S pohrebmi a smrťou je to vždy náročné, pretože vás naučia vnímať svet inými očami. Najmä v prípade, že sa jedná o osobu vám blízku, alebo blízku osobe, ktorá je blízka vám. Jeho mamu som videl len na fotke. Nikdy som ju nespoznal bližšie, ale cítim sa kvôli jej smrti akosi zvláštne. Dana to dosť vzalo. Ani sa mu nečudujem. Napriek všetkému to bola žena, ktorá mu darovala život.

Tým pádom som si aj ja zaspomínal na ženu, ktorá darovala život mne. Bol by som smutný, keby som sa dozvedel, že umrela? Bol by som schopný za ňou žialiť a vyroniť niekoľko sĺz? Preblesklo mi hlavou, ako by som sa asi cítil ja za podmienok, že by mi niekto oznámil správu o jej úmrtí. Dospel som k záveru, že si to neviem predstaviť.

Urobil som však niečo iracionálne, hlúpe a nerozvážne. Znovu som bol sledovať obrázok perfektnej rodinky. Sledoval som ich až domov a potom som jej v schránke nechal na seba kontakt.

Oľutoval som to hneď, ako sa za mnou pribuchli vchodové dvere, lenže kľúče od nich som nemal, a ak by som čakal na ďalšieho schádzajúceho obyvateľa tej bytovky, odmrzol by mi zadok a trúfam si povedať, že by na mňa niekto zavolal polišov, pretože by ma mali za akéhosi zlodeja či čo.

Namiesto toho, aby som si predstavil jej smrť, som si predstavil tú svoju. A ako mame vždy spomínam, že ľudí väčšinou na smrteľnej posteli ťažia kroky, ktoré pred ňou mali podniknúť. Nemám potuchy, či z toho niečo bude. Možnože sa neozve. Ja budem mať ale minimálne istotu, že som urobil všetko preto, aby boli moje otázky zodpovedané.

Je klamstvo, že od nej nič nechcem. Potrebujem poznať dôvod, prečo sa ma vzdala. Nech je akýkoľvek. Nemôže to byť horšie, ako táto nevedomosť. V hlave som si už aj tak vymyslel kadejaké scenáre, takže prinajmenšom po jej zverení by som si mohol odškrtnúť najtajnejšie políčko môjho života, ktoré ma niekoľko rokov máta.

Stojím vo svojej izbe, hnusný a formálny oblek zakvačený na dverách, a môj pohľad smeruje von oknom. Aj napriek tomu, že sa čochvíľa končí marec, vonku je stále dosť chladno a primŕza. Celkovo je to deň nanič. A keď si k nemu pripojím moju nevrlosť z pohrebov, najradšej by som sa ukryl pod perinu a nevykúkal by mi z nej ani ten nos.

Taký slabý byť nemôžem. Je dôležité, aby som sa premohol a podporil kamaráta. On to má v dnešný deň v porovnaní so mnou stonásobne náročnejšie. Nechcel by som byť v jeho koži. Moja pravá matka je Lýdia a nikdy som sa neopovážil myslieť na to, že by som bol nútený postaviť sa k jej hrobu.

Smrť patrí k životu. To sa zvykne hovorievať. A snáď ja mám väčší strach z tej ich, ako z tej svojej. Keď umriem ja, bude po všetkom. Ak by zo zemského povrchu zmizli ľudia, ktorých milujem, v mojej duši sa vytvorí prázdno. Ostane tu po nich diera. Nie som dostatočne silný na to, aby som sa s tým vyrovnal.

„Ešte nie si oblečený?" vyruší ma Júlia z môjho zahútania a veľmi správne spozoruje, že nie som pripravený. Odvrátim svoj pohľad uprený k oknu a upriem zrak k nej stojacej pri dverách. Zdá sa mi akosi bledá. Nie som sám, kto by sa týchto pietnych rozlúčiek najradšej vyvaroval.

„Stratil som pojem o čase. Respektíve to predlžujem, ako sa len dá, aby som sa do toho nemusel navliecť," myknem smerom k osirelému obleku, ktorý bol zakutraný niekde v perináku, našťastie pátracie schopnosti mojej mamy ho vysnorili tak či tak. Som nedospelý na to, aby som sa mohol navliecť do niečoho takého seriózneho. Pripadám si, akoby som sa hral na niekoho, kým ani zďaleka nie som.

„Tiež by som sa tomu najradšej vyhla," prizná sa mi a posadí sa na posteľ vedľa mňa. Ruku má spustenú voľne pri tele, preto tá moja nemá ani ten najmenší problém vyhľadať ju. Zdvihnem ju k svojim perám a vtisnem jej na chrbát bielej pokožky bozk.

„Budem tam pre teba," ubezpečím ju, aj keď práve ako morálna podpora nepôsobím.

„A ja tam budem pre teba," hlesne na oplátku a oprie si hlavu o moje plece. Sála z nej príjemné teplo. Moja pokožka je napnutá a vydúva sa ako nejaká drevená podlaha, keď na ňu vylejete príliš veľké množstvo vody.

Obzriem si jej nohy v telových silonkách a zisťujem, že má na sebe oblečené ženské šaty. Nepatria jej. Vyzerá v nich ako pravá dáma. Zvláštne, ako šaty dokážu zmeniť auru človeka. Na takúto serióznu Júliu nie som zvyknutý. Tie mamine šaty jej pridali pár rokov. Je krásna, ale tiež to nie je ona.

„Hlavne tam obaja musíme byť pre Dana. Pomôžeme mu prekonať to."

„Škoda, že som vás nepoznala... veď vieš," vyjadrí nepriamo, ale ja mám celkom dobrú predstavu o tom, na čo naráža.

„Stál by som pri tebe, Jules. Neviem, či by som zmiernil tvoju bolesť, ale nenechal by som ťa v tom samu."

„Veď ja viem. Bolo by pekné mať ťa vtedy pri sebe," odriekne šeptom, pohladí ma po pleci a presunie sa von do obývačky, aby mi dopriala súkromie na prípravu.

No nič. Tomu saku a neforemným nohaviciam, v ktorých moje nohy vyzerajú ako vyschnuté konáriky, sa nevyhnem. Moje dilemy s kúskom šatstva sú momentálne aj tak druhoradé.

*****

Cesta autom prebieha v absolútnej mĺkvosti. Nepamätám si, kedy naposledy Cehlárikovci vydržali pri spoločnom jazdení v jednom aute držať ústa zatvorené bez toho, že by komentovali somárov v autách pred nimi i za nimi, nepozorných chodcov, ktorí sa im neustále pletú do cesty, či sa nehádali kvôli tomu, ktorý z rodičov bude sedieť za volantom.

Bea síce mala mierne námietky proti tomu, že bude sedieť v strede, ale keďže som starší a ona je logicky z nás všetkých najmladšia, dala si povedať. Tiež nie je úplne v pohode. Má za sebou len jeden pohreb. Vlastne to aj ja. A dúfam, že na žiadny ďalší už nepôjdem.

Zastavujeme pri otvorenej čiernej oceľovej bráne, ktorou sme prechádzali pred Vianocami. Vtedy bolo všetko posiate bielou pokrývkou a nepôsobilo to tak - smutne. Nedá sa povedať, že by bol cintorín hrôzostrašné miesto, ako ho zvyknú opisovať v hororoch. Rozumiem ale, prečo si ho tí scenáristi do svojich diel vyberajú. Ten prvok strašidelnosti docielia pridaním pár efektov.

Mama sa tvári vážne, otec je do tváre zelený ako hruška, a Jules ma chytí za ruku hneď po tom, ako vysadneme z maminho auta. Tá prejde dozadu a z kufra vyberie smútočný veniec, ktorý jej otec ako správny džentleman preberie z ruky.

Drží ho v jednej ruke, zatiaľ čo tou druhou sa načahuje do vrecka na tesilových nohaviciach, v ktorých netrpezlivo niečo loví. Keď sa mu to nakoniec podarí, malá škatuľka mu dopadá okamžite na zem. „To nech ťa ani nenapadne!" mama sa zastará, pristúpi opätkom na čiernej lodičke papierovú škatuľku, ktorej obsah mi v tom momente dochádza.

Keď je otec nervózny, občas zhreší a fajčí. Je to zlozvyk, s ktorým bojuje, odkedy si na to dokážem spomenúť, a prestal s tým hlavne kvôli mne. Cigaretový dym mi škodí. A nielen ten. Väčšia skupinka ľudí znamená rúško na ústach. „A ty si nasaď toto," mama dá do pucu i mňa a jednorazové sterilné rúško mi vloží do dlane.

„Vážne si mi musela zničiť posledný balíček cigariet? Nefajčil by som pri ňom. Odstúpil by som sa od vás!" otec to nevydrží a vytmaví mame zlovestné zneškodnenie predmetu jeho zhrešenia.

„Ďakovať mi nemusíš. Naozaj nemáš za čo. A teraz tu nevystávajme a poďme," uzemní ho a bez prejavenia ľútosti si razí cestu ako nejaká vodkyňa posádky cez otvorený vchod, ktorý nám umožňuje vidieť pár siluet nahodených celých v čiernom.

„My dvaja asi počkáme na Dana," prehovorím, pretože ho v diaľke zatiaľ postávať nevidím. Vyťahujem krk ako žirafa, ale jeho postavu medzi toľkými neznámymi nespoznávam. Nedá sa však ani povedať, že sa tu nachádza obrovská masa ľudí. Je ich zhruba okolo desať.

„Dobre, potom nás nájdete," mama sa neprieči, otec pôsobí stále trochu rozladene a Bea na mňa škúli za to, že ju s nimi dvomi nechávame osamote. Hádže na mňa pohľady, ktorými mi dáva najavo, že mi to doma ešte vytmaví.

„Zvládneme to," povzbudím ju, keď zostaneme stáť pri vstupe sami dvaja, a svoje prsty držím stále pevne prepletené s tými jej. Kývne hlavou a mlčky postáva, až kým sa neobjaví aj Danove auto.

Vypnem motor, pootočím kľúčom a pozriem sa mimovoľne na Val, ktorá tichučko sedí vedľa mňa a usmeje sa. Položí ruku na vrch tej mojej, ktorú mám položenú na volante, a jemne ňou zatrasie. Musím povedať, že mi za posledné dni bola oporou. Nerozumiem, prečo som ju vždy ignoroval. Popravde som ju mal za obyčajnú naivku.

„Val, úprimne mi nejde do hlavy, prečo si tu. Pracujeme spolu už dva roky a ja som sa k tebe správal ako neprípustný kretén. Schválne som si ťa nevšímal a považoval som ťa za naivnú pipku," prezradím jej, pretože mi je zle z vlastnej povrchnosti. Možno som si sám na chybe, že som bol osamelý.

„Zdá sa ti toto ako vhodná doba na rozoberanie tvojho mizerného správania?" opýta sa prekvapene a na perách jej trilkuje dievčenský úsmev. Je pomerne zlatá. Je lepší človek ako ja.

„Iba ma to tak napadlo. Cítim sa zle, keď viem, že ty si ku mne takáto milá a ja som ťa využil," sypem si popol na hlavu a nedochádza mi, prečo by ma úmyselne sprevádzala až sem.

„Tak pozor, odkiaľ vieš, že som ja nevyužila teba?"

„A využila?"

„Páčiš sa mi a túžila som ťa dostať do postele. Bol si zraniteľný a mne sa to podarilo. Koniec príbehu. Dalo by sa to poňať aj ako obojstranne výhodná dohoda. Obaja sa v práve vyznáme. Žiaden z nás neurobil nič pod nátlakom. Neznásilnil si ma. Cítiš sa byť ty znásilnený?" prekvapí ma svojou priamočiarosťou a odopne si pásy.

„Nie," odpoviem jej a obaja to nechávame tak. Vzdychnem si a vystúpim. Je neskoro pomýšľať o úteku. Vyberiem smútočnú kyticu s ľaliami a mimovoľne sa zasmejem.

Raz jej priniesol kvety. Hovorila, že ľalie miluje, hoci ja som na ne mal úplne odlišný názor. Položila ich do vázy a prestrela ich na stôl. Vyzerala vážne tak šťastne, že si na ňu spomenul a obdaroval ju kyticou. Vždy, keď som prišiel domov zo školy, tá ich silná aróma mi vrazila do nosa ako prvá. Nehorázne smrdeli.

„Ahoj," pozdravia sa mi a z výrazu ich tváre usudzujem, že aj oni dvaja by stáli najradšej niekde úplne inde.

„Ahojte. Ďakujem, že ste prišli." Aj napriek bolesti cítim aj niečo iné. Nie som na to sám. Záleží im na mne. Stoja tu, hoci by mohli stáť na omnoho príjemnejšom mieste.

„Počkám na teba tam," povie mi Val a necháva ma s mojimi kamarátmi osamote. Matúš nadvihuje obočie a záludne si ma prezrie.

„Teraz nie," poprosím ho, pretože nemám náladu rozoberať môj podivuhodný vzťah s Val, s ktorou mi je príjemne, ale som si na sto percent istý tým, že ju nemilujem a ani nič tomu podobné.

Držia ma pod pazuchami, a aj keď kráčam ťažkopádne, akoby som mal okolo členkov stokilové závažia, z oboch strán mi dodávajú silu. Mama nepoznala príliš veľa ľudí. A tých, čo aj poznala, tak s tými preťala kontakt kvôli nemu. Poobzerám sa detailnejšie. Ten sviniar sa tu nezjavil.

Pre jej truhlu je už vykopaná diera. Z oblohy doliehajú prvé blesky a je jasné, že nepotrvá dlho, kým sa spustí silný lejak. Farár na ňu spomína v dobrom. Lebo vždy je to tak. O mŕtvych len v dobrom. Aj moje slová by mali byť srdcervúco dojemné. Napísal som si reč, aby som nemusel improvizovať. Rýchlo však zisťujem, že ju nikde nemám.

„Magdálena Némethová bola mojou matkou. Miloval som ju tak, ako každý syn miluje svoju mamu. Ale chcem, aby ste vedeli, že nebola perfektná a narobila kopu chýb, ktoré som si myslel, že jej nikdy neodpustím. Bola oddanou manželkou, čo bolo zrejme jej najväčším hriechom. Ešte nemala umrieť a je mi ľúto, že už nedostane šancu na lepší život. Dúfam, že jej duša aspoň našla pokoj. V tom byte ho nikdy nemala. Žiaden z nás nemal," narážam na našu rodinnú situáciu, o ktorej druhí nemali ani potuchy. Alebo skôr nechceli mať.

Až keď sa všetci rozídu v nadväznosti na obrovskú búrku a vetrisko, ktoré konáre stromov prehýba nad našimi hlavami, zbadám obďaleč sedieť zhrbeného chlapa, ktorý vo vyšúchaných rifliach skláňa hlavu nad zelenou fľaškou, z ktorej hrdla si odpíja veľkými dúškami.

„Ten bastard!" reagujem agresívne a razím si cestu dážď-nedážď, blato-neblato, priamo k nemu. Fučím a zatínam päste, pretože ma ovládla neprekonateľná zlosť a mám sto chutí mu ublížiť.

„Pekná to reč, Danielko. Tvoja mama z teba vychovala buzeranta. Vždy bola slabá, a tak aj dopadla," odfrkne so zhnusením a odpľuje smerom k mojim topánkam. Dážď naberá čoraz intenzívnejšiu hustotu.

„Ty si bol slabý. Už nebudeš mať komu ubližovať. Prišiel si o svojho otroka. Mohol by si umrieť aj dnes a nikto by si nespomenul."

„Tak ma zabi rovno teraz. Ukáž aspoň raz, že si chlap!" nabáda ma s ostrým zasyčaním a vtom si uvedomím, že tento chlap sa potopí sám. Nestojí mi za tú zlosť. Je po všetkom.

„Tú radosť ti neurobím. Len poriadne trp," prehlásim, a hoci za sebou počujem jeho vyrývačné pokriky, ktorými ma nabáda, aby som sa neudržal na uzde, so mnou ani nehne. Asi som konečne dostal svoj záver. Malo sa to skončiť takto. Život to tak chcel. Ja som voľný a mama tiež. Jeho údel je až do smrti žiť v tom väzení.