Dni sú kratšie. Stmieva sa skôr. Pre mňa jediná výhoda. Blížia sa Vianoce. Najkrajšie sviatky v roku. Ja na nich nevidím nič špeciálne. Ani si nepamätám, ako vyzerali naše vianočné sviatky v dobe, keď s nami ešte bola mama. Je to ako keby sa mi vymazala pamäť zo všetkých predchádzajúcich štedrovečerných večerí. Za to si celkom jasne a zreteľne pamätám na tie, ktoré sa diali až po jej smrti.

„Andrea, tie odpadkové vrecia sa povaľujú na zemi už asi hodinu. Nemala si ich náhodou vyniesť?" zrúbe vedúca Soňa nedotklivú blondínu, ktorej sa posledné týždne snažím vyhýbať. Väčšinu zmien máme oddelenú, no uplynulých sedem dní tu na moju smolu bola aj ona.

„Júlia sa ponúkla, že mi s tým pomôže. Dlží mi z minula," prehlási opovážlivo a mnou v tom momente trhne. Skláňala som sa ponad regály s teplým pečivom a pokúšala sa tváriť, že si ich nevšímam. Povýšenecky sa zasmeje a mrkne na mňa.

Stojím a iba nechápavo hľadím. „Je to pravda?" overí si a pozrie sa na mňa. Andrein pohľad do mňa ako keby vytesával dieru. Nezmôžem sa na nič iné, ako len na chabé súhlasné prikývnutie. Nie je to po prvýkrát. Tiež som za ňu umývala podlahu, preceňovala tovar pred záručnou lehotou a vynášala smeti počas každej jej služby. „Dobre, dievčatá, potom je všetko v poriadku. Keď ste sa takto dohodli, tak by som naozaj ocenila, aby si ich tu tak dlho nenechávala povaľovať sa, Júlia. Nerobí to dobrý dojem na zákazníkov," z Andreinho napomenutia sa napokon stáva moje napomenutie.

Netrúfam si papuľovať a povedať niečo na svoju obranu. Môže a použije to proti mne. Z tohto by som nevyšla ako víťaz. Ja nevychádzam víťazne z ničoho. Zvykla som si, že najlepšie je neprotestovať. Momentálne na to nemám ani energiu. Ak budem spĺňať jej požiadavky, nechá si moje hnusné tajomstvo pre seba.

Vysypem debničku s horúcimi tmavými kaiserkami do prútených košíkov a poberiem sa k plným odpadkovým vreciam. Aspoň nebudem musieť byť vo vnútri s nimi. Hoci vonku mrzne, bude mi príjemnejšie bez nich.

Cez červenú vestu si prehodím bundu, vezmem si z háčika zavesenom pri dverách kľúče, a postupne si všetky vyložím von pred ne, aby som sa nemusela zdržiavať a vracať dvakrát. Hneď od otvorenia ma ovalí studený vzduch, teploty môžu byť pod nulou, dosť prituhlo.

„Dnes sa už ani nepýtam, či ti s nimi mám pomôcť," spolu s decembrovou kosou ma ovalí aj povedomý chlapčenský hlas, ktorý sa s úškrnom opiera o protiľahlú ošúchanú stenu s nohou vyloženou hore. Prvý deň ma vystrašil. Dnes som ho už takpovediac očakávala. Nikdy ho sem nevolám, on sa tu však objavuje bez pozvania.

„Zvládnem to," hlesnem a dva čierne vrecia zdvihnem v oboch svojich rukách do vzduchu, pretože kontajnery sú o kus ďalej.

„Je smutné, že mi nedovolíš byť za džentlemana. Tá ženská emancipácia chlapom a ich mužským gestám príliš nepomohla," žartuje s cieľom rozosmiať ma. Vyslovene som mu nezakázala, aby sem prestal chodiť. Technicky vzaté je na území obchodu a nemusí sem nutne chodiť práve za mnou.

„Maroon 5, to pomenovanie nemusí označovať jedno jediné slovo. Nikde nie je napísané, že slovo samotné má význam, aj keď ho má, pretože voľný preklad by znel ako chrobáci, pretože za jeho začiatočnými písmenami sa môžu skrývať ďalšie slová a významy," nereagujem na jeho poznámku o ženskej emancipácii, prevrátim zámok a do jeho spodnej časti zasuniem kľúč. Reťaz je zamrznutá, ohnem si dlhý rukáv a stiahnem ju dole zo strmeňa.

„Aha, takže nejaký postranný význam, ktorý chápu iba zúčastnení, a viaže sa na rodinnú symboliku," uznanlivo kývne a naznačí vo vzduchu úvodzovky. Chytím vrece a prehodím ho medzi už aj tak preplnenú kontajnerovú nádobu s odpadkami.

„Aby vyzneli tajomnejšie," súhlasím s ním a urobím ďalšiu otáčku k naskladaným vreciach pri dverách.

„Láska na prvý pohľad je nezmysel. A vieš prečo?" nadhodí zbežne a vyjde von z tieňa. Ani sa neobťažuje čakať, či sa ho spýtam. „Pretože nikdy nemôžeš milovať niekoho, koho absolútne nepoznáš na základe povrchného hľadiska, a tým je, že sa ti páči a priťahuje ťa. Jasné, môžeš k nemu niečo cítiť, je niekým, koho si včera nepoznal, ale za žiadnu cenu do neho nemôžeš byť zamilovaný. To je proste vylúčené a odporuje všetkým logickým úvahám. Aby som to teda zhrnul, nemiluješ ho, no je pre teba dôležitejší, ako bol v predchádzajúci deň, keď si nemal ani páru o jeho existencii," rozpitváva svoj názor, ja pokračujem vo svojej práci a jeho zmýšľanie mu nevyvraciam.

„Okej," odpoviem a vrece v mojich rukách sa na boku roztrhne. Zhnitá zelenina mi udrie do nosa a ja snažím dýchať čo najmenej. Zaváňa z nej a prevrátila mi žalúdok.

„Uf, to v tom obchode skladujete mŕtvoly a tebe dali na starosť zbaviť sa ich diskrétne? Teda poviem ti, mal som o vás vyššiu mienku. Na druhú stranu musím uznať, že v maskovaní ste uspeli. Nikto by netipoval, že v tých čiernych vreciach prenášaš telá," reaguje na ten odpudivý smrad aj on a začína zveličovať. „Rozumiem tomu, prečo si to chcela urobiť sama. Je pekné, že ma chrániš pred týmto zločinom. Na súde to vyznie ako poľahčujúca skutočnosť, nakoľko si ma nezasvätila do vašich machinácií. Prezraď ale, je to dobrý biznis?" opýta sa ma s celkom vážnym tónom, vďaka ktorému mám občas problém rozoznať, či svoje slová myslí vážne alebo berie všetko iba ako žart.

Stále som neprišla na to, ako dokáže tak veľa rozprávať. Najčastejšie vedie diskusie sám so sebou, pretože ja sa nezmôžem na dlhšie repliky. Často aj z dôvodu, že neviem byť taká vtipná a pohodová ako on. Chýba mi jeho ľahkovážnosť.

„Je to zelenina," zmarím jednoducho jeho konšpiračné teórie za omnoho nudnejšiu pravdu, ktorá ho prinúti podísť ku mne ešte bližšie. Zamračí sa a potiahne nosom. Prstom si brnká po priesvitnej hadičke a hľadí striedavo raz na mňa, raz na smradľavý natrhnutý predmet v mojich rukách.

„Nepredstieraj, odhalil som váš zločin, Jules. Neboj sa, budem mlčať. Je to síce poburujúce, ale aspoň má naše mesto konečne pikantnejšiu pikošku. Až doteraz sa za najpoburujúcejší zločin považovalo kradnutie ruží v mestskom parku. Naše mesto si zaslúži trochu zviditeľnenia. Takto sme len nemožní a suchopárni čudáci s vyrezanými ružami," trvá si na svojom predpoklade a mne je jasné, že sa s ním nebudem škriepiť.

„Keď myslíš," myknem plecom a horko-ťažko prehodím vrece do vnútra. Ten smrad sa nepríjemne šíri. Odpudivá hniloba pripomínajúca vnútornosti.

„Prvý decembrový sneh na prekrytie prvého väčšieho zločinu. Presne ako z nejakého filmu," komentuje snehové chumáče valiace sa len kde-tu z tmavej oblohy.

„Čo ak sme len prepravcovia?"

„Och, tak to potom áno. Telá nedistribuujete, ste len akýmsi prostredníkom medzi márnicou a krematóriom."

„Prečo za mnou chodíš?" nevydržím to a vyhodím mu na oči jeho večerné návštevy. Jedine pri ňom sa dokážem pýtať priamočiaro. Viem, že ho nechápem. Lenže na tom nie je nič zvláštne, pretože aby človek chápal druhých, musí najskôr pochopiť sám seba. Ja som rovnica s kopou neznámych.

„Chodievam sa pozerať na tieto kontajnery. Sú najkrajšie v okolí. Tak pekne usporiadané pri sebe, vždy usilovne preplnené. Dodávajú tomuto miestu kompletne inú perspektívu," prevráti moju otázku opäť na žart, a i keď by ma to za iných okolností rozčúlilo, práve teraz to so mnou nerobí nič.

„Nikde nie sú krajšie?"

„Nie," tentoraz vysloví jednoslovne on a uprene sa na mňa zahľadí. Spojí pery a usmeje sa na mňa. „Tu tieto sú v šírom okolí najkrajšie."

„Musím sa vrátiť do obchodu," poviem s ohľadom na posledné dva kusy, ktoré mi ostávajú vyhodiť. Naše stretávania trvajú krátko. Nenástojí na ďalších a dlhších.

„Maj pekný večer, Jules. O vašom škandále pomlčím. Nechcem ťa priniesť do problémov," rozlúči sa bez nátlakov a zamáva mi, hoci od neho stojím o pár krokov ďalej.

„Maj sa," reagujem na jeho pozdrav a dodám, „Matúš," vyslovím jeho meno, pretože až doteraz som ho zo svojich úst nedokázala vydať. Pripadalo mi tak cudzo. Nemám rada oslovenia. Vyhýbam sa im a radšej ich zamlčím.

*****

„Julinka moja nádherná. Ako si mi za posledný rok vyrástla. Je z teba dospelá žena, ale zdá sa mi, že si trochu pochudla. Ako sa cítiš, miláčik?" spovedá ma babička, ktorá prišla na návštevu ako jej u nej každoročne zvykom, aby strávila tieto láskou naplnené sviatky spolu so mnou a otcom.

„Mám sa dobre, cítim sa fajn," odpoviem naučene, pretože táto otázka je mojím najväčším nepriateľom. Je pritom tak obyčajná a neutrálna. Pokladaná zo slušnosti. Taká tradičná formulka bežných osôb. Babička sa z toho stále spamätáva.

„Si Silvinke veľmi podobná, ako by si jej z oka vypadla. Keby tu bola teraz s nami, ohriakla by ma za to, aby som neopakovala stále to isté. Verili by ste tomu, že už je to päť rokov?" začne na ňu spomínať a v očiach sa jej zalesknú slzy. Takéto je to u nás každé sviatky. „Ach, ubehlo už toľko rokov a ja si to nedokážem vysvetliť. Snáď som ako matka zlyhala, je tá najhoršia vec prežiť vlastné dieťa. Ani po takom čase ma nenapadajú dôvody, pre ktoré by chcela svoj život dobrovoľne ukončiť. Mala milujúceho manžela, dcéra jej pred očami rástla do krásy," uvažuje nahlas a kajúcne ma stíska okolo pliec. Keby som ju chcela znepokojiť väčšmi, rozpovedala by som jej, že občas mať manžela a krásnu rodinu nestačí. Že občas tu existujú veci, vďaka ktorým sa cítite mŕtvo aj napriek tomu, že biológia poukazuje o opaku.

„Svokra, zoberiem vám tašky, vyspíte sa v mojej izbe. Julka vám prichystala čisté periny," zapojí sa aj otec, pretože babičkino spomínanie mamy nie je príjemné ani jednému z nás.

„Som akási unavená, chcela som vám ale pripraviť večeru."

„Dnes si oddýchnite a môžete nám ju urobiť pokojne aj zajtra. Bola to dlhá cesta, zaslúžite si odpočinúť si," otec ju prehovára so starostlivým tónom vzhľadom na babičkin vyšší vek. Cestovala k nám vlakom, má za sebou hodiny sedenia, čo jej kĺbom rozhodne neprospelo.

„V poriadku, pôjdem si pospať a zajtra by som chcela ísť Silvinke na hrob. Jej dušička akiste blúdi, vždy tieto sviatky milovala," ťažká si a textilnou servítkou si zotrie slzy, ktoré sa jej viac nedarí zadržať. Pichne ma do srdca, ktoré sa silno rozbúši. Nebola som na jej hrobe takmer rok. Naposledy pred Vianocami. Obchádzam to miesto.

„Pravdaže," otec súhlasne pokyne a preloží jej tašky do jeho spálne. Využijem príležitosť a zašijem sa do svojej izby.

Je to zvláštne, ako vám príchod člena rodiny dokáže vniesť naspäť nevypovedané otázky. Pripomenula mi, že za smrť jej dcéry a mojej mamy môžem ja. Som za to zodpovedná, keďže som nehybne sedela a neprivolala pomoc. Mama dnes mohla žiť, keby som nebola taká nemožná. Nechala som ju zomrieť pred vlastnými očami.

Iba som na ňu civela a slabošsky revala. Ako mi v tej chvíli mohol pomôcť úbohý plač? Mala som sa zdvihnúť, nájsť svoj mobil a vytočiť číslo záchrannej služby. Uvoľniť jej krk z toho hrubého povrazu a podať jej prvú pomoc. Toľkokrát nám bola prednášaná v škole. Toľkokrát som sa pozerala na prednášky so správnymi chmatmi mysliac si, že mi to nikdy k ničomu nebude.

Otec hovoril, že keby som dala vedieť aspoň jemu, mohla žiť. Môžem za to ja. Čo ju k tomu viedlo? Ten nepriateľ, ktorého si v sebe niesla. Všetci sme ho prehliadali a boli voči nemu slepí. Mňa dokonca aj varovala, ja som to vzala na ľahkú váhu, a teraz sa to prenieslo na mňa.

Život je rozdelený na fázy. Keď máte dostatočné šťastie, zamilujete sa a ste milovaný. No niekedy láska nemôže vyliečiť všetko. Nie je dostatočným vykupiteľom z vašej mizérie. Ako môžete milovať druhého, keď nenávidíte celú svoju bytostnú podstatu? Tým pádom ste mŕtvy už dávno. Človek, ktorý nič necíti, nemôže byť živý. A možno tu pre neho ani neexistuje vykúpenie...