Prestala som vnímať ostatných. Je to ako keby ma opustila určitá časť, tá nehmotná, a ja nemám poňatia o tom, akým spôsobom by som ju mohla získať späť. Cítim sa byť iná. Nezapadám do žiadnej spoločnosti. Skláňam sa nad nerozbalenými škatuľami nedávno dovezených cestovín a v hlave mám pusto. Žiadna zmena oproti včerajšku. Môj vnútorný stav ostáva nemenný. Upokojujem sa tým, že všetci robíme to, čo je nám proti srsti.

„Priznávam sa, že som neočakával, že k nášmu stretnutiu dôjde tak skoro," ozve sa chlapčenský hlas, za ktorým sa prvotne neotáčam. Pokračujem vo vykladaní a dúfam, že ignorovaním sa ho strasiem. Ten hlas som si zapamätala úplne presne a znel rovnako. No nechce sa mi veriť, že by som toho chlapca s hadičkami mohla stretnúť druhý deň v rade.

„Dobrý deň, vedeli by ste mi, prosím, poradiť, kde by som mohol nájsť moju dcérku Julku?" z uličky na druhej strane začujem ďalší povedomý hlas a sťažka preglgnem. Oči vypúlene hľadia na červený balíček makarónov a od samotnej nervozity pod mojimi prstami pukajú a prelamujú sa.

„Daj mi pokoj, čo ma prenasleduješ?" naježím sa a obratne sa postavím zo svojho pokľaku. Snažím sa nevyvolať scénu a neupútať pozornosť ďalších kupujúcich alebo svojich kolegov, preto šepkám, zároveň si však dávam pozor na to, aby som mu nehľadela do očí. Nechcem sa na neho pozerať. Je pripomienkou ďalšieho z mojich zlyhaní. Môjho nedovŕšeného dna.

„Dievča z balkóna, pozri sa na mňa, som len úbohý kripel. Nemal som poňatia o tom, že pracuješ v tomto obchode. Keď som ťa tu ale zbadal, pripadalo mi neslušné nepozdraviť ťa. Najmä po tom, ako si včera vybehla ty bez pozdravu."

„Julka, ahoj!" zamáva mi otec z druhej strany, keď nakukne skrz prázdny regál, ktorý mi kázali zaplniť bravčovými paštétami. Stále som sa k tomu nedostala. A ešte k tomu som aj pekne v háji. Chlapec s hadičkami v nose si ma podozrievavo prezerá svojím periférnym videním a mne až z neho naskakuje husia koža. Pomaličky mu to dochádza.

„Neopováž sa pred ním ani ceknúť. Drž klapačku!" nariadim mu, keďže sa cítim byť v ohrození a viem, že môj úbohý otec by nezvládol, keby sa od tohto hlupáka dozvedel o mojom včerajšom nepodarenom pokuse. Trápil by sa a snažil sa nájsť odpovede, prečo sa môj stav nezlepšil. Ničil by sa otázkami, čo mohol urobiť lepšie a v čom po smrti mojej matky zlyhal.

„Ak mi prezradíš dôvod, prečo si to chcela urobiť, nič tvojmu otcovi nepoviem," prekvapí ma zadaným ultimátom a ja si vskutku nemôžem dovoliť otáľať. Prikývnem mu bez dlhších zvažovaní. V tejto chvíli je podstatné len to, aby sa o tom otec nedozvedel.

„Julka, prišiel som ťa pozrieť a doniesol som zoznam, čo doma potrebujeme dokúpiť. Mám poobednú, vrátim sa až po desiatej. Zvládneš to? Keby niečo, určite mi volaj. Môžeš si zavolať poprípade nejaké kamarátky, aby si nebola tak dlho sama a nenudila sa," prihovorí sa mi s vľúdnym hlasom a mňa spaľuje neúprosný pocit viny. Prestala som na neho brať ohľady. Úplne by ho to zničilo.

„Jasné, že budem, oci. Pustím si niečo v telke, naozaj si nerob starosti," podarí sa mi prehovoriť s normálnou odozvou, popritom však tŕpnem a ani nedýcham. Tohto tu nepoznám. Môže aj nemusí dodržať svoje slovo. Jedinou vetou by môjmu otcovi mohol zrútiť celý svet. No pravým vinníkom by aj tak nebol on. Ja by som ňou bola. Práve kvôli tomu som tam stála. Aby som ho ďalej netrápila.

„Fajn, ale v prípade núdze sa pokúsim byť k dispozícii."

„Som tu aj ja, vašu dcéru zabavím," primieša sa do diskusie aj on. Otec i ja sa na neho udivene pozrieme so zvesenou sánkou. Kto si vôbec myslí, že je? Nikto sa ho neprosil, aby sa tu hral na záchrancu.

„Julka, kto je tento chlapec? Verím, že som sa s ním zatiaľ nestretol." Otec spája dokopy svoje husto zarastené obočie a šúcha sa na svojom neobriadenom strnisku. Prestal si dávať námahu so svojím vzhľadom. V minulosti sa o seba staral. Vždy chodieval vyvoňaný pánskou kolínskou a obriadený. Ženy sa za ním otáčali a obzerali si ho. Pamätám si, ako na neho mama teatrálne žiarlila.

„Som Matúš Cehlárik, kamarát vašej dcéry. Úplne mi vypadlo predstaviť sa, ospravedlňujem sa," reaguje pohotovo a hovorí s takou presvedčivosťou, akoby sme my dvaja skutočne boli známi z videnia.

„To je zvláštne, Julka ťa nespomínala," otec sa zamračí.

„Stretli sme sa len nedávno, asi preto. Však, Jules?" osloví ma familiárne a mne tuhne krv v žilách. Nemám šancu protirečiť, pretože ma požierajú výčitky svedomia a strach z toho, že by tento neznámy hlupák s hadičkami mohol otcovi všetko vykecať.

„Matúš, čo ti to tak trvá. Vždy sa musíš niekde motať a všade sa zdržiavať. Jedna noha sem, druhá tam, čo je na tom také ťažké?" pristaví sa pri nás aj upravená žena asi vo veku môjho otca, za to ale v udržiavenejšom stave, a sprvu si nás dvoch ani nevšíma. Celá situácia mi začína byť nepríjemná a najradšej by som sa rozbehla čo najďalej od všetkých.

„Stretol som kamarátku, tak som považoval za zdvorilé, aby som sa jej pozdravil," pokračuje v tejto vymyslenej hre s kamarátkou a vysvetľuje za laxného myknutia plecom. Plavovlasá žena s upravenou frizúrou sa zapýri a môjmu otcovi venuje pridlhý pohľad. Skúmavo si ho obzerá zelenými očami s čiernou linkou a vyzerá, akoby o niečom uvažovala.

„Milan Lendvorský? Prepáčte, ale ste mi príliš povedomý. Mýlim sa?" znenazdajky ho osloví po jeho celom mene a mne sa utvorí v krku tvrdá hrča, vďaka ktorej sa mi nepodarí prehltnúť utvorenú slinu. Odkiaľ by ho asi tak mohla poznať?

„Lýdia Kráľovičová, neverím, že ťa po toľkých rokoch vidím. Ako sa ti vedie?" Čo je ešte horšie, rozpamätá sa aj otec a vyzerá to tak, že títo dvaja majú za sebou odžitú minulosť, v ktorej sa poznali. Svaly na celom mojom tele sú napäté, nič nehovorím, ale očami prepaľujem rovnako odstaveného chlapca s hadičkami, ktorý o spoločnej minulosti našich rodičov tiež zjavne netušil.

„Po rokoch už Cehláriková," opraví ho. „Starám sa o tohto darebáka a živím sa ako maklérka. Keby si potreboval poradiť s kúpou bytu či domu, som ta pravá na zavolanie," zvolá a zapýri sa. Otcov šarm evidentne zaberá a prekážkou nie je ani to, že má na sebe oblečené modré montérky so znakom fabriky, do ktorej sa chystá. Niekoľko mojich kolegýň ma už stihlo požiadať o jeho číslo. Otec naozaj nemá núdzu o nápadníčky. Lenže on nerandí. Po maminej smrti si k telu nepripustil žiadnu inú ženu.

„Dúfam, že sa ti darí. Stavil som sa iba na chvíľu, o niekoľko minút mi začína zmena. Rád som ťa znovu videl," chystá sa s nami rozlúčiť a nenápadne mi do zaťatých pästí vsunie nákupný zoznam.

„Keď už sme sa takto po toľkých rokoch stretli, mohli by sme zájsť na večeru. Prebrali by sme naše školské historky, a rada by som sa dozvedela, čo nové sa udialo v tvojom živote. Je to už vyše dvadsať rokov, čo sme sa naposledy videli," navrhne a očami zablúdi smerom ku mne. „Predpokladám, že toto je tvoja dcéra, alebo sa mýlim?"

„Och, áno, to je Julka." Otec je znateľne vyvedený z miery, pretože sa zakokce a prehŕňa si svoj krátky zostrih s čoraz väčším množstvom šedín rukou.

„Je krásna, podobá sa na teba. Hneď mi bolo jasné, že musí patriť k tebe. Nechám ti svoju vizitku pre prípad, že by si prijal moje pozvanie na večeru. Navarila by som nám. A neboj sa, za tie roky sa moje kulinárske schopnosti o dosť zlepšili."

„Takže nám nehrozí príchod hasičov a uhlíky namiesto kuracích stehien?" Zasmeje sa otec uvoľnene a zaraz na ten malý moment pôsobí tak mladistvo. Aj keď som nesvoja, zahreje ma tento pohľad pri srdci. Zaslúžil by si všetko šťastie sveta.

„Neznevažuj moje slávne kuracie stehná. Bola som za celebritu. Necháme mladých nech sa rozlúčia a ja ťa zatiaľ odprevadím k autu, čo povieš?" dáva ďalší z mne nevyhovujúcich návrhov a na otcovi vidím, že je odhodlaný pristúpiť naň.

„Julka, stretneme sa doma. Ako som povedal, keby sa niečo dialo, zavolaj mi alebo napíš správu. Mobil budem mať vo vrecku pre prípad núdze." Usmeje sa a pobozká ma na čelo. Je odo mňa o hlavu vyšší, urastený a statný chlapisko, tak ho zvykne volať Andrea obsluhujúca lahôdky obchodu. Nemám sa do slov, súhlasne prikývnem, a zvieram zdrap papiera vytrhnutý z jeho notesu.

„Bolo mi potešením, Júlia. Dovidenia," rozlúči sa so mnou i jeho matka a obaja miznú za dverami tejto malej predajne s potravinami.

„Ten svet je ale malý. Včera sme sa spoznali my dvaja a dnes sme sa dozvedeli, že naši rodičia sa poznajú už od školy," v tichosti dlhšie neostáva a ja sa dávam na odchod. Potrebujem byť osamote. „Kam si sa to vybrala? Dlhuješ mi vysvetlenie!" nástojčivo huláka a vzbudí tak nechcenú pozornosť zvedavej Andrey, ktorá ako taký sup zbystrí zrak i sluch.

„Stíš sa a nevyrábaj mi tu scény! Nie som povinná nič ti vysvetľovať. Nedoliezaj za mnou a daj mi pokoj. Ak si namýšľaš, že máš voči mne teraz nejaké záväzky, tak nemáš."

„Tvoj otec vyzerá byť dobrý človek. Zarmútilo by ho, keby sa dozvedel..." opovážlivo nelení ani päť sekúnd, aby mi moje zakopnutie mohol vyhodiť na oči. Nezdržím sa, zdrapnem ho za látku na sivom vyťahanom tričku, a vláčim ho za sebou do skladu s potravinami.

„Nevydieraj ma! Nezaťahuj do toho môjho otca, mala som svoje dôvody a tie si nechám pre seba. Nemám žiadny dôvod na to, aby som ti ich povedala. Rozumieš mi?!"

„Nič mu nepoviem iba za podmienok, že si to necháš uležať hlavou a staneš sa mojou kamarátkou. Sám umieram, počkaj so svojou smrťou a odlož ju do doby, kým príde tá moja. Dovoľ mi umrieť pred tebou," ovalí ma nečakaným priznaním a zatvári sa bolestivo. Až doteraz bol pre mňa iba otravný sliedič. Všimla som si hadičky, no nezaujímala ma príčina, pre ktorú ich má napojené v nosných dierkach.

„Na to si prišiel teraz? Čo je to za hlúposť?"

„Nie je to hlúposť. Uvažuj, Jules," opäť ma osloví tou trápnou prezývkou a ja zaškrípem zubami. Keby som si mohla vybrať, včera by som si radšej stúpla na výčnelok na moste. Utopenie vo vode by spôsobilo tiež smrť. Bola chyba chodiť do nemocnice. „O tvojom samovražednom pokuse tvojmu otcovi nepoviem. Nebudem ťa presviedčať, aby si to nerobila, pochopil som, že si pevne rozhodnutá. Mňa smrť neminie. Pozri sa na mňa, je jasné ako facka, že moja smrtka je už za rohom. Celý svoj život som prežil zavretý v sterilnom prostredí s myšlienkou, že sa im podarí zachrániť ma. Som osamelý. A ak si mám vybrať, ako mám zomrieť, viem určite, že nechcem zomrieť ako osamelý. Ponúkam ti svoje priateľstvo výmenou za moju mlčanlivosť. Ber alebo nechaj tak."

„Vyber si niekoho iného. Nerozumiem, prečo ňou mám byť práve ja."

„Pretože umieram a nemám čas hľadať niekoho lepšieho? Prišla si mi včera do rany, myslím, že si cool." Mykne plecom a odkašle si. Nie je to pekný zvuk. Zadúša sa a na sekundu mám dojem, že k tej jeho smrti sa schyľuje práve v tomto okamžiku.

„Fajn, dohodnuté," uzavriem tú najnelogickejšiu a najprimitívnejšiu dohodu na svete. Prajem si zbaviť sa ho nadobro. Ja nepotrebujem kamarátov. Už dávno som si uvedomila, že nech už bude okolo mňa stovka ľudí, ja si budem navždycky pripadať osamelo a vyhasnuto. Je to smiešne, no mne ho ani nie je ľúto. Dusí sa a vykašliava hlieny, a ja sa len nemo prizerám bez akejkoľvek dávky súcitu. Necítim nič.

„Dala by si mi svoje číslo?"

„Podaj mi mobil." Netuším, prečo pristupujem na jeho podmienky. Opakujem si, že je to v záujme otca. Na ňom jedinom mi ešte stále skutočne záleží.

Napokon odíde. No tieseň, ktorá aj naďalej naplno ovláda moje telo a myseľ, neodznieva. Prižmúrim oči a triedim si v hlave čísla deliteľné šiestimi. Ďalšia z nefungujúcich rád psychologičky Džavorníkovej. Neodznieva to.

„Máš mi požičať cigaretu?" spýtam sa kolegyni a tá sa na mňa ihneď záludne pozrie s nadvihnutým obočím.

„To ťa tak rozrušil ten neborák napojený na hadičky? Lia, mala by si si konečne vrznúť. Taký nezáväzný sex by ti urobil dobre na duši," žartuje a z vrecka na svojej červenej sieťovanej veste vytiahne balíček s cigaretami. Nekomentujem jej poznámky, vytrhnem jej biely nikotínový predmet z ruky a utekám s ním na záchod.

Sklopím záchodovú dosku a sadnem si na ňu. Rozklepanými rukami vo vreckách džínsov pátram po zapaľovači a až na piatykrát sa mi ho podarí zapáliť. Cigareta v mojich rukách sa rozhorí. Má pravdu. Nie som fajčiarka. Som omnoho horšie, než to. Stiahnem si nohavice ku kolenám a tlejúci spodok si priložím na nepoznačené miesto na vnútornej strane stehna. Sprvu príde bolesť, telo sa vyrovnáva z počiatočného šoku, ale po pár sekundách vyprcháva a utišuje na krátku chvíľu tieseň v mojej mysli. Satisfakčne sa prizerám na okrúhle zapálené odtlačky na koži, ktoré sú jedným z posledných znakov toho, že som stále živá.