„Zabiť ťa je málo. Trváš na tom, aby sme sa k tebe nesprávali ako k malému, ale rozumovo si stále vo veku predškolského Matúša!" karhá ma mama, keď mi do izby prinesie horúci čaj s medom.

Po včerajšej snehovej nádielke som pravdaže prechladol a teraz mám nariadený pohodový režim v posteli. Ani len trochu ma to neštve. Odopieral som si najobľúbenejšiu časť zimy len kvôli tomu, aby som neochorel. Vyhrávala nado mnou fibróza. Neviem teda, kto vyhral v tomto prípade, keďže mám zvýšenú horúčku a drkocem zubami, ale aspoň som sa s ňou pokúsil súperiť a ukázal jej prostredník.

„Prepáč, ale ten sneh ma k sebe volal. Čo som asi tak mal robiť? Nehodiť sa do neho?"

„Áno, presne to by normálny človek, ktorý dodržiava odporúčania doktorov, urobil. Mám ti dať na krk obojok s kamerou a sledovať každý tvoj krok? Ak ti horúčka neklesne, veziem ťa do nemocnice. Nech si tam s tebou poradia, keď mňa evidentne nerešpektuješ," zlostí sa aj naďalej nad mojou posteľou a pohrozí mi miestom, ktoré mi po toľkých návštevách už nespôsobuje takú hrôzu ako na začiatku.

Pravdaže by som sa tomu najradšej vyvaroval a do toho sterilného prostredia s hnusnými náterom sa viac nevrátil, ale moja zriedkavá choroba je dôkazom, že som z nej neodchádzal posledný raz. Prinajmenšom sa nebudem musieť potajomky zakrádať k svojmu balkónu.

„Vyležím to a do týždňa som fit. Mami, pamätáš, ako si mi neustále opakovala, že nikomu nedovolíš, aby ma kvôli tomuto blbému vaku a nedostatku kyslíka obmedzoval? Pretože ja áno, ale potom sme na to zrejme obaja zabudli, keďže som sa dobrovoľne ukrátil o všetky každodenné aktivity a trčal buď v tomto byte alebo v nemocnici. Znie to otrepane a klišé, ale život je naozaj príliš krátky na to, aby som ho premrhal obavami z toho, že môžem pri každom riskovaní umrieť," odvážim sa prehovoriť k nej úprimne a zároveň zvažujem, či by bol teraz ten správny moment na to, aby som jej prezradil o minulotýždňovej konfrontácii so svojou biologickou matkou.

„Myslela som tie slová vážne. Zaumienila som si, že ti nebude nikdy nič chýbať. Ale pochop aj mňa a vži sa do mojej situácie. Nechcem ťa vidieť ďalšie tri týždne alebo mesiac ležať v posteli s bledou tvárou a záchvatmi kašľa. Matúš, si dospelý a dostatočne inteligentný na to, aby si sa rozhodoval sám sa za seba. Občas ma štve, že musím byť za prísnu matku a pripomínať ti, že sa musíš krotiť, pretože keby bolo na mne, mal by si všetku slobodu sveta a mohol sa váľať v snehu nepretržite od rána až do noci," žartuje a posadí sa na kraj mojej postele, na ktorej ležím s prikrývkou pritiahnutou až po samotnú špičku nosa. „Ale nejde to. Som tvoja mama a budem sa o teba strachovať nepretržite. A v žiadnom prípade sa ti za to nebudem ospravedlňovať. Takže ak aj som niekedy nepríjemná kontrolujúca fúria, kamoško, neostáva ti nič iné, len sa s tým zmieriť." Priloží mi starostlivo ruku na čelo a podá mi do ruky digitálny teplomer, ktorý mi nakáže strčiť si pod pazuchy. Zasmejem sa a jej slová ma pohladia na duši. Je to príjemné. Vedieť, že sa o vás niekto naozajstne stará a má vás rád. Že mu na vás záleží a chce byť vašou mamou.

Vyhodím si z hlavy tú myšlienku, že by som jej o tej zrážke nákupných košíkov mal povedať. Čo by som tým docielil? Nič by sa na veci nezmenilo. Od toho oného dňa sme tú tému viac nevyťahovali. Moje adoptovanie sme odložili do poličky, pretože nemalo cenu ďalej sa tým zaoberať. Oni dvaja ma brali vždy za svojho. Pôsobil by som nevďačne, keby som im prezradil tú vec čo zvyknem robievať.

Navodilo by to dojem, že za ňou doliezam kvôli tomu, že som si želal mať lepšiu matku. A žiadna iná žena by nemohla byť lepšou, starostlivejšou a milujúcejšou matkou ako Lýdia. Prišlo by aj na tú otázku prečo. Ja neviem. Nemám poňatia o príčine, ktorá ma vedie vracať sa k nej a pozorovať ju z diaľky. Nebolo by spravodlivé opäť to pred ňou vytiahnuť, keď ja sám nepoznám v čom tkvie hlavný zdroj môjho sliedenia.

Posuniem sa k opierke na svojej drevenej posteli, ktorá po toľkých rokoch užívania vŕzga, a vložím si pod tričko digitálny predmet. „Bea spomínala, že máš dnes rande," nadhodím na uvoľnenie atmosféry a ona na mňa zlovestne vypúli očami.

„Tej tvojej sestre nič neujde. Začína ma to desiť."

„Hm... takže nepopieraš, že ide o rande?" skúšam ju v snahe vymámiť z nej viac.

„Jedná sa o obyčajné posedenie dvoch priateľov. Nič záväzné, takže vy dvaja láskavo nepredbiehajte. Z nás dvoch si práve ty ten, kto by mal mať rande," doberá si ma a na znak signalizujúceho pípania predloží predo mňa svoju dlaň, aby som jej podal výsledok nameranej teploty. „Tridsaťosem päť, pekne," číta prerušované číslice a nadvihne vysoko upravené obočie.

„Vyležím to. Nič sa nedeje," upokojujem ju a počas toho sa silno rozkašlem. Môj kašeľ znie z môjho pohľadu vždy hrozne, ale trúfam si povedať, že pre osoby mimo mňa to môže byť ešte príšernejší zvuk. Vykašliavam hustý hlien a dýcha sa mi ťažšie. Od včerajšieho večera iba ležím, ale som zadychčaný tak, ako keby som sa vrátil z poriadne dlhej prechádzky so stovkami schodov.

„Zavolám tvojmu doktorovi a spýtam sa ho, či ťa mám priviesť," mama si všimne, ako sa premáham, a nečaká ani dve sekundy, už vytáča číslo môjho lekára zo svojho telefónu. V prípade núdze sa na neho často obraciame. Hovorím si, že je dosť cool mať uložené číslo zamestnanca nemocnice, ktorý vám je temer neustále k dispozícii.

Bolí ma celé telo a nevládzem sa postaviť z postele. Pichá ma pod rebrami a pri každom nádychu sa mi zdá, ako by sa mi do tela dostávalo čoraz menej kyslíka. Podobá sa to ubúdaniu. Presne ako z nafúknutého balónu, v ktorom sa vytvorila nepatrná malá dierka, a z neho teraz ten vzduch pomaličky uniká.

„Pomôžem ti vstať alebo to zvládneš sám? Chce sa na teba pozrieť," prehovorí vážnym tónom a postaví sa opäť bližšie ku mne, aby mala lepší výhľad. Trvá to dlhšie ako minútu. Intenzívne produktívny vlhký kašeľ, ktorý nie a nie zastaviť. Zrejme ani nie je nutné, aby som jej podal slovnú odpoveď. Tento môj doživotný protivník to vyriešil dosť šikovne za mňa.

Skôr než sa vysúkam zo svojej postele, vyskúšam inhalovať. Asi by som nezvládol urobiť ďalšie kroky. Pripravím si roztok a vložím si do úst modrobielu trubicu. Mal by som byť vyrušený a báť sa, ale tak nejako som si na takéto epizódy zvykol. Kolíše sa to. Nič sa nedeje a potom to príde. Nemám plne fungujúce pľúca.

Pozriem sa na svoje nohy trčiace z krátkych pyžamových nohavíc, ktoré sú vychudnuté ako paličky, ale za to pekne opuchnuté. Aj na to mi niečo v tej nemocnici dajú. Ono to prejde. Niekoľko infúzií a vrátim sa domov.

Mama vie, ako má v takýchto situáciách konať. S touto chorobou som sa nenaučil žiť len ja, ale všetci v mojom okolí. Vie presne, čo má urobiť. Mám na stoličke pohodenú cestovnú tašku, ktorá je tam zbalená v prípade núdze dopredu. Aspoň si nemusí robiť starosti s tým, čo mi narýchlo má zbaliť. Náhradná zubná kefka, pyžamo a hygienické potreby. Som pripravený opustiť svoje útočište.

Opieram sa o mamu, keď vystupujeme z bytu a presúvame sa výťahom k prízemiu. Nepopierateľne som slabší, a keby ma niekto túžil napadnúť, mal by to so mnou extrémne ľahké. Rozhodne by som nemal sily sa brániť. Posledné dni som sa cítil horšie a veľmi dobre som tušil, kam to speje. Poznám svoje telo a včera som využil deň, kedy som bol pri väčších silách, nakoľko som si bol vedomý toho, že také obdobie už dlho nepríde.

„Myslíš, že stihnem raňajky, alebo ma nechajú vyhladovieť až do obedu?" spýtam sa s odmlkami s jemne prižmúrenými očnými viečkami, keď sa od samotnej únavy hlavou opieram o zamrznuté okienko v jej aute.

„Vážne je to to jediné, čo ťa teraz zaujíma?" neveriacky krúti hlavou a klepe netrpezlivo prstom po volante, pretože sme uviazli v zápche. Za nami aj pred nami sa utvárajú niekoľkometrové kolóny, ktoré sa hýbu enormne pomalým, slimačím tempom.

„Dal by som si čokoládový puding, dneska je streda. V stredu dávajú na raňajky puding," vysvetľujem jej a pokúšam sa ju nejako zabaviť, pretože ako ju poznám, o niekoľko sekúnd začne vytrubovať a hnať všetkých do svižnejšieho rozhýbania sa.

„Ak ti ho nedajú, pôjdem ti ho osobne vybaviť," ubezpečí ma a podľa mojich predpokladov zbesilo začína vytrubovať na kolónu týčiacu sa v čelnom skle.

„Si si vedomá toho, že tým trúbením nič nevyriešiš?" opýtam sa s úškrnom.

Reaguje presne podľa mojich očakávaní. Kvôli tomu mám stopercentnú istotu, že je mojou pravou a jedinou matkou. Poznám ju. Viem odhadnúť jej reagovanie v určitých situáciách. O tej žene viem maximálne to, že prejavuje základné známky povrchnej slušnosti a ospravedlní sa, keď do niekoho v obchode narazí.

„Aspoň mám pocit, že robím niečo a som užitočná. Vieš veľmi dobre, že nenávidím stagnovanie na jednom mieste," odvetí mi a neprestajne búši do svojho klaksónu. Viem. Veľmi dobre to viem.

*****

„Oceňujem, že ste ma ubytovali do mojej starej izby. Stihli sme si k sebe vybudovať isté citové puto, vďaka ktorému sme jeden na druhého naviazaný," zdôrazním pred primárom po slede vyšetrení, po ktorom ma konečne privezú na izbu a zavedú mi do žily blahosklonnú liečebnú tekutinu.

„Zdôrazňoval som, aby si sa šetril. Tvoja saturácia klesla. Blíži sa pod hraničné hodnoty, a to sme chceli zo všetkého najmenej. Cieľom kyslíkovej terapie je udržať pomer oxihemoglobínu k celkovej koncentrácii hemoglobínu v krvi medzi osemdesiatimi ôsmimi a deväťdesiatimi dvoma percentami, čo sa nám nie práve podarilo, preto musíš dovoliť telu, aby sa tomu prispôsobilo a príliš sa nevyčerpávalo. Na nejakú dobu si tu poležíš," zvestuje mi tradičné správy a mňa to už ani vôbec neprekvapuje. Posledných pár dní som vytušil, k čomu môj stav speje a nemýlil som sa. Som len rád, že nás nezásobuje kopou ďalších lekárskych pojmov, ktoré mi v hlave spôsobujú guľáš.

„Mohli by ste zariadiť, aby mi doniesli čokoládový puding? Je už dávno po raňajkách, ale kuchárkam ostane vždy nejaký nazvyš kvôli tým, ktorí sú alergickí na laktózu, a ja s ňou problém nemám. Myslíte si, že by to šlo?" požiadam ho a snažím sa nahodiť smutné oči, aby sa nado mnou zľutoval. S tými doktormi je to náročnejšie. Oni sú zvyknutí na všelijakých pacientov a mali dočinenia aj s omnoho závažnejšími prípadmi, takže dúfam, že prihliadne aspoň na skutočnosť, že som pomerne stálym hosťom.

„Uvidím, čo sa bude dať robiť. Ty odpočívaj, kým ti dokvapká infúzia," porúča sa vo svojom dlhom bielom plášti a ortopedickým šľapkách, ktoré mi prišli vždy vtipné.

Mama stojí pri okne a neveriacky trasie hlavou. Povedal by som, že ba až odsudzujúco. „No čo? Mám na neho chuť a za opýtanie som nič nedal," bránim sa a na moje telo doľahne únava. Ledva držím oči otvorené, bolia ma ešte aj očné buľvy.

„Láskavo si pospi. Vyzeráš strašne," pripomenie mi úprimne a nahne sa ponad moju hlavu, aby ma mohla pohladiť po vlasoch.

„Počula si už o tom, že matky by nemali podkopávať sebavedomie svojich detí? Sprevádza ich to potom aj celý život, kým tie mamičkovské komplexy neodznejú," žartujem s ospalým hlasom a prižmurujem oči. Už ich viac nedokážem držať otvorené. Akoby na nich visela celá ťarcha sveta, ktorá ma tlačí úplne až dole do zeme.

Čo bude so mnou a Júliou? A čo ak tu v prvom rade nie je žiadne ja a Júlia? Možno jej poviem, že na nemocničný balkón sa viac nemusím potajomky zakrádať. Keď ma príde navštíviť, dokonca bude už aj pozvanou návštevou, a ja mám nárok na trochu čerstvého vzduchu, takže tým pádom už ani nebudeme robiť nič ilegálne.

Ha. Dalo by sa povedať, že sme delikventami. Nepozorovane sme sa prepašovali na balkón tejto nemocnice, aby sme mohli... Tak počkať. Aby sme mohli čo? Chodievali sme sem snáď kvôli tomu, aby sme mohli byť spolu? Či som už len raz a znovu domýšľavý? To budú tie infúzky. Som opäť väzňom. Vravel som, že sa sem jedného dňa vrátim.