Netuším, kde sa vo mne vzala odvaha vysloviť to priamo pred ním a priamo jemu. Bol to taký impulz podnietený rozhovorom, ktorý som viedla s Matúšom. Kvôli nemu som v sebe našla tú potrebnú dávku sily na to, aby som svojmu otcovi konečne povedala to, čo ma tak nekonečne dlho sužuje a gniavi všetky moje rozumne uvažujúce bunky v mozgu.

Stojí so smutným pohľadom, mám taký dojem, že sa mu do očí tisnú slzy, ktoré však zaručene nedovolí, aby sa predrali pred týmito ľuďmi von na povrch. Keď tak nad tým uvažujem, neplakal ani na maminom pohrebe. Jasné, že bol smutný. Neusmieval sa. Od toho dňa bolo len veľmi málo príležitostí, kedy bolo možné vidieť jeho úsmev.

Okrem smútku zazriem aj sklamanie a zlosť. Nepohne sa, stojí asi štyri metre odo mňa, ale jeho pohľad mi neunikne. Prepicháva ma ním a dáva mi najavo, že takýto podraz by odo mňa nečakal. Cítim sa previnilo. Ponížila som ho pred týmito ľuďmi. Riešim náš spor pred nimi. Dá sa to vlastne nazvať sporom? Nikdy sme sa nepohádali.

Viem, že inak by som to nezvládla. Ak by som ostala nečinne zavretá za múrmi toho prázdneho a mŕtveho bytu, nikdy by som v sebe nenabrala dostatok guráže a bola by som doživotným väzňom. Aj môj názor je dôležitý. Zvládnem to. Mám Matúša. Aj keby som to chcela vzdať, on mi v tom zabráni. Je mojou oporou. Teraz to už viem.

„To sú nezmysly, Julka. Nikdy si mi neoponovala. Nie si vzdorovité dieťa. Vráť sa domov, o všetkom sa porozprávame a vysvetlíme si to. Ty vieš, že ja by som ti neublížil. Si moja jediná dcéra," presviedča ma s tou nehou a vľúdnym hlasom, ktorým sa mu v minulosti darilo dosiahnuť u mňa svoje. Presadil si svoj názor neustále. Ja som si to neuvedomovala. Považovala som za správne počúvať ho na slovo. Je zvláštne, že teraz mi to pripadá falošné a neverím mu to.

„Nikam nejdem. Chcem ostať tu. Ak mi to dovolíte, samozrejme. Mohla by som tu na pár dní ostať, Lýdia?" oslovím ju, pretože som si vedomá toho, že by bolo nesprávne nanútiť sa do ich bytu bez povolenia.

„Isteže, Julka. Dvere máš u nás otvorené," nenecháva si vôbec žiadny čas, aby o svojej odpovedi pouvažovala, a bez otáľaní ma prijme pod svoju strechu.

Dojíma ma ich dobrosrdečnosť. O ľude som mala pomerne nakrivenú mienku. Odsúdila som automaticky všetkých. Prestala som veriť na ľudstvo, ak sa to vlastne dá. Myslela som si, že spolu s mamou som prišla v ten deň o svoj život aj ja. Niečo vo mne vyhaslo. Každým dňom som sa cítila viac mŕtvo a meravo. Zabudla som na to, že človek môže aj pomáhať. Že nemusí byť nevyhnutne za odmeraného zloducha.

„Lýdia, vy ste sa mali držať bokom. Miešaš sa do vecí mojej rodiny. Nemáš právo votrieť sa medzi mňa a moju dcéru," obviní aj ju a mne to príde strašne ľúto. Za môj útek si to odnášajú aj tí, ktorí s tým nemajú nič spoločné. Ani jeden z nich ma do ničoho netlačil.

„Nepleť do toho Matúša a jeho mamu. Oni za nič nemôžu. Sama som za nimi prišla a votrela sa im do ich domova. Prišla som, pretože som to ja sama chcela, rozumieš, oci?" zdôrazním s novonájdenou stabilitou a dávkou odhodlania, ktoré mi dáva jasné signály, aby som týchto dvoch nevinných ľudí ochránila pred nespravodlivým hnevom a obviňovaním zo strany môjho otca.

„Ale prečo? Vysvetli mi to, pretože ja tomu nerozumiem! Staral som sa o teba najlepšie, ako som dokázal. Prijal som ťa takú, aká si. Teraz sa mi ešte aj ty otáčaš chrbtom? To nestačí, že ma na tvoju výchovu nechala tvoja matka samého?" zloží sa, a skôr ako hnev už v jeho hlase odznieva len niekoľkoročná frustrácia z nevyrovnania sa s jej smrťou. Pre oboch to bola rana pod pás. Otec nesmútil a teraz už aj viem prečo. Bál sa o mňa. Dával si pozor, aby som jeho smútok a slzy nezazrela.

„Ty chceš, aby som svoj život strávila zavretá v našom byte, aby sa mi nič nestalo. Ale tak sa žiť nedá. To nie je život. Chránenie sa voči vonkajšiemu zlu neznamená, že sa vyhnem tomu vnútornému. Mohol by si ma zavrieť aj do veže, aj tak by mi to nepomohlo utiecť pred sebou. Ak sa mám začleniť naspäť do spoločnosti, potom musím začať niekde inde. Bez toho, aby mi niekto dennodenne pripomínal, že som slabá a nemám šancu to zvládnuť. Potrebujem len, aby mi niekto veril. A Matúš mi verí, oci. Kvôli tomu to musím aspoň skúsiť," hovorím priamo od srdca a mimovoľne ho chytím za ruku, ktorú mi podporne stisne, čím mi dáva aj najavo, že pri mne stojí.

„Milan, asi je to pre teba ťažké pochopiť z dôvodu, že v Júlii vidíš stále malé dievčatko, o ktoré si sa musel starať, pretože inak by vo svete neprežila. Sme v prvom rade rodičmi a vždy budeme cítiť potrebu chrániť svoje deti, no na druhú stranu si aj musíme uvedomiť, kedy viac našu starostlivosť nepotrebujú, pretože je prehnaná. Niekedy ich je treba nechať ísť si vlastnou cestou. Nebráň Júlii, dôveruj jej v tom, že naozaj vie, čo robí. Sama som matka a nebudem popierať, občas je náročné spoľahnúť sa na úsudok svojich detí, avšak sú dospelí, a raz tak či tak odídu a osamostatnia sa. Dúfajme," toto posledné slovo vysloví s pohľadom upreným k Matúšovi s prefíkaným úsmevom, čo je zrejme znovu akási ich forma doberania. On na ňu reflexívne zaškúli a silnejšie zovrie vo svojej dlani moju ruku. Akoby som po každom jeho sebamenšom náznaku dotyku mala v sebe viac energie.

„Toto ti neodpustím, Julka. Si úplne rovnaká, ako tvoja matka. Preto aj dopadla tak, ako dopadla," zaraz na ňu hrubo zaútočí a vo mne sa rozprúdia všetky jedy. Vie, čo presne má povedať, aby ma vyviedol z rovnováhy. Vytušil, ako má zatlačiť na pílu, a siahol na jedno z najcitlivejších miest, na ktorom sa mi rana aj naďalej hojí. To bude tým, že mi nikdy nedovolil, aby sa úplne vyliečila. Špŕtal do nej neustále a jatril a dráždil mi ju, aby ma neprestávala bolieť.

„To by už aj stačilo. Prosím, odíď, Milan. Teraz sa všetci potrebujeme upokojiť. S horúcou hlavou nič nevyriešiš a iba si navzájom ublížite," zastará sa Lýdia, ktorá je pripravená robiť medzi nami rozhodcu. Jej hlas je zmierlivý. S dostatkom trpezlivosti a bez zreteľnej známky rozčúlenia či otrávenosti. Obdivujem ju, že má s nami toľko strpenia. Na jej mieste by nás ostatní už dávno poslali niekam do čerta. Riešime tu v ich byte svoje rozbroje.

„Je to vážne to, čo chceš? Naozaj si praješ zostať s týmito ľuďmi, ktorí o tebe nič nevedia a nepoznajú tvoje výkyvy v náladách, rozladenosť a skraty, pri ktorých vyznieš ako šialenec?" zasiahne ma ďalšou tvrdou urážkou, ktorou akoby si nechával pootvorené zadné vrátka. Triumfálne vytiahol moje úzkostné stavy a psychickú nerovnováhu, aby nakoniec vzišiel ako víťaz.

„Keby ste svoju dcéru milovali tak, ako to tu demonštrujete, tie slová by ste z úst nevypustili. Je smutné, že ste klesli až tak hlboko iba kvôli tomu, že nie je po vašom. Vaša dcéra je úžasná a výnimočná, je obrovská škoda, že to nevidíte," zasiahne aj on a mne sa to z nejakého dôvodu páči. Zastal sa ma. A povedal, že som výnimočná. Žiadny chlapec o mne ešte nikdy nič také pekné nepovedal. Matúš sa navyše ani nesnaží. Je takýto skvelý nenáročne.

„Maj sa, oci," zmôžem sa iba na pozdrav. V očiach ma nebezpečne pália nežiaduce slzy a ľútosť, že ma pred vlastným otcom musia chrániť cudzí ľudia.

Prečo povedal všetky tie hnusné veci? Ublížila som mu a on na oplátku ublížil mne. Aby sa vyrovnali karty. Asi je to prirodzený ľudský reflex. Vždy musíme vyrovnávať účty. Byť si kvit. Na rozdiel od neho ja som to neurobila náročky. Nebolo to mierené ako útok proti nemu.

Ušla som kvôli sebe. Som unavená. Tak nesmierne unavená z toho večného utekania. Je to ako byť na rýchlostných pretekoch bez toho, že nepoznáte, kde sa nachádza cieľová páska. Ustavične prechádzate okolo štartovej čiary a pozeráte sa všade možne, no cieľ neprichádza. Po každom ubehnutom kolečku je vám azdaže vzdialenejší. A vy sa unavíte. Ste zmorení do špiku kostí, ovláda vás beznádej a celý váš svet sa vám rúti pred vlastnými očami. Vy nerobíte nič iné, len sa pozeráte, ako všetko umiera a láme sa na milión márnivých kúskov. A nie je vo vašich silách zastaviť to.

Ja tú hlúpu kontrolu potrebujem! Vyslovene po nej prahnem. Už ma viac nebaví byť za túto trosku, ktorú som zo seba nechala urobiť. Zlenivela som a nechala otca, nech mi dovolí rozplynúť sa do tej letargie. Trestala som sa tým. My dvaja sme mamu nechali umrieť, bolo len správne, že si budeme kvit a ja umriem tiež.

Sadneme si naspäť do obývačky, Matúš stále silno stíska moju ruku v tej svojej, a síce zvuky z chodby oznamujú, že môj otec je ešte tu, ja sa pokúšam nevšímať si to. Vyčistiť si hlavu a odosobniť sa od tej scény, ktorej som bola pred malou chvíľou centrom pozornosti. Ranil ma. Po neviem koľký raz som si pripustila jeho dobre myslené slová k telu. Ale už viac nie.

„Je to nahovno, ale o pár dní to bude dobré. Vyrieši sa to," hlesne mi do ucha a usmeje sa na mňa. Má milý a prívetivý úsmev. Taký, ktorý je nákazlivý. Taký, ktorý dokáže aj takého pesimistu a blázna, ako som ja, prinútiť veriť na lepšie zajtrajšky.

*****

Ležím v posteli jeho sestry. Je ružová, dievčenská, žiarivá a osobitá. Hneď ako som do nej vstúpila, povedala som si, že táto izba by nemohla patriť niekomu inému. Zariadila si ju podľa seba. Nie je taká zatuchnutá a nevýrazná ako tá moja. Z mojej nekričí nič. Snáď len to, že som sa v nej takmer zabila. Vyzerá ako miesto, kam položíte niekoho za trest.

Pozerám sa do stropu, obzerám si tapetu s veľkými ružovými kvetmi a okvetnými lístkami, ktorá sa rozprestiera po celej protiľahlej stene s policami a študentským stolíkom s poukladanými knihami. Okolo postele má svetelnú reťaz, čiže aj keď je svetlo zhasnuté, aj tak tu nepanuje úplná ponurá tma. Svieti takým tým príjemným teplým ružovkastým odtieňom, vďaka ktorému to pre mňa nepredstavuje rušivý element.

Uložili ma do jej izby a ona spí v spálni ich mamy. Ten pocit viny z narušenia ich súkromia ma stále neopustil. Usalašila som sa do postele cudzieho dievčaťa a obývam jej izbu, v ktorej by mala po správnosti spať ona. Sú ku mne až príliš dobrí. Nie som si istá tým, či si takéto pekné zaobchádzanie zaslúžim.

K tomu všetkému sa mi nedarí zaspať. To ale novinkou nie je. Moje problémy so spánkom nesúvisia so zmenou prostredia. Aj vo vlastnej posteli som dosť často nedokázala zažmúriť oka. Aj keď je spánok to najkrajšie, čo sa mne osobne môže prihodiť.

Mám na sebe Lýdiine pyžamo. Je mi veľké, aj keď som šnúrku stiahla až na samotný doraz. Nemám sa na čo sťažovať. Nezobrala som si so sebou ani svoje oblečenie. Tiež však ani nepatrím k tým, ktorí by k svojim veciam nadväzovali špeciálne putá. S výnimkou štrikovanej červenej čapice. Tú obnosenú bundu mám po otcovi. Čižmy už ani neviem, kto mi daroval. Kompletne som zanevrela na svoj výzor.

Vytiahnem nohy spod pokrývky a bosými chodidlami si ich položím na drevenú podlahu, ktorá trochu chladí. Zívnem si a poškriabem sa na zátylku. Digitálne biele hodinky na nočnom stolíku vedľa jej postele ukazujú, že je desať minút pred odbitím polnoci. O chvíľu sa začína nový deň.

Prejdem pár krokov a nachýlim dvere na niekoľko centimetrov. Som tu iba hosťom, asi by nebolo slušné, keby som len tak pobehovala po ich prázdnom byte. Samozrejme, že by som nechcela nič ukradnúť, ale zrejme by sa to nikomu nepáčilo. Vždy si musím pripomínať, že nemôžem hocikedy robiť hneď to, čo si zmyslím.

„Ani ty nevieš zaspať?" šepkajúc ma prekvapí Matúš stojaci pri potvorených dverách so strapatými vlasmi, ktoré mu stoja na všetky strany. Nenápadne sa pousmejem a potrasiem hlavou. „Na to zaberá rozprávanie. Môžem?" Pretlačí sa cez dvere a obzerá sa po priestore, akoby tu aj on stál po prvý raz v živote.

„Je to tvoj byt. Môžeš chodiť kam len chceš."

„Je zvláštne vidieť ťa v sestrinej izbe a v maminej pyžame," prezrie si ma a mne razom nabehnú na kožu zimomriavky. Je navlečený iba v kraťasoch a vyťahanom tričku.

„Aj teba je zvláštne vidieť v tvojom pyžame."

„Už si ma videla aj v župane. Pre teba môj výzor nie je novinka." Mávne rukou a posadí sa na kraj postele. Potľapká miesto pri sebe a ja ho počúvnem.

„Vieš, čo je pre mňa život? Táto fáza. Keď je noc a ty sa snažíš všemožne zaspať, ale nejde to. Prehadzuješ sa zo strany na stranu, počítaš ovečky a modlíš sa, aby si sa už konečne dostal do tej spánkovej zóny. Je to nekonečné trápenie, kým sa dostaneš k zaslúženému spánku, ktoré je ako vykúpením. Ako keby odmena za to dlhočízné bdenie. Ak nemáš, samozrejme, nočné mory, v spánku sa nič nedeje. Nevieš o sebe. Tvoje telo odpočíva a ty si pôžitkársky hovieš v tej ničote."

„Takže pre teba je život nespavosť?"

„Presne tak."

„Postarám sa o to, aby si tú nespavosť viacej nezažívala. Žiadne bdenie a prehadzovanie. Tá fáza sa dá zažiť aj záživnejšie. Uvidíš," vysloví tajnostkársky a jeho ruka opäť vyhľadáva tú moju. Nič nehovorím. Jednoducho si s ním prepletiem prsty a bdiem.