„Urobil som asi hlúposť. A je pozde ju odčiniť," prihovorí sa ku mne, keď neskoro v tú noc sedíme oproti sebe na posteli jeho mladšej sestry a potichu premýšľame. Stalo sa to našou menšou tradíciou. Upokojuje ma vidieť ho pred spánkom. Páči sa mi padnúť s ním do stereotypu, pretože jemu sa ten stereotyp darí vždy ozvláštniť.

Nadýchnem sa a skúmam jeho previnilý výraz tváre, kvôli ktorému sa javí akosi mladšie. A nesmelo. „Von s tým," vyzvem ho na rovinu, pretože rátam s tým, že sa o tom potrebuje vyrozprávať. Je to až neuveriteľné, ale počúvam ho rada. Jeho hovorenie už pre mňa nie je také chaotické, ako spočiatku. To je asi ten znak, o ktorom sa zvykne vravieť. Keď sa pre vás človek stane blízky, vy sa naučíte počúvať.

„Smrť Danielovej matky ma prinútila popremýšľať o veciach, ktoré by som na svojej smrteľnej posteli ľutoval. Je to síce klišé, ale pri mojej chorobe si aj tak nemôžem byť nikdy ničím istý, v neposlednom rade aj zdravý človek môže umrieť hocikedy, teda...," okolkuje a opäť má tú svoju táravú náladu, pri ktorej rozpitváva podrobnosti so zbytočným naťahovaním, čo je základným prejavom jeho nervozity. Zvláštne, že to viem.

Odvážim sa dotknúť sa ho a usmejem sa, aby vedel, že v mojej prítomnosti je bezpečné povedať všetko, čo mu leží na srdci. Viem iste, že ja by som ho neodsúdila za nič. „Sledoval som svoju biologickú matku k jej bytu, nejako sa prešmykol do vchodu a v schránke som jej nechal telefónne číslo pre prípad, že by ma chcela kontaktovať. Nič som si od toho nesľuboval, ale ona sa ozvala. Vyskúšal som to a teraz mám strach ísť do toho."

„Ľutuješ to?" opýtam sa jednoducho a on pritom stíska vo svojej dlani moju ruku, pričom mi roztržito pobehuje prstom po pokožke.

„Asi by som mal. Ale prevažná časť je spokojná, že som sa odhodlal. Už roky ju pozorujem, niečo som začal a nedokázal som to dokončiť. Teraz som to vážne urobil. Priznal som sa, že som jej synom. No neviem, čo ďalej. Mám byť odmeraný, rozčúlený, odpúšťajúci? A čo poviem mojej skutočnej mame? Celé tie roky som to pred ňou zatajoval. Bude z toho nešťastná," zveruje sa mi so svojimi dilemami a bezradne hľadá vo mne svoju útechu. Je to k neuvereniu, avšak možno som sa pre Matúša stala oporou. Zdôveril sa mi ako prvej. Dôveruje mi. Presne tak, ako dôverujem ja jemu. Nedúfala som, že to niekedy zažijem.

„Lýdia je úžasný človek, a to hovorím z vlastnej skúsenosti. Bývam tu s vami už niekoľko týždňov a myslím, že ty ju poznáš natoľko dobre, aby si vedel, že ti nebude nič vyčítať. Nikdy ju neprestaneš považovať za svoju matku a ani ju neprestaneš milovať. Nikto ti nesmie mať za zlé, že sa túžiš dozvedieť niečo viac o svojom pôvode. Lýdia to pochopí, som si istá," ubezpečujem ho nielen z hľadiska toho, aby som mu zdvihla náladu, ale najmä kvôli tomu, že som o svojich slovách sama presvedčená.

Rodičia svojim deťom nevyhadzujú na oči ich hriechy. V našej rodine tomu tak bolo. Neviem, či to bolo z otcovej strany úmyselné. Asi si to neuvedomoval. Nemuselo to byť schválne, ale ubližoval mi.

„Desím sa jej pohľadu. Obzvlášť toho, že ten pohľad som zapríčinil ja."

„Zvládne to. Tvoja matka je silná žena. Neskladá sa. Už viem, po kom si zdedil tú rozvahu. Máš ju od nej, Matúš. Ona ťa neodsúdi. V tejto rodine nachádzam veci, ktoré v tej našej chýbali. Ale vtedy som to tak nevnímala. Žila som len v jednej rodine, považovala som za normálne, ako sa k sebe správame," zaspomínam si s trpkou príchuťou na jazyku. Zvažujem, čo nám chýbalo, kvôli čomu sme nežili takto súdržne.

„Mala si svoju mamu rada, však?" opatrne do konverzácie zamieša moju achillovu pätu a ja nemám chuť odbočiť od témy a zahovoriť ju niečím iným. Je len málo ľudí na tomto svete, s ktorými o nej dokážem hovoriť. Ak nerátame moju cvokárku, prakticky je tou druhou osobou až teraz Matúš.

„Chýba mi. Po jej smrti sa všetko zahmlilo. Ako keď sa farebný film z ničoho nič zmení na čiernobiely. S mojím otcom bolo takmer vždy všetko iba čierne alebo biele. Mama zomrela, my sme ju oplakali, a potom sme pokračovali ďalej. Fungovali sme v pragmatickom režime. On zarábal, ja som chodila do školy, do ktorej ma doviezol a následne aj odviezol. Spočiatku mi nedôveroval, takže ma nenechával doma samu. Nikam ma nepustil bez dozoru. Zakaždým mi pripomenul moje zlyhanie. Myslel to v dobrom, ja ho neobviňujem, ale aspoň na malý moment som túžila zabudnúť na to, čo sa nám stalo. Čo sa mne stalo."

„Jules, ja nesúdim, ale lipnutie na minulosti ti z vlastnej skúsenosti hovorím, že neprináša žiadnu dobrotu. Videla si svoju mamu mŕtvu, tvoje rany sa kvôli nemu stále nanovo hojili. Nepáčilo sa mi, ako sa k tebe správal."

„Chránil ma," obraňujem ho, aj keď moje srdce s ním čiastočne súhlasí.

„Nemohla si za to, čo sa stalo tvojej mame. Nebola to tvoja chyba a on nemal nikdy právo na to, aby ťa z toho obviňoval. Jules, preniesol na teba svoje výčitky, bránil ti vo všetkom, pretože si bol dobre vedomý toho, že pri tvojej mame mohol urobiť viac."

„Lenže to aj ja. Celé dni som ju mala na očiach, žili sme spolu v jednom dome, a nič som neurobila. Nechala som ju trápiť sa."

„Ty si bola len dieťa. Nepripisuj to na svoju zodpovednosť. Podľa teba môžem ja za to, že ma moja biologická matka opustila?" spýta sa s úplnou vážnosťou a hľadí na mňa s takou intenzívnosťou, že sa nedokážem odvrátiť.

„Isteže nie!" skríknem odmietavo, pretože to by mi ani nenapadlo.

„Raz som ti už spomínal, že za chyby svojich rodičov my nemôžeme. Žila si vo svete, v ktorom neprevládali farby. V tom našom je celá pestrofarebná paleta, ktorá ťa mohla trochu zaskočiť, ale život nie je iba o dobrom a zlom. Nikto z nás nie je len dobrý a zlý. Vieme byť dobrí aj zlí. Každý z nás je privilegovaný tým, že môže pochybiť. Za niektoré chyby sa platia vysoké ceny a niektoré sú len také drobné, ktoré sa dajú ľahko napraviť. A vieš, o čom som ešte dnes premýšľal?" Nahne sa bližšie ku mne a mne stuhne krv v žilách. Delí nás len niekoľko centimetrov. Zadržujem dych.

„Čo také?" vyjde zo mňa neurčitý šum, ktorý mám problém rozoznať i ja sama. Prišla som o reč. Vnímam ho ako muža. Nepripúšťala som si to, ale moja ženskosť sa po rokoch opäť naplno prejavila. Nestratila som záujem o opačné pohlavie. Chlapi ma priťahujú. On ma priťahuje.

„Na ten náš nevydarený, nevykonaný bozk z valentínskeho večera. Nespomínal som to, pretože som nemal odvahu rozoberať to s tebou. A pretože som mal strach, že to medzi nami pokazím. Lenže človek má neustále strach z množstva vecí, a to ešte neznamená, že ich prestane robiť. Tak teda úplne priamočiaro - platí to stále? Alebo je náš bozk dávno po záručnej lehote?" Hlas sa mu trasie a ruky chvejú. Chce vyznieť nebojazlivo, ale tieto jeho nepatrné gestá ma utvrdzujú v tom, že sme na tom obaja rovnako.

„Vôbec nie je. Prajem si aj naďalej, aby si ma pobozkal. Ja len, že som to nikdy predtým nerobila. Bozkávanie," vysvetľujem šeptom, a aj keď sa naše pery stále nespojili, naše prepletené prsty už spolu prežívajú jeden z najbáječnejších a najmilostnejších bozkov na svete.

„Ja tiež nie," hlesne a nadvihne mi prstom bradu. Letmo sa dotkne mojich vlasov a od ucha prechádza palcom až k mojim perám. Pozerá sa na nich... Vlastne to nedokážem ani opísať. Ako keby boli moje pery doposiaľ nenájdený div sveta. Tak slastne, oddane a roztúžene. Telo mi oblieva pot a zalieva horúčava. Srdce splašene bije a hormóny vo mne zažívajú prvú búrku spojenú s neutíchajúcou víchricou. „Teda, iba ak sa nepočíta pusa za kríkmi v prvom ročníku pre lízanku s príchuťou koly?" zavtipkuje, za čo som mu neuveriteľne vďačná, pretože moja nervozita trochu poľavuje. Nie však úplne, pretože spozorujem, ako kŕčovito vo svojich rukách stláčam látku jeho nočného úboru.

„Prepáč." Uvoľním jeho tričko zo svojich násilných útokov, a on sa potmehúdsky zasmeje, uhladí mi zablúdený prameň vlasov za ucho a priloží jemne svoje pery na tie moje.

Automaticky privriem oči a opäť ho za lem trička potiahnem čo najtesnejšie ku sebe. Zabudla som na chuť sladkostí. Zrejme aj kvôli tomu chutí ako tá najsladšia čokoláda, z ktorej za pár sekúnd dostanem cukrovku. Hladí ma po tvári, sem-tam sa odtiahne a pošteklí ma nosom, a mne to pripadá večne. Zabúdam na to, kým som. Pretože s ním nie som človek, ktorým som bývala pred tým, ako som ho spoznala.

Otvoril mi možnosti. Preukázal mi svoju oddanosť. Ukazuje mi, že svet nepozná hraníc. Že spoločne sa dá prekonať aj smútok. S ním mám právo viesť normálny život. Nepadnúť pri prvej prekážke, na ktorú narazím. Nevzdávať sa. Pokiaľ mám pri sebe jeho, zvládnem každú nástrahu. Nenechá ma plávať a klesnúť až ku dnu. Vytiahne ma. Alebo mi prinajmenšom aspoň ukáže, ako mám plávať.

Pohyb jeho pier dodáva do môjho tela živiny. „Ľúbim ťa, Jules," povie šeptom a mne v tom momente vyhŕknu slzy. Obsypáva ma letmými bozkami a palcami zachytáva moje slzy a starostlivo ich zotiera.

„Myslela som, že nedokážem byť milovaná. Neopovážila som sa dúfať, že stretnem niekoho takého, ako si ty. Matúš, vyslobodil si ma z môjho pekla. Nestála som na tom balkóne kvôli tomu, aby som o svoj život prišla. Stála som tam preto, aby som svoj život získala. To ty si mi ho dal."

„Šlo mi len o to, aby si vedela, že sa na mňa môžeš vždy spoľahnúť. Jules, chcem tu byť pre teba nonstop."

„Sľubuješ, že ma nikdy neopustíš? Nezvládla by som to. Ďalšie zlomené srdce už neprežijem. A ja vážne práve v tomto momente netúžim zomrieť."

„Vieš, čo si sľúbme? Že si nebudeme nikdy nič sľubovať. Ak ti tu vehementne budem prehlasovať, že ti nezlomím srdce, potom sa obaja uchýlime k opatrnosti. Premárnime všetko len kvôli tomu, aby sme splnili niečo, čo nemôžeme tušiť. Sľuby sú nevyslovené obmedzenia. A ja radšej risknem možné nebezpečenstvo."

„Sprvu som si myslela, že milujem rozprávky, pretože tie sa väčšinou končia šťastne. Komplikácie sa vyriešia a láska premôže všetko. Pravé ľúbostné príbehy nie sú premietané v romantických filmoch, ale v tragédiách. V nich sa ukazuje, že pravá láska nevylieči všetky bôle sveta. A že absolútne nie je zaručené, že keď sa dvaja milujú, bude to postačovať."

„Najpravejšie ľúbostné príbehy sú tragédie," zopakuje po mne. „Niečo na tom pravdy bude. Tá naša je ale predovšetkým reálna. Žiadne sľuby, obmedzenia, ani nároky. Záleží mi len na tom, aby sme boli spolu. Nič iné nie je podstatné."

„Matúš, ja mám množstvo problémov. Nie som jednoduchá..."

„Pozri sa na mňa a odpovedz mi úprimne - podľa teba ja som jednoduchý?"

„Neviem, teda určite omnoho menej komplikovaný, ako som ja."

„Ak by som mal ísť iba do toho, čo je jednoduché, neprešiel by som ani prah nášho bytu. Chcem byť s tebou naplno. So všetkým, čo k tomu patrí, lebo ťa milujem."

„Aj ja ťa ľúbim. Lenže čo ak to nestačí?"

„Tým sa odmietam zaoberať. Kašľať na to, čo sa bude diať neskôr, mohli by sme sa aspoň raz v našich životoch riadiť prítomnosťou? Ani jeden z nás nedokáže minulosť nechať ísť, zrejme v tom je náš problém."

„Vážne do toho ideme?" opýtam sa s nadšením, pretože tá idea sa mi neprotiví.

„Na sto percent. Bude mi cťou byť tvojou druhou polovičkou. Do ničoho ťa netlačím, mám tendenciu preháňať, takže bez ohľadu na všetko, máš právo povedať mi nie."

„Nemám v úmysle povedať ti nie. Vlastne ti hovorím tisíckrát áno."

„So všetkým, čo k tomu patrí?" položí mi otázku s nadšením malého chlapca, ktorému mama práve povolila dať si ešte jeden kúsok z torty.

„Pravdaže. Respektíve, čo k tomu patrí?"

„Bozky, objatia, držanie sa za ruky... myslím," dodá rýchlo a zamyslene špúli pery. Odvážim sa pobozkať ho na jeho roztomilé znamienko nad perou.

„To je uskutočniteľné. Myslím," dodám a zasmejem sa. Ľahne si na posteľ a potiahne ma za ruku, aby som si ľahla na druhú stranu k nemu. Ovinie si ruku okolo môjho pásu a položí si bradu na moju hlavu. „Stretneš sa s ňou?" vrátim sa k predmetu našej prvotnej diskusie a on si necháva niekoľko sekúnd na odpoveď.

„Áno. Lenže predtým to musím ešte povedať mame. Bolo by nespravodlivé, keby o tom nevedela. Dlžím jej to."

„Pôjdem s tebou, ak budeš chcieť," ponúknem sa a nahlas si zívnem. Je hlboká noc. A v jeho náručí na mňa prichádzajú driemoty.

„To by bolo skvelé," odpovie mi i on zívajúc a nevedno ako, ponáram sa do spánkovej ríše. S úsmevom na perách a s bubnujúcim srdcom, ktoré sa stále spamätáva.