„Vážne, decká, som v pohode. Nevravím, že to nie je zvláštne. Často na ňu počas dňa myslím, ale na druhú stranu cítim aj akési uzavretie jedného celku. Bolí ma, že som sa s ňou nerozlúčil, ale už to nezmením. A ak na to budem neustále myslieť, zbláznim sa z toho. Radšej ma niečím zabavte," navrhnem im, pretože mám plné zuby tej úlohy mučeníka, ktorému pred pár dňami umrela mama. Potrebujem prísť na iné myšlienky. Len tak sa pohnem so svojím životom ďalej.

„Pravdivé slová. Aj ja som sa z toho pomiatla," pritaká mi Juls, keď popri sebe všetci traja kráčame k známemu detskému parku. Oteplilo sa a prvo-aprílové slnko nám pečie vo výške nad hlavami.

„Prepáč, ja som to tak nemyslel," uvedomím si svoj nie príliš taktný výber slov vzhľadom na jej situáciu a obrazne začnem búchať hlavou do múru. Vyhrniem si rukávy na svojom kabáte, pretože dnes je naozaj nezvyčajne teplo, a pozorne si tých dvoch prezriem. Oni sa držia za ruky! Stopercentne mi niečo nepovedali.

„Len som žartovala," mávne rukou a zahanbene si hryzne do spodnej pery. Neunikne mi, ako ju nenápadne pohladí na lopatke a pobozká na líce.

„S Jules vlastne máme čosi, o čo by sme s tebou chceli podeliť," povie tajomne a zaškerí sa. Nemusím byť vševediaci na to, aby som si dokázal domyslieť, z čoho sa to čosi skladá.

„Decká, vy ste sa dali konečne dokopy! Mám za vás obrovskú radosť! Od začiatku som si myslel, že z vás bude nádherný pár!" predbehnem ich entuziasticky a túto radostnú novinu vskutku vítam s dokorán otvoreným náručím.

Teraz sa mi pozitívne správy zídu. Moji dvaja najlepší kamaráti si uvedomili, že k sebe patria. V minulosti som predpokladal, že to nie je také jednoduché. No tentoraz verím, že to presne také jednoduché je. Obaja si zaslúžia byť šťastní.

„Počkaj, akože to vieš aj ty?" zarazí sa Matúš.

„Pozeral si sa na ňu tak inak... a Juls sa na teba tiež pozerala tak inak," odhalím pred nimi výsledky zo svojho nenápadného pozorovania a objímem ich.

„Naozaj? Čo znamená presne inak?" vyzvedá Juls a pôsobí zmätene. Akoby si vážne neuvedomovala, aké pohľady Matúšovi venuje. Vždy ma to udivovalo. Ako sa daný človek môže prezradiť jediným svojím pohľadom k tomu druhému. Oči prezrádzajú mnohé. Niekedy aj viac ako samotné ústa.

„Tvoj pohľad bol mäkší a láskyplný. Venovala si ho len jemu, líšil sa od všetkých pohľadov, ktoré sme od teba dostávali my ostatní. Asi sa to nedá poriadne opísať, ale želal som si, aby ste sa dali dokopy. V tomto období ste mi nemohli venovať lepšiu správu."

„Mám pre teba ešte jednu novinu," vysloví a vzápätí sa rozkašle. Nie je to príjemný zvuk. Jeho kašeľ znie vlhko a zahlienene. Prekrýva si ústa dlaňami a doslovne sa dusí. Tvár mu zaplaví červeň.

„Kamoško, si v poriadku?" Nahnem sa k nemu, keď Juls s vyplašenými očami nečinne pristáva vedľa neho, a na jej rukách spozorujem začínajúce sa chvenie.

Matúš sa odvráti hlavou nabok, aby sme mu nemohli hľadieť do tváre, a v lakťovej jamke utlmuje svoj záchvat kašľa. Voľnou rukou pátra vo vrecku na džínsach a ja si pripadám neskutočne zbytočne, pretože nemám ani šajnu, čo by som v tejto chvíli mohol urobiť pre to, aby som mu pomohol.

Vyloví servítku a vykašliava do nej husté hlieny. Odvraciam zrak a zatínam zuby, pretože mi to pripadalo nechutne a prevrátil sa mi z toho žalúdok. Správam sa príšerne. Jedná sa o môjho najlepšieho kamaráta, ktorý ma ochotne prijal do partie, nemal by som byť takýto povrchný a nahadzovať tieto zhnusené grimasy.

„Matúš, si v poriadku?" úpenlivo sa ho opýta so zdeseným výrazom, kedy je do tváre bledšia ako stena. Aj ju tu vykoľajilo.

Popadá dych a chrčí. Jeho dych je zastretý. Fučí a sipí. Zatrmáca sa a prejde pár krokov k neďalekej drevenej lavičke. Snažím sa ho podopierať a nenástojím na odpovediach, pretože je vidieť, že aj on je zo svojho stavu zaskočený.

„Je to bežné. Neobávajte sa," upokojuje nás a párkrát si ešte odkašle, aby nadobudol naspäť svoj normálny hlas.

„Nevyzeralo to tak. Zavolám pomoc," navrhnem to, čo som mal urobiť už pred piatimi minútami, a on okamžite nesúhlasí.

„Dan, toto je v mojom stave bežné. Trpím cystickou fibrózou, mávam takéto záchvaty niekoľkokrát do týždňa. Vážne to nie je nič netradičné," prehovára ma, a aj keď je stále dosť červený, vyzerá akosi zdravšie. Ten kašeľ to urobil tisíckrát strašidelnejším.

„Mal by sa na teba pozrieť," Juls sa pridá na moju stranu a aj naďalej pôsobí znepokojene.

„Žiadni doktori. Som v poriadku. Keď prejdem pár krokov, zvyčajne sa zadýcham a vyčerpám, a potom mi to moja bránica vráti aj s úrokmi. Pripomína mi, že moje pľúca pracujú s istým obmedzením. Nie je to nič nezvyčajné. Zažívam takéto príhody od svojho narodenia, mama a otec by mi dali za pravdu. A Jules, tiež si bola zopárkrát svedkom toho, ako som sa zadúšal kašľom. Upokoj sa, nič mi nie je," bagatelizuje krátky poplach, ktorý ma prinútil strachovať sa o jeho život. Priznám sa, že som pomýšľal na najhoršie.

Snažím sa nebrať jeho chorobu na vedomie. Často sa hovorí, že ľudia neznášajú byť ľutovaní, a preto sa ho na to vôbec nepýtam, ale táto príhoda mi nahnala väčší strach, než by som čakal. Na malý moment som si myslel, že o neho prídeme. Neviem, či je to prehnané. Ale srdce mi zvieralo z toho, že pri ňom iba postávam. Cítil som sa neskutočne nepotrebne.

„Toto sa zdalo horšie. Nikdy predtým som ťa takto kašľať nepočula," namieta a stojí si za svojím. Neviem, komu mám veriť.

„Doktori by mi nepomohli. Opýtali by sa ma, či som inhaloval, dal si lieky a upozornili by ma, aby som sa príliš neunavoval. Horúčku nemám, nechajme to už tak, prosím vás. Sľubujem, že ak sa budem cítiť horšie, okamžite volám svojmu lekárovi. Môže byť?" vyjednáva s nami a ja uznám, že asi to fakticky nie je také vážne, ako sa na prvý pohľad zdalo.

Koniec koncov, on s touto chorobou naozaj žije od narodenia, a súdiac podľa jeho reakcie vie vytušiť, kedy ide do tuhého a potrebuje zdravotnú pomoc. Nehazardoval by so svojím životom. Nie je ľahkovážny.

„Dobre, ale sľúb nám, že sa budeš šetriť," vyzvem ho a zahrám sa na nekompromisného. Nasadím prísny výraz, ktorým chcem docieliť, aby moju prosbu bral seriózne.

„Isteže, obom vám to sľubujem. Nemyslite si, že len tak ľahko otrčím kopytami. Mám silnejší korienok, než by si kto myslel. Navyše ma ešte čaká stretnutie s mojou biologickou matkou, a to rozhodne musím stihnúť ešte pred svojou smrťou," zažartuje, čím nám dáva jednoznačne najavo, že sa jednalo len o planý poplach. Chvalabohu. Nemám silu obávať sa o niekoho ďalšieho. Potrebujem chvíľku aj sám pre seba. Mám po krk strachu.

„Počkať, čože?" reagujem s oneskorenými reflexami, keď sa pohneme naspäť do kroku a mierime k detskému parku, ktorý je preplnený detským výskotom a smiechom. Zdá sa, že okrem mamičiek sme tu jedinými dospelými.

„To bola tá druhá novina, ktorú som ti plánoval oznámiť. Kontaktoval som svoju matku a ona sa so mnou chce stretnúť."

„A ty súhlasíš?"

„Bolo by hlúpe, keby som z toho teraz vybočil. Teším sa a bojím zároveň. Možno robím chybu, ale prinajmenšom budem múdrejší o odpovede, ktoré potrebujem počuť priamo z jej úst. Mám svoje vlastné odpovede, ale tie vznikli z niekoľkoročného dumania nad tým, na čo pozná odpoveď jedine ona."

„Držím ti palce. Zvládneš to."

„To nie je také isté, ale aspoň sa neskôr budem mať šancu preklínať za to, že som sa v tom nemal zbytočne špárať," odvetí mi so zdvihnutými kútikmi a prekĺzne cez spodnú časť do okrúhleho červeného kolotoča, ktorý je ako jediný na tomto detskom ihrisku zatiaľ neobsadený. S Juls sa pridáme k nemu, ja ním však najprv poriadne zatočím a potom si prisadnem k ním.

Hlavu zahnem dozadu, zavriem oči a plnými dúškami si užívam čarokrásnu atmosféru planúcu zo slobodného vetra vo vlasoch. „Život je krásny!" zakričím nekontrolovane, pretože práve v tomto okamihu sa javí všetko dokonale. Je nádherné unášať sa spontánnosťou okamihu.

Dá sa to. V spoločnosti tých správnych ľudí vám z hlavy uletia problémy ako šarkan na povrázku. Na malý moment sa prestanete trápiť tým, čo bude alebo bolo. Jednoducho sa stotožníte s tým, že aj napriek tomu, že vo väčšine prípadov sa život javí ako jedna katastrofická udalosť sprevádzaná tou druhou, v tom správnom okamihu nadobudnete dojem, že je krásny a vy ste pokorili neprekonateľnú horu.

Tvárim sa odhodlane. Raz a navždy nahradia otázniky vety s bodkami. Uzavriem to. A často sa zvykne hovorievať, že pre absolútny pokoj je nevyhnutné, aby sme si v hlave upratali. Nemá cenu polemizovať. V tomto prípade už naozaj absolútne žiadnu, keďže sa blížim k dverám kaviarne, v ktorej má k nášmu zoznámeniu dôjsť. Neutrálne miesto.

Jules ma sprevádza. Je po mojom boku a berie ohľady na moju roztržitosť. Od rána mi z ruky vypadol každý jeden predmet, ktorý som do nej vzal. Čerešničkou na torte boli cereálie, ktoré sa roztrúsili po celej podlahe, vďaka ktorým som si predsavzal, že sa do konca dnešného dňa už ničoho nechytím.

Bolo by to iné, keby som ju nikdy predtým nevidel. To by som otvoril dvere, porozhliadol sa po miestnosti a tipoval, ktorá z daných žien nachádzajúcich sa pri stole by ňou mohla byť. Takto už budem mať stopercentnú istotu, že žena, ktorá sedí pri danom stole, je presne tou, ktorá sa ma v pôrodnici vzdala.

Držíme sa za ruky. Dodáva mi silu. Ak sa tento deň skončí fiaskom, ona bude zaspávať vedľa mňa. A to je niečo, kvôli čomu som schopný myslieť aj pozitívne. Mám niekoho, kto ma miluje a záleží mu na mne. Jej láska premôže prípadný smútok.

Kaviareň na rohu ulice je poloprázdna. Drevené stoličky zívajú prázdnotou, až na tri obsadené boxy, z ktorých jeden patrí nám. Zákusky tu majú najlepšie v meste, je to presne tá istá kaviareň, do ktorej som Jules vzal po prvýkrát. Nie práve najpríjemnejšie spomienky, ale toto miesto je mi srdcu blízke a Bea navrhla, že by som ju mal pozvať sem.

Zamáva na nás od stola, zvraští čelo, keď zbadá, že tu nie som sám, a potom nahodí úsmev, ktorý mi príde silene. Očakávala, že sa bude spovedať iba predo mnou. Lenže ja mám právo neuľahčiť jej to. Nech si nemyslí, že je to náročné iba pre ňu.

„Dobrý deň," pozdravím sa oficiálne a ona vstane, predloží ruku a čaká, že jej ňou potrasiem. Zháčim sa, sekundu mi trvá reagovať, ale nakoniec sa nezahrám na zatrpknutého a neohrdnem jej rukou. Tiež je ľaváčka.

„Ahoj, teda vlastne dobrý deň," opraví sa a narovná vzpriamene chrbát. Vezme si nápojový lístok a zaujato ho obracia. My dvaja sa posadíme, aj naďalej ma drží za ruku. Sústredím na to teplo, ktoré z nej sála. Je príjemné a vzpruží ma.

„Volám sa Matúš Cehlárik. Hneď na začiatok sa musím priznať, že to nebolo po prvý raz, čo som vás videl. V tom obchode ste pravdepodobne iba vy videla ako prvá mňa," nečakám, kým začne rozprávať ona, pretože to chcem mať celé čím skôr za sebou.

„Ako to myslíte?"

„Po prvé, môžete mi tykať, som mladší. No a neviem teda, či si spomínate, ale pred pár rokmi sa moji rodičia s vami skontaktovali, mali sme dohodnuté stretnutie, ale my sme na poslednú chvíľu neprišli. Rozmyslel som si to, pretože moja skutočná matka bola smutná a ja som jej nechcel ublížiť. Napriek všetkému som si zapísal vašu adresu. Bol som na vás nahnevaný, ale aj tak som vás túžil spoznať. Vyhľadal som si vás a pozoroval. Vás aj vaše deti. Manžela. Máte naozaj krásnu rodinu, je vidieť, že vám na nich záleží. Pozeráte sa na nich vždy s takou nehou."

„Matúš, pripravovala som sa na to stretnutie a priznám sa, že mi odľahlo, keď ste nakoniec neprišli, pretože som si svoje chabé výhovorky mohla nechať pre seba."

„Nemám v úmysle niečo od vás žiadať. Pre vašu informáciu, mám skvelých rodičov, pozerajú sa na mňa presne tým istým spôsobom, ako sa vy pozeráte na vaše dve deti."

„To rada počujem. Každé dieťa si zaslúži byť milované."

„Nehnevajte sa, ale z vašich úst to znie pomerne pokrytecky," nedá mi neprejaviť sa frustrovane pri jej zmienke o deťoch.

„Mohla by som povedať, že som bola mladá a neskúsená, ale znelo by to prvoplánovo. Dozvedela som sa o svojom tehotenstve, samozrejme, bolo neplánované a predstavovalo zmarenie mojich plánov. Moji rodičia sú katolíci, keď sa dozvedeli, že som tehotná, nedovolili mi ísť na potrat, ale ja som bola pevne rozhodnutá, že dieťa nechcem. Tvoju adopciu som začala riešiť ešte pred samotným pôrodom. Na pôrodnici som ťa videla asi len minútu, potom ťa niekam odniesli, ja som podpísala papiere a viac som o tebe nepočula. Nebol si moje dieťa ani na moment. Od začiatku si patril k nim dvom."

„Nikdy ste nepremýšľali o tom, čo sa so mnou stalo?"

„Vedela som len to, že ťa zverili do slušnej a láskyplnej rodiny. Nič viac som vedieť nepotrebovala. Učinila som z hľadiska tvojho dobra to najlepšie možné rozhodnutie. Keby som si ťa nechala, obviňovala by som ťa a ty by si nežil šťastne."

„Takže to je celé? Neboli ste pripravená na rodičovstvo," hlesnem s napoly sklamaným hlasom. Nie je to vynaliezavé. Mala mi povedať, že je astronautka, ktorú vyslali na misiu, od ktorej záviselo prežitie ľudskej rasy. Tým pádom by to bolo odôvodnené.

„Ospravedlňujem sa ti, ale áno. Vzdala som sa ťa, pretože som na materstvo nebola pripravená."

„A čo teraz? Videl som vás s vašimi deťmi..."

„Ľudia dospievajú. Matúš, keby si sa mi narodil pred desiatimi alebo ôsmimi rokmi, ani by ma nenapadlo premýšľať o niečom takom."

„Malo to byť takto. Nemýlite sa, keď tvrdíte, že som vám nikdy nepatril. Moji rodičia sa volajú Lýdia a Peter. Neopustili ma, keď zistili, že trpím cystickou fibrózou, bojovali za to, aby som mohol viesť normálny život a napísali asi milión odvolaní, aby mi zabezpečili tieto prenosné bomby, bez ktorých by som sa nesmel pohnúť z domu. Toto dievča je moja priateľka, Júlia Lendvorská, a mám ešte aj sestru. Je moja najlepšia kamarátka. Rodičia medzi nami nerobili nikdy rozdiely. Prajem vám aj vašej rodine pekný život." Postavím sa, pretože mi dôjde, že tu viac nemáme čo hľadať.

„Počkaj, to je všetko? Nechceš sa ma na nič iné spýtať?"

„Nie, myslím, že to z mojej strany bolo všetko. Ďakujem, že ste ma kontaktovali."

„Nechcel by si si to niekedy zopakovať?" nesmelo navrhne a ja spoznám, že sa z nej ozýva iba premeškaný pocit viny.

„Nie, usporiadali ste si svoj život bezo mňa. Ja do neho nepatrím. A bez urážky, ale ani vy nepatríte do toho môjho. Dovidenia," pozdravím sa, potiahnem Jules za ruku, a tá ma ihneď nasleduje. Som voľný. Nemusím viac premýšľať o tom, aké by to bolo, keby som nabral odvahu. Ja som tú odvahu nabral a urobil za tou neuzavretou a nedokončenou kapitolou hrubú čiaru.