„Možno by sme mohli spolu niekam vybehnúť. Čo povieš? Víkend v horách, alebo kdekoľvek by si tvoje čudácke srdce zaprialo ísť," ozve sa Val počas obednej prestávky, ktorú ako zvyčajne obaja trávime v kancelárii. Nikdy nevydrží dlho mlčať. Bŕľa sa vo svojom zeleninovom šaláte a vidličkou z neho vyberá čierne olivy.

„Nerozumiem, prečo im hneď pri objednávke nepovieš, aby ti tam tie olivy jednoducho nepridali," komentujem žartovne so schválnym ignorovaním jej otázky, pretože mám neustále pocit, že si od nás dvoch sľubuje niečo viac. Čosi, čo ja jej nemám absolútne žiadnu šancu poskytnúť.

„Lebo na to vždy zabudnem. Mal by si ma na to upozorniť," obviní ma a znechutene sa vyplazuje.

„Napíš si lístoček a zacap si ho niekde na tabuľu, aby si ho mala neustále na očiach."

„Fajn rada, možno ju niekedy zrealizujem. Ale teraz k mojej otázke. Zdá sa mi to alebo si ju zámerne odignoroval?" Neujde jej a rozpustené vlasy si namoce napochytre do strapatého drdolu. Vždy to tak pred jedením robí. Zrejme si nepraje, aby jej padali do tváre.

„Val, ja ti neviem. Nie sme pár. Nechcem ti ublížiť."

„A zas to vyťahuje." Krúti hlavou a prevráti očami, ako keby bola z mojich slov už znudená. „Nie som žiadna jemná kvetinka a môžeš so mnou jednať priamo a na rovinu. Nechcem ťa znásilniť kdesi na osirelom poli, ani si nás dvoch neidealizujem a nepíšem si do svojho denníčka svoje meno s tvojím priezviskom, tak láskavo nedramatizuj. Povedal si, že so mnou nechceš nič mať, a ja to úplne chápem. Teda vlastne nie, nechápem, pretože pozrime sa na mňa, som lákavý a šťavnatý kus, ale fajn - akceptujem to. To ale neznamená, že nesmieme byť kamaráti. Z nejakého dôvodu sa mi všetky moje kvázi kamošky zdajú neskutočne otravne a s tebou mi je dobre. Ale ak máš zo mňa náhodou už ponorkovú chorobu, potom nemusíme ísť vážne nikam," prehovorí rezolútne a znovu sa zaškerí na svoj prinesený obed.

„Vezmem ťa von na obed a poviem ti pravdu, ak teda chceš. Vtedy som sa ti nepriznal so svojimi pravými dôvodmi. Rád by som ti vysvetlil, prečo som ohľadom nášho vzťahu taký zdržanlivý," odvážim sa navrhnúť jej propozíciu, po ktorej prijatí pred ňou odhalím svoju pravú identitu. Priznám sa, že mám strach. Nie že by som sa za seba hanbil. Len sa bojím dôsledkov, ktoré moje priznanie môže obnášať. Nechcem ním docieliť, že sa na mňa bude pozerať iným pohľadom a pristupovať s odlišným prístupom.

„A aj ho zaplatíš?" opýta sa a mne chvíľku trvá, kým mi jej otázka dôjde do mojej gebuli.

„Hm?" Zvraštím čelo s vypúlenými očami a pozerám na ňu nechápavo.

„No či zaplatíš za ten obed, génius? Keď už ma tak veľkodušne pozývaš, pýtam sa, či si mám brať aj svoju peňaženku," zažartuje, pretože pravdepodobne odhalila moju narastajúcu nervozitu a svojím sarkazmom sa ma snaží naladiť opäť do pohody.

„Jasné, je to na moje triko. Som predsa džentleman," zamachrujem, pretože jej pohotovosť ma naozaj rozveselila.

Okrem Júlii a Matúša mám ešte aj ju. Myslím, že teraz ju už môžem považovať za dôležitú súčasť môjho sveta. Dodáva do neho ďalšiu farbu. Spočiatku mi bola nepríjemná, ale prvé dojmy sú poriadne oblbováky. Aj z mrchy na prvý pohľad sa môže vykľuť kamarátka na celý život.

Skontrolujem si vrecko na tmavých nohaviciach a počkám, kým si cez seba prehodí bledomodré sako. Donáškový šalát privrie plastovým vekom, napíše naň lístoček a votrie sa šéfovi do kancelárie, kde mu ho položí na stôl, a hlasno sa zachichoce. Veľmi dobre nášho šéfa pozná a vie aj to, že keby sa dalo, pridal by mäso aj do tečúcej vody. Na druhú stranu je však tiež aj pažravý a nepochybne ho zošrotuje.

„Nevyhodím ho do koša, nie?" obhajuje sa na popud smiechu prichádzajúceho z mojej strany a zalomcuje rukami vo vzduchu. Kývnem hlavou a zavriem dvere na kľúč, pretože by trvalo večnosť, kým by ten svoj ona vylovila niekde na dne svojej kabelky, v ktorej má predmety od výmyslu sveta.

Zastaneme si do výťahu a ona si upravuje rúž v pozdĺžnom zrkadle. Poznať na nej, že je zvedavá, ale ochotne mi dopraje čas a čaká, pokiaľ ako prvý začnem ja. „Ten rúž ti pristane. Sprvu si preň vyzerala ako namyslená rusovlasá beštia, ale teraz si ťa bez neho už neviem predstaviť."

Nadvihne hlavu a zatvári sa urazene. „Ak mi nemáš podať stopercentný kompliment, potom ma ušetri tvojich hlúpych poznámok."

„On to ale bol kompliment, Val. Si skvelé dievča. A som rád, že šéf nedal na môj prvý pohľad a vzal ťa k nám do kancelárie."

„Len sa netvár, že si mu s výberom pomáhal. Prišiel si len o dva týždne skôr, ako ja," odbije ma svojím ostrým jazykom a opäť prekrúti očami. Usmejem sa, pretože keby som ju nepoznal, určite by som ju kvôli tejto jednej veci považoval za nesmierne povrchnú. Lenže o tom to je. Keď človeka bližšie spoznáte, pochopíte aj jeho gestá a mimiku tváre. Rozumiete tomu, že je proste len sám sebou. A nikto by nemal byť súdený za to, že je svojský.

„Keby sa ma pýtal, pravdaže by som mu neodporučil vybrať teba."

„Tak to máme šťastie, že mal tvoj názor vcelku v paži."

„Hej, to teda máme," súhlasím a mierim von z výťahu, ktorý sa práve roztvára na prízemí, a čakajú pred ním dve ženy a muž. Z výrazu ich tváre usudzujem, že si poriadne zanadávali, nakoľko vyčkávanie sa javí za každých okolností nekonečne.

Rýchlo sa im vzďaľujeme z dohľadu, pretože aj napriek tomu, že my dvaja s Val s oneskorením ich výťahu nemáme nič spoločné, nepríjemné pohľady utrúsili i nám. Vyjdeme von na ulicu, vzduch sa oteplil, je tak akurát.

„Asi začnem, aby som to zbytočne nenaťahoval," prehovorím, keď popri sebe kráčame do thajskej reštaurácie hneď za rohom, ktorá je len pár krokov chodenia od budovy našej kancelárie. Sem tam si od nich objednávame večeru aj domov. Vlastne sme z toho urobili tradičné thajské štvrtky.

„Len začni, počúvam ťa," povzbudí ma a stisne ma za plece.

„Val, dôvod, pre ktorý s tebou nemôžem nič mať, je jednoducho taký, že ma nepriťahuješ."

„No páni, to ti teda ďakujem veľmi pekne. Do očí mi to ešte žiaden chlap nepovedal, ale buď si istý, že každú ženu takéto úprimne slová doslovne nadchnú," ohradí sa urazene a nenechá ma dohovoriť. Má pravdu, mohol som začať aj taktnejšie.

„Ja som to tak nemyslel. Respektíve myslel, ale nesúvisí to s tebou," bránim sa a v tomto momente sa na mňa už skutočne začne pozerať ako na blázna.

„Tak to mi teda vážne vysvetli, s čím iným to môže súvisieť?" dožaduje sa odpovedí.

„S tým, že ma jednoducho nepriťahuje nikto. Ženy či muži, na tom nezáleží. Milovali sme sa spolu a nič som necítil. Žiadne vzrušenie, túžbu, absolútne žiadnu emóciu. Len som sa nevedel dočkať, kedy sa oblečieme a zaspíme, aby bolo čím skôr po všetkom."

„Ako dlho sa už takto cítiš?"

„Asi som to tak nejako vedel vždy. V puberte som mnohému nerozumel a skúšal som rôzne veci. Dúfal som, že sa tá záhada časom rozlúšti a že čiastočné zmätenie zažívajú počas dospievania všetci. Keď to nešlo s dievčatami, pokukoval som po chlapcoch, začal som sa obzerať po iných riešeniach, ale nie som homosexuál. Chlapi so mnou nič nerobia. Rovnako ako ženy."

„Tvoja sexualita je pre teba záhadou," skonštatuje potichu a na chvíľu sa odmlčí.

„Hej, práve preto som sa bál niečo ti povedať. Mám ťa rád, Val. Síce ťa nemilujem, nechcem s tebou liezť do postele a viem určite, že už nikdy ťa nechcem využiť vo svoj prospech, mal som strach z toho, ako by si zareagovala, keby som ti o sebe vyzradil celú pravdu."

„Máš pocit, že ťa vnímam inak? Pretože ja nie. Nie som typ človeka, kto by niekoho súdil za takú vec."

„Asi som sa viac bál svojej reakcie, ako tvojej. Prepáč."

„Blázonko, neospravedlňuj sa mi. Mal si právo na to, aby si si doprial čas. Rozumiem, že to pre teba nemohlo byť ľahké. Som rada, že mi dôveruješ a povedal si mi to. A medzi nami sa nič nezmení, to ti sľubujem. Pre druhých sa otvárajú len nové možnosti, pretože toto telo je opäť k dosiahnutiu. Už nikdy na teba nebudem skúšať tie triky so šteklivou bielizňou. Aspoň sa už nemusím snažiť byť za udržiavanú spolubývajúcu."

„Takže ti to nevadí? Sme v pohode?"

„Jasné, že sme v pohode. Nestresuj."

„Trúfaš si vypočuť ešte jednu z mojich právd?" opýtam sa, pretože tu ostáva ešte jedna vec, ktorú by som jej o sebe a svojom živote rád povedal.

„Ty mi teda dávaš dneska. Sem s tým!"

„Presťahoval som sa k tebe, pretože môj otec je ľudský odpad a mňa a moju mamu fyzicky a emočne týral."

„Predpokladala som, že za tým nie je iba túžba po osamostatnení."

„Nič si nepovedala."

„Hej, to ani ty," odvetí mi s úsmevom a chytí ma pod pazuchu popri tom, ako otvorím presklené dvere na útulnej reštaurácii, ktorá je takmer prázdna. Robia tu najlepšie rezance v okolí. Nerozumiem, ako je vôbec možné, že na toto miesto nechodí viac ľudí. Doslova si žiada, aby bola objavená.

„Hneváš sa na mňa?"

„Čo si? Vôbec nie. Čakala som, kedy mi o sebe povieš konečne niečo pravdivé. Som rada, že teraz už poznám, čo za kvietok to môj drahocenný spolubývajúci Daniel Németh je."

„Nechcela by si na oplátku povedať ty mne niečo o sebe? Aby som sa necítil, že naše priateľstvo je len jednostranné."

„Vyjednávacia taktika niečo za niečo, to ako vážne?"

„No tak, Val, podeľ sa so mnou o nejaký materiál," nástojím a žobroním so psími očami.

„Fajn, milujem bábiky barbie. Pred rokom bola moja posadnutosť dokonca na takej úrovni, že som na limitovanú edíciu minula celú svoju výplatu, a musela som si privyrábať brigádami, aby som mohla splatiť svoje účty," prizná sa mi a tvár si ukryje do dlane.

„Aha, už mi je to jasné. Tak kvôli tomu som mal vstup do tvojej izby zakázaný," odhaľujem ju a pobozkám ju na temeno hlavy. Odľahlo mi. Moje tajomstvo pozná opäť niekto ďalší. Snáď sa to časom stane menej náročné.

„Miluje ma, kvôli tomu je ľahšie milovať samu seba. Dokazuje mi, že som človek, ktorého živá hodnota je dôležitá. Vidí ma. Skutočne ma vidí," zverujem sa dôverne s mimovoľným úsmevom na perách, ktorého sa posledných pár dní nedokážem striasť. Zaraz sa zo slepých uličiek a bludiska stala dobre známa cesta, v ktorej sa konečne dokážem orientovať.

„To je naozaj krásne a som rada, že si s Matúšom šťastná, Júlia, ale poďme sa trochu venovať tvojej prvej vete. Prečo je ľahšie mať sa rada, keď ťa má rád aj Matúš?"

„Dáva mi istotu, že aj človek, akým som ja, má právo na lásku," odpoviem jej jednoducho a nepríjemne sa zahniezdim, keďže múry tejto kancelárie sa mi zdajú z ničoho nič akosi stiesnenejšie. Ako keby ma každú chvíľu mali do seba vtiahnuť.

„Človek, akým si ty? Nechápem, vysvetli mi to," nalieha na podrobnejšom rozbore. Jej tón je pokojný, z čoho na mňa dolieha ešte väčšia nervozita. Šúcham si lakeť, ktorý ma nepríjemne škriabe.

„Poznáte ma už. Nemusím vám to hovoriť," vyhýbam sa priamemu pomenovaniu.

„Ja by som to rada počula z tvojich úst."

„Môžete s tým prestať? Ja som šťastná. To ste chceli dosiahnuť a docielili ste to. Prestaňte posudzovať každé moje slovo a následne ho neanalyzujte. Je to ako to je."

„A ako presne to je, Júlia?"

„Viete vy čo? Myslím, že už sem viac nemusím chodiť. Vyliečila som sa. Som šťastná a mám Matúša. Na ničom inom nezáleží. Už si neubližujem. Začala som normálne jesť. Usmievam sa, nepotrebujem navštevovať vašu kanceláriu."

„Nemyslím, že je to dobrý nápad. Si stále v procese, teraz by to pre teba nebolo správne."

„Ale áno, je to správne. Rozhodla som sa takto. Som dospelá a mám právo o sebe rozhodovať, nie? Polepšilo sa mi a urobila som pokroky."

„Júlia, prosím ťa, nerob to. Poriadne si to ešte premysli," žiada ma a po prvý raz sa mi zdá jej hlas poznačený niečím neidentifikovateľným.

„Nesnažte sa ma prehovárať. Nachádzam sa na správnej ceste a nenechám si svoje šťastie zničiť nikým. Ani vami, doktorka Džavorníková," zahlásim a bez rozlúčenia sa poberiem na odchod. Normálni ľudia nepotrebujú pomoc odborníka na riešenie svojich problémov. Riešia si ich sami. A ja už som normálna.