„Hneváš sa na mňa? Viem, že si mi kázal držať jazyk za zubami, ale naozaj som ju chcela iba trochu spoznať, keďže pôsobila po celý čas tak zadumane. Keby som vedela, že jej matka už nežije, určite by som sa jej na to nevypytovala. Však mi veríš, Matúš? Prosím ťa, povedz už konečne niečo! Čím dlhšie mlčíš, tým nervóznejšia som!" sype si Bea popol na hlavu počas toho, ako kráčame cestou domov. Odmlčal som sa a uvažoval o jej slovách. Znovu ma požiadala, aby som ju nechal na pokoji. A myslím, že tentoraz jej prianie splním.

„Upokoj sa, nemám ti to za zlé. O jej matke som nevedel ani ja. Bea, ja a to dievča nie sme žiadni kamaráti. Donútil som ju ísť s nami do tej cukrárne nasilu. Odmietla ma, ale vyhrážal som sa jej," priznávam sa svojej sestre napokon, pretože ma dusí zatajovať to pred ňou. Zdrapne ma za zápästie a prinúti ma zastať pod lampou, ktorá sa pred minútou rozsvietila.

„Čože? Vyhrážal? Okamžite mi to vysvetli!" zhrozene jej preskočí hlas a keď tak nad tým uvažujem, naozaj som to na ňu nemusel len tak vybafnúť. Rozumiem tomu, že bez ďalšieho vysvetlenia by to pre mňa nemuselo vyznieť obzvlášť priaznivo. Dúfam, že ma okrem nej nikto iný nepočul.

„Netvár sa tak zhrozene. Nie je to tak, ako to vyznelo. Spoznali sme sa za zvláštnych podmienok a vydieral som ju niečím, ale najmä pre jej vlastné dobro," vysvetľujem jej a chytím ju za obe jej útle ruky.

„Uvedomuješ si, že práve tvoje slová nedávajú žiaden zmysel a vyznieš ako nejaký fanatik? Za akých zvláštnych podmienok konkrétne? Mohol by si hovoriť zrozumiteľnejšie?!"

„Rád by som ti o tom povedal všetko, ale nesmiem. Je to len medzi nami dvomi a ja nemám právo hovoriť o tom pred niekým druhým," neprezradím jej celú pravdu, pretože aj napriek tomu, že je pre mňa cudzia a neviem o nej dokopy nič, zachytil som ju v jej slabej chvíľke a bolo by nerozumné vykladať o tom ďalším.

„Ani mne? Som tvoja sestra, nemáme pred sebou tajnosti. Sľubujem, že si to so sebou vezmem do hrobu. Matúš, ako presne ste sa vy dvaja spoznali? Hovor, pretože mi naozaj naháňaš hrôzu a nemám z toho dobrý pocit. Nič si jej neurobil?" Zhíkne a zahryzne si do prsta. V očiach sa jej zračil zmätok a pochybnosti.

„Bea, upokoj sa a nepomýšľaj o mne hneď v tom najhoršom. Vážne som sa jej nedotkol, neskrivil som jej ani vlások na hlave. Nie je na tom najlepšie, vyrovnáva sa s niečím, a ja som jej určil ultimátum, že keď neprijme pozíciu mojej kamarátky, vyzradím to jej otcovi. Nahovoril som jej, že zomieram a ostáva mi už iba pár dní," vynechávam podrobnosti a v skratke ju oboznámim s podmienkami, ktoré po vyslovení nahlas vyznejú absurdne. Čo som si vôbec myslel, keď som ju nútil priateliť sa so mnou?

„Žartuješ, však? Matúš, myslela som si, že si na tom lepšie! Doktor a mama tvrdili, že nie si v ohrození života! Zase sa to zhoršilo? Prečo ste mi o tom nepovedali?" vystraší sa a slzy má na krajíčku. Opäť jeden z mojich neohľaduplných prednesov. Mal som ju dopredu varovať, že som jej tvrdil klamstvá.

„Bea, ja som si to vymyslel, aby som v nej vyvolal súcit, kvôli ktorému by ma nemohla odmietnuť. Vedel som, že keď zatlačím na citlivú strunu a zapletiem do toho svoju chorobu, mohla by na to pristúpiť. Vieš veľmi dobre, ako to na ostatných zaberalo. Stačilo sa na mňa pozrieť a nevedeli mi povedať nie. Predpokladal som, že sa niečo podobné udeje aj s ňou." Hodí sa mi okolo krku a hneď na to mi strelí spakruky pohlavok. „Au!" reflexívne reagujem a pošúcham si udreté miesto. Moja malá sestra je síce útla, ale keď chce, dokáže mať silnú pravačku.

„Ty hlupák! Vyľakal si ma! A uvažoval si už o tom, že by si nemal svoju chorobu považovať ako vynucovací prostriedok? Nie si rád, že sa ti polepšilo a môžeš sa začleniť do bežného života?" sklamane odriekava a krúti hlavou. Ranil som ju.

„Bola to hlúposť, teraz to už viem. Nemal som do toho zaťahovať svoju chorobu a ani o nej klamať. Nebudem ju ďalej nútiť byť so mnou. Z mojej strany to nebolo správne, nerozmýšľal som."

„Čo také sa mohlo stať, že si zašiel až tak ďaleko? Zaľúbil si sa do nej, to preto jej chceš byť nablízku?" uvažuje o dôvodoch, ktorými by si moju neúprimnosť mohla vysvetliť, a pohne sa do kroku.

„Cítil som, že jej musím byť nablízku, ale z úplne iných dôvodov, než ktoré máš v hlave ty, Bea. Neviem, asi som si prial zahrať sa na záchrancu a byť tým, ktorý jej pomôže. Želal som si dostať sa do úlohy dôležitého. Z nejakého dôvodu som bol presvedčený o tom, že ma pri sebe potrebuje," hovorím skôr pre seba, ako pre ňu, a uvedomujem si, že možno som v prvom rade ani nebol takým nezištným, ako som si to nahováral.

Prial som si uľaviť svojmu svedomiu. Nechal som ju odísť a bál sa, že ju už neuvidím a nezistím príčinu, pre ktorú bola odhodlaná ukončiť svoj život. Balzamom na moju dušu bolo to náhodné stretnutie v obchode, ktoré som považoval za nejaké znamenie. Predsavzal som si, že ju už ujsť nenechám. V tom bola ale chyba. Ani ona nie je zaviazaná mne. Má plné právo rozbehnúť sa a utekať predo mnou. Kto som, keď rozhodujem o tom, s kým sa bude priateliť? Ten výber je v jej rukách. A ona sa rozhodla. Neželá si mať ma vo svojej blízkosti.

„To dievča má problémy, ktoré nie je v tvojej moci vyriešiť. Prepáč mi, ale bolo hlúpe trvať na tom, aby sa stala tvojou kamarátkou. Nie si na to odkázaný. Ak si bude želať byť v tvojej blízkosti, príde za tebou sama. Prosím ťa, nebuď ako ostatní perverzní chlapci a netlač na pílu. Nie je to vôbec také roztomilé, ako si niekto myslí," prehovorí otvorene a opäť sa otočí čelom k mojej tvári. V mnohých ohľadoch je v porovnaní so mnou vyspelejšia.

„Perverzní? Čo za slovník to používaš? Máš len jedenásť, mala by si si po zošitoch lepiť nálepky s postavami z Hannah Montany, a nie mi dávať takéto rodičovské dohovory. Potom sa cítim ako sopľavé decko."

„Zaspal si dobu? Hannah Montana, a to je prosím ťa kto, prepánajána?" Prekryje si oči dlaňami a zaškerí sa.

„Odpustíš mi?" opäť prejdem na seriózny tón a odvážim sa objať ju. Musel som sa jej zdôveriť, pretože inak by som sa zadusil z pocitu viny. A urobil som to aj skrz ten strach z toho, že by ma mohla odsúdiť a poštval by som si ju proti sebe.

„Aj napriek všetkému verím tomu, že si konal s dobrými úmyslami. Síce neviem presne, čo sa udialo, že si bol schopný pristúpiť na takéto neohľaduplné klamstvo, som si istá tým, že to pre teba bolo dôležité. Len ťa prosím, aby si to viac nerobil. Dokážem si predstaviť, že to Júlia nemá ľahké, nebuď za blbca, ktorý jej život ešte viac skomplikuje."

„Požiadala ma, aby som za ňou nechodil. Splním jej požiadavky."

„Ak ťa to poteší, myslím, že sme ju dnes nevideli poslednýkrát. Toto nebolo rozhodne vaše posledné stretnutie," povie tajomne v mojom objatí a ja si ju neveriacky premeriavam.

„Varujem ťa, aby si sa do toho nemiešala. Vyhoď si z hlavy, že jej otec a naša mama sa dajú dokopy. Žiadne ďalšie montovania sa do osudov druhých!" varujem ju, pretože poznám tento druh jej záludneho pohľadu, pri ktorom kuje pikle poza chrbát nič netušiacich zainteresovaných osôb.

„To som nemala vôbec na rozume! Júliu a jej otca necháme obaja tak. Ja si len myslím, že za tebou príde sama od seba. Veď prečo inak by s nami šla do tej cukrárne?"

„Ty si ma nepočúvala? Donútil som ju!" ozrejmím jej ešte raz svoje nekalé správanie.

„Dôveruj mi, na takéto veci mám čuch. Nikdy nespochybňuj svoju mladšiu a inteligentnejšiu sestru. Vy dvaja ste ešte neskončili."

„My dvaja sme v prvom rade ani nezačali. Ja už do jej života a rozhodnutí zasahovať nebudem."

„Ty nemusíš, možno ona zasiahne do toho tvojho," precedí sprisahanecky a rozbehne sa naprieč chodníkom vedúcom k nášmu panelákovému bytu. Pritom si veselo poskakuje a na malý moment prinúti zabudnúť aj mňa na zlý pocit, ktorého sa od rozlúčenia s ňou nedokážem zbaviť.

Teraz je čas koncentrovať sa na seba. Čo sme si my dvaja vlastne boli dlžní? My ľudia sa staráme hlavne o vlastné dobro. Nie je v mojich silách presviedčať ju o tom, aby svoje rozhodnutie prehodnotila a zamyslela sa nad tým, že dôvodov na žitie je tu mnoho. Ak ju jej otec pozná, sám by mal rozpoznať, že s ňou nie je niečo v poriadku. To on je za ňu zodpovedný, pretože s ňou žije. Ja som len chlapec, ktorý miluje vysedávanie na nemocničnom balkóne.

Začínal som sa tešiť, že viac nebudem musieť trčať v nemocnici. Keď už raz človek nastúpi na kyslíkovú terapiu, je nad slnko jasné, že mu bol podpísaný smrteľný ortieľ. Spočiatku mi postačovalo inhalovať kyslík iba cez noc, no mali by ste vedieť, že kyslík je nákazlivý. A keď ho začínate mať čoraz menej a menej, ste odkázaný niesť si ho všade so sebou.

Štádium mojej choroby sa zhoršilo rapídne po tom, ako som ochorel na zápal pľúc. Nedávali mi veľké šance bez podstúpenia transplantácie. Popravde si však na to obdobie príliš nepamätám. Bol som napojený na umelú pľúcnu ventiláciu a lúčil sa so svetom. Vysvitlo, že zázraky sa dejú a ja som stále nažive. Dokonca som stabilizovaný. To je veta, ktorú som od svojho narodenia zrejme nepočul ani raz. Mám sa šetriť. Podstatné je, aby som sa staral sám o seba. Snáď to zvládne aj bezo mňa.

*****

„Rozmýšľala som, že by si sa mohol stať mojím asistentom. Keďže sme rodinná firma, je načase aby si pohol aj ty svojím zadkom a dal sa do práce. Aj tak sa doma iba nudíš a vyžieraš špajzu. Si v produktívnom veku, mal by si sa začať hýbať," osloví ma mama pri raňajkách a mne div nevyjde odpité mliekom von nosnými dierkami. Bea sa uškŕňa a maskuje svoj smiech sileným kašľaním.

„To akože by som nastúpil do firmy k otcovi a tebe? A robil by som čo konkrétne?"

„Prijímal by si telefonáty, nahadzoval inzeráty a dohadoval nám dvom schôdzky s klientmi. Mohol by si to robiť všetko z domu. S počítačom si oboznámený veľmi dobre, keďže pri ňom tráviš čas nonstop," zvýrazní posledné slovo s dôrazom a odhryzne si z namazaného krajcu celozrnného chlebu.

„A teraz sa priznaj, že si sa nemohla dočkať, kedy ma budeš môcť zapriahnuť konečne do práce! Myslel som si, že ako tvoj chorý syn so závažnou chorobou budem mať nejaké úľavy."

„Čo si myslíš? Že na chlieb sa v tejto domácnosti chodí do pekárne pre pekný úsmev? Chcem, aby si so svojím životom niečo robil, Matúš. Máš čochvíľa dvadsaťdva, prednedávnom si si urobil maturitu, je podstatné, aby si si stanovil nejaký cieľ," hrá sa na nekompromisnú matku, ktorá nie je nadšená z morálnych hodnôt svojho syna, a hoci sa Bea neprestáva na tejto situácii zabávať, ona sa neprestáva tváriť seriózne. Tuším to teda myslí vážne a naozaj nie je nadšená z mojej prokrastinácie.

„A čo platové podmienky? Koľko hodín by som pracoval?" prejdem aj ja na serióznejšiu nôtu a predstieram skutočný záujem.

„To si povieme na pohovore. Zatiaľ o tom popremýšľam," uzemní ma a postaví sa ku kanvici, v ktorej jej práve dovrela voda na kávu. Naleje si ju do svojej červenej termosky a pevno zatočí vrchnákom.

Oči mi takmer pri tejto odpovedi vyletia z jamôk: „Čože? Hádam odo mňa naozaj neočakávaš, že pôjdem na pohovor? To máš akože aj iných uchádzačov?" posmešne ju spovedám, pretože sa mi naozaj nechce veriť tomu, že by ma prinútila ísť na pohovor, kde by som sa musel uchádzať o prácu vo firme svojich rodičov.

„A čo si si myslel? Len kvôli tomu, že si môj syn, ti má všetko padnúť bez námahy do lona? To si vyhoď z hlavy, môj drahý. Pekne sa priprav a zajtra ťa čakám na pol deviatu. Pred tebou by som mala mať ešte jedného uchádzača, ktorý má celkom slušný životopis a bohaté skúsenosti. Odchádzam, majte sa tu obaja pekne, a ty ma nesklam," nahne sa ku mne s varovným pohľadom a oboch nás pobozká na temeno hlavy. Nestihnem jej ani odpovedať, pretože ma dokonale vyviedla z rovnováhy.

„Zavri si tie ústa, Matúš, vletí ti do nich mucha!" uťahuje si zo mňa aj mladšia sestra, ktorá sa spokojne napcháva svojimi farebnými cereáliami.

„To myslela vážne?" overím si, pretože som stále skeptický a považujem to za vtip.

„Ak chceš, s tým pohovorom ti pomôžem. Nacvičíme si otázky, ktorými by ťa mohla pripraviť o reč. Ako povedala mama, musíš byť pripravený," ledva dohovorí so serióznym výrazom, pretože sa jej ústa krivia do úsmevu. To som teda fakticky dopadol.