„Nebola si včera nikde, však? Išla si si hneď ľahnúť po tom, ako som odišiel?" pýta sa otec pri raňajkách, ktoré som mu pripravila. Privstala som si, pretože som tak chcela odčiniť svoje včerajšie klamanie. Pripravila som mu omeletu so slaninou. Tú má najradšej. Bola to mamina špecialita. Tá moja sa tej jej snáď nevyrovná nikdy.

Pustím vodu na panvicu a zamestnávam sa jej umývaním, aby som mu nemusela hľadieť do očí pri ďalšej svojej lži. „Bola som unavená, zaspala som ani neviem ako. Vstala som na zvuk tvojej správy," odpovedám mu so sklonenou hlavou a drhnem hubkou pripečený kúsok slaniny, ktorý ostal usadený na dne panvice.

„Keď si mi neodpisovala, mal som zlý pocit. Dnes po teba prídem do práce, ak by som aj chvíľu meškal, počkaj na mňa," navrhne a pustí sa opäť do svojich raňajok. Dohliada na mňa ako správny otec.

„Prejdem sa, čerstvý vzduch mi prospeje. Je to len zopár krokov," prehováram ho, aby po mňa zbytočne nechodil, pretože mi neprekáža chôdza. Rada sa potulujem kade-tade. Bezcieľne. Priestory v autách sú stiesnené. Tŕpnem a neviem sa dočkať, kedy vysadnem.

„Prídem po teba, pretože je to tak bezpečnejšie. Som pokojnejší, keď si pri mne. Nenaliehaj, Julka. Som tvoj otec, nikdy si mi neprotirečila. Chceš, aby som sa kvôli tebe trápil?" opýta sa ma priamo a mne sa v krku utvorí obrovská hrča previnenia. Okrem raňajok som mu na tanier naložila omnoho neznesiteľnejšie sústo. Nemýli sa v tom, že by som mu mala prestať protirečiť. Má to so mnou ťažké.

„Máš úplnú pravdu, oci. Prepáč," prehovorím ľútostivo a otočím sa tvárou k nemu.

„Budeš poslušná, Julka?"

„Sľubujem, oci. Nechcela som ťa uraziť."

Správam sa tak nevďačne. Otec je jediný, ktorý mi ešte ostal. Chce ma odviezť domov, pretože sa bojí, že by sa mi mohlo niečo stať. Je to pochopiteľné. Zažil si už so mnou kopu vecí, pred niekoľkými dňami som mu takmer privarila ďalšie starosti. Som typické rozmaznané a neposlušné dieťa. Mama ma vždy učila, aby som otcovi nikdy nepapuľovala. Vie, o čom hovorí. Je hlavou našej rodiny a jeho slovo musí vždy platiť.

„Je to len pre tvoje dobro. Nebudeme predsa riskovať, že urobíš ďalšiu hlúposť. Podmienkou pre tvoju prácu v obchode bolo, že ťa budem mať neustále na očiach. Nechceš ma predsa sklamať a nedodržať svoju stranu dohody. Sľúbila si to, Julka. Nemám pravdu?" pripomenie kritéria našej dohody spred roka, kedy som po roku od maturity nastúpila do svojej prvej práce.

Doktorkine odborné rady zneli tak, aby som nechodievala príliš do spoločnosti, pretože na to nie som pripravená. S otcom sa dohodli, že okrem práce budem chodiť všade s ním. V mojom stave by mi dav ľudí mohol ublížiť. Preto je podstatné, aby som si od nich držala odstup a nepripustila si k telu nikoho. Mohli by to využiť vo svoj prospech, keďže som labilná a neviem zhodnotiť situáciu objektívne.

Majú úplnú pravdu. Presne tak sa cítim. Nikdy som nebola na socializovanie s ostatnými. Nikto netúži mať za kamaráta blázna. Dodržiavam otcove podmienky, jediná výnimka sú moje prechádzky osamote. Niekedy mám dojem, že mi praskne hlava, ak sa odtiaľto nedostanem. Ako by mi v ušiach tikala bomba, ktorá je blízko k vybuchnutiu. Tiká po sekundách. Potom mi však dôjde, že pred ňou nikdy neutečiem. Tou časovanou bombou blížiacou sa k výbuchu som totižto ja.

„Prepáč, oci. Nemýliš sa, je bezpečnejšie, keď po mňa prídeš. Nebudem sa s tebou už o tom hádať," pristúpim, keďže jeho návrh dáva zmysel. Nemala by som chodiť po vonku. Nie je to bezpečné pre mňa a tiež ani pre druhých.

„Tak sa mi to páči. Vieš, ako veľmi ťa mám rád. Neurobil by som niečo, čo by ti mohlo uškodiť. Si moja jediná dcéra, starám sa o teba najlepšie, ako dokážem. Čo myslíš? Nezaslúžim si teda na oplátku aspoň to, aby si sa nevzpierala? Alebo máš pocit, že ti nie som dobrým otcom?" Ukryje si hlavu do dlaní a prestane aj prežúvať. Raňajky sú základ jeho dňa, kvôli mne a mojím hlúpym rečiam ho ešte aj prešla chuť do jedla. Aj hlas mu posmutnel. Zväčša ho má vždy hlboký a autoritatívny, no teraz sa zdá byť zraniteľný.

Podídem k nemu a objímem ho okolo jeho širokých ramien. Chytím mu dlane do svojich rúk a prechádzam po nimi prstami. Sú posiate mozoľmi. Jeden väčší ako druhý. Koža na jeho rukách je suchá, obzvlášť v medzierke medzi prstami sa mu lúpe od toľkých chemikálií z fabriky. Pracuje ťažko. Mama mi vždy hovorila, že sa do neho zamilovala kvôli jeho pracovitosti a manuálnej zručnosti. Nemuseli volať opravárov. Zvládol všetko opäť spojazdniť.

„Si najlepším otcom. Ja nie som dobrou dcérou. Odpusť mi, že neviem byť lepšia," okamžite mu zatrhávam jeho výčitky, pretože chyba je na mojej strane. Je nezvládam byť ani človekom, tobôž nie dcérou. Zlyhávam vo všetkých úlohách, ktoré sú mi dané. Všetci po čase ušli. Iba on nie. Mama to so mnou nevydržala. Otec neprestáva bojovať a stále zvláda moje skraty.

„Julka, vždy dokážeme byť lepší. Iba sa musíme snažiť. Si chorá, nie si v poriadku, ale ja ťa milujem bezpodmienečnou láskou. Patríš ku mne, srdiečko. Je v poriadku, že nie si normálna," ospravedlňuje moje sebecké správanie a výkyvy v náladách, ktoré sú u mňa nepretržite na dennom poriadku. Stará sa o to, aby som brala svoje lieky načas, aby som ich nebrala viacej, ako je stanovená dávka, a predovšetkým ma vzal domov. Nenechal ma zavretú v blázinci. S ním mi je najlepšie.

„Ja viem, oci. Nie som normálna, ale ty ma máš rád, však?" ubezpečím sa, pretože je príjemné z času na čas počuť, že vás má niekto rád. Potom je jednoduchšie mať rád sám seba. Myslela som si, že keď mi to otec bude často hovoriť, stane sa to pravdou a ja nájdem nejakú vec, ktorú by som na sebe mala rada, alebo by mi prinajmenšom až tak nevadila. Do dnešného dňa sa taká vec či vlastnosť neobjavila. Asi nemám žiadne dobré vlastnosti.

„Nadovšetko. Si moja dcéra, musím ťa milovať. Inak by to ani nešlo." Uistí ma a potom si ma privinie do svojho náručia. Moje telo je stuhnuté a meravé. Neuvoľňuje sa ani pod jeho objatím. V minulosti mi jeho ruky prinášali komfort, z nejakého dôvodu som však ešte strnulejšia a napätejšia. Nerozumiem tomu.

„Ďakujem, už budem poslúchať," prisľúbim mu so skalopevnou odhodlanosťou. Nie som dobrá v ničom. Ale otcove rady by mi mali byť sväté. Nezavrhol ma. Ako jeho dcéra sa polepším.

„Dnes mám nočnú, keď ti napíšem, ozvi sa mi. Som ako na ihlách, keď o tebe neviem. Ak zaspíš skôr, napíš mi, že si si už ľahla. Tak budem aspoň vedieť, že ti nič nehrozí a si v bezpečí doma."

„Dobre, sľubujem."

„Takže sme sa dohodli? Po práci ťa zaveziem hneď domov a ty sa nepohni. Počkaj na mňa vo vnútri, aby si neprechladla. Zavolám ti hneď, ako sa dostavím k obchodu, aby si si mohla okamžite nasadnúť."

„Dobre, v poriadku. Počkám vo vnútri, kým neprídeš," súhlasím a ešte raz sa tesnejšie pritúlim do jeho otvoreného náručia. Položím si hlavu na jeho rameno a pozriem sa von oknom na ulicu s deťmi, ktorí šantia v daždi. Ich mamy gestikulujú a zrejme ich upozorňujú, aby s tým prestali, ale oni neposlúchajú. Rozkazy rodičov by sa mali dodržiavať. Ja som nemala nikdy tú ich hravú spontánnosť. Som polomŕtva celú svoju existenciu.

Odpracem zo stola, pozametám a rýchlo na seba niečo hodím. Otec trvá na tom, že oddnes ma už bude do práce aj viezť, ak práve nebude mať rannú zmenu. Nedbám. Je jedno, že prídem o svoje prechádzky. Otcovi sa deti musia vždy podvoliť. Mama ma naučila aspoň niečo. Istú dobu bol z nich krásny pár. Nezabudol na žiadne ich výročie. Tobôž nie žiaden sviatok. Mal prichystané kytice pre obe z nás.

Zídeme dolu po schodoch, cestou narazíme na susedu, ktorá okolo nás prejde bez jediného slova. Susedia nás obchádzajú a nezdravia nás. Považujú ma po tej udalosti za vyšinutú a boja sa, že by som im mohla ublížiť. V obchode o tom nevie nikto. Otec mi tú prácu dohodol s vlastníkom prevádzky, s ktorým kedysi chodievali tiež do školy. Dlžil mu láskavosť a prisľúbil, že o tom nikomu nepovie.

Cesta autom je tichá. Nemáme pustené ani rádio, pretože otec tvrdí, že by mi to v hlave narobilo iba ďalší zbytočný zmätok. Preberajú sa tam kadejaké veci, hrajú hlasité pesničky. Hudbe sa preto vyhýbam. Škodí mi.

Z mrholenia sa stáva dynamický lejak. Sychravé dni sú najlepšie, pretože väčšina ľudí je pozaliezaných a na ulici nestretnete takmer nikoho. V takomto období sa prechádzam najradšej. Riziko narazenia na nové osoby je veľmi nízke. Mesto je prázdne a vyľudnené. Tak ho obľubujem najviac.

V bunde mi zavibruje mobil. Trhne mnou a priam v sedadle nadskočím. Otec sa na mňa úkosom pozrie a nadvihne obočie. Jeho stierače ledva stíhajú za kvapkami usádzajúcimi sa na čelnom skle, obraz na vozovku je rozmazaný. Srdce v mojej hrudi nepríjemne tlčie intenzívnou rýchlosťou. „Kto ti to píše?" ihneď vyzvedá a ja sa prinútim pozrieť na obrazovku so správou prichádzajúcou z neznámeho čísla.

Ahoj, prepáč, že ťa obťažujem. Tvoja kamarátka mi dala na teba kontakt, stretli sme sa v obchode. Pomohla si mi nájsť krupicu. Rád by som ťa trochu spoznal, šla by si so mnou niekedy von?

Žalúdok sa mi prevráti a mám pocit, že čoskoro hodím šabľu. Nasucho preglgnem a správu okamžite vymažem. Číslo bloknem a mobil si skryjem naspäť do bundy. „Iba správa od operátora. Ak si dobijem kredit o desať euro, dostanem polovicu z tej čiastky na viac zadarmo," zaklamem a neprezradím mu, že som práve dostala návrh na rande.

Nie som pripravená na vzťah. Nikdy nebudem. Šialení ľudia nesmú mať partnerov. Mama mala toho najlepšieho a takmer ho zničila. Nesmiem byť sebecká a myslieť iba na seba. Nezaslúžim si priateľa. Mám chorú myseľ. Mňa by nemohol nikdy nikto milovať.

„Určite? Správaš sa podozrievavo. Mohol by som tú správu vidieť?" neverí mi a požiada ma aj o dôkaz. S technikou nie je taký zručný a našťastie, táto správa mi skutočne pred pár dňami prišla. Žiadne iné mi nechodia. Záujem o mňa javí iba môj mobilný operátor.

„Áno, pozri." Ukážem mu správu, keď zastaneme na parkovisku pred obchodom a dávam si pozor na to, aby som prstom prekryla dátum.

„Dobre, oceňujem, že si úprimná, Julka. Otcovi sa nepatrí klamať. Tak choď, o štvrtej ťa vyzdvihnem. Mám ťa rád," rozlúči sa so mnou a pobozká ma na líce.

„Ahoj, aj ja ťa mám rada, oci." Odopnem si pás, zamávam mu a bežím pod striešku, aby som nezmokla. Vydržala by som na tom daždi stáť aj hodinu a nič by som necítila. Neprekážalo by mi zmoknúť.

Vo dverách sa otrasiem a rovnou cestou kráčam do miestnosti, v ktorej obedujeme a máme skrinky. Svoje jedlo väčšinou hádžem do smetného koša, keď všetci doobedujú. Nič do seba nedostanem. Obzvlášť nie vtedy, keď sa na mňa niekto pozerá.

„Dobré ráno, netýkavka. Šéf ťa hľadal, máš ísť za ním," škodoradostne mi šplechne Andrea do tváre a vyškiera sa. Sadne si k stolu a začne si pilníkovať svoje dlhé nechty.

„A čo odo mňa chcel?"

„Vyzerám ako šéf? Čo ja viem, choď za ním a spýtaj sa. Určite si zase niečo dosrala a dostaneš napomenutie. Inak, aké to je rezať sa? Si nejaká sadomasochistka, ktorá sa vyživuje v trýznení?" ovalí ma svojimi slovami, z ktorých sa mi roztrasú nohy.

„Čože?" neverím tomu, že som počula správne, a nenachádzam slov.

„Stojíš si snáď na vedení? Hovorím iba, že som sa ešte osobne nestretla s niekým, kto by sa chcel zabiť. Jasné, vysvetlím ti to. Chápem, že si trochu pribrzdenejšia. Bolo mi čudné, ako v dnešnej dobe nemôže byť niekto na sociálnych sieťach, tak som pátrala a našla tvoj starý profil, na ktorý ti hádzali nejaké podporujúce príspevky typu rýchlo sa uzdrav. Najprv som si myslela, že si bola nejako závažne chorá a zomierala, no a nakoniec vysvitlo, že si iba bláznivá a podrezala si si žily. Tak teda. Aké to bolo? Cítila si pri tom akési vzrušenie?" neprestáva hovoriť a vyloží si nohy na stôl. V ušiach počujem, ako sa mi prelieva krv. Hrdlo mi zviera, ako keby som okolo neho mala obruč alebo špagát, ktorý ma škrtí.

Nedokážem urobiť nič iné, iba sa dať na útek. Nevládzem chodiť, ledva dvíham nohy, ale viem len to, že sa jej už viac nemôžem pozerať do očí. Tu o tom nevedel nikto. Mohla som na tých pár hodín predstierať, že nie som to dievča, ktoré sa v pätnástich pokúsilo o samovraždu. Nepodarí sa mi utiecť pred minulosťou. Možno nemá význam pokračovať v tom. Moje sily mi nevystačia. Otec aj mama sa nemýlili v tom, že som slabá.

Oči mám zahmlené, nič poriadne nevidím, za golier mi dopadajú studené kvapky neutíchajúceho lejaku, a v pozadí počujem kvílenie kolies a osvetľujú ma svetelné záblesky spojené s hlasitým klaksónom.

„Dievča, zbláznila si sa? Mohol ťa zraziť!" do reality ma prináša hlas chlapa, ktorý ma silno drží za predlaktie.