Po dlhom období s obmedzenou pohyblivosťou a všeobecne prístupom na slobodu to majú väzni ťažké. Obzvlášť náročné je pre nich, keď tú svoju slobodu napokon skutočne nadobudnú. Otvoria sa pred nimi brány, strčia ich pred ne, nasledovne ich za nimi pribuchnú a nechajú na holo. Majú pokračovať v tom, v čom prestali, začleniť sa do spoločnosti a v najlepšom prípade sa opäť za tými mrežami znovu neocitnúť.

Prvá emócia by malo byť logicky šťastie. Už viac nemusia počúvať príkazy druhých, ani sa im podriaďovať, jednoducho iba musia dokázať žiť bez toho, aby sa vyvarovali ďalším trestným prečinom, ktoré by boli v rozpore so zákonom. Problém nastáva vtedy, keď si uvedomia, že si na ten život za mrežami zvykli natoľko, že už ani nemajú poňatia o tom, aké to je tam vonku.

Nemocnice sú podobné. Aj tam máte hnusnú stravu, limitovaný čas strávený pri televízii, večierku a vyčkávanie pred záchodom či kúpeľňou. Niekedy ste dokonca pripútaný k lôžku, takže aj tie z práva vychádzajúce vychádzky sú vám odopreté a vám neostáva nič iné, iba trčať na svojej sterilnej izbe bez akejkoľvek vône, a hľadieť do stropu.

Po čase prídete na chuť všetkému. Bol som tam stálym obyvateľom, našiel som si činnosti, pri ktorých by som sa nenudil. Ľudia prichádzali, odchádzali a zase sa vracali. Najpevnejšie puto som naviazal na počudovanie s doktormi, ošetrovateľmi a sestričkami. My vyvolení s cystickou fibrózou by sme sa k sebe nemali približovať. Hrozí tu riziko infekcií. Mohli by sme sa nakaziť sami od seba.

A i keď mňa z môjho väzenia prepustili, stále si pripadám ako v nejakej base. Sú tu očakávania, ktoré by nemali ostať zmarené. Sám už netuším, v čom ma moja choroba vyrušila. Mal by som pokračovať v prerušenom. Nepamätám si, čo presne som robil, keď som dostal záchvat kašľa. Pravdepodobne som sedel pri svojom Xboxe a hral hry. Nepredpokladám však, že to je tá činnosť, ku ktorej by ma povzbudzovali.

Myslel som si, že umriem. Bál som sa o svoj život ako ešte nikdy. Lapal som po dychu, zúfalo som sa pokúšal upokojiť a nepripúšťať si, že vykašliavam hustú krv, ktorú som mal po celom oblečení, ale vyľakaný človek neuvažuje triezvo. Zvíjal som sa na dlážke v kŕčoch, predmety okolo mňa sa v mojej izbe javili rozmazane a neidentifikovateľne. V tej chvíli som nenašiel ani svoj telefón. Nepodarilo sa mi privolať si pomoc. Nevládne som ležal a dusil sa, odratúval posledné sekundy a modlil sa, že všetky moje hriechy ostanú zabudnuté alebo aspoň prepáčené.

Nebojím sa viac smrti. Iba jej následkov. Dotkne sa mojich blízkych. Jedného dňa to tak či tak príde. Nie že by som bol nejaký maniak čakajúci na svoju smrť, ale musím sa na to pozerať realisticky. Zväčša sa nedožívame vysokého veku.

Mama myslela svoje vyhrážky vážne. Je sedem a stihla mi písať už trikrát. Pripravenú prácu potrebuje mať hotovú do dvanástej, potom sa s otcom pôjdeme pozrieť na ten jeho tvrdý oriešok. Neviem, či mám v sebe vlohy predajcu. Asi pre neho pri predaji toho mezonetu nebudem príliš nápomocný.

Peter a Lýdia sa ku mne nikdy nesprávali inak. Považujú ma za svojho syna a nedali mi pocítiť, že v porovnaní s Beou mi v žilách nekoluje ich krv. Počkali, kým trochu povyrastiem a až potom mi oznámili, že nie sú mojimi biologickými rodičmi. Že vraj mi od začiatku plánovali povedať pravdu a nechceli, aby som sa to dozvedel od niekoho iného.

Mal som to počuť priamo z ich úst. Chvíľku som tomu neveril, chvíľku som sa hneval a chvíľku sa hral na urazeného, avšak prešlo ma to. Došla mi pravá a skromná hodnota ich priznania. Mysleli predovšetkým na mňa. Boli natoľko odvážni, že to so mnou riskli a nezamlčali predo mnou moju minulosť. Neodopreli mi nárok spoznať sa s nimi.

Váhal som a vzpieral sa. Moje dvanásťročné ja si zaumienilo, že tých ľudí nepotrebuje poznať. Oni nechceli mňa a vzdali sa ma, prečo by som potom mal zájsť za nimi a predstaviť sa im? Aký by to malo význam? Načo sa vnucovať niekomu, kto sa dobrovoľne vzdal akéhokoľvek práva na milovanie vás? Mali na výber z dvoch možností. Rozhodli sa jasne a stručne.

Po čase som prišiel na to, že som nebol dieťaťom, ktoré si želali. Je to presne ako s tým tovarom, ktorý si kúpite zabalený, prinesiete domov, otvoríte a doručený predmet v žiadnom ohľade nekorešponduje s obrázkom, ktorý bol vycapený na internete. Poslali im chybný a oklamali ich. Vyhodili peniaze za šmejd. Nepáčil sa im, preto ho opodstatnene vrátili naspäť.

Za reklamáciu si vyslúžili dva ďalšie predmety, ktoré k ním domov dorazili v neporušenom stave. Zhodovali sa s originálom. K žiadnej ďalšej reklamácii už dôjsť nemuselo. Získali presne to, za čo si zaplatili. Vysvetlenie je stručné. Neviem, prečo sa dožadujem stále tých odpovedí. Je jasné, že som im ako dieťa nevyhovoval. Nikde nie je napísané, že ma museli ľúbiť. Možno som vznikol nedopatrením. Vzišiel som z chyby a po celú svoju existenciu na tejto zemi som tú chybu zo seba nedokázal zmyť.

Mama a otec sa však pozerajú skrz tú chybu. Narodil som sa pre nich. Tých deväť skúšobných mesiacov som bol na misii. Objavoval som nové spôsoby života a zistil, že v žiadnej inej podobe ľudský život neexistuje. Lýdia a Peter sú moja Zem. Aj napriek blúdeniu po Marse som neprišiel na jasný a evidentný dôkaz, že život by sa mohol vyskytovať aj v nejakej inej forme. Ten môj určite nie.

Napravím si kyslíkové okuliare a nahlas si zívnem. V minulosti som si na nich zvykal dlho. Tlačili ma a oškierali v nosných dierkach, počas spania mi vypadávali, pretože som si ich uvoľňoval, a to ani nehovorím o tej dlhej dvanásťmetrovej šnúre, ktorá ma sprevádzala na každom mojom kroku v byte. Neustále som si ju pristupoval, tým pádom som zabraňoval nepretržitému prísunu kyslíku do môjho nosu. Keď som si to všimol, nohu som rýchlo odtiahol a ten stopnutý prísun sa do môjho nosu dovalil ako prvá lajna koksu s drastickým účinkom, že mi takmer vyrazilo dych.

Štvrtá správa od mamy. Posledné varovanie, vstaň z tej postele, lebo na teba pošlem besnú dogu našich susedov. Tri výhražné fialové smajlíky. S mamou sa neradno zahrávať. Postavím sa a pozriem na hodiny. Nemám na nich nastavený správny čas. Je štvrť na osem, čiže to znamená, že stále iba sedem. Dávam si pätnásťminútový náskok a som radšej, keď mám s časom určitú rezervu. Asi sa len snažím byť v predstihu.

Kúpeľňa je vzdialená len pár metrov. Odskúšam svoje schopnosti a zosadím si z nosu kyslíkové okuliare. Vláčim tú štvorkilovú kyslíkovú bombičku všade so sebou, nemal by som mať nárok pohybovať sa bez nej aspoň v priestoroch nášho bytu? Risk je zisk. Mama ma v súčasnosti vidieť nemôže a Bea ešte spí.

Odvážne vyjdem z dverí a moje kroky vedú ku kúpeľni, ktorá je cez kuchyňu a prechádza sa do nej cez chodbu. Pozriem sa na seba v zrkadle. Je to reflex, pretože aj napriek tomu, že tie hadičky mi z nosu netrčia, ja ich tam aj naďalej cítim. Placebo. Noha vám chýba, je amputovaná, no vy v nej z nejakého dôvodu aj naďalej pociťujete bolesť.

Urobil som presne pätnásť krokov. Nie som unavený. Nohy ešte vládzu. Horšie je to s dychom, pretože dychčím ako po nejakom maratóne s prekážkami. Hrudník sa svižne nadvihuje a zo mňa vychádzajú vzdychy ako z dôchodcu. Ukryjem sa do kúpeľne, pretože nesmiem riskovať, že by ma mohla začuť Bea a opäť klábosila mame.

Spustím vodu, ktorou prehluším svoje nepríjemné hlasité dýchanie. Takto ma vyčerpalo úbohých pätnásť krokov. Dlaňami sa opriem o modré kachličky a skloním hlavu. Každý máme svoju zaužívanú normálnosť. Ja nie som normálny bez svojho kyslíka. Vravel som, že je nákazlivý. Nie som chlapec, ktorý by sa mohol svojej drogy vzdať. Bez nej by bol totižto už zrejme dávno mŕtvy. A síce sa smrti nebojím, potrebujem ešte zažiť lásku. Hoci Plató povedal „Láska je závažná mentálna choroba."

*****

Kopírujem fotografie domov z maminku USB kľúču a otváram si stránku s inzerátmi, ktoré mi odporučila vo svojom zošite so spísanými radami. Len v tejto panelovej bytovke sú na predaj štyri byty. A to ani nespomínam susedné ulice. Kšefty s bytmi a domami evidentne prinášajú zisky. No zatiaľ čo predajcovia a majitelia siahajú po tých najvyšších cenových ponukách s prehnanými cenami, ich kupcovia sa pokúšajú o zjednanie.

Ako prvé tu mám fotky dvojposchodového rodinného domu s ružovým náterom, garážou, balkónom, dvomi kuchyňami a strešnými oknami. Kto by sa ho chcel zbaviť? Vyzerá bravúrne, trúfam si povedať, že je to dokonca novostavba. Vhodný pre dve rodiny. Pravdepodobne sa v tomto prípade jedná práve o tie kšefty s nehnuteľnosťami.

Kliknem si na kolónku „pridať nový inzerát" a skopírované fotografie nahrám do systému. Teraz príde na rad lokalita a suma, telefónne číslo a celková plocha pozemku. Nerobím to po prvýkrát. Pomáhal som im zaviesť ich stránky, tieto zručné veci s počítačmi mi nerobia problémy. Horšie je to s tým popisom. Nemám básnické črevo. Mal by som opísať dopodrobna všetky skvelé vlastnosti, ktoré tento ružový dom má.

Cieľ je, samozrejme, vychváliť ho do nebies, spraviť mu čo najlepšiu reklamu, aby vyznel v očiach záujemcov lákavo, a oni by boli ochotní preniesť sa aj cez tú neúnosnú čiastku, ktorú mám napísanú v základných parametroch na papieri.

Klepem prstami po klávesnici a pozerám sa na monitor notebooku so stále prázdnym rámčekom slúžiacim na opis a podrobnosti. Tu sú škodné následky a dopady slobody. V nemocnici som svoj mozog nemusel priveľmi zapájať, takže všetky moje zdravo uvažujúce bunky mi odumreli.

Nechcem mamu sklamať. Ona by dokázala básniť o akomkoľvek dome či byte. Aj kuticu v rozmere štyri krát štyri by dokázala predať a nepochybne by sa vynašla. A ja mám problém napísať o dome, ktorý je lukratívny a dychberúci. Možno bola chyba súhlasiť s jej ponukou. Mám na to, aby som bol ich asistentom? Aj Bea by to zvládla lepšie ako ja.

„Žiješ?" spomínaná sa mi votrie do izby a ľahne si bruchom na moju posteľ. Otočím sa od svojho písacieho stola a hodím na ňu nevraživý pohľad. Zatvári sa nevinne a usmeje sa svojimi drobnými zubami. Má ich naozaj drobné. Uťahoval som si z nej, že je ako taká mačka a trčia jej iba bočné tesáky.

„Pracujem, nevyrušuj ma," pripomeniem jej svoju zaneprázdnenosť a vrátim sa k nedokončenému inzerátu, ktorý mám rozpracovaný už vyše hodiny.

„Nezmysel, veď sa iba pozeráš na obrazovku a nemáš takmer nič vyplnené."

„Hej, pretože si ma vyrušila!"

„Mohol by si prestať klamať. S čím máš problém?" Prihrmí sa ponad moje plece a pozorne si číta ponuku domov, ktorú mám dnes zverejniť.

„S ničím nemám problém. Mama poverila rolou asistenta mňa, zvládnem to bez teba. Keď sa toľko nudíš, choď vyniesť smeti. Nech si trochu užitočná," podpichnem ju a nadvihnem kútik na svojich perách, pretože sa na mňa rozčúlene zagáni a uderí ma do pleca.

Účel to ale splnilo. Na malý moment som sa jej zbavil a mám čas premýšľať nad tým najsprávnejším popisom pre tento dom.

Kto nie je slepý, má peniaze na vyhadzovanie a zvažuje kúpu domu, táto ponuka je rozhodne pre vás. Neváhajte a nepremýšľajte o tom, či sa vám podarí nájsť lepší. Prvé pohľady sú zväčša zavažujúce. Zatvorte oči a predstavte si svoje deti o niekoľko rokov pobehujúce po tráve a šantiace v bazéne. Nekupujete ho len pre seba, ale aj pre nasledujúce generácie vašej rodiny.

Fajn, ešte na tom musím popracovať. Afektovanosť Lýdie Cehlárikovej sa dostala aj ku mne a nalepila sa na mňa zo všetkých strán. Ku každému domu napíšem svoj prvý názor. Bez pozlátka predostriem dojmy, ktoré z nich mám, a keď sa to mame nebude páčiť, večer to prerobím. Okrem toho, že sme sprostredkovatelia, mali by sme sa vžiť aj do pohľadu toho na opačnej strane. Ľudia sú radšej, keď nemusia čítať báchorky.

Nie som človek, ktorý by chodil okolo horúcej kaše. Teda v určitých veciach nie som. Nebudem ďalej predstierať, že ma Júlia nezaujíma. Nebol som schopný na ňu zabudnúť. Vrátim sa na ten balkón aj dnes. A nebude to iba z dôvodu, že je to moje bezpečné miesto. Budem dúfať, že ju tam stretnem. Vezmem si so sebou aj jej červenú čiapku. Vrátim naspäť to, čo som nedopatrením vzal. Každý máme právo žiť a zomrieť podľa svojich vlastných stanovených podmienok.