P R E D P O L H O D I N O U

Sedím v aute na zadnom sedadle a stagnujúco vyčkávam, kedy sa tento prostriedok na štyroch kolesách zastaví. Tušila som, že sa budem cítiť pod psa. No najradšej by som sa aktuálne hodila pod cirkulárku a niekoľkokrát ňou po sebe prešla, ako šla na to miesto s maminým hrobom. Neznášam, že som k tomu nútená. Neprešiel by deň, kedy by som si na ňu nespomenula. Neustále ju mám v pamäti a premýšľam o nej, ale vidieť na vlastné oči jej fotku s popisom Milujúca manželka, matka a dcéra mi vnáša spomienky zo dňa, kedy som ju videla naposledy. Ani omylom sa na tú ženu z fotky nepodobala.

Bola strhaná, bledá, s modrými perami, čiernymi kruhmi pod očami a cez tvár jej presvitali fialové ba až modrasté žilky. Tvár mala zapadnutú, z líc jej trčali už len kosti, vlasy riedke a voľne spustené. Mala ich od nepamäti husté a dlhé. A ja som si to nevšimla. Keď bola ešte nažive, žiadna z týchto zmien na jej výzore mi nebola nápadná ani čudná.

Celé hodiny preležala vo svojej posteli. Keď som nakukla cez dvere s úmyslom trochu sa s ňou porozprávať a poklebetiť, zdôveriť sa jej o dievčenských veciach, ktoré mi bolo trápne preberať s otcom, dúfala som, že sa prekoná a nájde si na mňa čas. Že bude dokonca rada, keď jej prezradím, že som sa do niekoho prvýkrát zabuchla a naozaj sa mi páči.

Zakaždým na mňa v ich spálni čakal rovnaký obrázok. Mama ležala obrátená chrbtom k zatiahnutým závesom, prikrytá perinou aj napriek tomu, že vonku už panovali letné teploty. Nevychádzala z ich izby. Nepristavila sa v kuchyni a nenavarila obed. Z jedného dňa na druhý ju omrzeli všetky aktivity, pri ktorých som v minulosti nadobudla dojem, že sú jej parketou a venuje sa im s nadšením.

Omrzeli ju všetky domáce povinnosti. Zanevrela na svet vôkol seba a na osoby v ňom. Nútila sa do odpovedí, prevravela sotva štyri vety, keď som k nej aj niekedy prišla a mlčky pri nej sedela. Sprvu som si myslela, že ju môžem rozveseliť. Že je to iba chvíľková mrzutosť, ktorá cítim aj ja napríklad pred začiatkom svojej menštruácie, ale nebolo to tak.

Už sme sa viac nestretávali pri rodinných večerách. Otec mi po čase povedal, že najlepšie bude, ak mamu viac nebudeme trápiť a necháme ju osamote presne tak, ako si praje. Rozčuľovala ju aj moja prítomnosť vedľa nej. Neželala si, aby som sedela na jej posteli a hľadela na ňu. Trhalo mi to srdce, ale pokúšala som sa byť silná a nahovárala si, že mama len prežíva zlé obdobie, z ktorého sa nakoniec dostane.

Jej zlé nálady predsa nemohli trvať večne. Možno len potrebovala čas pre seba a bola vyčerpaná z rovnakého stereotypu. Chodila som do školy a o svojom domácom trápení pred všetkými mlčala. Otec ma poprosil, aby som o tom, čo sa deje doma s mamou, nehovorila nikomu. Ani babička o jej stave nevedela. Nevynášali sme von nič z toho, čo sa u nás doma dialo.

Niekedy som mala na mále, aby som sa jednej zo svojich kamarátok neopýtala, či niečo podobné zažívajú aj ich mamy. Keby som sa s nimi o tom poradila, dali by mi možno iný náhľad na vec a zároveň ma upokojili, že je to bežné a nič svetoborné sa nedeje. Že sa to stáva aj ich matkám a po čase sa to skončí. Ale nemohla som. Predstierala som, že je všetko v poriadku.

V mojich očiach sme boli súdržná rodina, ktorá drží pri sebe a pomáha si. Vymyslela som si dokonalý a plynulý priebeh bez komplikácií, aby som sa ochránila pred pravdou. A na nejakú dobu to zaberalo. V školských priestoroch som bola v pozícii niekoho iného. Zábavnejšieho, odviazaného, šťastného. V domácnosti s mamou, ktorá sa nemohla dočkať, kedy ma uvidí a neustále mi otravovala život tým, prečo jej nedvíham telefón a nedodržujem večierku.

Mala som tú výhodu, že nemali dôvod na to, aby pochybovali. Moja vymyslená verzia nikomu neubližovala. Pomáhala mi cítiť sa normálne. Zahnať tie umárajúce myšlienky pozostávajúce zo zúfalého túženia po niečom, na čo sa ostatné dievča v triede sťažovali, zatiaľ čo ja som s nimi absolútne súhlasila, a pritom si neželala nič viac, ako získať mamin prehnane starostlivý záujem.

Zastavujeme pri povedomej vysokej čiernej bráne, ktorá je o takomto čase voľne otvorená. Otec zaparkuje auto, vyberie kľúče a vystúpi von do zasneženého decembrového rána. Obíde kapotu auta a otvorí babičke dvere, pretože s palicou sa jej ťažšie vychádza. Aj ona vyzerá tak drobne a krehko. Oproti otcovi je prinajmenšom o dve hlavy nižšia.

Nechodí k nám často. Je už staršia a chorá, preto sa vyhýba zdĺhavému cestovaniu zo samotného konca Slovenska. Sme na východe, kým ona na západe. Dvakrát do roka za ňou cestujeme aj my dvaja s otcom, keď má otec v lete vo fabrike celozávodnú. Mám ju rada, ale nemáme k sebe vybudované bližšie puto. Alebo je to možno tým, že ja si nedokážem vybudovať puto k nikomu.

Odopnem si pás, bez ktorého by som sa pokojne zaobišla, keby to bolo na mne. Nepotrebujem sa chrániť. Nemám strach zo smrti. Ani s týmto miestom s hrobmi a mŕtvymi telami by som žiaden závažný problém nemala, keby sa nejednalo o fakt, že jedno z tých miest zaberá aj truhla mojej mamy. Zanedlho tu budem možno ležať spolu s ňou. Okrem pomenovania manželka by som na svojom náhrobku zdedila rovnaké oslovenia.

Vlečiem nohy za sebou a zatínam zuby. Kŕčovito napínam sánku a s ťažkým srdcom kráčam v ústrety k pomníku, ktorý by som rozoznala z každej vzdialenosti. Anjelsky biely pre čistú osôbku, ktorá bola z tohto sveta vzatá priskoro. Tak zneli slová, ktoré som mimovoľne začula rok po jej smrti za svojím chrbtom.

Neotočila som sa, aby som sa pozrela na človeka, ktorý takými vznešenými slovami pomenoval moju mŕtvu mamu. Očividne ju nepoznal, pretože ju z tohto sveta nevzal nikto. Urobila to sama, pretože tento svet viac nezniesla. Hľadala riešenia, z ktorých žiadne nebolo to správne. Nakoniec ten boj prehrala. Nevzdala sa boja. Iba pochopila, že zdĺhavé odporovanie jej prinesie viac bolesti.

Babička vo svojom tvídovom hnedom kabáte drží otca pod pazuchou a na jednu nohu kríva. Pred rokom jej operovali a vymenili bedrový kĺb, jej chôdza je preto ťažkopádna, a dávame si každú chvíľu prestávky. Kráčam za nimi so sklopeným zrakom do zeme a odmýšľam si zámer, pre ktorý sme sem všetci traja prišli.

Otec sa javí zadumane. Obzerá sa počas každej babičkinej prestávky za seba a so spýtavým pohľadom si u mňa overuje, či som v poriadku a či nehrozí, že ma tu bude ratovať. On netrvá na tom, aby som sem chodila. Vlastne za mamou chodíme maximálne počas babičkinej návštevy. To je jediný raz, kedy sa obaja dokážeme premôcť.

Čím bližšie som k jej hrobu, tým dezorientovane sa prostredie okolo mňa javí. Akoby mi unikal odniekiaľ vzduch. Je to podobné nafukovačke. Pomaličky sa spúšťa a hoci vy ustavične pumpujete, malá a voľným okom neviditeľná dierka ju robí mäkšou a mäkšou. Počujete z nej syčať vzduch, prikladáte ucho a pozorne načúvate, ale nedopátrate sa k presnému miestu, z ktorého uniká.

Jej fotka je v čiernom okrúhlom rámiku. Má na nej asi tridsať. Dala si ju urobiť kvôli občianskemu preukazu, keďže vtedy vás ešte nefotili priamo na polícii, a vy ste si mohli ísť dať vyhotoviť fotografie od skutočného profesionálneho fotografa, kvôli ktorému nebudete na vašom prostriedku legitimovania vyzerať ako väzeň justičnej polície.

Má na nej svoj žiarivý úsmev s rovnými zubami, o ktoré sa vždy poctivo starala. Je snáď jediný človek, ktorého poznám, ktorý dodržiaval povinnú ústnu hygienu po každom jedle a dbal na to, aby bol jeho chrup zdravý a bez kazov. Dlhé rozpustené vlasy má prehodené cez plece, oči zvýraznené a také živé. Oči sa nelíšia len svojou farbou. Tie jej v tej dobe boli žiarivé a plné nádeje.

Prajem si pamätať si ju presne takúto. Optimistickú, s darom zdvihnúť vám náladu a povedať vždy niečo pekné, keď ste mali deň blbec. Avšak nejde to. Táto tvár sa mi prekrýva s tou, ktorá trčala na špagáte zo stropu. Kamenná, meravá a stuhnutá.

Zem pod mojimi nohami sa kolíše a ja mám pocit, že ma čoskoro pohltí. Ako keby sa podo mnou otvárala a bola pripravená vtiahnuť ma dolu do svojich útrob. Nevydržím tu stáť a pozerať sa na to, ako sa tá žena z fotky na mňa usmieva, keď moje posledné dni s ňou vôbec tú ženu z fotky v ničom nepripomínajú. Je to lož. Dávať na pomníky usmievavé obrázky tých, ktorí zabudli na význam pojmu šťastie.

Rozbehnem sa dolu kopcom a momentálne mi je jedno, ako pri tom budem vyzerať. Otec za mnou kričí s ľakom, lenže ja sa viac nevládzem pretvarovať. Nestrpím pohľad na ďalšie klamstvá. Mám po krk tejto frašky a pretvárky. Želám si svoju bolesť vykričať pred celým svetom. Umára ma do špiku kostí a ničí ma.

Nevedno ako stojím pri ihličnatom strome. Nebránim sa slzám. K ničomu mi nepomôžu, ale prinajmenšom zo seba uvoľním čiastočky frustrácie, ktoré ma dennodenne požierajú zaživa. Neviem si pomôcť. Blúdim v začarovaných kruhoch, mám milión otázok a nikto mi nie je schopný odpovedať. Moje vnútro je rozčlenené a nejednotné.

S Ú Č A S N O S Ť

„Som prázdna a idem z toho zošalieť. A ty sa objavuješ všade. Videl si takmer všetky moje zlé stránky, načo za mnou tak úpenlivo doliezaš? Vari potrebuješ kamarátku, ktorá na živote nevidí nič pekné? Sám si to povedal, nevážim si to, čo mám," vyčítavo sa ohradím a ani sa nepokúšam ukryť si tvár. Je mi ukradnuté, že videl moje slzy a zrútenie. Hovorím zo srdca. Priamo a bez toho, že by som sa hrala na niečo, čo nie som.

„Prečo k tomu potrebuješ vysvetlenie, Jules?" neodpovie mi presne a položí mi namiesto toho otázku. „Neviem, proste to tak je. Stretli sme sa a odvtedy do seba náhodne narážame. Prepáč mi tie slová. Neboli férové. A nemyslel som ich tak. Rozčúlilo ma, že nie si ochotná pristúpiť na moje podmienky a prešiel som na útočnú defenzívu. Ale ja neviem hrať futbal, som lemravý, nejde mi bránenie, strieľanie gólov ani útočenie. Ponúkam ti preto, aby sme spolu sedeli na lavičke náhradníkov. Samozrejme, že nás hrať nikto nepostaví, ale prinajmenšom na nej budeme sedieť spolu. Som s tebou rád. Neviem prečo, no som s tebou rád. Vieš, ako sa hovorí, že risk je zisk? Niekedy je to skôr o lenivosti. Ako keď máš vystreté prádlo na šnúre, blíži sa večer a ty to riskneš, necháš ho prestreté aj cez noc a dúfaš, že nenaprší. V tom prípade sa jedná o tvoju lenivosť spojenú s riskovaním, vďaka ktorej budeš musieť buď prať na druhý deň znovu alebo počasie bude hrať v tvoj prospech," vykladá metaforicky, a aj keď mu úplne nerozumiem, už viem, prečo mi neprekáža ako všetci ostatní. Kvôli nemu nemám zo svojej divnosti zlý pocit. Pripadám si normálne.

„Bola som na hrobe svojej matky. Nedokážem tam stáť a pozerať sa na ňu," vyslovím pôvod svojho zrútenia, hoci ma o to nepožiadal. V tejto chvíli som však potrebovala zveriť sa niekomu, kto by ma nezačal ľutovať alebo mi hovoriť, že je to v poriadku a stáva sa to.

„S mamou a sestrou sme sem prišli za starým otcom. Umrel pred Vianocami tri roky dozadu. Od tej doby mám k týmto miestam averziu. Nezastrašuje ma smrť, ale tieto pomníky a dodatky k ním. Jedna alebo dve vety, ktoré v skratke zhŕňajú ich životy. Žiješ si a napokon sa k tebe tvoji blízki vracajú a čítajú otrepané frázy bez štipky kreatívnosti. Verila by si tomu, že nám pred niekoľkými dňami domov prišiel leták s ponukou náhrobným kameňov? Hovorme o zveľaďovaní biznisu! V dnešnej dobe ľudia zarábajú na všetkom," začne si hútať svoj klasický obsiahly monológ, pri ktorom na neho len nemo zízam.

„Ako to robíš, že dokážeš tak veľa hovoriť? Tvoja slovná zásoba je v porovnaní s tou mojou..." nedopoviem, pretože ani nenachádzam vhodných slov.

„To je jedno, hovorím do vetra. Ty svojimi krátkymi vetami častokrát vypovieš omnoho viac, než ja svojimi zdĺhavými monológmi. Stáva sa mi to často, hovorením prekrývam ticho, ktoré ma desí. Vidíš, okrem klamstiev používam ešte aj slová na to, aby som sa cítil normálne. Ale je to moja vec. Nikto nemá právo súdiť nás za prostriedky, ktoré si vyberieme, aby sme netrpeli. Nie si jediná, Jules, ktorá sa cíti ako z iného sveta. Preto viem, že my dvaja si budeme rozumieť," dodá empaticky, chystá sa natiahnuť ku mne svoju ruku, ale otcov hlas ho v tom prerušuje.

„Julka, čo sa stalo? Si v poriadku?" slová obavy ma privádzajú naspäť do reality, v ktorej Matúš nemá ani poňatia o tom, aká porúchaná a nenapraviteľná som. Ale neuteká, a to ma povzbudzuje. Azdaže s ním mám nádej nebyť za blázna. Možno kvôli tomu na neho všade natrafím. A možno nie som odsúdená na zánik.