„Bola som v okolí a povedala som si, že už keď som tu, zájdem za tebou," prehovorím ako prvá a bez pozdravu, pretože ma pochytila nervozita. Leží na posteli a pozerá sa na mňa, pričom jeho pohľad vôbec nepôsobí prekvapivo. To som až taká predvídateľná?

„To som rád," reaguje so srdečným úsmevom a odkašle si. Jeho hlas znie trochu chrapľavo a zachrípnuto. Pôsobí slabšie ako obvykle. Alebo takto znel od samého začiatku, len ja som tomu nevenovala žiadnu pozornosť a prehľadala všetky jeho vlastnosti. Asi som si ho nechcela uložiť do pamäte, pretože zvyčajne nových ľudí neprijímam.

Odvážim sa vkročiť dovnútra, periférne zbadám, že dievča z minula a nejaký chlap stoja obďaleč a o niečom sa zhovárajú, ale príde mi to tak, že sa pokúšajú iba predstierať, aby na mňa neciveli. „Vlastne to je úplná lož. Nebola som v okolí, chcela som sem prísť," nájdem v sebe skrytú guráž a poviem celkom pravdivo. Vedela som, že sem musím prísť. Myslela som na neho aj v práci. Bola som ako na ihlách.

„To je super. Ďakujem, že si prišla. Nepotrpím si na návštevníkov, ale je ťažké nepripadať si tu osamelo." Zvraští čelo a nepatrne sa zamračí. Viem veľmi dobre, o čom hovorí.

„Keď ma zavreli na psychiatriu, pripadala som si ako naprogramovaný robot, ktorému bola nastavená rovnaká každodenná rutina. Bolo to ako byť jediný človek na zemi s kopou ďalších jediných osôb na zemi," priznám pred ním dôverne svoje skúsenosti s mentálnou inštitúciou, ktoré som si až do terajšej doby nechávala výlučne pre seba, a iba malú časť z nich vyslovila nahlas pred cvokárkou, ktorá ma pri každom našom sedení nútila hovoriť o svojich dojmoch z tých dní, kedy som bola zavretá proti svojej vôli. „Zabudni na to, čo som povedala. Mala by som už ísť," uvedomím si, ako šialene a divne som vyznela, a otočím sa na odchod. Moje slová ho vystrašili, a preto sa odmlčal.

„Je to ako keby každá nemocničná izba niesla v sebe určitú hororovú atmosféru, pri ktorej cítiš, že ťa jej steny vcucnú do seba, a vysávajú z teba posledné zvyšky optimistických buniek. Čím dlhšie ležíš na svojom lôžku, tým presvedčenejší si o tom, že pre teba život tam vonku nebude už nikdy existovať. Si uväznený vo svojej časovej hladine, ktorá nikdy nie je v tom správnom tempe. Buď je príliš pomalá alebo rýchla," k môjmu priznaniu pridá svoj monológ a v hĺbke môjho vnútra sa znovu objaví ten pocit, ktorý ma skalopevne utvrdzuje v tom, že je bezpečné sa pri ňom otvoriť a nedbať na to, ako zvláštne moje slová vyznejú. Možno ho už naozaj nemám čím odstrašiť.

Som zo seba prekvapená. Niekedy nedokážem byť úprimná ani sama k sebe a veci si nepripúšťam, aby som sa im nemusela venovať a analyzovať ich. Nie som zvyknutá hovoriť o svojej temnej minulosti s niekým cudzím. Keď si to tak vezmem, nedôverujem nikomu a obzvlášť nie sebe. Nejde mi do hlavy, prečo sa z môjho jazyka derú tieto priznania práve pred ním.

„Hodiny sú sviňa. Každé jedno tikanie sa mi zarýva do mozgu a vyvŕtava mi do neho dieru ako pri trepanácii. To konštantné posúvanie zo sekundy na minútu, či hodinu."

„Kvôli tomu ich mám nastavené o pätnásť minútu dopredu. Som vždy pred nimi. Prepáč, čas, na mňa nemáš. Som o pätnásť minút pred tebou," tvári sa dôležito a predstiera, že mu to naozaj natrel.

„Hej, niekedy sa zíde byť v predstihu." Myšlienky mi zalietajú k tomu dňu, na ktorý by som najradšej zabudla. O niektoré spomienky zo svojej minulosti prirodzene prídeme a nevieme ich vrátiť späť. Celkom s istotou môžem povedať, že na trinásty jún nikdy nezabudnem. Mám ho tam permanentne vyrytý.

„Čas je pekná sviňa, Jules. Robí si s nami, čo sa mu len zachce. Povedz, nemali by sme mať príležitosť s ním vybabrať? Vieš ale, pri akej príležitosti sa jedine vlečie slimačím či korytnačím tempom? Keď sa s ňou stretnem a vidím ju. Je z mäsa a kostí, má štíhlu postavu a na krátko ostrihané vlasy, lenže mne nepripadá reálne. Akoby bola jednou z tých celebrít, ktoré vidíme každý deň na svojej obrazovke a nikdy nepredpokladáme, že chodia nakupovať, alebo že vykonávajú svoje ľudské potreby," začne mi vysvetľovať a možno je to fakticky neskonale čudné, ale vážne nepotrebujem, aby toho človeka, o ktorom hovorí, oslovil priamo. Jedná sa o jeho matku. Obaja sme zaťažení na svoje matky.

„A možno nestojí za to, aby si ju považoval za reálnu. Snáď tú reálnosť stratila presne v bode, kedy sa ťa vzdala," uvažujem nahlas a nezamýšľam sa nad tým, či si môj názor chce vypočuť. Akoby sa vo mne náhle vzbudila aj požiadavka presadiť svoj hlas a byť viditeľná. Nielen stáť v úzadí a počúvať. Želám si sňať zo seba tú ulitu, v ktorej sa celých tých päť rokov ukrývam najmä kvôli tomu, aby ma ochránila pred pohľadmi druhých.

„Práve v tom to je, Jules. Ja ju nechcem vnímať ako reálnu a živú, pretože mi ublížila a odhodila ma. Zakaždým, keď ju vidím šťastnú a usmievavú, akoby mi uštedrovala kopance a vysmievala sa mi do tváre. Štve ma, že ona na rozdiel odo mňa nie je zaseknutá v minulosti, posúva sa ďalej. Kým ja sa vraciam na svoju štartovú čiaru, ona dávno zabudla na to, že tu vôbec nejaká čiara bola," so zraniteľným hlasom a bolesťou v očiach ku mne vzhliadne. Stojím nad ním a ruky mi nečinne visia pri tele. Už to vidím. Je rovnako zlomený.

„Presťahovali sme sa z toho domu, aby sme jej smrť nemali stále na očiach. Ani to nezabránilo tomu, aby som na ňu prestala myslieť. Nič jej nezalievam, ale ranilo ma, že to urobila. Som tá posledná, ktorá by ti ohľadom tohto mohla radiť. Len ťažko dokážem poradiť sebe," otvorene sa mu priznám s tým, aby si od mojej prítomnosti nič nesľuboval. Nie som niekto, kto by mu s tým mohol pomôcť. Tak dlho som sa s nikým okrem svojho otca a cvokárky nerozprávala, že už ani neviem, ako to v tých normálnych konverzáciách chodí.

„Mne stačí, že mi rozumieš a neodsudzuješ ma, Jules. Nič viac mi okrem týchto dvoch vecí ani vskutku nemôžeš dať," ozve sa láskavo a opätovne sa mu na perách vynorí ten úsmev, ktorý mal pri mojom príchode. Je taký srdečný a nežný. Vôbec neviem, ako by som naň mala reagovať.

Len ťažko sa stotožňujem s tým, že je venovaný mne. Všimla som si rôzne pohľady, ktoré mi za tých posledných päť rokov ľudia venovali. Boli súcitné, kritizujúce a falošné. Z toho jeho úsmevu sa mi rozbúcha srdce a v tele sa mi rozlieva teplo. Pôsobí utišujúco ako horúci čaj. Na malý moment sa zdá, že moje vnútro už nie je také roztrúsené a pobúrené.

„Ja som sa dlho s nikým nerozprávala, Matúš. Neviem, ako to chodí. Dávala som si pozor, aby moje odpovede neboli dlhšie a niekto sa toho nechytil. Nie som ten správny človek, ktorému by si toto všetko mal hovoriť," stopnem ho a dopredu krotím jeho nadšenie, ak si odo mňa niečo sľubuje. Nie som použiteľný človek. Maximálne ho so sebou stiahnem ešte nižšie.

„Ak ťa svojimi problémami zaťažujem, potom mi to prepáč." Výraz mu opäť zvážnie a odvráti sa odo mňa. Pomrví sa na posteli a bielu prikrývku si vytiahne vyššie. Vyzerá vyčerpane a unavene. Asi som ho mala nechať spať. Mal by odpočívať, kvôli mne premýšľa o svojich duševných bolestiach. Zrejme to v človeku vyvoláva pohľad na mňa. Vyťahovanie duševných bolestí, ktoré uložili k spánku.

Príde mi ho ľúto. Nechcem, aby sa kvôli mne cítil nepríjemne. „Nezaťažuješ. Ide mi len o to, aby som ja tými svojimi nezaťažovala teba," nezatajujem pred ním svoje obavy, pretože by ma položilo, keby kvôli mne musel trpieť znovu niekto ďalší. Som príťažou pre otca, nechcem, aby som ubližovala aj druhým.

„Jules, nerozhoduj za mňa, prosím. Potrebujem ťa mať pri sebe. S druhými sa o týchto veciach rozprávať nemôžem, keďže som zbabelec a nemám odvahu pozrieť sa im do očí a vysloviť svoje nevypovedané otázky nahlas. Pri nich zadržujem dych, ktorý pri tebe uvoľňujem, a len kvôli tomu som sa ešte stále nezadusil. Priateľstvo s tebou je cenné. Nepriprav ma o seba. Je mi s tebou dobre. Tebe so mnou nie je dobre?" položí mi priamočiaru otázku, pri ktorej mi na rukách nadskočí husia koža. Neudržím sa na nohách a klesnem na stoličku vedľa jeho postele. Ruky sa mi jemne chvejú a hlas v mojom vnútri mu bez zdĺhavého otáľania odpovedá jasné, že je. Nerozumiem prečo, ale cítim pri tebe komfort. S nikým iným sa necítim lepšie.

Hoci ten vnútorný hlas kričí, ten vonkajší hlas neprichádza. Nedokážem sa prinútiť vysloviť to aj nahlas. Prežíva to v mojej mysli, a zatiaľ to v nej aj ostane. „Asi," napokon sa rozhodnem ísť neurčitou cestou. Keby som to priznala aj pred ním, nebolo by cesty, ako to zvrátiť. Je riskantné hovoriť ľuďom, že je vám s nimi dobre. Mihnutím sekundy to môžu obrátiť proti vám. Bránim sa pred možnými údermi.

„To beriem. Asi znie super," nepolemizuje a natiahne ku mne ruku. Všimnem si, že je tiež ľavák. Jeho chudá ruka s dlhými a opuchnutými prstami visí vo vzduchu nad posteľou. Váham, ale predsa len mu ňou potrasiem. Dvaja ľudia podávajúci si svoje ľavé ruky na znak čoho?

„Načo si podávame rukami?" rozpačito zo seba vytrúsim otázku aj napriek tomu, že naše dve ľavice sú v pevne zovretom úchope. Sála z neho príjemné teplo. Cudzie dotyky sú mi za iných okolností nepríjemné, v tom jeho stisku nachádzam dávno stratenú citlivosť. Dotyky beriem ako útok. Siahnutím na akúkoľvek časť z môjho tela som sa cítila odhalene. Zabudla som, že dotyk môže telu prinášať aj komfort a stabilitu. Bezpečie a nehu.

„Neviem, len som využil príležitosť. Vtedy si moju ruku odmietla. Dúfal som, že to teraz bude iné."

„Tým si mi chcel naznačiť, aby sme začali od začiatku?"

„Buďme úprimní, Jules, náš začiatok bol katastrofálny a odrážať sa práve od neho by nebol najlepší nápad, no nie?" Uškrnie sa. „Bol som kretén a ukradol ti čiapku," sype si popol na hlavu a vynecháva prevažnú väčšinu z našej prvej interakcie.

„Vrátil si mu ju," namietam a postupne mi dochádza, že tá prvotná zatrpknutosť k jeho osobe vôbec nesúvisela s ním. Štvalo ma hlavne to, ako športovo to vzal. Na jeho mieste by iní už dávno vyvolali scénu a narobili z toho veľkú vedu.

„Hej, sestra mi prehovorila do duše."

„Mladý pán, na dnes sa návštevy končia. Frajerka za tebou môže prísť aj zajtra," do izby vtrhne ako veľká voda zavalitá sestrička s narúžovanými perami a krikľavou sponou vo vlasoch. Z jej hlasu sa strhnem a ruky si vložím bleskovo do vreciek na svojej bunde. Nemám presný pojem o čase, ale držali sme sa dlho.

Som zahanbená. Vlasy si uhládzam za ucho a trielim k dverám. Ako ma to nazvala? To si o mne myslia? Že som jeho frajerka? Už raz ma tak pred svojím otcom nazval. Stále sa im nepriznal?

„Ja už idem. Maj sa," rozlúčim sa napochytre a vyrušená uháňam o zlomkrky naprieč dlhou vysvietenou chodbou, po ktorej sa premávajú ďalší pacienti a svojimi hadičkami v nose mi pripomínajú jeho. Začujem za sebou jeho chrapľavý hlas, avšak neotáčam sa po ňom.

Snažím sa nadýchnuť, ale nejde to. Lapám po vzduchu a pripadám si ako v bludisku. Svet sa so mnou točí a môj mozog sa poriadne neokysličuje. Orientujem sa poslepiačky, svetlá sa mi vpíjajú do zreničiek a úplne ma oslepujú. Sú ako laserové lúče, pri ktorých musíte mať nasadené špeciálne okuliare, inak vás postihnú trvalé následky.

Chladný vzduch ma privádza ku zmyslom. Dlaňami sa opieram o nerovný povrch múru a tlačím sa na hrbole, ktoré mi na koži spôsobujú odtlačky. Nenávidím, že sa mi to deje. Vybuchnem nečakane. Vždy ma to zasahuje nepripravenú. Ako keby to slovo aktivovalo imaginárny spínač v mojej hlave, po ktorom sa deaktivovali moje zmyslové receptory.

„Čaves, tak ako?" ovalí ma pri uchu povedomý hlas a ja zhrozene vypúlim oči. Mala som ich zavreté a rátala do desať.

„Čo, dopekla, tu hľadáš?" zlosť vo mne mi dovolí stratiť zábrany a povedať presne to, čo mám na jazyku. Predo mnou totiž stojí ten hlupák, ktorý ma núkal svojím džointom.

„Keď som sa naposledy pozeral, toto bola štátna nemocnica, ktorá predovšetkým nepatrí tebe. Ale hej, tiež som ťa sem sledoval a usúdil, že radšej, ako ťa tu budem vyčkávať, pôjdem sa za tebou pozrieť a nájdem ťa."

„Odpáľ!" nenávistne utrúsim a dám sa do kroku.

„Za kým si bola? Teda poviem ti, skoro som tu vystál dieru do zeme."

„Čo odo mňa chceš? Nemáš právo ma sledovať!" rozčúli ma, že sa ani nesnažil popierať svoje sliedenie.

„Iba si myslím, že by si bola fajn človek na trávenie času. Je dosť naprd byť sám," sklopí poslušne uši a zatvári sa ako zranený vtáčik so zlomeným krídlom.

„Nie som fajn človek a nemal by so mnou tráviť čas nikto," marím jeho domnienky a krútim hlavou z rozčúlenia.

„Vážne mi je ľúto, ako som na teba natlačil tú trávu. Rozumiem, že ma pokladáš za grázla, ale niekedy sa tak proste správam kvôli tomu, aby druhí nemohli ublížiť mne. Len to som ti chcel povedať," ospravedlní sa mi, a to ma prinúti na chvíľu zastať. Ten strach z toho, že mi niekto ublíži, dôverne poznám. Namiesto toho však ja radšej ubližujem sama sebe. Bolesť sa dá využiť rôznymi spôsobmi. Niekedy dokonca môže byť aj nápomocná.