Asi to bol hlúpy nápad. Sedím na ich sedačke, jeho sestra po mne pokukuje a prívetivo sa usmieva, zatiaľ čo jeho mama mi predkladá na stôl pohár s vodou a nič nehovorí. Pravdaže ju moja nečakaná návšteva prekvapila. Veď ani ja sama som ju nečakala. Zrodila sa vo mne potreba byť blízko pri ňom. Neuvažovala som. Keď sa predo mnou otvorili tie dvere, bežala som schodmi, prechádzala sa a potom ma nohy zaviedli sem.

„Ja," ozvem sa do toho trápneho ticha, kedy nikto nič nehovorí, a svoj hlas nespoznávam. Bolo to také tiché, no napriek tomu obe spozornejú a pozorne ma počúvajú. Nič som si nepripravila. Sama neviem, čo im mám k svojmu príchodu povedať. „Prepáčte mi, že som sem prišla bez pozvania. Nezdržím sa. Chcela som iba...," zajakávam sa a vety sa mi nedajú správne formulovať. Videla som ich už, ale v porovnaní s Matúšom sú pre mňa stále cudzinci.

„Julka, zlatko, nelám si s tým hlavu. Veľmi rady ťa opäť vidíme. Povedz nám, ako sa máš? Deje sa niečo?" srdečne ma privíta a posadí sa do kresla stojaceho vedľa sedačky. Predtým ale ešte donesie na stôl menšie pohostenie a mne príde ľúto, že si kvôli mne robí takéto starosti. Pri zmienke o tom, či sa niečo deje, úplne stuhnem a zachváti ma skľučujúca úzkosť. Mohlo mi napadnúť, že sa ma na to budú pýtať. Nemám chuť vysvetľovať.

„Iba som trochu potrebovala vypadnúť. Prejsť sa po čerstvom vzduchu," rozhodnem sa ísť cestou polopravdy, avšak dôvod tej potreby dostať sa na ten vzduch neprezradím.

„Dobre si urobila. Som rada, že ste si s Matúšom takí blízki. Má ťa rád," podporne sa na mňa usmeje a stisne ma za rameno. Je pre mňa náročné stotožniť sa s tým, čo vyšlo z jej úst. Vždy bolo pre mňa ťažké uveriť tomu, že by ma mohol mať niekto rád.

„Aj viac, ako len rád. Matúš odpadne, keď ťa tu uvidí! Je do teba úplný blázon!" vyprskne nadnesene jeho sestra a vyškiera sa od ucha k uchu. Odkiaľ má to dievča toľko energie? Ja nemám ani zlomok z toho.

„Beáta Cehláriková, jedz a čuš!" upozorní ju Matúšova mama a ospravedlňujúco ku mne vzhliadne. Má ten jej pohľad znamenať, že jej dcéra si zo mňa robí žarty? Občas mi to nejde. Rozoznať, kedy si zo mňa človek robí posmech a vyžíva sa v tom, že ja mám otrasný odhad. Niekedy je pre mňa náročné čítať emócie druhých. Dosť často sa totižto zamotávam v tých vlastných.

„Asi by som už mala ísť. Nechcem vás ďalej vyrušovať," ďalej to nenaťahujem, pretože Matúš nie je doma a má iný program. Pravdepodobne už na mňa dávno zabudol. Dúfala som, že nie, ale koniec koncov tomu tak bolo od nepamäti. Skutoční priatelia nie sú reálni. Zabudnú na vás a nájdu si druhých. Je odvážne namýšľať si, že nie sme nahraditeľní.

„Kam by si išla? Matúš je na ceste. Čoskoro sa vráti. Bol by smutný, keby si odišla a ani ho nepozdravila," zastaví ma a prehovára ma sadnúť si naspäť. Sedela som kŕčovito z mnohých dôvodov.

Vlastne vôbec nechcem odísť, pretože vtedy by som bola donútená podať vysvetlenie aj otcovi. Napísala som mu, že som odišla na pár hodín prečistiť si hlavu. Nedalo sa to tam vydržať. To miesto už pre mňa nie je bezpečné. Ani po niekoľkých hodinách od odchodu necítim, že sa tam chcem vrátiť.

„Prišla som neohlásene. Nemuseli ste mu volať. Ak má program..."

„Matúš a program? Dobrý vtip. Šiel ťa hľadať, pretože má proste rád hrdinské činy," zamieša sa do diskusie opäť jeho mladšia sestra a ja mám znovu problém pochopiť, či si zo mňa strieľa alebo to myslí vážne. Hľadať?

„Zľakol sa. Môj syn je taký, že potrebuje byť užitočný. Nemôžem sa na neho ani hnevať, pretože som rovnaká. Nevydržal by sedieť na mieste, tak si zaumienil, že ťa nájde," opisuje mi ho a mne prídu na um jeho slová o biologickej matke. Keby mi to nepovedal, v živote by ma nenapadlo, že táto žena nie jeho skutočná matka. Správa sa k nemu ako k svojmu vlastnému. Aj o ňom rozpráva ako o svojom synovi.

„Dopredu ťa upozorňujem na to, že Matúš je častokrát prehnane dramatický, ale inak je to skvelý chlapec a v porovnaní s ostatnými truľami, on je iba polovičný truľko," iniciatívu preberie nazad mladšia sestra, ktorá ako keby mi svojho brata teraz dohadzovala. Alebo som iba ako tradične úplne vedľa.

Odmlčím sa, pretože si nie som istá tým, čo by som k tomu mala ďalej dodať. Ako tak už Matúša poznám a v hĺbke svojej stratenej duše veľmi dobre viem, že je jedným z tých najlepších ľudí, s akými som sa vo svojom živote stretla. To je dôvod toho, prečo som sa odvážila zaklopať na jeho dvere.

Odrazu zavládne v obývačke hrobové ticho, ktoré prehlušuje televízor pripevnený na stene. Je dosť široký a zaberá takmer polku steny. Hľadím do zeme, ale neujde mi, ako si ma jeho sestra zase premeriava. Všíma si na mne všetko. Príde mi to, akoby ma doslovne skenovala svojím pohľadom a pomaličky prichádzala na to, prečo som ich dnes navštívila.

Hryziem si do vnútornej strany líca, vykrúcam ústa a vo chvíli, keď vo dverách zaštrngocú kľúče a tie sa roztvoria, všetko zo mňa opadne. Je to ako nájsť priateľskú tvár v dave miliónov cudzích a neznámych ľudí. Presne ten druh komfortu, ktorý pociťujete v čase, keď začínate cítiť samotný pokraj zúfalstva a už neveríte, že by mohlo prísť vyslobodenie. Tá úľava sa rozlieva v mojom vnútri a rozpúšťa nervové uzly, ktoré boli zamotané jeden do druhého.

„Som doma!" zvolá oficiálne a vo dverách obývačky na malý moment zastane a stojí ako obarený. Narýchlo sa spamätáva a urobí nejakú grimasu, po ktorej jeho mama prevráti očami a niečo si pre seba zašomre.

„To všetci vidíme. Zatiaľ nie sme slepí," odbije ho jeho sestra a vyplazí mu jazyk. Som tu len pár minút, ale všetko sa tu zdá iné. Neporovnateľné s tým, čo sa deje u nás. Je to takéto u každej rodiny? V našom byte si pripadám tak, že stojím na mínovom poli. Jeden chybný krok a nič po mne nezostane.

„Ahoj, Jules, je mi ľúto, že si tu musela trčať s týmito trápnymi ľuďmi. Prijmi moje hlboké ospravedlnenie," pozdraví sa mi a naše oči sa na pár sekúnd stretnú vo zvláštnom pohľade. Nepozorovane sa pristihnem usmievať sa.

„Najtrápnejší človek si v tejto domácnosti s obrovskou dominanciou práve ty, milý braček. Máš dokonca aj diplom a prvú cenu. Neviem teda, o čo ti ide," doberá si ho a hodí po ňom vankúš. Som ako na inej planéte. Zrejme iba žartujú. Podpichujú sa. Nemyslia to vážne.

„Bea, my dve zbehneme nakúpiť na večeru," vyzve ju ich mama a sama sa postaví. „No tak, ber bundu a ideme."

„Mne sa nechce. Dobre sa mi sedí," namieta a bradu si zaujato podloží rukami. Pripomína mi to tie dievčatá z filmov, ktoré sa zasnene pozerajú na svoje obľúbené romantické postavy a predstavujú si, že sú na ich mieste.

„Hádam nechceš zlenivieť a pribrať! Trochu pohybu ti neuškodí. Rezkom sa obliekaj!" nakáže jej neúprosne a ona sa už potom nevzpiera. Čudné, ako rýchlo sa stiahla do úzadia, niečo si medzi sebou šepkali. K mojim ušiam to ale nedoľahlo.

Matúš si obuje svoje domáce papuče, posadí sa vedľa mňa na sedačku a úkosom sa na mňa pozrie. Netrvá to dlho, pretože zakrátko si naberie za hrsť slaných praclíkov, zakloní hlavu a hádže si ich ako žonglérske loptičky do svojich úst. Periférne vidím, že ani jeden mu nespadne a všetky končia v jeho žalúdku.

„Hneváš sa, že som za tebou prišla?" nenápadne zahlásim, keď je čistý vzduch a jeho mama so sestrou zmizli z dohľadu. Nezniesla by som, ak by sa na mňa hneval. Najmä by na to mal právo po tých slovách, ktoré mu nepochybne Daniel zreferoval.

„Jules, nie. Nie, nehnevám. Chýbala si mi. Bál som sa o teba. A áno, bol som ťa hľadať. Myslel som si, že stojíš na balkóne," vyjde z neho priznanie za priznaním a mňa tento jeho prístup takpovediac už ani nezaskočí. Patrí k nemu. O ľuďoch toho veľa povedať neviem. Ale Matúša by som pár slovami dokázala opísať. To je u mňa niečo nemysliteľné. Znamená to, že som si ho vpustila do svojho zvráteného života. A to sa tiež nemusí vždy vyplatiť. Teda jemu.

„Som časovaná bomba, ktorá spôsobuje záchvaty paniky. Nebolo by najsprávnejšie, keby som ti dala pokoj? Mal by si o starosť menej."

„Chcem asi milión vecí. Ale ani jednou z nich nie je, aby si mi dala pokoj. Je to úplný opak. Chcem, aby si mi nikdy nedala pokoj. Všetko bude záležať od teba. Ty rozhodni."

„Som tu. Prišla som za tebou, pretože sa všetko zdá šialene komplikované. Každú chvíľu čakám, že svet vôkol mňa vybuchne do vzduchu."

„Jules, povedz mi, prosím, čo sa stalo. Rád si ťa vypočujem. Som tu pre teba. Vždy a navždy, jasné?" usmerní ma a prstom mi prejde po brade. Strasie ma. Nie kvôli tomu, že by mi to bolo nepríjemné. Jeho dotyk na mojej pokožke mi spôsobí zimomriavky, ale tentoraz to nie je zhnusenie. Neprekážalo mi, že sa ma dotkol.

„Ja som ušla. Našla som kľúče a napísala som otcovi, že sa idem vyvetrať. V tom byte a za tými stenami som sa išla zblázniť. Zachovala som sa neposlušne, ale ubíjalo ma ostávať tam zavretá."

„Tvoj otec ťa zavrel vo vašom byte?" zopakuje po mne nechápavo a odváži sa zaceliť medzeru medzi našimi sediacimi telami. Objíme ma okolo ramien a skláňa sa hlavou ku mne.

„Nie, nemyslím tým, že som bola zavretá. On ma nezavrel. Strážil ma. Aby som si neublížila, vieš? Aby nikto iný nesmel ublížiť mne," opravujem sa a opäť raz sa zamocem pri svojom vysvetľovaní a spôsobím v tom väčší chaos. „Som chorá a ľudia ma kvôli tomu často využívajú. Mala by som si držať odstup aj od teba."

„Bola by si šťastná, keby si si odo mňa držala odstup?" prejaví sa zraniteľne a letmo mi svojím prstom znovu prejde po brade, aby docielil rovnakú úroveň očí.

„Nie nebola," inštinktívne mu odpoviem bez spätného premýšľania.

„Nedovoľ mne, tvojmu otcovi a ani nikomu inému, aby ti hovoril, čo máš robiť, Júlia. Nie si hlúpa, rozhoduješ sa sama za seba. Prepáč, ale tvoj otec nemá právo zamkýnať ťa vo vašom byte a nahovárať ti takéto hlúposti. Nemôže ťa odstrihnúť od vonkajšieho sveta. Ty nie si žiadna krehká bábika. Cítiš sa tak krehko a neodolne kvôli tomu, že tvoj otec ťa priamo alebo nepriamo vyslovene núti cítiť sa tak. Aj ty máš dojem, že musíš byť zavretá?"

Dáva mi priestor na vyjadrenie. Obávam sa však toho, že ja žiadne vyjadrenie nemám. „Celý môj systém je založený na nejakom domino efekte. Niekto urobí menší ťukanec, ledva sa tej kocky dotkne, a ono to spustí masívnu lavínu. Príval, ktorý je sprevádzaný jediným letmým dotykom, no má fatálne následky. Možno naozaj neviem, aké to je fungovať v normálnom svete."

„To sa dozvieš jedine tak, že tomu dáš šancu. Nepočúvaj to, čo ti o tebe tvrdia druhí. Otec ani tvoja cvokárka nie sú tebou. Nenechaj sa nimi ovládať, Jules. Mne záleží na tom, aby si sa mala dobre. A som si istý, že ty sa môžeš mať dobre," presviedča ma s vľúdnym výrazom a ja vážne cítim, že svoje slová myslí úprimne. Všimla som si, že má svoju ruku stále položenú jemne okolo mojich pliec. Nie je to neprirodzené. Mám strach z toho, že mi to neprekáža.

„Prečo si takýto? Nechápem to. V mojom živote boli ľudia, ktorí sa vytratili a odišli. Viac sa nevrátili. Otec je jediný, ktorý z tých všetkých zotrval a nevzdal to. Prejavovala som mu vďačnosť. Stará sa o mňa. Mal to so mnou ťažké, ale vždy našiel silu, aby pokračoval," zdôverím sa mu so svojimi skúsenosťami, pre ktoré už neverím, že ma ľudia nesklamú.

„Nikto ti nedáva lásku s úmyslom, aby od teba dostal niečo na oplátku. Potom to nie je láska, ale sebeckosť. Keď niekoho miluješ, želáš si len, aby sa mal dobre. Bol šťastný. Kdekoľvek a s kýmkoľvek. Nepýtaš od neho percentuálne úroky a istiny, na koľko ho tá láska k tebe vyšla. Je nesprávne cítiť sa byť voči niekomu zaviazaný z hľadiska toho, že ťa má rád."

„Mala som kamarátov. Nebolo ich veľa, ale podstatné je, že som nebola úplný samotár, nie?" rečnícky položím otázku a on len žmurkne očami. Rozumie a čaká, že mám toho na srdci viacej. „To leto po maminej smrti bolo strašné. Pripadala som si osamelá a zabudnutá. Razom som sa stala prachom zabudnutou spomienkou. Okrem pár otázok zo slušnosti neprišiel nikto. Nemala som nikoho. Len otca. Predstierala som, že sa ma to nedotklo. Moje popieranie žiaľu vyvrcholilo tým, že som ho viac neuniesla a podrezala som si žily. Myslíš, že sa niekto z tých takzvaných kamarátok ráčil ukázať? Písali mi podporné správy na sociálnych sieťach, ale keď bolo skutočne potrebné ma podporiť, vykašľali sa na mňa."

„Ja by som prišiel, Jules. Nič by som ti nepísal. Sadol by som si k tvojej posteli a povedal ti, že tu budem vždy pre teba. Ja ťa neopustím. A nebudem ani nič pýtať naspäť. Jednoducho ťa mám rád. Bez akýchkoľvek nárokov či požiadaviek," odhodlane vysloví a znie to presvedčivo.

„Nesľubuj niečo, čo nemôžeš splniť, Matúš. Časom zunujem aj teba."

„Nie som niekto, kto porušuje svoje sľuby. Ľudia nie sú zabudnuteľní, to len ostatní si to uľahčia tým, že si nájdu nových ľudí. Ja už hľadať nemusím. Našiel som ťa. Doslovne. Navzájom sa chápeme a rozumieme si. Rozumiem, si skeptická, nebudem ťa presviedčať o opaku, dosvedčím ti svoje slová pravými činmi. Priateľstvá sú na celý život."

Opriem si hlavu o jeho plece. Mimovoľne mi skĺzne k jeho ramenu, ktorými sme sa doposiaľ nepovšimnuto dotkýnali. Matúš by bol ďalším kusom na viac. Asi ma už ani nemusí presviedčať. Keby som mu neverila, nesedela by som na sedačke v ich byte a nemala by som o jeho plece opretú svoju hlavu.