Zrod lásky je zaujímavý. Tento druh som zatiaľ ešte necítil. A najprv som ho priznal pred ňou. Jules je dievča, na ktoré som sa spočiatku naozaj nepozeral mužskými očami. Nerobil som si žiadne ilúzie, pretože mojím cieľom bolo predovšetkým poskytnúť jej moje priateľstvo. Dospeli sme k tomu, že sa milujeme. Páči sa mi milovať ju.

Túli sa ku mne počas svojho spánku. Vstal som pred ňou, pretože som sa potreboval ubezpečiť, že včerajšok sa mi neprisnil. Vyšiel som s pravdou von a odľahlo mi. Dnes ma čaká ďalšie zverovanie. Som pevne rozhodnutý povedať im o tom.

„Ahoj," pozdraví sa mi a posunie sa. Pri spaní je roztomilá, a asi sme aj my dvaja v tejto spiacej pozícii pôsobili sladko, ale mne odumierala ruka. V tých filmoch vám nikto nepovie, ako to bolí, keď vám žena spí na hrudi a vy ju mocne držíte okolo pásu.

„Ahoj," odvetím jej naspäť a odhrniem jej z čela spotené vlasy. Všimol som si, že sa celú noc odkrývala, zatiaľ čo ja som mrzol. Ja som sa párkrát vzbudil, za to ona spala ako zarezaná. Netrúfam si odhadnúť, či na tom malo zásluhy aj moje náručie.

„Je to zvláštne?" Posunie sa k opierke a poškriabe sa na temene hlavy. Obočie spája dohromady, kvôli čomu vyzerá placho.

„Začiatky vzťahov sú asi trochu divné. Ľudia sa spoznávajú a tak. Nehovorím z vlastnej skúsenosti, len mi to tak napadlo," odpoviem jej rozpačito, čím ju asi priveľmi neupokojím. „Včera sme sa pobozkali a bol to doposiaľ môj najkrajší romantický zážitok. Nezmenil by som to. Je to presne tá vec, ktorú by som na svojej smrteľnej posteli ľutoval v prípade, že by sa nestala," nájdem vhodnejšie slová a pozriem sa úkosom na okrúhly ciferník Beinho budíku. Je nedeľa, deväť hodín ráno. Mama je už hore a určite ma zazrie pri vychádzaní z tejto izby.

„Ja som sa nepýtala na to, či to ľutuješ. Iba som si chcela overiť, či sa cítiš rovnako divne ako ja. V týchto veciach som nováčik. Nie som v tom tak celkom zbehlá," vysvetľuje mi a postaví sa z postele. Pretrie si oči hánkami prstov a pri zívaní sa ani neobťažuje zakryť si ústa.

„Láska je chemická reakcia. Až na to, že tu na ňu neexistuje žiaden správny vzorec. Každá láska má totižto vlastný koeficient, vďaka ktorému sa nedá žiadna so žiadnou porovnať," podám jej svoju tradičnú filozofickú odpoveď, ktorou u nej azda aj chcem zanechať dojem.

„Kde ty na tie slová chodíš? No vážne! V nedeľu o deviatej ráno na mňa vybalíš takýto krásny predslov a ja si pripadám neohrabane, pretože mi rozprávanie nejde," povie skleslo a posadí sa so zvesenými plecami na posteľ.

„Táram nezmysly ako zvyčajne. Čo ma nepoznáš? Vždy musím o niečom klábosiť," zažartujem.

„Nehovorím ti to kvôli tomu, aby si sa za to ospravedlňoval. Od samého začiatku rozmýšľam o tom, ako je vôbec možné, že je niekto takýto výrečný. Fascinuješ ma. A tvoje slová sú krásne, takže sa neopováž prestať. Obávam sa skôr toho, ako si poradím, keď ich už viac nebudem počuť. Prílišne som si na nich navykla. Aj na teba."

„Ja sa nikam nechystám a pevne verím, že ty tiež nie. Sme tu a spolu. Na tom záleží," presviedčam ju, pretože na krátku chvíľu som v nej zazrel to dievča spred niekoľkých mesiacov, ktoré bolo na smrť vystrašené a nevidelo v ničom zmysel. A to je práve to, čo naháňa hrôzu mne.

„Čo ak som niekto, kto sa tam vonku nemá šancu presadiť, Matúš? Nemienim ťa stiahnuť dolu spolu so sebou," prezradí mi predmet svojich obáv a súdiac podľa jej nalomeného hlasu si uvedomujem, ako jej na mne záleží. Zabolí ma to.

„Ak ťa svet neprijme, je to jeho problém. Máme seba. Ja mám teba a ty máš mňa. Som tvoj, Júlia Lendvorská, prisahám, že dám maximum do toho, aby sme to zvládli spoločne. Poprípade mi nerobí žiaden problém padnúť spolu s tebou. Oddnes už žiadne premrhané šance. Súhlasíš a ideš so mnou do toho?" Postavím sa rezolútne, treba dodať, že tiež aj patrične afektovane, a ona sa usmeje a prikývne. Objíme ma a ukryje si tvár do môjho krku. „Ide sa na vec, čo povieš? Nemá cenu popierať. Moja mama a Bea sa dozvedia, že sa milujeme. Iba ak súhlasíš. Súhlasíš?" pre istotu si počkám na jej súhlas, pretože nechcem vyznieť ako trkvas, ktorý rozhoduje v mene nás oboch.

„Okej," podá mi svoju tradičnú strohú repliku, pri ktorej svalový orgán v mojej hrudi nadskočí radosťou. Prepletie si prsty s tými mojimi, nazuje si bosé nohy do papúč a rátajúc do tri otvoríme dvere spôsobom, ako keby sme rovno vychádzali z matričného úradu, kde nás iba pred malou chvíľou vyhlásili za svojich.

Po otvorení dvier sa nám naskytá vskutku nečakaný pohľad. Bea znudene prepína kanály, vyvalená cez celú dĺžku sedačky, mama si číta noviny a popíja svoju horúcu kávu zo šálky. Na pár krátkych sekúnd k nám zdvihnú zrak, len aby ho nasmerovali naspäť k svojim činnostiam, ktorým sa venovali pred naším veľkolepým otvorením dverí. Sľuboval som si nadšenejšiu alebo zarazenejšiu reakciu.

„Chceli by sme vám niečo oznámiť," ozvem sa, pretože ony dve stále nič nehovoria, a už aj mne to začína byť trápne.

„My vieme," odseknú jednotne a ani sa neunúvajú opäť k nám vzhliadnuť.

„Ani sme to ešte nepovedali, tak ako by ste mohli vedieť?" hádam sa s nimi a aspoň docielim, že nám obidve začnú konečne venovať svoju pozornosť. Veľavravne si vymenia pohľady a na perách im pohrávajú prefíkané úškľabky.

„Vy dvaja ste pár. Naozaj vám to prajem, braček, a možno by to pre mňa aj bolo prekvapením, keby som to nepredpovedala už pred niekoľkými mesiacmi. Ale je to vážne skvelé a som neskutočne šťastná!" Bea sa predvádza, ale vstane a objíme nás.

„Pripájam sa k mojej drahej dcére. Matúš, Julka, je skvelé, že ste si konečne uvedomili, ako k sebe patríte," prevraví aj mama, odchlipne si z kávy, a napodobní gesto mojej mladšej sestry.

„A už len ostáva, aby si tu aj dvaja ďalší nemenovaní ľudia uvedomili, že k sebe patria, a všetko bude ako má byť," Bea si neodpustí rýpavú poznámku, narážajúc pritom na našich rodičov. Mame to hneď dôjde a karhavo na ňu zaškúli vo svojom froté župane, na ktorom si utiahne opasok pevnejšie okolo pásu, aby pôsobila ako nejaký karate zápasník.

„Dnes k nám príde aj otec, chcel by som s vami prebrať ešte jednu vec."

„Mám sa báť?" mamina prezieravosť ihneď vytuší, koľká bije, a to som jej zatiaľ ani nič konkrétne nepovedal.

„Viem určite, že ja sa bojím."

„V tom prípade sa ma neopovažuj dlhšie napínať!" pohrozí mi, pretože jej silnou stránkou rozhodne trpezlivosť nie je.

„Až keď tu bude aj otec," zdráham sa povedať jej o tom niečo viac, keďže je pre mňa podstatné, aby si to vypočul aj Peter. Bolo by nespravodlivé, keby sa to dozvedela pred ním.

*****

„Peter, neondi sa toľko a poď si sadnúť. Trochu života do toho umierania!" súri ho hneď od príchodu, kedy si poriadne ani nestihne vyzliecť bundu a vyzuť topánky. Zavolala mu hneď, ako som si určil svoju podmienku, takže to vlastne trvalo len nejakých dvadsať minút, maximálne polhodinu, kým sa sem dovalil.

„Veď už som tu. Nenáhli ma toľko. Čo dakto zomrel?" otec nechápe maminu netrpezlivosť a posadí sa na gauč vedľa nej. Lomcuje rukami a vyzerá ako také dieťa, ktoré ani chvíľku neobsedí na mieste. Otec ku mne hádže spýtavé pohľady, ktorými akoby sa ma pýtal, čo sa deje a či niečo vyviedol, keď sa jeho bývalá manželka správa takto nedočkavo.

„Fajn, tak ja začnem, aby sa z toho mama nezjančila."

„Matúš Cehlárik, dávaj si pozor na slovník!" ohriakne ma zlovestne a urazene sa na mňa zagáni.

„Prepáč, nemyslel som to tak. Ale aby sme sa dostali k jadru toho, prečo som sa s vami potreboval rozprávať, dopredu by som vás iba chcel uistiť, že som si nemohol priať lepších a starostlivejších rodičov. Vážim si všetko, čo ste pre mňa urobili, a navždy vám budem vďačný."

„Naozaj sa mi nepáči, akým smerom sa táto téma uberá. Nebodaj nás chceš opustiť?" mama mi skočí do reči a pomýšľa hneď na to najhoršie.

„Lýdia, nechaj ho dohovoriť," usmerní ju a opäť prenecháva slovo mne.

„Iste si pamätáte na deň, kedy sme mali dohodnuté stretnutie s mojou biologickou matkou. Na poslednú chvíľu som si to rozmyslel a povedal som vám, že nejdem nikam. Vy ste sa ma pokúšali prehovárať, ale ja som odmietol. Vtedy som vám svoj dôvod nedokázal povedať do očí. Bál som sa, že vyzniem nevďačne. V ten deň som prechádzal okolo vašej spálne a počul som, o čom ste sa rozprávali," poviem a hneď na to spozorujem, ako mamina hlava pracuje na plné obrátky. Vyvalí očami a ukryje si tvár do dlaní.

„Je to celé moja chyba. Ty si ma počul, Matúš?" spomenie si a trasie hlavou. „Ja som to tak nemyslela. Bola som vystrašená, to nepopieram. Žena, ktorá z biologického hľadiska bola tvojou pravou matkou, sa s tebou mala stretnúť. Vždy si bol a budeš mojím jediným synom. Posťažovala som sa tvojmu otcovi, ale nikdy som si nepriala, aby si si moje obavy vypočul aj ty. To posledné, čo by som kedy chcela, je brániť ti v stretnutí sa s tou ženou. Bolo to pre teba dôležité, tým pádom to bolo dôležité aj pre mňa. Je mi to veľmi ľúto," zúfalo sa mi začne ospravedlňovať, a aj keď pôsobí ako vyrovnaná a tvrdá žena, len málokto pozná túto jej citlivú stránku, o ktorej vieme len my štyria.

Prisadnem si k nej a pobozkám ju na líce. „A práve kvôli tomu som na to stretnutie nešiel. Mal som tú najlepšiu matku na svete, žiadnu inú som nepotreboval. Som rád, že som to počul, pretože inak by si mi to do očí nepovedala nikdy. Si žena, ktorá radšej mlčky trpí a urobí pre mňa všetko na svete. Aj napriek tomu, že ťa to bolí, vyhovieš všetkým mojim požiadavkám. To mi nepripadalo spravodlivé," vysvetľujem jej svoje dôvody a otec ma podporne poťapká po chrbte.

„Táto konverzácia sa ale týka niečoho iného. Mala si jej adresu poznačenú vo svojom diári. Sliedil som v tvojej kancelárii a potom mi došlo, že si do neho zapisuješ takmer všetky kontakty. Odpísal som si ju a pár mesiacov to nechal tak. Mal som ju pri sebe pre istotu, nepremýšľal som o tom, ako by som to mohol využiť. A potom som si jedného dňa vzal ten kus papiera a zdržal sa v meste dlhšie. Pýtal som sa okoloidúcich, aby ma nasmerovali, a z ničoho nič som stál pred bytovkou, v ktorej bývala. Urobil som z toho svoju tradíciu," priznávam sa so smútkom a hanbou v hlase. Držal som to pred nimi v tajnosti tak dlho.

Nerozumiem, prečo som to nedokázal vysloviť nahlas. Hovoril som im vždy o všetkom. Vedeli o mojich tajomstvách. Toto som si z nepochopeného dôvodu držal v sebe.

„Za ten čas som sa dozvedel, že navštevuje mestský park, nosí chlieb pre holuby a svoje dve deti stráži ako oko v hlave. Niekedy sa utrhnú z reťaze, ale väčšinou pôsobia ako súdržná rodinka. Pozoroval som ich z diaľky. Každý jeden raz som si povedal, že s tým prestanem. Že to nemá žiaden význam, pretože ona aj tak nemá potuchy o tom, kto som, ale chodieval som tam aj napriek tomu," hovorím ďalej a ani mama sa ma už tentoraz neopováži prerušiť. Počúva, čo príde ďalej. „Na nový rok som na ňu narazil v obchode, celkom náhodne. Fakticky neklamem. Ja som kupoval kondenzované mlieko do torty a ona, nuž nepamätám si, čo presne mala vo svojom košíku, ale narazila do mňa a ospravedlnila sa mi. Verili by ste tomu, že má slušné maniere? Je to divné. Dúfal som, že bude hrozný človek, ktorého je ľahké nenávidieť. Ale to je jedno. Ďalšiu priamu konfrontáciu sme mali opäť v obchode. Tentoraz už do mňa nenarazila, ale Jules ju konfrontovala za mňa. Povedala jej, že som jej syn."

Nič. Mĺkve ticho. Nestáva sa často, že mama nemá slov. Vlastne si nespomínam, kedy sa takáto situácia stala naposledy. Možno aj k tomu má čo dodať, ale čaká, čím ďalším ju v dnešné poludnie ešte ohúrim. Preto pokračujem ďalej. „Smrť Danielovej matky ma primäla znovu si uvedomiť, že život je krátky, a ja chcem mať čo najmenej výčitiek. Vložil som jej do schránky svoje číslo a ona ma kontaktovala. Chce sa so mnou stretnúť."

„A toto celé v sebe dusíš už roky, Matúš?" prekvapená mama sa zmôže iba na otázku, pričom jej z očí vyhŕknu priam bolestivé slzy. Nemusia byť ani krvavé na to, aby som rozpoznal, ako hlboko som zaťal do živého.

„Prepáčte mi, je mi to veľmi ľúto. Bál som sa, ako zareagujete, keď vám to poviem."

„Podporili by sme ťa, Matúš. Vždy sme chceli, aby si sa mal dobre. Mohol si sa nám dvom zveriť. Ja a Lýdia sme tu pre teba."

„Nezazlievam vám, ak sa na mňa hneváte. Pokojne ma pošlite niekam do hája."

„Nehnevám sa na teba. Máš právo vedieť o svojom pôvode. Len mi je smutno, že si to tak necítil. Prepáč mi, že sme tvoju adopciu nepreberali alebo sa jej nevenovali dostatočne. Mysleli sme si, že ti tým ublížime. Keď sme riešili tvoje osvojenie, vôbec sme nemysleli na to, ako k tomu pristúpime. Je to naša chyba, nezvládli sme to," dobrovoľne sa obviní, a moje obavy akoby sa vyplnili.

„Zvládli ste to najlepšie, ako ste mohli. Žiadne dieťa netúži počuť, že je adoptované, a naopak žiaden rodič si nepraje vysvetľovať svojmu dieťaťu, že k ním neprišlo prirodzenou cestou."

„Nie, ale prinajmenšom sme na to mali byť pripravení. My sme sa správali voči tvojej adopcii ignorantsky. Okrem tej jednej diskusie sme to s tebou nepreberali. Neboli sme otvorení voči tvojim otázkam, preto si ich hľadal inou cestou."

„Mami, prosím, nestrpím, keď si takto ubližuješ. Nezáleží na tom."

„Choď za ňou, Matúš. Vypočuješ si ju kvôli sebe. Poznám ťa, nevyhľadával by si ju, ak by si si v sebe neniesol nezodpovedané otázky. Náš názor ťa nemusí zaujímať. Urob tak, ako uznáš za vhodné, ja a tvoj otec ťa podporíme tak či tak," prejaví mi svoju podporu a ja viem, že sa nemýli. Musím počuť odpovede. Možno sa nebudú počúvať príjemne, ale pre svoj pokoj to dlhšie odkladať nemôžem. Vypočujem si ten dôvod, pre ktorý si ma nenechala. Aj keď bude ohraný a z najväčšej pravdepodobnosti už tisíckrát predtým hovorený nejakému inému adoptovanému dieťaťu.