuveriteľný. A len aby si vedel, nikdy by som sa ťa nechcela zbaviť. Dúfam, že si nebudete hľadať byt čo najďalej od nás. Tým by si ma nesmierne rozčúlil, Matúš Cehlárik. A ešte niečo, vždy som tušila, že sa jedného dňa budeš chcieť odsťahovať. Zaumienila som si, že ťa nebudem nikdy vnímať ako syna s obmedzením. Priala som si len, aby si mal normálny život," zmarí moje predpoklady a dojme ma.

„Kvôli tebe som si aj pripadal normálne. Vďaka tebe sú moje šance otvorené, a to ti nikdy nezabudnem. Vždycky si bola tá najlepšia matka."

„Možno nám tým prekazím moment, ale si si istý, že tú ženu už viac nechceš vidieť? Neber na mňa ohľady. Neukracuj sa len kvôli tomu, že sa bojíš, aký dopad by to na mňa mohlo mať," začlení do našej emotívnej diskusie aj tú druhú ženu, na ktorú som za posledné dni ani nepomyslel. Vážne to považujem za uzavretú kapitolu.

„Nemám si s ňou čo povedať. Je pre mňa cudzí človek, ktorý sa pustil do písania mojej kapitoly, ale nebol odhodlaný dopísať ju do konca. Tým pádom som ju uzavrel ja sám a je po všetkom. Bodka. Dostal som od nej vysvetlenie, vypočul som si, prečo sa ma zriekla, ale rozhodne ani nehodlám zabudnúť na to, čo sa v prvom rade stalo. Ľudia si myslia, že svoju rodinu musia automaticky milovať, ale nie je to tak. Niekedy si proste s našimi blízkymi nesadneme a nikde nie je napísané, že s nimi musíme vychádzať."

„Kedy si sa stal takýto rozumný?" Zaškerí sa a chytí ma za plecia. „Ja tu budem pre teba vždy, nech sa deje čokoľvek. Ty a Bea pre mňa a otca znamenáte celý život. A možno budem plakať pri tom, ako sa budeš baliť a opúšťať tieto dvere, avšak nenechaj sa zastaviť ani tým. Taký je život. Aj moja mama plakala, keď som si brala tvojho otca a presťahovala sa k nemu. Tieto veľké kroky v životoch svojich detí matky proste prežívajú dramatickejšie a sú precitlivené."

„Dobre, mami, sľubujem, že sa tým nenechám odradiť."

„Fajn, tak teraz idem naspäť drichmať. Nezabudnite, že máte ísť s Júliou pofotiť ten rodinný dom, ktorý majitelia majú dosť naponáhlo predať. Odveziem vás alebo si vezmete taxík?"

„Pôjdeme taxíkom. Fajn, tak teda dobrú noc."

„Je pol šiestej," odstaví ma reagujúc na moju poznámku s prianím dobrej noci.

„Veď hovorím. Dobrú noc," zopakujem posmešne a pobozkám ju na líce. Krúti hlavou a pretočí očami. Som rád, že je to za mnou.

*****

„Hovoril som s mamou o našom presťahovaní," ozvem sa počas cesty autom, keď prechádzame cez hrboľaté výmole, ktoré nás každú chvíľu nadhadzujú v sedadle. Je to celkom kľukatá a úzka cestička. Mal by som asi problém sedieť za volantom. Na takýchto cestách sa väčšinou dejú tie najškaredšie nehody.

„A čo na to povedala?" opýta sa s neprítomným pohľadom, na ktorom mi niečo nesedí. Keď tak nad tým uvažujem, odkedy som oznámil taxikárovi adresu, na ktorú nás má odviezť, úplne stíchla a hľadí von oknom. Je duchom neprítomná a obhrýza si nechty, ktoré má na prstoch azdaže ešte aj menšie ako ja sám.

„Tvrdí, že bude smutná, ale prejde ju to. Má za nás radosť. Spadol mi obrovský kameň zo srdca, že som jej to konečne povedal."

„To je super. Je skvelé, že si jej to povedal," hovorí, no stále sa na mňa nepozrie, a pozorne sleduje stromy z okna, ktoré postupne míňame. V tejto časti mesta som ešte nebol, takže cestu nespoznávam. Ono to ale vyzerá tak, jej je cesta povedomá.

„Robíme v realitnej kancelárii. Snáď by sme sa už aj mohli začať obzerať po nejakých bytoch, čo povieš?" nevšímam si jej rozptýlenie a rozptyľujem ju svojimi otázkami.

„Lýdia by nám s tým možno aj pomohla. Keď sa vrátime, mohli by sme si sadnúť k počítaču a prezrieť si nejaké inzeráty," navrhne nečakane a odvráti zrak od okna smerom ku mne. Jej ruka nachádza tú moju a pevne ju stisne. Niečo sa mi na tejto Jules nezdá. Správa sa akosi zvláštne, ale nechcem z toho robiť veľkú vedu. Možno jej prišlo ľúto, že jej vzťah s otcom sa nikam neposunul a on si stále zaryto trvá na svojom.

„Áno, to by sme mohli," súhlasím a po zvyšok cesty už iba mlčíme. Držíme sa za ruky, ticho prerušuje len hudba z rádia, ktorú taxikár pravdepodobne pustil kvôli narastajúcej trápnej atmosfére.

Vydýchnem si, keď nás vysadí pred odľahlou štvrťou, ktorá pozostáva z rodinných domov porozkladaných vedľa a oproti sebe. Delí ich len úzka cesta, cez ktorú sa preženie sem tam kúdeľ detí na bicykloch, kolobežkách či korčuliach.

Všímam si Julesine správanie, hľadí uprene do zeme a silno zapiera prsty do mojej dlane. Teraz je už jasné, že sa s ňou niečo deje. Vyberiem si z vrecka podrobnosti popísané na papieri a hľadám číslo domu, ktoré je napísané na inštrukciách od mamy. Obzerám sa po všetkých stranách a zaostrujem do diaľky, zatiaľ čo ona v tom má celkom jasno. Prevezme iniciatívu a ťahá ma za ruku smerom k drevenému plotu, na ktorom je otvorená brána.

Keď si ho detailnejšie obzriem, zbadám, že číslo na dome je totožné s tým, ktoré je napísané na papieri, a usudzujem, že jej zrak je na lepšej úrovni. Vylovím z vrecka kľúče a cez vykamienkovaný chodník s trávnatým porastom pomedzi trávnice kráčam rovno k plastovým dverám s vyrezanými tromi okienkami.

Pred vstupom leží rohožka s nápisom Vitajte, na ktorej si, bohvieprečo, ošúcham slušne nohy. Odomknem a spoločne vstúpime dovnútra, a kým ja sa len obzerám po dlhej chodbe, ona sa tu orientuje spôsobom, ako keby bola vo vlastnom. Akoby poznala každý jeden kút tohto pekného domu.

„Jules, ty sa tu orientuješ ako doma," komentujem s pobavením nevediac, akú obrovskú pravdu mám.

„To preto, že ja som doma," odsekne nalomene, vyzuje si topánky a kráča cez klenbový vstup do obývačky.

„Počkať, čože?"

„Toto je náš starý dom. Ten, v ktorom sa obesila moja mama. Presne na tom mieste visela zo stropu." Otvorí dvere a ukáže prstom na vysoký strop. Roztrasú sa mi kolená. Priviedol som ju na to miesto, ktoré jej spôsobilo najväčšiu bolesť v živote.

A potom mi dôjde, že od začiatku musela vedieť, kam to ideme. Počula adresu. Kvôli tomu bola taká nesústredená. „Jules, prečo si mi nič nepovedala? Keby som to vedel, nevzal by som ťa sem."

„Dúfala som, že je to iba súhra náhod a nie je to náš dom. A zároveň som si nesmierne želala, aby to náhoda nebola a bol to presne náš dom," odvetí mi a ako taký duch sa blíži do onej izby.