Prehadzujem sa v posteli a nedá sa mi zaspať. Je presne dvanásť. Tipujem, že Jules je rovnako ešte stále hore. Premohla ma dnes žiarlivosť. Z teoretického hľadiska viem, že by si ňu Dan nič nedovolil. Ale srdce je niekedy mocnejšie ako hlava. Nepopieram, že je to sebecké. Veď sa aj kvôli tomu cítim celkovo pod psa.

Je nesprávne robiť si nároky. Najmä vtedy, ak vám daný človek v prvom rade ani nepatrí. Čo s tým, keď si náhle zaumienite, že chcete, aby vám patril? Zničíte všetko, čo ste opatrne budovali, chvíľkovou nerozvážnosťou?

Postavím sa a zhlboka dýcham. Srdce v mojej hrudi si hrá vlastný adrenalínový koncert. Pri myšlienke, že sa nachádza za stenou, že nás delí len obyčajný múr a niekoľko metrov, sa jednoducho neubránim predstavám, aké by to mohlo byť.

Dychtivo otvorím dvere a načriem do obývačky. Je prázdna a tmavá. Svetlo jej dodáva iba jas z pouličných lámp cez škáry pomedzi zatiahnutých žalúzií. Prejdem pár krokov, nádych, výdych, a odvážim sa zaklopať. Jemne, spôsobom, ktorým by ma začula, ak sa jej nedarí tiež zaspať, ale ani by ju to nezobudilo v prípade, že už dávno sníva.

„Ahoj," pozdraví sa mi s úsmevom a privíta ma do svojej dočasnej izby v nočnej košeli siahajúcej po členky. Má na sebe vyšívané srdiečka a je jej azda aj trochu veľká, vlastne na nej doslovne pláva, ale ona aj napriek tomu pôsobí roztomilo.

„Zobudil som ťa?" overím si a nervózne sa pošúcham na brade. Na tej, na ktorej sa mi do dnešného dňa nepodarila vypestovať poriadna brada. Pokiaľ sa jedná o fúzy, mám tvár hebkejšiu, než ten detský zadoček.

„Čakala som na teba," nenáročky prezradí a srdce v mojej hrudi poskočí tou najsladšou melódiou. Je to ako orchester, ktorý svojimi vznešenými tónmi rozozvučal celú sálu.

„Nevedel som, či mám zaklopať. Ale nedarilo sa mi zaspať," vysvetľujem a nedokážem sa prinútiť do kroku. Šúcham sa na temene a hlúpo sa usmievam.

„Mne tiež nie. Zvykla som si na to, že sa pred spaním ešte rozprávame. Mám rada tvoj hlas," vychádzajú z nej slová úplne nenáročne a s mojím srdcom to teda robí poriadne divy.

Nikdy som si nemyslel, že môže biť až takouto intenzitou. Bol som naučený na svoju klasickú frekvenciu. Občas sa krivka odchýlila, aj to v období strachu, lenže potom zase klesla. Teraz mám dojem, že mi z tej hrude vyskočí a nalepí sa do jej hrude. Nie sú to prehnané fámy a metafory. Ľudia vážne pri tých správnych ľuďoch majú tie povestné motýle v bruchu.

„Tak to by sme asi nemali porušovať tradície. Pre vlastné zdravie a spánok," vysloví, a hoci sa aj snažím vyznieť sebavedomo, aj sám počujem, ako sa mi hlas trasie.

„To by bolo načase, aby si aj vstúpil, nie? Mala som mnoho príležitostí na to, aby som ťa pohrýzla," zavtipkuje a mne sa takáto Jules náramne páči. Je šťastnejšia. Odviazanejšia. Som nesmierne vďačný, že v sebe našla odvahu a zaklopala na naše dvere. Prišli by sme o toto. A to toto je príliš vzácne na to, aby sme to mohli stratiť.

„Jasné, stojím si o takejto neskorej hodine na vedení." Odlepím svoje nohy z podlahy a pár krokmi sa razom ocitám pri nej, kde sa nachádzame iba my dvaja. Je to ako nachádzať sa vo vlastnom kúsku sveta. Kdekoľvek sme s Jules iba sami dvaja, svet vôkol nás prestáva existovať.

„Mám za Dana radosť. Trápi ho, že svoju mamu opúšťa, v tomto mu rozumiem. Aj ja som sa sprvu cítila ako zradca. Ale robí to pre seba. Moja cvokárka hovorí, že občas nie je hanba byť sebeckí a myslieť na seba," vytiahne aj Daniela a ten pocit z poobedia sa znovu dostáva k slovu. Nemám nad ním kontrolu. Zjavuje sa svojvoľne.

„Koná správne. Ja mu to schvaľujem. Dal svojej matke na výber, nie je to tak, že by ju opustil a nezavolal ju so sebou."

„Môžem sa ťa niečo spýtať?" opýta sa najprv, či mi môže položiť otázku, a ja nemusím byť génius na to, aby som pochopil, že sa tá otázka nebude týkať príjemnej témy.

Navrhnem teda celkom nelogicky. „A čo keby sme sa zahrali hru na úprimnosť?"

Zvraští obočie a milo pokrčí nosom. „Tá spočíva v čom presne?"

Svoju otázku som oľutoval hneď, ako som ju položil. Nejde mi o to, aby som ju vystrašil tlačením do úprimných odpovedí na otázky, ktoré pre ňu nie sú komfortné. „Bol to hlúpy nápad, nechajme to tak," pokúšam sa z toho vykrútiť a pozerám do zeme.

Vyloží si nohy na posteľ, posadí sa do tureckého sedu a prekvapí ma svojou otvorenosťou. „Nie, keď si niečo začal, tak to dopovedz. V čom tá hra spočíva," povie s nástojčivým hlasom, ktorému ja sám nedokážem povedať nie.

Nastavím sa do rovnakej pozície, tým pádom teda sedíme oproti sebe a čelíme si pohľadmi. „Jeden z nás položí otázku a ten druhý na ňu musí úprimne odpovedať. To je pevne stanovená podmienka."

„Fajn, tak poďme na to," nevzpiera sa a bez uvažovaní súhlasí.

„To myslíš vážne?"

„Áno, ale chcem ísť ako prvá," stanoví si podmienku, a aj keď je v Beinej izbe pomerné prítmie, z tejto blízkosti dokážem rozpoznať, ako iskrivo jej žiaria oči. Nechcem sa na ňu prestať pozerať. Bojím sa, že by sa tento moment mohol vytratiť. Chcem tu v tejto izbe ostať s ňou naveky.

„Nech sa páči, moja pani," vyslovím urodzene a sledujem, ako sa po tom slove hanblivo zapýri. Je dievčenská. Má v sebe niečo ženské, ale zároveň mi pripomína plaché dievča, ktoré sa v prítomnosti muža správa nesmelo, pretože na pozornosť prichádzajúcu zo strany opačného pohlavia nie je zvyknutá.

„Dnes, keď si sa vrátil zo svojej prehliadky u doktora, pôsobil si namrzene. Stalo sa niečo, o čom si mi nepovedal?" položí mi presne tú otázku, ktorej som sa chcel stoj čo stoj vyvarovať, hoci som ju čakal od samotného začiatku. Tušil som, že to príde, a neuniklo jej to. Snáď som si aj podvedome želal zistiť, či si to všimla. To by značilo, že ma za ten čas už celkom slušne pozná.

„Bol som namrzený, ale skôr na seba."

„Prečo?" nejde jej do hlavy a túži počuť viac.

„Ja ti neviem, Jules. Pretože som cítil niečo, čo som nemal, a bolo mi kvôli tomu trápne."

„Čo presne to bolo?"

„Ach," vzdychnem si, rozpaky pribúdajú a ja nie som naučený na takéto druhy zverovaní. So ženami mám fakticky nulové skúsenosti. Mám už za sebou lekcie s uhorkami a prímerosami, ale zdá sa mi, že toto vyznie akosi trápnejšie. „Žiarlil som na vás. To je celé." Ukryjem si tvár do dlaní a cez medzery medzi nimi sa na ňu nenápadne pozerám. Hryzne si do pery a chvíľu uvažuje.

„Žiarlil? Na nás dvoch? Myslela som si, že chceš, aby sa z nás stali priatelia a vychádzali by sme spolu," povie rozpačito a nedochádza jej to. Som rád, že ohľadom týchto vecí nie som jediný, kto je neskúsený.

„Veď aj chcel. Prepáč, nedáva to veľmi zmysel. Ono - takto to dopadá, keď nežijeme v čiernobielom svete. Nič nie je len biele alebo čierne. Veci sa miešajú a komplikujú. Ale tvoje farby zbožňujem. Najmä dúhu tvojej mlčanlivosti." Usmejem sa na ňu a nezamýšľam sa, či trepem hlúposti.

„To som nepočula zatiaľ od nikoho. Vysvetli mi to."

„Pri druhých na mňa pôsobí mlčanlivosť ako niečo, čo musím prehlušiť svojimi nezmyslami. Je to ako vyrážka, ktorá ťa svrbí dovtedy, kým si ju nedoškriabeš do krvi. No pri tvojej viem, že búrka už prehrmela. Nemôžeš mať dúhu bez toho, že by najprv napršalo. A pokiaľ sme my dvaja dospeli k dúhe, musel sa spustiť poriadny lejak. Pretrpeli sme ho spoločne a teraz sa v pokoji môžeme kochať výhľadom na ten optický úkaz vznikajúci v atmosfére."

„Medzi mnou a Danom je len priateľstvo. Nemilujem ho, ak si narážal na to. Žartovali sme o tom, čo by sa mohlo nachádzať na našich náhrobných kameňoch," zverí sa mi.

„Cintoríny mi naháňajú hrôzu, ale kremácia je o to strašidelnejšia. V tej zemi po čase zhnijeme a obžerú nás červíky, prinajmenšom z nás však ostanú aspoň nejaké pozostatky. Pri spopolnení naším blízkym maximálne tak strčia do ruky urnu, a čo si budeme nahovárať, to je pomerne zvrátené. Uschovávať si niekoho pozostatky na poličke pri kvetináčoch."

„Takže si o tom premýšľal. O smrti..." nevysloví ako otázku, ale aj napriek tomu kývnem hlavou.

„Aj keby som nežil s touto chorobou, myslím, že na smrť každý z času na čas myslí. Nie je to tak, že by sa nás netýkala. Umrieme všetci. Neunikneme jej, ale prajeme si ju oddialiť."

„Chcel si oddialiť aj tú moju. Ja som zas veľmi chcela oddialiť tú maminu. Často som uvažovala nad tým, aké by to bolo, keby neumrela. A potom mi príde na um, že keď umrela, asi si už nepriala žiť. Keď som stála na tom balkóne, bilo sa vo mne mnoho emócií. Nebola som si istá tým, či si prajem viac žiť alebo umrieť," prizná sa a po obliečke na svojej perine kreslí vlnovky. Natiahnem sa k nej a zovriem jej ruky vo svojich dlaniach.

„Odpoveď je tu, Jules. Sedíš tu so mnou a si živá. Nevzdala si sa. Si odvážna a čelíš svetu."

„Pretože tomu svetu môžem čeliť spolu s tebou," pípne potichu a prepletie si so mnou prsty. Jej dotyk je teplý a príjemný. Spôsobuje mi zimomriavky a núti ma hľadieť na jej jemné obrysy pier.

„Chceš, aby som bol úprimný? To si nemyslím. Si dostatočne silná na to, aby si zvládla čokoľvek, Jules. Keby som videl to, čo ty, dávno by som sa zložil. Ja som slaboch. Donekonečna vyplakávam a omieľam svoju adopciu. Máš to vo všetkých ohľadoch náročnejšie."

„Odbočili sme od našej hry. Toto nie sú otázky," zarazí sa a neodpovie priamo. Akiste som ju svojou prílišnou otvorenosťou priniesol do úzkych.

„Čo si si o mne pomyslela vo chvíli, keď som ťa oslovil v obchode?"

„Že si bezočivý drzáň, ktorý mi znepríjemňuje život, a sledoval si ma."

„Tak to ti nezazlievam."

„Tvrdil si, že ti ostáva pár dní. Klamal si?"

„Áno, stopercentné znevažovanie týchto hadičiek. Potreboval som v tebe spôsobiť ľútosť, aby si zmenila názor. Sprvu som ti naozaj nedôveroval."

„Ani ja sama si niekedy nedôverujem."

„A spôsobil som ju? Bolo ti ma aspoň kúsoček ľúto?" Naznačím prstami odchýlku a pozorne na ňu upriamujem zrak.

„Nebola to ľútosť. Mala som strach, že ma vyzradíš otcovi."

„Takže ty tieto hadičky nevnímaš?"

„To je v poradí už druhá otázka. Ja som na rade," upozorní ma na moju zbrklosť a uhladí si neposlušný prameň vlasov za ucho. „Myslíš, že by k nášmu stretnutiu došlo tak či tak?"

„Ak tým mieriš na osud, tak asi nie. Neverím na tie spirituálne veci s predurčeným osudom. Verím však, že to tak jednoducho malo byť. Stretli sme sa náhodne a udalosť za udalosťou viedla k nášmu priateľstvu."

„Nesklamal si."

„Zopakujem teda svoju otázku - nevnímaš tieto hadičky?"

„Spočiatku som bola prílišne zahľadená na vlastné problémy, aby som vnímala tie tvoje. A pravdupovediac, nikdy som ťa bez tvojej prenosnej kyslíkovej bomby nevidela, takže mi ani nepríde čudná. Ja som mala predtým rada ustálenosť. Nikdy som si ťa nepredstavovala bez nich."

„Ďakujem, je len málo ľudí, ktorí tieto kyslíkové okuliare nevidia. Vrátane mňa samotného."

„Hovoríš, že si dnes žiarlil. Vtedy sme spolu tancovali a ja som pravdepodobne zle odhadla moment. Čítanie ľudí mi vôbec nejde. Nevyznám sa v ľudských emóciách a stále pracujem na tom, aby som pri svojom odhade netrafila vedľa. Myslela som si, že medzi nami dôjde k bozku. Iba sa mi to zdalo, alebo sme k tomu naozaj speli?" naberie v sebe odvahu spýtať sa otázku, na ktorú som sa ja naopak neodvážil.

Urputne rozmýšľam, čo jej odpoviem. Zmyslom tejto hry je úprimnosť. Vytiahli ju rodičia v dobe, keď ich manželstvo smerovalo k rozvodu. Nakoniec im aj pomohla stanoviť jednoznačný verdikt. „Nezdalo. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi som ťa túžil v tú noc pobozkať."

„Naozaj?" Oči sa jej rozžiaria nadšením a ja kašlem, že v rámci pravidiel by mala nasledovať moja otázka. „Počkať, tak potom, prečo si to neurobil?" pozastaví sa nad tým a klesne jej sánka.

„V týchto veciach nie som dobrý. Bál som sa, že ak to urýchlim, stratím ťa. Teraz si už súčasťou našej rodiny, Jules. Ak by som niečo vyviedol, doplatili by sme na to všetci."

„Nič by si tým nepokazil. Ja som na ten bozk čakala," povie a prižmúri očné viečka. Naozaj práve povedala to, čo som počul? Bol to krásny moment a ja som premárnil situáciu. Bea sa nemýli v tom, že som trkvas.