Ten istý nechutný obrázok každé ráno. Telo môjho otca vyvaleného na zemi vo vlastnej šťave, inak povedané aj ako zvratky a fyziologické tekutiny, ktoré nestihol vylúčiť do záchodovej misy. Kam sa na neho hrabe civilizovanosť. On má svoju zaužívanú rutinu, ktorá sa opakuje už neviem koľko rokov. Stále rozmýšľam, kedy sa to takto pokašľalo.

Kvôli predchádzajúcim rokom si pamätám len matne na to, akým otcom zvykol bývať. Ak aj bol prinajmenšom priemerný, ja mám živo v pamäti len všetky tie momenty, pre ktoré to pomenovanie otec navždy stratil. Pravdupovediac by mi aj bolo jedno, keby sa z tohto svojho tradičného spánku pri dverách vedúcich do ich spálne už nikdy neprebral. Nebolo by mi to ľúto.

Aj nenávisť sa rodí. Lásku k rodičom získavate pomerne automaticky, pretože v prípade, že vás neprenechajú do starostlivosti niekoho druhého, čo by bolo v mojom prípade neuveriteľne vítaným rozhodnutím, vyrastáte s nimi v jednej domácnosti, a prvé slová, náznaky nehy a lásky prichádzajú z ich strany. Tým pádom máte dosť skreslený pohľad a obľúbite si ich tak nejako za pochodu.

Nespomínam si na to, aké bolo mať rád vlastného otca. Aké bolo cítiť k nemu rešpekt a vzhliadať k nemu. Dnešná troska vyvaľujúca sa na zemi, prekypujúca odpudivým zápachom s mastnými vlasmi, sa mi totižto zhnusila. Najviac sa obávam toho, že skončím ako on.

Občasne sa vo mne zrodí agresia. Alebo tá potreba kontroly, ktorou si chcem snáď dokázať, že nie som slaboch a padavka, za ktorú ma považuje on. Aj ja viem byť nekompromisný a zákerný. Otázne je, ako zákerný musím byť, kým sa vyrovnám jeho úrovni. Čo ak som to zdedil po ňom?

Desím sa myšlienky, že by sa zo mňa stal taký človek. A bojím sa, že to nebudem schopný zastaviť. Aj zo mňa bude rovnaký bezohľadný kretén, ktorý svojím sebeckým správaním ubližuje všetkým naokolo a vysáva z nich posledné zvyšky chute na život. Vždy si opakujem, že sa nesmiem prestať ovládať. Pri každom rozčúlení rátať do desať a opakovať si neustále, že stojím na tenkom ľade.

Ten sa podo mnou môže každú chvíľu prepadnúť, ak si nedám pozor a nebudem opatrný. Jeden prešľap a zrútim sa do presne tej istej priepasti, v ktorej sa nachádza aj táto ľudská chrápajúca zgerba. Je v zúboženom stave. Leží doleznačky a ten hlasitý chrapot, ktorým by vzbudil aj mŕtvolu, signalizuje, že nanešťastie sa ani v dnešný deň naše utrpenie neskončí. Bohužiaľ ešte stále dýcha.

Prekročím ho a skontrolujem mamu sediacu v kuchyni. O niekoľko minút tu začne tradičné rošambó. Prebudí sa, ledva sa dotacká do kúpeľne, a medzitým bude trieskať všetkým, čo sa mu pripletie do cesty. Ten jav bude sprevádzaný hlasnými nadávkami a vyčítaním, že sa o neho matka nepostarala, a počastuje ju tými najrozmanitejšími vulgarizmami.

Ona, samozrejme, bude krotko mlčať, pobeží k nemu a pomôže mu prezliecť sa. Nachystá mu čisté oblečenie, pomôže mu umyť sa, a potom mu prichystá bohaté raňajky, ako by celú noc tvrdo makal v práci a zaslúži si dosýta sa najesť. Bude sa tváriť, že sa nič nestalo. Akoby sa tá scéna ani neodohrala.

Sedí zadumane a pozerá sa von oknom. Pôsobí tak vyčerpane. Mám z nej pocit, že sa každú chvíľu rozpadne na samotný sypký prach. Je strhaná, doudieraná a vychudnutá. Seba ukráti o všetko jedlo na úkor neho. Vyvára mu a nonstop sa okolo neho obšmieta, a jemu to aj tak nevyhovuje. Niečo sa jej musí uznať. Keby sa vyhlasovala cena za najoddanejšiu manželku, s prehľadom by vyhrala prvé miesto.

Nejde mi do hlavy, prečo sa tak krvopotne drží tej úlohy manželky. Nikdy mi nedokáže podať dostačujúci dôvod toho, prečo ho neopustí. Vždy sú to len akési omáčky a nejaké útržky, s ktorými mi brnká na nervy, pretože znie úplne ako nejaká ohraná platňa. Asi som tú oddanosť získal od nej. Veď ja ju mám aj napriek tomu všetkému stále rád.

„Rozmyslela si si to?" vyslovím priamočiaro a pritom sa snažím šepkať. Ešte nie som pripravený počuť jeho bľačanie.

„Danko, prestaň s tým. Už som ti to vysvetľovala," odbije ma stroho a v rukách prekladá a uhládza obrus položený na stole.

„Ale ty si mi predsa nevysvetlila nič. To, čím sa neustále ohrádzaš, nie je žiadne vysvetlenie. Len tvoje bludy."

„Pripravím ti raňajky. Dáš si vajíčka?" Postaví sa od stola a prejde k plynovému sporáku, pričom sa pretvaruje, že moje slová nepočula. Vždy mení tému tak, ako sa jej zachce, aby sa vyhla priamej odpovede. Hrá sa na nevedomú a nachádza sa v akomsi delíriu. Inak si takéto správanie nedokážem odôvodniť.

„Nedám si vajíčka. Chcem, aby si mi odpovedala. Prečo mu to trpíš?" nenechám sa odbiť a tlačím na ňu. Už ma štve.

„Keď budeš mať raz toľko rokov ako ja a oženíš sa, pochopíš to. Si primladý, aby si tomu mohol rozumieť," ohradí sa svojím vekom a mne mimoriadne zdvihne adrenalín. Čo má vek spoločné s tým, že sa necháva dobrovoľne trýzniť niekým, kto jej sľuboval pred oltárom lásku a zaobchádzanie s rešpektom? Niektorí ľudia sa asi vyžívajú v násilí. A začínam mať taký dojem, že práve k týmto ľuďom sa radí aj moja matka.

„Nepleť sem vek. S tým tvoje choré lipnutie na tom podradnom chlapovi nesúvisí. Jedno tvoje súhlasné áno by znamenalo, že sme obaja voľní. Vyslobodila by si mňa aj seba. Ty ale slobodu nechceš. Dávam ti šancu na útek, ty sa mi otáčaš chrbtom a odmietaš. Nemali by matky v prvom rade chrániť svoje deti? Nemal by som ti byť prvoradý?" prejavím sa zraniteľne, pretože ma to ťaží. Je mi hrozne, keď viem, že nie som podstatný ani pre jedného zo svojich rodičov.

Premýšľam o tom, ako by môj život vyzeral, keby som nevyrastal s nimi dvomi. Bol by som šťastnejší? Aj v detskom domove by sa mi vodilo lepšie, ako v tomto pekle. To, že sa vás rodičia nezbavia hneď po narodení, nemusí nevyhnutne znamenať, že sú pripravení sa o vás postarať. Asi sú len príliš hrdí, aby sami pred sebou priznali, že ani dieťa ich stroskotajúci vzťah nezachráni.

„Robím to pre teba. Máme tu aspoň strechu nad hlavou. Kam by sme šli? Tvoja výplata by nás neuživila," húta si svoje vymyslené báchorky, ktoré naozaj nemajú ani hlavu ani pätu.

„Moja výplata nás živí už dávno. Čo to nevidíš? Som jediný, kto do tejto poondiatej rodiny prináša peniaze!" zvýšim hlas a ona sa strhne od ľaku. Chrapot z chodby naberie intenzívnejšiu hladinu a pripomína zvuk motorovej píly. Neudržal som sa na uzde, pretože tie jej nezmysly ma rozčuľujú. Nahovára si rozprávky. Nežije v realite. Neviem, či len predstiera, alebo sa skutočne pomiatla a žije v dobe, kedy to ako tak fungovalo.

„Pripravím ti tvoje obľúbené raňajky. Praženicu s dobre prepečenou slaninkou a zeleninou," nereaguje na moje slová a opäť si húta to svoje. Zvrtne sa ku chladničke, odkiaľ si vyberie dva stredne veľké vajíčka, a prichystá si panvicu s olejom. Praženica nie je moja obľúbená. Už takmer päť rokov ju nejem, pretože esteticky mi pripomína mazľavý sliz alebo aj tie nosné tekutiny, ktoré vylučujeme počas chrípky nadmerným fúkaním.

Nevie o mne vcelku nič. Možno ma poznala pred piatimi rokmi, ale ja už nie som tým istým človekom. Zmenil som sa a ona zabudla dávať pozor. Alebo možno ani ten pozor dávať nechcela. Žijem v jednej domácnosti s cudzími ľuďmi. Rád by som sa jej vyrozprával. Svoje priznanie dusím v sebe, pretože viem, že ona ho ani nechce počuť.

Postavím sa a objímem ju. Príde mi jej ľúto. Ľutujem seba i ju. Asi by som ju za to nemal viniť. Ani ona nikoho nemá. Sedí zavretá v tomto byte a celú svoju energiu venuje tomu, aby z nej bola ukážková manželka. Obskakuje ho poslušne. Nepapuľuje a na nič sa nesťažuje. Nemôže za to. Je neskoro chcieť od nej viac. V prvom rade by musela chcieť sa zmeniť. Ona si žije v realite, v ktorej je pre ňu takýto život normálny. Nech je to už z akéhokoľvek dôvodu.

Objímem ju zozadu a položím si hlavu na jej plece. Som od nej o hlavu vyšší. Už dávno som ju takto neobjal. Hneval som sa na ňu. Z istého uhla pohľadu som na ňu stále naštvaný. Ale je predsa moja matka. Aj keď sa ma nikdy nezastala, znášala údery aj za mňa. Znáša ich doteraz. Ten chlap váľajúci sa po zemi vedie vojnu s celým svetom. A my dvaja sme tie dva terče, ktoré si to odnášajú za celý svet.

Pobozkám ju na líce a pohladím nežne po útlych pleciach. Stráca sa mi pred očami. Je vyziabnutá na kosť. Zaujato láme škrupinku vajíčka o bočnú stranu umelohmotnej misky a potom ich prelieva do prázdneho pohára. Na sporáku sa jej už smaží slanina s cibuľou, ktorá za sebou zanecháva pomerne lákavú arómu.

Nechám ju v jej svete. Vezmem si kľúče, oblečiem kabát, a keďže je sobota, mal by som ísť do nejakej kaviarne, vziať si so sebou aj laptop a predstierať, že som nehorázne zaneprázdnený svojou prácou, ktorú musím odovzdať do pondelku. Tak väčšinou trávim svoje víkendy, aby som nemusel tie dva voľné dni stráviť tu s nimi. Pre iných predstavuje víkend slobodu, pre mňa je to doslovné utrpenie.

Mám však lepší nápad. Matúš mi napísal, že Júlia ostáva na pár dní u nich doma. Pôjdem sa na nich pozrieť. A tentoraz im nevtrhnem do bytu nepozvane. Sám mi napísal, aby som prišiel. I keď nie som presvedčený o tom, či ma Júlia chce vidieť. Nie je mojím najväčším fanúšikom, to mi neuniklo.

Je smutné a zároveň satisfakčné pozerať sa na neho. Pôsobí tak úboho. Áno, šlo to s ním dolu vodou po tom, ako dostal padáka vo svojej práci. Ako kamionista už pre nich viac nebol potrebný. Zložil sa, začal piť a neunúval sa hľadať si novú prácu. Žili sme z úspor, ktoré mama šetrila na vkladnú knižku pre mňa, neskôr z jeho dávok a mojich brigád.

Vysokú a internát mi zaplatila starká. Videla, že sa trápime a chcela nám pomôcť. Vždy mi verila a tvrdila, že to dotiahnem ďaleko. Zrútil sa mi svet, keď som o ňu prišiel. Asi aj mamu to celkom vzalo. Po jej smrti už prestala dbať na všetko. A ja som ostal sám. Bez jej podpory som sa cítil osirelo.

Zatvorím za sebou dvere a vydýchnem úľavou. Keď som tam, zviera mi hrudník. Nedokážem sa poriadne nadýchnuť. Je tu zdrcujúce a únavné zároveň. Volím si schody. Okolo Júliiných dverí prejdem so zvláštnym pocitom a mykne mnou, keď sa za pár sekúnd rozletia a vyjde z nich jej otec. Rýchlo kráčam pred ním, aby sme nemuseli chodiť po schodoch vedľa seba.

Zamračil sa a niečo si zašomral. Nenávidí ma ďalší človek. Zbieram ich ako nejaké body v hre. Dalo by sa teda povedať, že v niečom vyhrávam. Keby mol môj život online hra, mal by som tých bodov neúrekom. Obdivujem Júliu, že to urobila. Odvážila sa odísť. A na to treba sakramentsky veľa odvahy.

Rýchlou chôdzou, ba až behom, brázdim schody po dvoch a ponáhľam sa k vchodovým dverám. Celý upachtený ich otváram a bežím ďalej, až kým si nie som istý tým, že jej otec ma už nemôže dobehnúť. Som zbabelý, ale nechcem mu to znovu vysvetľovať. Nepodieľal som sa na Júliinom úteku. V prípade, že by ma však o to požiadala, pomohol by som jej milerád.

*****

„Takže z vás dvoch sú teraz vlastne spolubývajúci. Pekne," komentujem očividné a pohodlne sa rozložím v kresle položenom oproti sedačke, na ktorej sedia oni dvaja. Som prvýkrát na návšteve u neho doma. Kamaráti ma k sebe často nepozývali.

„Len na pár dní," namietne obratne a zapýri sa.

„Alebo aj na viac. Nemáš sa kde ponáhľať, Lia," vmieša sa do diskusie jeho mladšia sestra a posadí na opierku kresla, v ktorom sedím. Keď som vošiel, nebola vo vnútri, takže sa okamžite pozdravíme naším vymysleným pozdravom s rukami. Chytiť, sklopiť, položiť druhú ruku na vrch a urobiť dramatický oblúk s rozprášením imaginárneho zlatého prachu.

„Je mi ľúto, že som ti obsadila posteľ."

„Keby sa jednalo o Matúša, nechala by som ho spať na zemi, ale tebe som prenechala svoju posteľ s radosťou. Netráp sa."

„Hej!" napajedí sa a zamračí.

„Hovorím len pravdu," mykne plecom laxne a netvári sa ani trochu previnilo.

„Nerada vás ruším, ale ty, mladá dáma, máš v pondelok veľkú písomku zo slovenčiny, takže sa okamžite padaj učiť, a ja potrebujem nakúpiť. Kto z vás troch sa na to podujme?" vyruší našu krátku debatu Matúšova mama a v ruke drží zdrap papiera, ktorý má takmer celý zaplnený.

„Pôjdeme všetci, čo poviete?" ponúknem sa aj za nich a chopím sa iniciatívy. Som tu len pár minút a tento byt mi príde viac domovom, ako kedy ten môj vlastný.

„Súhlasíš, Jules?" overí si u nej a ona letkom súhlasí. „Okej."

„To nie je fér, oni pôjdu nakupovať, a ja musím trčať tu!" rumádzga Bea a na znak svojho vzdoru trucovito dupne nohou.

„Neboj, prinesiem ti lízanku," podpichne ju Matúš a rozstrapatí jej rukou vlasy. Je zvláštne byť súčasťou takejto uvoľnej atmosféry. Úkosom sa zahľadím na Júliu a síce nedokážem čítať myšlienky, tak nejako z jej tváre odčítam, že myslí na to isté.