Oceňujem maminu snahu o to, aby som sa cítil čo najnormálnejšie, ale táto šaráda ma iba núti cítiť sa smiešne. Sedím pred dverami od jej kancelárie, a aj keď sme sem prišli spoločne, nútila ma čakať na to, kým ma zavolá na onen spomínaný pohovor. Berie to až príliš vážne. Mal som ciele. Vo veľkom som plánoval a bol si istý tým, že nenechám svoju chorobu brániť mi v mojom rozkvete. Po tej traumatickej príhode bolo náročné dostať sa naspäť do pohody. Poznačilo ma to natrvalo. Moje sny museli ísť bokom.

A teraz som doma, čerstvo po maturite, a tak nejako ma prestali lákať tie moje stanovené méty. Uskromnil som sa a nateraz mi stačí, že som doma so svojimi blízkymi a podarilo sa mi dovŕšiť aspoň malú časť z toho, v čo som už ani nedúfal.

Mama je za tvrdú, ale umierala pri mojej posteli strachom. Obávala sa toho najhoršieho. Aj ja som pocítil ten strach, kedy viac môj vlastný osud nebol v mojich rukách. Ostávalo mi už len dúfať, že neskonám a vydržím to.

Možno to boli iba vidiny alebo akosi zafungovala predstavivosť, ale ocitol som sa na druhej strane. Cítil som, že na ňu ešte nie som pripravený. Z nejakého dôvodu sa zdalo, že na mňa niečo čaká a je podstatné, aby som sa vrátil späť medzi živých. To bolo moje prvé zoznámenie so smrťou. Mrazivé, hrôzostrašné a zanechávajúce úzkostný stav. Druhé prišlo pred pár dňami znovu v nemocnici. No tentoraz som nebol priamym účastníkom.

„Môžeš vojsť, nech sa ti páči," vyruší ma z nepríjemných spomienok oficiálny hlas mojej mamy, ktorá sa naplno stihla vžiť do roly nekompromisnej šéfky.

S váhaním sa postavím z pristavenej železnej stoličky, ktorá tu za iných okolností nezvykne bývať, a prehodím si cez plece naplnenú fľašu s kyslíkom. Skôr, ako stihnem za sebou privrieť dvere a rovnako intenzívne sa vžiť do roly uchádzača, ma však vo dverách zastihne môj otec, ktorý s niekým horlivo telefonuje.

Mama sa zamračí a postaví sa mu presne do cesty. Otec okamžite ukončuje hovor a hľadá pomoc u mňa, na ktorú môže vzhľadom na danú situáciu ihneď zabudnúť. „Peter, zmizni, lebo dnes tu nebude prebiehať iba pohovor na miesto môjho asistenta!" pohrozí mu s preskočením hlasu, ktorý značí okamžitú stratu profesionality, a navodí mi spomienky z minulosti, kedy si títo dvaja boli neustále vo vlasoch a hádali sa vo dne v noci.

„Nemôžeš ma vyhodiť z pozície druhého konateľa. Lýdia, klídek, prišiel som sa iba pozrieť, ako to vám dvom ide. Upokoj sa trošičku, veď to škodí tvojmu zdraviu. Bol by som nerád, keby si musela ísť na nedobrovoľnú dovolenku z dôsledku poškodených nervov," nereaguje na jej zvýšený tón a namiesto toho, aby utiekol kadeľahšie, zavrie za nami dvere a svoj čierny kožený kufrík si položí na jej pracovný stôl. Bea zdedila tú neoblomnosť od neho. I keď - v tejto rodine tie zábrany naozaj nemá asi žiaden z nás.

„Pohovory sú moja parketa. Kto ťa sem volal? Ak si správne spomínam, o desať minút máš záujemcov o ten mezonet na kraji mesta. Pár metrov od neho sa prerába tá zdemolovaná nemocnica na nákupné centrum. Predávaš ten byt už polroka a zatiaľ nevidím nikde podpísanú zmluvu. Je tu náš syn, ale dovoľ mi povedať, že si pomerne neschopný," urazí ho a posadí sa do svojej stoličky na kolieskach, v ktorej sa vždy cíti ako najväčší šéf. A čo si budeme nahovárať, aj keď sú percentá v tejto rodinnej firme rozdelené na presnú polovicu, mama mala a vždy aj bude mať posledné slovo.

„Pravdaže, pretože si mi dala schválne miesto, na ktoré by sa nepresťahoval nikto. Ale nesťažujem sa, nemala si odvahu, aby si sa na to sama podujala, tak si to hodila na mňa. Nemám ti to za zlé a ver mi, o niekoľko dní budeš mať na stole podpísanú zmluvu s dvojmesačným nájomným zaplateným vopred. Niečo sa črtá, ale zatiaľ si to nechám pre seba," zatvári sa záhadne a oprie sa ležérne o prednú stranu jej písacieho stolu. Mama s nasrdeným výrazom pretočí očami a zakrúti hlavou.

„Črtá sa akurát tak to, že tvoje vysoké ciele ostanú zakrátko zmarené ako obvykle. Tvoje presviedčacie zručnosti a schopnosť osloviť zákazníka sú na úrovni amatéra. Priznaj si pravdu a radšej mlč. Predvádzanie ti neprinieslo žiadnu dobrotu ani v minulosti, Peter," uzemní ho a prekríži si ruky pri prsiach. Iba sa doberajú, ale v skutočnosti sa majú radi. Trávia spolu ešte viac času, ako keď boli manželia. Nechceme s Beou nič hovoriť, ale stihli sme si všimnúť, že stará láska v ich prípade nehrdzavie.

„Môžeme sa konečne sústrediť na mňa, alebo mám odísť, kým prestanete flirtovať?" uťahujem si z nich, aby som ich priviedol do pomykova. Bránia sa voči akýmkoľvek zachovaným citom, aj keď obaja veľmi dobre vedia, že si neprestanú byť nikdy ľahostajnými.

„Isteže, posaď sa a môžeme začať. Svojho otca si odmysli. Akoby tu ani nebol," neodpustí si sarkastickú poznámku a síce má na tvári nasadený strojený výraz, zahryzne si do pery, aby na sebe nenechala znať, ako dobre sa na jeho úkor baví. Otočí sa tvárou k nej a nadvihne jednou stranou hustého tmavého obočia. Vytiahne si rukávy na sivej košeli, a aj on si založí ruky pri prsiach, čím naznačuje, že sčasti s maminými slovami aj súhlasí a nebude sa nám do toho miešať.

„Okej, tak mi polož tie ošúchané otázky typu: kde sa vidíte o desať rokov, čo si prajete dosiahnuť, prečo ste si vybrali práve našu firmu, a dovoľte mi vrátiť sa konečne domov." Posadím sa oproti nej a rozkašlem sa. Vyberiem si z vrecka papierovú servítku, ktorá poslúži na moje tradičné zahlienenie. Ráno je najťažšia časť dňa. Býva najintenzívnejšie, často sprevádzané ostrým piskotom alebo sipením. Po chvíľke sa to ustáli, zoberiem si ďalších pár minút na vydýchanie, a všetci traja sa tvárime, že sa nič nestalo. Po toľkých rokoch sme si na moje epizódy zvykli, pretože nie sú ničím netradičné a budú ma sprevádzať už navždy.

„Tak to si vyhoď láskavo z hlavy. Považuješ svoju matku za tak nudnú a nekreatívnu? Príkladná situácia: Máš v ponuke už celé mesiace zachovalý dom, ktorý je v odľahlej štvrti, niekde na kraji mesta, pre všetko musíš dochádzať niekoľko kilometrov, pretože nablízku sa nič nenachádza. V okolí nie je žiadna škola, park či obchod s potravinami, najbližšia zastávka je takmer kilometer ďalej. Dom je dvojpodlažný, lukratívna novostavba s dvomi kúpeľňami, terasou, záhradou a garážou. Čím by si potenciálneho nákupcu presvedčil k jeho kúpe?" vybalí na mňa mama otázku s nulovou toleranciou k môjmu krátkodobému záchvatu kašľa, a s otcom sa v jednej sekunde na seba naraz veľavravne pozrú, čím si bezpochyby vymenia pár neverbálnych slov, ktorým rozumejú iba oni dvaja.

Zvraštím čelo a neodpoviem hneď, pretože ako poznám svoju mamu za tie roky, skúša na mňa chyták, ktorým ma chce chytiť do pasce. Vždy mi dávala logické rébusy, ktorými sa jej darilo ma zmiasť. Nepristúpim na jej hru len tak ľahko, a i keď som spočiatku nemal o túto prácu žiadny záujem a bol som do nej v podstate nasilu dotlačený, zaumienil som si, že ho neodfláknem.

„Uchádzač bude, samozrejme, rodina s deťmi. Čiže je to pomerne jednoduché. Otec má vodičský, ráno chodí do práce, cestou vezme aj deti, ktoré sa tak nemusia teperiť kilometer k tej tvojej najbližšej zastávke. Na nákup zbehne po práci, manželka spíše zoznam, a keďže majú dvojročné dieťa, o ktoré sa ešte musí starať, na väčší nákup budú chodievať cez víkendy."

„Otec máva trojzmenný pracovný režim. Navyše ráno chodieva do práce pred šiestou hodinou. Najmenší prírastok v rodine má dva roky, chodenie ovláda bez problémov, ale matka sa okrem toho musí starať o ďalšie dve školopovinné deti, ktoré sa do školy musia prepraviť do ôsmej hodiny."

„Nikto nepovedal, že ich musí odniesť otec. Žena je matkou na plný úväzok, okrem toho bola pred materskou dovolenkou účtovníčkou, čiže plánovanie času, čísel a dátumov ide ruka v ruke s pozíciou matky na plný úväzok. Vypočíta si presne, kedy sa má ráno zobudiť, aby pripravila raňajky, skontrolovala, či majú deti domáce úlohy, obliekla dvojročné bábo a dostavila sa presne v čase sedem štyridsaťpäť hodín k školskému areálu, ktorý je vzdialený od ich nádherného rozľahlého domu ďaleko od otravného ruchu veľkomesta iba obyčajných sedemnásť kilometrov. Za ten pokoj to stojí! Panoramatický výhľad, výbeh pre deti, ktoré sa môžu vyšantiť, kvôli čomu sa skôr unavia a pôjdu spať, čím bude mať mamka a otec čas na seba a na červené vínko buď pri západe slnka alebo blčiacom elektrickom kozube. Keď si vezmeme do úvahy neexistujúcich susedov, rozmerný pozemok a fakt, že v tom dome budú prvými majiteľmi, daň v podobe privstania si je fakticky minimálna. A že matka o daniach vie svoje!" rozoberiem jej hypotetickú možnosť podrobnejšie a snažím sa vynájsť. Nebral som túto ponuku vážne, ale teraz si tak nejako prajem uspieť a získať svoju prvú prácu v živote. Aj napriek tomu, že zamestnávateľmi budú zrovna moji rodičia.

„Novostavba to je, ale tiež to znamená aj to, že dom nie je v obývateľnom stave. Nefunguje voda, treba urobiť kanalizáciu, elektrina nie je tiež zapojená, chýbajú podlahy a treba všade namontovať radiátory. Rodinu tlačí situácia, majú predschválenú hypotéku, tá im však prejde až po vydokladovaní toho, že naozaj plánujú kúpiť dom," mame moja odpoveď nestačí, pritvrdí a nachádza ďalšie prekážky, s ktorými by mi to mohla skomplikovať.

„Obaja majú dobré platy, otec je vo firme už dvadsať rokov, za ten čas sa vypracoval na stáleho zamestnanca, ktorému nie sú odopreté zamestnanecké výhody, z toho dôvodu bude čiastka hypotéky postačujúca na kúpu a i na vyriešenie tebou uvedených komplikácií. Manželov otec je elektrikár, ktorý má známosti a hravo si poradí aj s radiátormi, ktoré nie sú až tak nevyhnutné, nakoľko je leto a deti majú letné prázdniny, čiže aj dostatok času na zabývanie sa a prispôsobenie sa novým podmienkam. Postupne spojazdnia prvé poschodie, jednu kúpeľňu, zavedú vodu a pomaličky všetko ostatné. Dom je investícia, ktorú budeš musieť vždy zveľaďovať, ale za to je len tvoj, bývaš vo svojom a stanovuješ si vlastné podmienky!" zopakujem heslo ich realitnej kancelárie LP realitka, a mama si ma obzrie s hrdosťou. Mlčí a poškriabe sa na temene hlavy. Na perách sa jej zjavil úsmev, ktorý sa už ani nepokúša skrývať. Je to príjemné. Vidieť, že je na mňa možno trochu hrdá.

„Myslím, že zajtra ťa so sebou vezmem do toho mezonetu. Nezaprieš sa, že patríš do rodiny maklérov. Tvoja matka na teba sypala zákerné otázky a mne sa páči, ako si sa nenechal vyviesť z rovnováhy. Jednať s ľuďmi je náročné, uspokojiť ich požiadavky a nájsť nemovitosť, ktorá by spĺňala ich zásady, ešte ťažšie. Pobehal som so svojimi klientmi neraz aj zo desať domov a napokon si nevybrali žiaden, pretože jeden bol príliš malý, druhý veľký a tretí mal úzke zárubne, cez ktoré by sa im nevošli spotrebiče. V takýchto prípadoch sa nesmieš nechať rozčúliť a stratiť trpezlivosť. Náš zákazník, náš pán. Čím lákavejšie však ponuku pred nimi prezentujeme, tým vyššie sú šance, že dom predáme a ujde sa nám provízia," na profesionálnejší tón hlasu prejde aj otec, ktorý si škriabe bradu a presunie sa k oknu.

„Matúš, pravdaže si tú pozíciu asistenta získal automaticky. S tým pohovorom som ťa chcela iba pripraviť na situáciu, keď sa do čela firmy dostaneš ty. Neboj sa, Beu čaká o pár rokov to isté. Teda iba za podmienok, že nepôjde študovať niekam ďalej. Aby si ale vedel, platí to aj pre teba. Nemienim ťa nútiť pracovať s nami, ak si želáš robiť niečo iné alebo sa prihlásiť na nejakú vysokú školu. Rozhodnutie je v tvojich rukách. Ak ťa zaujíma môj názor, mám taký dojem, že predávanie domov by ti šlo. Si v tom ako doma."

„Uhm, pardon, vyrastal som s vami! Aj keby som nechcel, nedalo by sa od vás niečo nepochytiť. Práve v tomto momente nie je vysoká predmetom mojich zmýšľaní a rád by som niekde začal. Je to s vami dvomi, ale keď inak nedáte, tak tú ponuku prijímam," zahrám sa na sebavedomého uchádzača, ktorý má tých pracovných príležitostí neúrekom, a odfrknem si s tým najpredstieranejším hraným povýšenectvom. Nemohol by som byť radšej, že mi mama ponúkla to miesto asistenta.

„V poriadku, pošlem ti heslá k našim stránkam, začínaš od zajtra. Budeš dvíhať telefonáty, nahadzovať inzeráty, občas ťa so sebou vezme aj jeden z nás do terénu, a hlavne nám poslúžiš pre dohadovanie schôdzok, pretože tvoj otec nedokáže byť nikdy dochvíľny a ani si zapamätať hlúpy čas!" rozčúli sa a opäť využije príležitosť, aby ho mohla vyhrešiť.

„Nemôžem sa dočkať na našu spoluprácu, pani Cehláriková a pán Cehlárik." Vstanem pre zachovanie dramatickosti, zapnem si gombík na nepríjemnom saku, zabijem Beu, že ma donútila obliecť sa takto formálne, a podám si so svojimi obomi rodičmi ruku.

„Nápodobne, pán Cehlárik. Dúfajme, že budete pre našu malú firmu prínosom," s formálnosťou pokračuje aj otec, a ja teda uzatváram prvý pracovný pomer vo svojom živote.

„Teraz, ak ma ospravedlníte, bežím domov užívať si posledné zvyšky hodín v pozícii nezamestnaného vyživovaného dieťaťa," rozlúčim sa s nimi napochytre, pretože si potrebujem prevetrať hlavu a byť na chvíľu osamote.

„Nakázala som Bei, aby na teba dozrela. Tým čučaním do bedne plytváš svojím potenciálom," zastará sa mama s napomenutím a opäť prevráti očami.

„Ten chlapec má právo sa zabaviť. Je dospelý, hádam mu nebudeš zakazovať hrať videohry?" otec sa postaví na moju stranu a keďže viem, čo bude o tri sekundy nasledovať, poberiem sa kadeľahšie. Tí dvaja sa nezmenia snáď nikdy. Nevadí. Len nech sa nemenia.

Zapnem si bundu, prehodím si cez plece štvorkilovú nálož a dolu schodmi sa poberiem na miesto, na ktorom som nebol už dlho. Kráčam dobre známymi uličkami a srdce v mojej hrudi nepríjemne stláča. Nezájdem ďalej. Stojím obďaleč.

Už ste sa niekedy pozerali na niekoho, ku komu by ste mali mať podľa všeobecných predpokladov blízko, no napriek tomu k nemu necítite nič? Vtedy asi pochopíte, že všeobecné predpoklady sú bludy a nekorešpondujú s realitou, ktorú zažívate.

Nemal by som tu stáť a pozerať sa. Nerobí mi to dobre. Keď som sa vrátil domov, bolo mi horšie a zažíval som smútok, ktorý som nemohol vysvetliť ani tým, ktorí sú mi blízki. Hanbil som sa povedať im, čo ma tak zarmútilo a rozladilo. A možno som to iba nechcel vysloviť nahlas. Pretože to bolí. Nemal by som si to robiť. Rodičia by si to neželali. Zarmútilo by to aj ich. Niekedy si však nedokážem pomôcť. Srdce je proste mnohokrát v prevahe a rozum nad ním nevyhrá.