„Kvôli tomu si ma prenasledoval?" Zastane a pozrie sa mi do očí. Poteší ma to, pretože som u nej vzbudil dostatočnú pozornosť na to, aby som ju zastavil. Všimol som si, že rada uteká. V mnohých situáciách znie totižto útek ako to najrozumnejšie riešenie.

„Hej, asi preto. Aby sme to urovnali a tak," pokúsim sa o zachovanie ležérneho prístupu, a ukryjem si ruky do vreciek na mojich hnedých károvaných nohaviciach. Usmejem sa, ale hneď na to mi dôjde, že to nebol dobrý nápad. Mám pôsobiť kajúcne. Pokúšam sa získať jej sympatie. Toto dievča akoby na úsmev reagovalo opačne, ako väčšina druhých ľudí.

„Fajn, dúfam teda, že sa ti uľavilo," odbije ma chladne a kvôli jej slovám dopadám tvrdo tvárou k zemi. Síce len metaforicky, ale splnilo to svoj účel dokonale.

Zachoval som sa pri nej ako chrapúň a tým ospravedlnením som vlastne chcel iba uľaviť svojmu svedomiu. Ospravedlnenia sú ako magnetky z dovoleniek. Nevenujeme ich ľuďom kvôli tomu, aby sa cítili poctení tým, že sme na nich mysleli, hlavný dôvod spočíva v tom, aby sme im dali vedieť a pochválili sa, že máme peniaze na cestovanie po rozličných destináciách, kým im ostane len prázdny výhľad na jednu momentku a zaplnený priestor na chladničke.

„Máš pravdu, ospravedlnenia sú na hovno. Doberal som si ťa a využil svoju prevahu, pretože som vedel, že ju nad tebou v tú noc mám. Potrebovala si sa dostať dnu a ja som potreboval trochu nadvlády," vyslovím znechutene a je mi zo seba zle. Kompenzoval som svoju ustavičnú menejcennosť. Aspoň v tú noc som sa snažil prejaviť svoju hodnotu a byť prosto potrebný.

„Fajn, tak ich nepoužívaj. Neospravedlňuj sa, keď vieš, že nič neznamenajú," prihovorí sa mi už so zmierlivým tónom, z ktorého znervózniem.

„Môžem to napraviť nejako inak?" Zlé svedomie má núti prekonať svoju hrdosť a naliehať. Stojíme uprostred vchodu do nemocnice a ja zo seba pred ňou robím hlupáka. I keď na druhú stranu horšie to byť už nemôže. Má zo mňa utvrdený prvý dojem, ktorým som ju od seba odohnal.

„Môžeš ma nechať ísť a ďalej sa v tom nepitvať," navrhne mi a ja to vo svojej hlave ihneď zatrhnem. Ako som už povedal, byť osamelý stojí za jedno veľké hovno. Po nejakú dobu sa dá predstierať, že vám to tak vyhovuje, ale časom vás tá osamelosť úplne zničí.

„Naozaj ti prekáža, že som pri tebe?"

„Tebe by neprekážalo, keby ti bol niekto druhý v pätách a pokladal ti blbé otázky?"

„Hej, teraz si ma dostala. Možno mojím cieľom nebolo len sa ti ospravedlniť, ale aj sa spriateliť."

„Čo všetci máte s tým priateľstvom," precedí namosúrene cez zaťaté zuby a zvrtne sa na päte. Kráča rýchlo a dokonca aj ja mám problém ju dobehnúť. Na ulici je na tento neskorší čas pomerne dosť ľudí, nereagujem tak obratne a takmer ju strácam.

Jej o niekoľko čísiel väčšia bunda a čierne ťažké čižmy mi ju pomáhajú lepšie rozpoznať. Všetci? Ako všetci? Nerozumiem jej narážke. Je však jasné, že som ju opätovne podráždil. Naťahujem čas, pretože túlanie ulicami a vnucovanie sa niekomu, kto by ma najradšej katapultoval, znie lákavejšie, ako vrátiť sa na to miesto, ktoré nazývam domovom.

„Počkaj, ako si to myslela?" Štuchnem do nej a zaradím sa po jej boku, keď stojíme pred prechodom pre chodcov, a čakáme na signalizujúcu farbu, ktorá by nám umožňovala prejsť na druhú stranu.

„To je jedno," odbije ma a ustúpi o niekoľko krokov naľavo, aby bol medzi nami dostatočný odstup na vzdialenosť dobrých dvoch metrov. Mal by som to vzdať a dať jej pokoj.

„Nie, nie je," namietam a úkosom na ňu hľadím. Je netrpezlivá a vyzerá, že by sa bez okolkov bola schopná rozbehnúť naprieč cestou, na ktorej sa premáva roj akcelerujúcich áut. Chytím ju za zápästie, keď sa opováži urobiť krok dopredu. „Nemusíš kvôli mne spáchať samovraždu," komentujem a ona ku mne nenávistne vzhliadne. Ani to mi nezabráni v tom, aby som ju pustil. Trhá rukou a pokúša sa z môjho zovretia vymaniť.

„Pusti ma!" nakáže mi hlasnejšie, čo vzbudí pozornosť ďalších stojacich ľudí vedľa nás.

„Len ak mi sľúbiš, že mi neutečieš," nakloním sa a pošepkám jej, až potom si prehrávam svoje slová v hlave a počujem, ako šialene a násilnícky znejú. Zmetiem to zo seba. Ja som si sľúbil, že nebudem násilníkom. Nebudem ubližovať druhým.

„Nechcela som si ublížiť, iba pred tebou ujsť, aby si mi dal už konečne pokoj!" ohradí sa a celou silou mi šliapne na moje nové kožené topánky.

„To zabolelo," napokon ustupujem a potláčam slzy na krajíčku, ktoré mi vyhŕkli z bolesti spôsobenej jej ťažkými čižmami. Má v sebe naozaj silu. Nehľadiac na to, že ja som aj napriek predpokladom nikdy nebol bitkárom. Možno keby som bol, mal by ma radšej.

„Varovala som ťa!"

„Nabudúce mi pripomeň, aby som tvoje varovania bral vážne."

„Žiadne nabudúce tu už nebude," zašomre si popod nos a nečaká ani dve sekundy, rovným krokom prechádza na druhú stranu chodníku.

Ďalej do nej nehustím a mlčím. Došli mi slová a len čo by som ju ďalej rozčuľoval. Máme rovnakú trasu. Tým pádom ju neprenasledujem. Len si obaja kráčame v ústrety nášho domova. Asi by bolo lepšie ostať v práci dlhšie. Mal som sa tváriť, že nemám dokončenú všetku robotu.

„Júlia? Júlia Lendvorská, si to ty, všakže?" znenazdania sa za našimi chrbtami ozve zmienka jej celého mena a ja sledujem, ako ona úplne stuhne. Zvesí plecia a pozrie sa na mňa prosebným pohľadom, aby som ju nejako zachránil. Lenže ja neviem ako, keďže ten hlas znel pomerne priateľsky. Zakrátko nás dobehne a prinúti zastať úplne. „Zdala si sa mi povedomá, ale dlho sme sa nevideli a nebola som si istá, či nevyzniem ako šialenec, keď budem po tebe zďaleka kričať. Ako sa máš?" starostlivo sa opýta a objíme ju. Ona však stojí nečinne a jej objatie jej neopätuje.

„Mám sa... Fajn, mám sa fajn," odpovie jej rozpačito a z nejakého dôvodu nezažíva rovnaké pocity radosti, ako dievča oproti. Kučeravá blondína s plyšovými bielymi slúchadlami na ušiach pôsobí srdečne a priateľsky, aj keď trochu neisto. Namiesto toho má Júlia v očiach hrôzu.

„Je mi ľúto, že sme sa nemohli vidieť. Bývali sme najlepšie kamarátky. Dúfam, že sa máš už lepšie po tom všetkom, čo sa ti stalo a čím si si prešla. Keby si chcela, mohli by sme niekam zájsť," navrhne milo a neprestáva sa usmievať.

„Áno, to by sme mohli. Rada som ťa videla."

„Aj ja teba. Tak niekedy nabudúce."

„Pravdaže," privolí a znovu sa necháva ňou objať. Niečo mi na tom nehralo, ale radšej sa neozývam. Dosť ju to rozrušilo a ja to mám u nej pomerne naštrbené. „A práve toto bolo krásnym príkladom toho, keď si ospravedlnením len liečiš vlastné svedomie," nenápadne si odfrkne, keď sme dostatočne vzdialení od kučeravého dievčaťa.

„Bývalá kamarátka?" podhodím bez záujmu, hoci horím zvedavosťou.

„Niečo také. Tak do toho, nech to máme za sebou. Spýtaj sa, čo mala na mysli tým všetkým," zvolá namosúrene a svoj hnev obráti zase proti mne.

„A povedala by si mi to?"

„Len sa netvár, že si o tom nepočul."

„Nepočul," protirečím jej, pretože to tak naozaj je.

„Moja matka sa obesila a ja som si podrezala žily. Si spokojný?" vyvalí to na mňa a ja strácam reč. Asi som ju naozaj nemal pokúšať.

„Čo sa deje? Prečo všetci pobehujú a správajú sa tak splašene?" položím otázku okoloidúcej sestre, ktorá je v tvári bledšia ako stena a slzy ma na krajíčku. Z postele ma prinútil vstať nezvyčajný ruch a hluk vychádzajúci z chodby. Všetci sa niekam ponáhľajú a mne prídu na um tie najkatastrofálnejšie scenáre, ktorú v kútiku duše všemožne dúfam, že mi zatrhne.

„Vráť sa na izbu. Nie je to pre tvoje oči," upozorní ma slabo a mám taký dojem, že to rozhodne nemohlo byť ani pre jej oči, keď vyzerá tak zrútene a neprítomne.

Neposlúchnem ju a stojím vo svojich dverách, akoby som k tej zemi bol rovno prilepený. Nestrhnem oči z protiľahlých dverí ani vtedy, keď mi všetky zdravé bunky v mozgu kážu, aby som sa tam nepozeral, pretože to za žiadnych okolností nemôže byť dobré. Intuícia mi našepkáva niečo iné, ja sa však napriek nej rozhodnem robiť opak a dobrovoľne si ublížiť.

Okolo bielych dverí je veľká mela. Patria Majke. Trávi tu svoje dni posledné mesiace. Vlastne - keď to tak rátam, je dosť možné, že je tu aj viac ako rok. V posledných dňoch nedokázala ani vstať zo svojej postele. Pri všetkom sa zadychčala a nevládala prejsť ani pár krokov. Ešte nemala ani tridsať. Jej pľúca sú na tom v porovnaní so mnou omnoho v dezolátnejšom stave.

Burkholderia cepacia complex. Znie to ako meno nejakej mäsožravej rastliny a popravde, jej význam je ešte omnoho strašidelnejší. Hnusná baktéria, ktorá jej zabraňuje v transplantácii a zhoršuje priebeh jej fibrózy. Nastáva rýchly pokles pľúcnych funkcií, a najmä kvôli nej sa my trpiaci touto chorobou nesmieme stýkať. Hrozí riziko prenosu a izolácia je jediným efektívnym prostriedkom.

Niekoľkokrát sme si písali. Navzájom sa povzbudzovali a hovorili sme si, že sme v tom spolu. Nedovolíme jej premôcť nás. Tŕpnem od napätia, ruky stláčam v päsť a hypnotizujem tie dvere očami, len aby sa čím skôr otvorili a prišli z nich dobré správy. Moje želania sa mi splnia, ale nič pozitívne z nich rozhodne nevychádza.

Posteľ na kolieskach a na nej prekryté telo plachtou. Srdce sa mi rozbúcha a mám pocit, že moja hruď zanedlho vybuchne od žiaľu. Krútim hlavou a z očí sa mi kotúľajú slzy. Umrela. Tentoraz ju nezachránili. Nedá sa o nás povedať, že by sme boli najlepšími kamarátmi, ale jej smrť otriasla mojím svetom. Oči mám zahmlené a ledva sa udržím na nohách. Napína ma na zvracanie a telo mi celé úplne ochablo.

Zasiahla ma neprekonateľná bolesť. Celý svet sa zastaví, nepočuť v ňom nič iba tlkot môjho srdca, ako keď pustia vo filmoch tú dramatickú znelku na zvýšenie napätia. Odmietam tomu uveriť, avšak na druhú stranu aj viem, že to musí byť pravda. Bola to jedna z možností. Je to jedna z možností pre všetkých z nás. Počínajúc mnou.

Tresnem dverami a sadnem si na kraj postele. Kopem nohou do kovovej stoličky a nahlas nadávam. Frustrovane používam nadávky od výmyslu sveta, aby som sa upokojil a stabilizoval svoje dýchanie. Mám opäť pocit, ako keby mi unikal kyslík. Aj napriek doktorovým slovám sa zdráham veriť tomu, že mi je z tejto bomby odvádzané maximum. Mne to už nestačí. Moje pľúca si pýtajú viac kyslíka.

Prehodím cez seba župan a prenosnú bombu chytím do ruky. Nie som presvedčený o tom, či vôbec vládzem chodiť, ale rozhodne ani nemôžem zostať tu. Iba niekoľko metrov odo mňa umrel človek, ktorý mohol mať pekný život. Zomrela z minúty na minútu. Túžila byť maliarkou a svoje diela prezentovať v galériách. Nikdy sa neodvážila poslať ich nejakému znalcovi či odborníkovi. Nevyplnila si svoje sny.

Ťahavými krokmi vláčim nohy za sebou a pridržiavam sa steny. Kvôli rozruchu si ma nikto nevšimne a ja sa nepozorovane preplazím k výťahu. Smerujem k balkónu, aby som nabral ďalšiu energiu. Z duše toto všetko nenávidím. Neznesiem tento pocit ovládania. Nič nie je v našich rukách. Sme len obyčajnými bábkami.

Kľučka povoľuje a smeruje nadol. Plastové dvere vedúce k balkónu sú otvorené. Priamo sa pohnem k úzkej rímse, na ktorej som ju videl v tú noc stáť. Nepopierateľne ma to párkrát napadlo. Ukončiť všetko za svojich podmienok. Nebyť viac za kripla, ktorý sa bez tejto debilnej bomby nepohne ani na krok.

Aký význam to má? Zotrvať a počkať, kým skončím rovnako? Majka sa stala obeťou. Je proste preč. Koľko dní ostáva mne? Nie je zaručené, že sa na čakacej listine niekam posuniem. Nie je isté, či mi to dá nejakú nádej.

Majka, je mi ľúto, že tvoje sny ostali nenaplnené. Nebola si nadaná len kvôli tomu, že si bola chorá. Tvoje obrazy boli skvostné a zaslúžili si, aby ich videlo omnoho viac ľudí, ako len taký laik a amatér v mojej osobe. Keď zomrel Marcel, napísala si mi, že ty tak nechceš dopadnúť. Smrť ťa nepredbehne. A teraz... tu už nie si. Prepáč, že som ťa do toho viac netlačil. Lenže čo môžeš žiadať od chlapca, ktorý nemá žiadne ciele. Stále sa hľadám a robím presne to, čo som nechcel. Dovoľujem tejto chorobe, aby ma definovala...