Obšmietam sa a upratujem imaginárne omrvinky zo svojho stola, pretože som nervózny. Pred dvomi dňami mi Bea navrhla, že by bol dobrý nápad, keby som Jules na Valentína niekam pozval. Okamžite som odpovedal nie. Druhý raz som odpovedal nie. A pravdaže, keďže je Bea neoblomná, hustila do mňa dovtedy, kým sa moje nie nezmenilo no tak fajn. Presvedčila ma svojím pevne stanoveným argumentom, v ktorom tvrdila, že na Valentína sa niekam nepozývajú iba priateľky. Pravdaže som mal obavy, že ma odmietne.

Dnes je štrnásteho. Ten deň, ktorý som nikdy neslávil, a absolútne som nevnímal, že sa nachádza v kalendári. Teda nie absolútne, pretože v čase manželstva našich rodičov sa tento preláskováný sviatok v našej rodine slávil. Otec pre Beu a mamu priniesol každoročne kyticu a bonboniéru v tvare srdca.

Som z toho nesvoj. Nikdy som so žiadnym dievčaťom nebol na večeri. Nevnímam to ako rande. Ani Jules by nechcela, aby som to vnímal ako rande. Jedná sa len o priateľskú večeru, i keď si nie som istý tým, či to splní nejaký účel. Doparoma, veď Jules spomínala, že do seba jedlo nedostane.

Pri stole vždy niečo zobne a všimol som si, že sústa sa postupne zväčšujú, ale neviem, nakoľko je večera v dvojici v prítomnosti cudzích ľudí vhodná. Nechcem jej navodiť rozpaky. Želám si, aby sa cítila príjemne a dnešný večer si užila. Máme dokonca aj rezerváciu v reštaurácii, ktorá by sa z hľadiska snobov aj dala nazvať nóbl.

Bea ju vzala niekam von. Povedala mi, aby som jej dôveroval, čo automaticky spustilo spínač v mojej hlave, aby som jej nedôveroval vôbec, pretože si znovu zmyslela nejaké huncútstvo. Strachujem sa tu ako nejaký rodič. Pendlujem z jedného kúta do druhého a kontrolujem si mobil. Som zvedavý, ako dnešný deň dopadne.

Býva s nami už niekoľko týždňov. Zvykol som si na ňu a nesmierne by mi chýbala, keby sa teraz vzala a povedala mi, že je načase pohnúť sa ďalej. Páči sa mi, že je len o jednu izbu ďalej. Môžem ju vidieť kedykoľvek sa mi zachce. A to si vážim. Pretože momentálne je to kedykoľvek bezmála neustále.

Zapôsobilo na mňa, ako sa ma zastala pred tou ženou. Som jej zaviazaný. Akoby mi tým dala najavo, že aj jej záleží na mne. Priateľstvo s ňou mi v mnohom otvorilo oči. Naša trojčlenná partia je vzácna. Našli sme sa nenáročky. Jeden okamih viedol k tomu druhému a následne k tretiemu. Neviem, či s tým má niečo dočinenia osud. Viem len to, že sa v ich spoločnosti cítim šťastný a užívam si tento svoj život plnými dúškami.

Občas sa pristihnem myslieť na tú ženu. A ako sa asi cíti, keď už teraz vie, že syn, ktorého sa vzdala, je dospelý človek a žije ďalej aj bez nej. Napadne mi, či na to zabudla. Ale potom si vybavím jej tvár. Čiastočne zmätená, ale nebola v totálnej nevedomosti. Rýchlo si to pospájala a priradila si ma k dobe spred dvadsiatich dvoch rokov.

Tá časť môjho života je neuzavretá kapitola. A z nejakého dôvodu ma potešilo, že som sa jej pripomenul. Možno som len chcel vrátiť úder. Som si vedomý svojej zatrpknutosti voči nej, ktorá sa však pri pohľade na Lýdiu vo mne stráca. Na jednu stranu som aj rád, že sa ma zriekla. Inak by som nepoznal túto svoju rodinu. Neviem si predstaviť svoj život, v ktorom by nefigurovali.

Ťahám si nitku na vyťahanom sivom tričku a kým sa stačím uvedomiť, vytvorí sa v ňom diera taká veľká, že by sa mi do nej zmestila aj celá moja päsť. Správam sa nemožne. Posadím sa a vyhrniem hore rolety, aby som mal lepší výhľad na prázdne sídlisko. Je krátko pred štvrtou. Aj mama by sa čoskoro mala vrátiť. Večeru máme naplánovanú na pol šiestu. Z tohto hľadiska máme teda ešte dosť času.

„Sme doma!" zakričí Bea nadšene, a to ešte ani poriadne nie sú vo vnútri. Do všetkého ide na sto percent a jej nasadenie je pre mňa niekedy záhadou. Máme to v rodine.

„No konečne!" zvolám s obrovskou úľavou a ihneď im bežím v ústrety. Jules si vyzlieka bundu a s dvomi papierovými taškami vchádza cez dvere do kuchyne. Na perách majú obe potmehúdsky úsmev, Jules však zahanbene sklopí zrak do zeme a hryzne si do pery.

Udivene pozorujem Bein spokojný úškľabok a s nadvihnutým obočím ju nútim k vysvetleniu. „Vy dvaja sa choďte pripraviť!" nakáže nám so zdvihnutým ukazovákom a veliteľským tónom.

„Načo? Odchádzame až o nejakú hodinu a pol," pokrčím plecami a nechápavo ju spochybňujem.

„Vlastne máš pravdu. Ty už lepšie aj tak vyzerať nebudeš. Ale ty, Lia, prosím, choď. Neviem sa už dočkať, kedy ťa uvidím," sprdne ma ako nejakého sopliaka a odtlačí Jules do jej izby so sprisahaneckým pohľadom. Zapýri sa, ale nenamieta. Zavrie za sebou dvere a v priestore kuchyne ostávame sedieť s mojou podarenou sestrou len sami dvaja.

„Čo si si zase vymyslela? A hlavne, dotlačila si do toho Jules pod nátlakom?" odhaľujem jej nekalé praktiky, pretože moja sestra je niekedy aj sebec, a v určitých situáciách dokáže byť ošemetná, hoci sú jej úmysly dobré. V konečnom dôsledku si ani jeden z nás v tomto nemá čo vyčítať, pretože obaja to dokážeme pekne prepísknuť.

„Nič sa ty neboj a hneď o mne nepomýšľaj v najhoršom! S Liou sme sa dneska pekne zabavili. Aj ona na chvíľu potrebuje od teba vypadnúť," vysvetľuje mi s afektom a ja vážne netuším, či sa mám tešiť alebo sa báť.

Ďalších pár minút ubehne zničujúco pomaly a ja mám dojem, že je v tej izbe zavretá už nekonečne dlho. Strácam trpezlivosť a každú chvíľu vzhliadam hore ku hodinám, zatiaľ čo Bea sa len uškŕňa a zavesí sa mi na plecia. A o pár sekúnd mizne vo dverách aj ona, čiže moju nervozitu ešte väčšmi vystupňujú.

Keď z tej izby konečne vyjde, normálne ani nedýcham. Hľadím na ňu ako pajác s vypúlenými očami a usmievam sa. Jej krása mi neunikla. Považujem ju za nádhernú, avšak teraz mi nepríde presne na um, od akého času mi Jules pripadá ako to najnádhernejšie dievča na zemeguli. Je hanblivá a ja som tiež. Prajem si hovoriť jej, že je krásna, no vždy ma zastaví myšlienka, že si asi nepraje počuť to z mojich úst.

Stojí pri dverách, nohy má nesmelo vyvrátené do vnútornej strany, a uhýba mi pohľadom. Je to po prvý raz, čo ju vidím v šatách. V tom veľkom nadrozmernom oblečení sa jej telo stráca, ale tieto šaty zvýrazňujú jej útlosť. Má takmer rovnaký pás ako moja dvanásťročná sestra.

Šaty sú jemné, s dlhými rukávmi, štrikované a hodiace sa k ešte stále pretrvávajúcej zime. Siahajú jej do výšky kolien a padnú jej ako uliate. Neodstávajú na žiadnom mieste, dokonale jej kopírujú ženské krivky a... Naozaj moje oči spočinuli na jej prsiach? Odvrátim sa na stranu a dúfam, že mi do líc nevystúpila červeň, i keď tomu príliš veľkú šancu nedávam.

Má rozpustené vlasy s dvomi zapletenými vrkočmi, ktoré jej zjemňujú rysy tváre. Vysoko vystúpené čelo sa mi zdá okázalé a jej drobný nos ma núti strácať balans v nohách. Nie je odvážne tvrdiť, že je pre mňa najkrajšou. Asi by som to takto nemal cítiť. Ale srdce si v tejto chvíli robí presne to, čo sa mu zachce. Racionalita sa do toho nezapletie.

„No tak? Čo tam stojíš ako taký tĺk? Nevyzerá Lia nádherne?" z môjho obdivovania ma do reality prináša krutý sestrin hlas, kvôli ktorému zavládne v kuchyni hrobové ticho. Je mi tak trochu trápne, že som si ju obzeral. Nedokázal som si pomôcť.

„Takéto oblečenie sa mi nehodí. Vravela som ti, že to nie je dobrý nápad," prehovorí a tvári sa neisto. Moje mlčanie ju prinútilo myslieť si, že jej to nepristane. Bea má pravdu, ja som trkvas.

„Nezmysel!" vyvediem ju z omylu a Bea sa zachichoce. „Veľmi ti to pristane," odkašlem si a poviem už o čosi tichšie, azda ale vyzniem rovnako roztržito.

„Si naozaj krásna, Lia. Máš nádhernú postavu, si jedna z mála, ktorá by si mohla na seba obliecť aj vrece a vyzerala by v tom úžasne," moja sestra ju zahŕňa komplimentmi, a v tejto chvíli mi je jasné, že by som ju nemohol mať radšej. Jules potrebuje počuť takéto pekné veci. Zaslúži si počuť ich.

„Áno, presne tak, si úplne nádherná!" pridám sa k nej a súhlasne prikyvujem hlavou ako ten panáčik na strune, ktorý dokáže robiť len jeden pohyb. Bea sa znovu chechce, a než stihne niekto povedať ešte niečo, vo dverách sa zjavuje mama s otcom.

„Ahoj, miláčik. Krásneho Valentína prajem," otec sa pozdraví a rovno zamieri k Bei, ktorú pobozká na líce a vloží jej do ruky bonboniéru a ružu. To isté zopakuje aj s mamou a napokon sa pristaví aj pri Jules, ktorú sa ale na líce pobozkať neodváži. Vďakabohu, že to neurobil.

„Vidíš to, Mati, ber si príklad z ocka. Každý rok na nás nezabúda a uctí si nás," zrúbe ma za moju neslušnosť sestra a moji rodičia si jej podpichovanie náramne užívajú.

„Buď rada, že takému otravnému človeku niekto niečo priniesol. Idem sa pripraviť a potom odchádzame!" zavelím a zvrtnem sa na päte s cieľom schladiť sa vo svojej izbe. Formálne oblečenie je asi nutnosťou. Tak to ten jeden večer vydržím.

*****

Cesta taxíkom bola akosi trápna. Sedeli sme na zadnom sedadle, obaja na svojich stranách okien a hľadeli von na míňajúce sa domy či stromy. Uvážil som, že je taká mĺkva kvôli tomu, že sa v aute nachádzame s cudzím človekom, a radšej som do nej nerýpal.

Teraz sa nachádzame pri okrúhlom stole s bielym prestretím a príborom. Miestnosť je vyzdobená červenými ružami a draho vyzerajúcimi svietnikmi. Čašník v čiernej veste a bielej košeli nám priniesol jedálny lístok, ktorý si práve obaja čítame. Nie sme vo svojej koži. Musím sa priznať, že ani ja nie som zvyknutý chodiť do spoločnosti. Predovšetkým najmä kvôli tým pohľadom, ktoré prichádzajú od druhých.

„Nemusel si ma brať do takej drahej reštaurácie," preberie iniciatívu a zaklapne lístok v elegantnom obale pripomínajúcom koženku.

„Ale chcel som. Evidentne sa na to na tento sviatok má robiť."

„Nemyslela som si, že si typ človeka, ktorý robí to, čo sa má robiť," napodobní môj hlas a prstami napodobní vo vzduchu úvodzovky. Stoly vedľa nás sú zatiaľ prázdne. Sedíme dosť ďaleko od vstupu. Výhodou je však to, že sa nachádzame blízko pri okne.

„Je hlúpe, že som ťa sem pozval?"

„To nie. Je to od tebe pekné. Ja len nie som na tento druh vecí. Pripadám si, ako keby som sem nepatrila," zverí sa mi s dojmami, ktoré zažívam aj ja. Väčšinou sú stoly obsadené mladými a zaľúbenými pármi, ktorí si hrkútajú a nahlas sa smejú. Sú vyobliekaní a umelí.

„Tak to sme potom dvaja. Toto nie je môj štýl."

„Prečo si ma sem teda pozval?"

„Aby som zapôsobil? Neviem. Vo filmoch sa to tak robí. A miesto, na ktoré by som ťa rád vzal, nie je také katalógové."

„Hej, lebo ani život nie je katalógový. Bola by som radšej, keby si ma vzal na to miesto."

„Si si istá? Tu je aspoň teplo," overím si.

„Áno, som."

„Obleč sa a ideme. Tieto reštaurácie nie sú pre nás," odfrknem nadnesene a povýšenecky, prevlečiem si cez ruky rukávy svojej páperovej bundy, ktorá sa ale že vôbec nehodí k týmto elegantným čiernym nohaviciam a košeli, a s jednoduchým dovidenia sa obaja poberieme k východu. Čašník sa zatvári začudovane, ale netrvá to dlho, pretože sa zakrátko vráti k lešteniu priehľadného pohára na stopke.

Po vyjdení nás ovalí chladivý februárový vzduch, Jules si pritiahne svoj šál pevnejšie ku krku, a z vrecka na nadrozmernej kaki bunde vytiahne červenú čapicu, ktorú na nej zbožňujem. Voľne zvesené ruky sa mimovoľne naťahujú k tým jej, a keď nájdu jej prsty, neotáľam s tým a pevnejšie ich zovriem vo svojej dlani.

Vediem ju prázdnou uličkou cez zamrznutý chodník, ktorý sa o takomto čase vplyvom mrazivých teplôt pod našimi nohami kĺže. Oporu obaja nachádzame vo svojich rukách. Asi by som sa pri náznaku pádu hodil na zem ako prvý, aby ona mohla dopadnúť na mňa.

Dôveruje mi a nepýta sa na to, kam ideme. Kráčame opatrne a v tichosti. Blížime sa k detskému parku. Asi nie som dostatočne dospelý na to, aby som večeral v nóbl reštaurácii s distingvovaným prestieraním.

„Tadá!" zahlásim a rozpažím víťazoslávne rukami pri hojdačkách z pneumatiky natrených nazeleno. Neotáľa, nepotrebuje, aby som ju prehováral, jednoducho sa usadí a kmitá nohami.

Napodobním ju. Nechávam sa unášať slobodou a príjemným pocitom, že sme na svete jediní. Ja a Jules navždy. Vždy spolu. Len my dvaja.

Z ničoho nič sa postavím a natiahnem k nej svoju ruku. Mám chuť tancovať. Chcem si užiť tento večer a na druhý deň sa nezamýšľať nad tým, čo som mohol urobiť inak. Ani niečo ľutovať. Prijme moju predloženú ruku, vykročí smerom ku mne a spolu sa monotónne kmitáme z jednej strany do druhej. Držím ju za pás, vnímam jej blízkosť, jej teplý dych, ktorým mi zátylok zaplavuje horúčavou, a naraz mám chuť urobiť ešte niečo šialenejšie.