Stíchnem a pokračujem v chôdzi. Nedala som mu slovný súhlas, ale neprotiví sa mi myšlienka, že sa vrátime na ten nemocničný balkón. Mám trochu čas, prvotne som iba zamýšľala prechádzať sa po meste, ale toto znie výhodnejšie. Nasleduje ma a zaradí sa vedľa mňa. Je čudné ísť na to miesto za denného svetla. Vlastne si ani nedokážem vysvetliť, prečo som sa ho nestriasla.

Ranné sedenie s mojou cvokárkou ma prinútilo vyjsť von. Dnes som nemala náladu vychádzať. Priala som si iba ležať v posteli celý deň vo svojej izbe so zatiahnutými závesmi a nevedieť o sebe. Spať, až po kým by neodznela tá prázdnota, ktorá sa vo mne prehĺbila. Ona si môže dovoliť naše sedenia vynechať, ja to mám zakázané. Vždy sa povinne musím dostaviť na každé jedno.

Mám ich poznačené v kalendári. Dvakrát do týždňa bez výnimky sviatkov či víkendov. Ak by som sa neukázala, volala by otcovi a informovala ho o tom. Nemám šancu sa z nich uliať. Buď budem chodiť za cvokárkou osobne, alebo ma do toho cvokhausu zavrú a budú ma nonstop kontrolovať. To by bol jasný postup v prípade, že by ma na tom balkóne videl niekto iný namiesto neho. Nielenže by sa o tom dozvedel otec, ale i celý nemocničný personál.

Sprvu som neverila, že počujem svoje meno. Zarazilo ma to a celá som zmeravela. Narobil rozruch a upriamil na mňa to, čo z duše nemôžem vystáť - pozornosť. Vnímala som cudzie oči, ktoré si ma obzerali a sledovali. Priala som si utiecť, ale nohy ma neposlúchali. Zastala som a počkala na neho. Letmo som sa zahľadela na auto, ktoré predo mnou parkuje. Vodič mi bol neznámy, za to spolujazdca poznám už dôverne. A jeho hlas rozoznám bez námahy.

Necháva sa mnou viesť a ani nepípne. Mlčky si spolu razíme cestu k zastaralej budove s radou okien a stručným názvom pozostávajúcim z veľkých tlačených písmen pred vstupom, z ktorého každý pochopí, o akú budovu sa jedná. Zabočím a prechádzam okolo predného vstupu, z ktorého vystupujú dvaja sanitári. Stláčam päste a zatínam mimovoľne zuby pri spomienke, že pred časom vynášali na nosidlách moje telo.

Zadný vchod je otvorený, keďže z neho cez deň vynášajú von mŕtve telá do márnice nachádzajúcej sa neďaleko. Na tráve sú nahromadené kusy ľadu, ktoré sa stále nestihli poriadne roztopiť, pretože ich ľudia odhrnuli na stranu do jednej veľkej guče. Vylovím ruku zo svojho vrecka a potlačím kľučkou nadol. Sú akoby zaseknuté, ale keď sa do nich zapriem celou svojou váhou a pritlačím aj svojím ramenom, naveľa-naveľa poľavujú a vpúšťajú nás do tmavej chodby bez okien.

Stropy sú nízke, smrdí to tu plesňou a starý betón na podlahe je zablatený. Presne ako miesto pre mňa. Nedržiava sa tu príliš veľa ľudí a dá sa povedať, že všetko je v pôvodnom stave. Kovové skrinky na nožičkách, drevené ošúchané dvere s prasknutým matným sklom, na ktorom sú odtlačky rúk. Z tej silnej dezinfekcie ma napína. Udrie vám do nosu hneď od príchodu, prirodzená sterilita nemocničného prostredia.

Tiež ňou napáchnete. A keď sa vrátite, vymývate ju zo seba celé týždne, kým sa jej úplne nezbavíte a prestanete ju na sebe cítiť. Ten pach sa za vami nesie a pripomína, že nech si už nahovárate čokoľvek, nezbavíte sa tej nálepky nedobrovoľného nemocničného pacienta.

V rohu sú naukladané periny a vankúše. Zo stropu trčí iba jedna žiarovka a nie sú žiadne okná, takže prísun denného svetla je len minimálny. Do tohto priestoru sa dostane až vtedy, keď sa niekto odváži otvoriť dvere. Spomínané druhé dvere vedú k schodisku. Bez otáľaní k nemu vykročím, pretože sa už viac nebojím toho, čo by ma na tej druhej strane mohlo postretnúť.

Prvýkrát som konala v amoku. Bežala som niekam, kam by som sa mohla skryť a vypariť sa. Nedávala som si zastávky, nerozmýšľala nad tým, či by ma mohol niekto chytiť a opýtať sa ma, čo tam o takom čase robím, jednoducho som len bežala hore schodmi, nepridržala som sa ani len zábradlia, nepociťovala som únavu, moje telo zúfalo vysielalo signály, ktorými mi jasne dávalo najavo, aby som nepoľavovala.

Nepozerám sa za seba, ale tuším, že sa nachádza za mnou. Zvládli sme celú tú cestu v tichosti a on sa nepokúšal ani raz nadviazať konverzáciu. K tomu nekonečnému zoznamu tvoriaceho položky, v ktorých sa nevyznám, sa on do neho jednoznačne radí tiež.

Prvé, druhé, tretie poschodie. Intenzívne sa rozkašle a plytko dýcha. Ani sa len neponáhľame, no on za mojím chrbtom priam až chrapčí a nejde ďalej. Predkloní sa dolu a posadí sa na schody. Za iných okolností by som sa nad tým nepozastavila a šla ďalej aj bez neho, ale niečo mi nahovára, aby som zastala. Ja som na samom vrchu tretieho poschodia, pokiaľ on sedí na jeho začiatku.

Potrasiem rozčúlene hlavou, pretože som na seba naštvaná. Konám proti svojmu úsudku. Nemám ho na starosti a nenesiem za neho zodpovednosť. Prišli sme sem každý oddelene, on sa rozhodol ma nasledovať, ja som ho nevolala. „Vážne si si musel dať prestávku práve teraz? Nemohlo to počkať?" konfrontujem ho vyčítavo počas toho, ako sa k nemu zvrchu vraciam.

„Jasné, že mohlo. Počkaj, nech to vysvetlím svojim pľúcam. Alebo ešte lepšie, spýtajme sa ich rovno spolu, prečo si želali prestávku práve v tomto momente," precedí ironicky a stále zadychčane.

„Mohol si ísť výťahom," odpoviem mu laxne a iba nad ním stojím, keďže neviem, či by som mu nejako mohla pomôcť.

„Ty si šla po schodoch," pípne za pochodu vlhkého kašľa a pokúša sa postaviť.

„Takže, keby som chcela skočiť, skočil by si spolu so mnou?" otrávene sa opýtam, pretože odmietam pripísať vinu za jeho stav na svoj účet.

„Nemyslíš, že odpoveď na tú otázku si dávno dostala? Neopičil som sa a neskočil. A ty si neskočila tiež," pripomenie mi žartovne a ja nechápavo zvraštím obočie. Vážne nepoznám nikoho, kto by si z niečoho takého dokázal robiť žarty.

„Zvládneš to hore alebo ti mám zavolať záchranku?" opýtam sa s nezáujmom a prejdem cez neho opäť o schod vyššie.

„Idem hore bez výťahu a bez záchranky po svojich. A keď tam hore skonám, aspoň sa potvrdia moje slová o smrtke, ktorá má pred tou tvojou náskok," znovu vtipkuje, zaprie sa rukou do drevenej opierky na zábradlí a prekryje si ústa dlaňou pri ďalšom návale vlhkého kašľa.

Otočím sa a idem opätovne pred ním. Na perách sa mi však zračí úsmev, ktorý nechcem, aby videl. Začal by si namýšľať. Úsmev mi nepatrí. Pri každom úprimnom sa nemôžem zbaviť pocitu, že ním niekoho zrádzam. Mám zakázané byť šťastná. Nemám naň nárok po tom, ako som prispela k tomu, aby sa z mamy stala troska.

Z chodieb počuť ruch a hlasy. Ťahanie koliesok po laminátovej podlahe, detský plač a prehováranie, že všetko bude dobré, len si musia počkať na výsledky. Všelijaké príbehy ľudí za obyčajnými nemocničnými dverami zadného vchodu. Nedávam si námahu s tým, aby som na neho čakala. Dostávam sa k balkónovým dverám s veľkým predstihom pred ním.

V okamihu, keď sa chystám odskúšať, či niekto znovu pozabudol zamknúť na kľúč, pár metrov za sklom sa vynárajú postavy v bielom, ktoré sú mi otočené chrbtom a o niečom sa zaujato zhovárajú. Inštinktívne sa stiahnem poza výčnelok zo steny a dúfam, že si ma nevšimnú. Ubehne ďalších desať minút, dokiaľ sa zjaví aj ten s hadičkami, a mne sa ho ledva podarí pritiahnuť za rukáv jeho bundy k sebe.

„Nemusíš byť taká hrubá. Čo to stváraš?" nechápajúc trasie hlavou a ja sa zahanbím. Dotkla som sa ho bez toho, že by som nad tým dlhšie uvažovala. Neznášam dotyky. Obzvlášť ja nikdy nie som tá, ktorá by sa odvážila dotknúť sa niekoho cudzieho.

„Buď ticho! Začujú ťa!" upozorním ho ignorujúc, na čo sa ma pýtal.

„Čože? Kto?" nedochádza mu a na môj pokyn sa naozaj stišuje.

„Na tom balkóne niekto stojí."

„Aha, mohol som si myslieť," hovorí si pre seba a poškriabe sa na strapatých vlasoch. Vyzerá, akoby práve vstal z postele. „Je desať, robia si prestávky každé dve hodiny. Viac času strávia fajčením, ako staraním sa o pacientov."

Zrejme nie som jediná, ktorá má skúsenosti s nemocnicami z prvej ruky, ale tiež ma jeho história s nimi ani nezaujíma natoľko, aby som sa ho vypytovala, ako je možné, že vie o ich rozvrhnutých fajčiarskych prestávkach.

Stojíme blízko pri sebe, jeho rameno sa obtiera o to moje, preto o dva kroky ustúpim ďalej. Všimne si to. „Vieš, ak aj niečo prenášam, pravdepodobne si to chytila, keď si ma tak surovo strhla k sebe," komentuje moje ustúpenie od neho a ja radšej mlčím. Nebojím sa, že by som od neho mohla niečo chytiť. Bojím sa len toho, že mi jeho dotyk pripadá menej otravne, ako tie ostatné.

Po dlhých minútach za hlasného smiechu tie dievčatá v bielom opúšťajú balkón a ani jedna sa neobťažuje zamknúť ho. „Typické, vážne sa nikdy nezmenia," odsudzujúco prehlási a razí si cestu k panelu, na ktorom sme minule sedeli.

Do tváre ma hneď z cesty šľahá nepríjemný studený vietor, ktorý mi do očí vnesie nenápadné slzy. Rýchlo si ich zotriem, aby nemal príležitosť opýtať sa, a bradu si podopriem kolenami. Moja cesta viedla hneď k sedeniu, on sa nahol dolu cez murovanú stenu balkónu a chvíľu sa ticho pozerá.

„Čo považuješ za najväčšie klišé vo filmoch?" Otočí sa ku mne a lakťami sa ležérne oprie o nerovný povrch.

„Lásku," odpoviem temer okamžite bez zbytočného premýšľania.

„Myslíš akože koncept toho čarovného zamilovania sa na prvý pohľad?" zvolá nadnesene a s priblblým úsmevom, ktorý má pravdepodobne značiť naivné zamilované dievča.

„Nie, myslím lásku ako celok."

„Teda podľa teba je láska ako taká obyčajný klišé námet?"

„Áno."

„Tým pádom neveríš na lásku," pokračuje a stotožňuje sa s mojou odozvou.

„Láska nie je náboženstvo, nedá sa na ňu veriť."

„Pokiaľ sa jedná o mňa, neznášam romantizovanie chorôb. Voči divákom to od tých tvorcov nie je absolútne spravodlivé. Je zaručené, že ťa na konci čaká doják, pri ktorom ti nevystačia papierové servítky. Istým spôsobom je to znevažovanie choroby pre propagačné účely. Verila by si tomu, že v dnešnej dobe ľudia zarábajú ešte aj na rakovine? Je to nechutné. Nikdy sa to neskončí šťastným koncom. A väčšinou tie ich opisy nie sú aj tak nikdy z doktorského hľadiska presné," prezradí mi aj on, čo vadí na filmových dielach jemu, i keď som mu v podstate ani tú otázku nedala.

„Pretože šťastné konce nie sú reálne."

„Jasné, že nie sú. Ale mala by si mať príležitosť zažiť ich aspoň vo filmoch. Zaplatíš si za niečo, čo ťa rozhodí na celý deň a spôsobí ti depresie."

„Realita života," odseknem.

„A nebolo by pekné, keby si z času na čas z tej reality mohla utiecť? Ľudia nepozerajú filmy kvôli tomu, aby na konci jedného z hlavných predstaviteľov videli umrieť, pretože nemá viac nádej. Je to film kvôli tomu, aby pre neho tú nádej našli."

Nemám sa k slovu. Niekedy je lepšie mlčať. A podľa mňa toto je presne jeden z tých okamihov, kedy viac slov nie je treba. On evidentne túži veriť na zázraky, ja som dávno pochopila, že realita je iná. Každý na ňu musí prísť sám. Nič by sa na jeho názore nezmenilo, keby som ho začala presviedčať o svojej pravde. Každý jedného dňa stratí svoje ružové okuliare. On o ne nepochybne príde tiež.

„Som beznádejný prípad," vysloví do ticha medzi nami, zahne hlavu dozadu a uškrnie sa. Vietor mu veje vlasy do tváre a on sa ním necháva unášať. S hlavou vo vzduchu si užíva prirodzený vánok vysokých stromov bez listov.

Obdivujem ho, že sa dokáže tešiť z maličkostí. Má bezstarostnosť. „Sľúbiš mi, že keď napadne ďalší sneh, užiješ si ho aj za mňa? Zvalíš sa do neho a budeš robiť snehových anjelov," náhle ku mne pristúpi a vysloví prosbu.

„Prečo ich neurobíš sám?"

„Mohol by som ochorieť, dostať horúčku a ďalších pár týždňov na tento balkón zabudnúť. Inak by som ťa o to nežiadal."

„Neznášam sneh. Nájdi si na to niekoho iného," zrazím jeho nadšenie, a aj keď odpovedám automaticky, nalomí sa vo mne pocit viny.

„Okej," neprehovára ma a sadne si na svoju stranu panelu. Pozriem sa na hodiny, domov sa musím vrátiť pred otcom. „Už odchádzaš?" vysloví sklamane a nadvihne ku mne hlavu. Po prvý raz neskloním hlavu a pozriem sa mu do očí. Sivozelené.

„Idem nakúpiť."

„Môžem ísť s tebou?"

„Okej," nepoviem mu nie, keďže z nepochopeného dôvodu mi je nafigu kvôli tomu, že som odmietla ten jeho návrh so snehom. Je dospelý, ale v ňom prebýva jeho detskosť. Ani napriek veku o ňu neprišiel. Vie oceniť krásu drobností.