„Ako sa máš, oci?" začnem od tej najzákladnejšej otázky, pretože je údesné byť osamote s niekým, s kým ste si kedysi, pred pár týždňami, boli blízki. My s otcom sme nikdy príliš neboli na diskusie. No povedala som si, že svoj vzťah s ním napravím. Je mojím jediným zostávajúcim rodičom. Nech sa stalo čokoľvek, neprestane byť mojím otcom.

„Je mi bez teba smutno. Nerád sa vraciam do opusteného bytu, Julka. Som nešťastný z toho, ako si sa na mňa vykašľala a odišla si bývať k tomu chlapcovi, ktorého poznáš sotva mesiac," vyhodí mi na oči a vyčíta mi môj odchod. Nemôžem tvrdiť, že ma jeho obvinenia nebolia.

„Nepoznáme sa len mesiac. Stretli sme sa omnoho dávnejšie. Bolo to v nemocnici, ale nie pri príležitosti toho, že si som si bola robiť nový zdravotný preukaz." Zastanem v chôdzi a síce mi to z úst vykĺzlo neúmyselne, je načase vyjsť s pravdou von. Vzdala som sa svojich sedení, musím sa riadiť podľa svojej uzdravovacej cesty. Mala by som byť schopná otvoriť sa pred vlastným otcom.

„Kvôli čomu si teda v tej nemocnici bola, Julka?" stáva sa obozretnejším, vrhne na mňa svoje tmavé hnedé oči a v tej chvíli sa mi zdá tak nedostupne. Akoby mal moc odstrániť z nášho dosahu všetko živé a prebiehajúce a zasadil ma do jediného momentu, ktorý je trvalo zastavený.

Nadýchnem sa a pokračujem vpred, aby som viac nebola nútená čeliť jeho očiam. Smiem byť odvážna a rovnako tak nemusím mať odvahu čeliť mu zoči voči. „Stála som na balkóne. Chcela som zoskočiť. On ma našiel a zabránil mi v tom. Musíš mi však veriť, oci, keď ti poviem, že už taká nie som. V tom čase som nevidela východisko. Bola som šialene smutná, nič nedávalo zmysel, nevládala som ďalej pokračovať. Zmenilo sa to. Cítim sa omnoho lepšie," presviedčam ho, pretože som si vedomá lavíny, ktorú som svojou výpoveďou o onej noci v otcovi vyvolala.

Stíchne. Mlčí a silno stláča päste pri tele. Sánka sa mu trasie a pôsobí stratene. Prehráva si, čo urobil nesprávne, že sa mu chcela jediná dcéra zabiť zoskočením z balkónu. „Prečo si mi nič nepovedala? Mala si predo mnou vyjadriť svoje pocity. Som tvoj otec, to mojou úlohou je ťa chrániť. Zverila si sa do rúk cudzím ľuďom namiesto toho, aby si poprosila o pomoc mňa. Ani by si nemusela prosiť. Stačilo by..." habká a hľadá vhodné slová, a nerobí mu problém dobehnúť ma. Zastaví ma potiahnutím za ruku. Obrátim sa a pokúšam sa byť silná. Stará Júlia by sa zložila, ale ja som silnejšia, než sa na prvý pohľad môže zdať. Prekonala som už aj náročnejšie prekážky. Je to môj otec. Rodičia stoja pri svojich deťoch a neodsudzujú ich.

„Nezdalo sa to tak, že ty chceš niečo počuť, oci. Nepreberali sme to. Svoj žiaľ sme si obaja niesli vo svojom vnútri. Zatajovala som ja i ty. Uvažovala som a prišla som na to, že my traja sme mali rovnaké povahy. Ja som ju zrejme zdedila od vás dvoch, ale vy s mamou ste predo mnou nikdy o ničom nehovorili priamo. Zatvárali ste sa v izbe, riešili všetko potajomky, a keď ste trpeli, trpeli ste osamote. Tebe to zostalo dodnes. A ja s tým bojujem. Zadržiavaním to nahromadené jedného dňa vybuchne. Odmietam byť za časovanú bombu, oci."

„Čo presne si odo mňa chcela počuť, Julka? Bol som na ňu naštvaný. Opustila nás bez vysvetlenia. Nemal by som na ňu pekného slova, preto som sa radšej zdržal akýchkoľvek obsiahlejších tém ohľadom tvojej matky."

„Vysvetlenie sme mali celý čas pred nosom. Vyčerpali sme ju. V našom dome mal rozdelené každý úlohy. Ty si zarábal, ja som bola poslušný jedináčik a ona starostlivá žienka domáca, ktorá nemala právo na osobný život. Trčala za sporákom v kuchyni, alebo v záhrade. Nikam ste nechodili. Jej celý život bol ten dom. Ty a ani ja sme ju z neho nevyslobodili, musela to urobiť sama."

„Obviňuješ ma z jej smrti? Podľa teba som jej krk pripevnil o ten špagát ja?" Vykriví ústa v bolestivej grimase a prisahám, že vyzerá o päť až desať rokov starší v porovnaní s človekom, s ktorým som sa stretla pred pár minútami. Spôsobujem mu bolesť. Nie je to schválne. Keby som si dávala servítku pred ústa, bol by to krok späť.

„Nie ty, ale tvoja nečinnosť. Nehovorím, že si si to nevšímal zámerne, ale nevšímal si si to, oci. To ju prinieslo na lopatky. Nevyčítam ti to. Odpusť mi, ak práve vyzniem hrubo, mám ťa rada a nechcem o teba prísť. Práve preto som pristúpila na tieto stretávania."

„O tvoju mamu som sa staral. Niesol by som ju hoc aj na rukách, a raní ma, že sa mi ešte aj ty otáčaš chrbtom. Nezaslúžim si od teba počúvať to. Zachovala si sa nepekne. Uprednostnila si toho chorého kripla pred vlastnou krvou," ohradí sa zlovestne a mne to príde tak, že teraz mi ubližuje cielene.

„Nezaťahuj sem aj Matúša. On za nič nemôže. Nezlomil nado mnou palicu, ukázal mi nový svet, v ktorom si prajem žiť. Mám novú nádej, ani tebe sa nepodarí znovu mi ju vziať, oci. Prečo nemôžeš byť jednoducho šťastný, že sa mi vedie dobre? Že z mojej hlavy sa vytratili ponuré myšlienky a nahradila ich vôľa žiť? Vôbec ťa to neteší?" opýtam sa zlomene a potláčam vzlyky, ktoré sa mi derú z hrdla.

„A čo sa stane, keď ten chlapec zomrie? Napadlo ti, že je pravdepodobné, že ho prežiješ? Vtedy aspoň pochopíš, aké to je stratiť lásku, Julka. Nikto na svete si nepraje viac, aby sa ti polepšilo. Želám si to z celého svojho srdca. Milujem ťa nadovšetko. Lenže predovšetkým som tvoj otec a iba ja viem, čo je pre teba najlepšie. Videl som ťa vyrastať, vypiplal som ťa od plienok a teraz predo mnou stojí dospelá žena, ale ja sa o teba bojím vždy rovnako. Môj strach sa nestal menším. Vzrástol a ubíja ma nevedieť, čo sa s tebou každý deň deje," udobruje si ma, ale ja som ho prestala počúvať niekde po tretej vete. Tým to pre mňa zaklincoval.

„Prečo mi toto robíš? Matúš bude žiť, je silný a neskladá sa! To chceš? Aby som žila rovnakým osudom? Ak by si ma miloval, neželal by si si ma vidieť trpieť. Keď človek miluje, uspokojí sa vidieť toho druhého šťastného, pretože na tom jedinom záleží. Bol by si radšej, keby Matúš umrel, ja by som sa vrátila a mal ma pod drobnohľadom, ako ma videl po niekoľkých rokoch naozaj si užívať krásy života po boku niekoho druhého. To nie je láska. To je pokrytectvo a sebectvo," rozčúlená jeho rečami už nehľadím na to, že tento muž stojí za mojím zrodením.

Ani raz som ho neznevážila. Počúvala som poslušne jeho príkazy, a až teraz prichádzam na to, že si ma možno vôbec neželal ochrániť. Zhotovil si zo mňa svoju bábku. V jeho očiach som sa stala maminou kópiou.

„Ničomu nerozumieš. Si mladá a pobláznená prvou láskou. Časom pochopíš, že život je o inom. Šťastie vyprchá zakrátko, pravá realita nastáva po odznení medovej fázy. Môže sa stať všeličo. Teraz máš nasadené ružové okuliare, ktoré ti zabraňujú vidieť, že ani tá tvoja láska hory neprenáša."

„Tým mi chceš nahovoriť, aby som sa uzavrela pred každým, aby som sa vyhla potenciálnej hrozbe bolesti? Mám premrhať svoj život podľa tvojho obrázku?" So slovnými útokmi je to takéto - buď ich ignorujete alebo zatlačíte na pílu a všemožne sa snažíte, aby ten váš útok vypálil tvrdšie a drsnejšie. Je to ako stáť na bojovom poli. Až na to, že namiesto zbraní a granátov sú vašimi dostupnými prostriedkami slová a jazyk.

„Staral som sa o teba. To by som nepovažoval za premrhanie."

„Zavesil si svoj život na klinec a tebe to možno tak vyhovovalo, ale mne nie. Urobil si zo mňa chudinku na dne. Ale nie, všetka vina nie je len na tvojich pleciach. Ja som sa nijak nebránila. Z pozície labilnej som si mohla dovoliť zlenivieť. Uznávam svoj podiel, uznávaš ty svoj, alebo si aj naďalej myslíš, že si nevinný?"

„Mojou jedinou chybou je, že som tie hlúpe kľúče nevyhodil z kvetináča. Za to jediné preberám zodpovednosť," fľochne mi do tváre zákerne a ja v ňom zbadám dosiaľ nepoznanú zlobu. Žiadne známky ľútosti. Stojí si pevne za svojou pravdou a ja tu nehodlám strácať ďalšie minúty.

„Nemyslím si, že by sme sa mali ešte stretávať. Neviem, či si to neuvedomuješ, ale ubližuješ mi. Ak sa budeš chcieť ospravedlniť, tak sa ozvi."

„Ty určuješ podmienky mne?"

„To nie sú žiadne podmienky. Jednoducho ťa nedokážem ďalej počúvať, keď si takýto tvrdohlavý. Správaš sa, ako keby si v tej hrudi nemal už žiadne srdce, oci," odpoviem mu sklamane a čo najrýchlejšie sa vzďaľujem z jeho dosahu. Ostáva stáť na mieste. Prinajmenšom pochopil, že už viac nie je v jeho silách zastaviť ma. Som dospelá a rozhodujem sama za seba. Nemusia to za mňa robiť iní.

Udelila som druhú šancu a on ju neprijal. Trápi ma to, ale sám si to vybral. Nie je v mojich rukách zachrániť svet. Prinajmenšom alebo skôr predovšetkým však môžem zachrániť seba. Povrázky od svojej bábky poťahujem vlastnými rukami.

„Mal by si inhalovať trikrát alebo štyrikrát do za deň, a ty sa ledva dokopeš k tomu, aby si inhaloval dva razy do dňa. Musíš byť zodpovednejší. A čo tvoja kontrola? Nemal by ťa priebežne prehliadnuť tvoj doktor?" Jules ma zásobuje svojimi starostlivými otázkami a neustále ma obskakuje. Je takáto už pár dní. Ak by som mal určiť, odkedy sa správa takto prehnane starostlivo, bolo by to asi odo dňa, keď sa stretla so svojím otcom.

„Jules, zlatko, som v úplnom poriadku. Nič mi nechýba a kontrolu mám o dva týždne. Nie je dôvod panikáriť," ubezpečujem ju a priviniem si ju silnejšie do svojho náručia, keď vylihujeme v mojej posteli.

„Až tak neskoro? Mal by si tam chodiť častejšie, tvoj stav by doktori mali neustále monitorovať, nie?"

„V prípade, že by som sa cítil horšie, máme na doktora číslo, a môžem ho kedykoľvek kontaktovať, ale raz do mesiaca mi úplne stačí chodiť na kontroly. Stalo sa niečo? V poslednom čase si nejaká ustráchaná. Povedal ti o mne niekto niečo?"

„Mám o teba strach, to je všetko. Nechcem, aby sa ti niečo stalo," pošepká a pobozká ma na ruku, ktorú mám položenú okolo jej pliec.

„Mne a ani tebe sa nič nestane, jasné? Moje pľúca fungujú na svojich bežných percentách. Žiadne zlyhanie sa nekoná. Je mi báječne. Mám sa postaviť a dokázať ti to?" Pokúšam sa jej zdvihnúť náladu a zahnať znepokojivé myšlienky týkajúce sa mojej choroby. To posledné, čo by som si želal, je zaťažovať ju svojou fibrózou.

„Stačia mi tvoje slová. Ty by si mi neklamal," nežiada odo mňa fyzické dôkazy a uspokojí sa s mojou slovnou verziou.

„V lete to bude trochu náročnejšie, kvôli horúčavám sa mi ťažšie dýcha, rýchlejšie sa unavím a väčšinou príliš nevychádzam z domu, ale nebude to nič netradičné. Je to súčasťou tejto choroby, okej?" pripravujem ju dopredu na trojmesačné krvopotne vybojované obdobie, kedy sa na rozdiel od klasickej ľudskej populácie skôr modlím za to, aby to leto bolo čím skôr za nami.

„Okej," privolí a myslím, že sa aj zľahka uvoľní.

„Už dlhšie som ťa nevidel písať si do tvojho zápisníku. Nie že by som ťa pozoroval alebo niečo také, ale čiastočne ma zaujíma, či si do neho zapisuješ aj niečo o mne," podpichnem ju a uštedrím jej letmý bozk na čelo posiate rovnými čiarami značiacimi zmätenie.

„V tom zápisníku som zapísala sotva dva riadky. Nepoužívam ho."

„Vážne? Tak fajn," nenástojím na tom, aby sa mi zdôverila, aj keď som ju do neho videl čosi si zapisovať už niekoľkokrát. Možno má dva. Alebo sú to dievčenské záležitosti, do ktorých by som nemal znovu pchať svoj zvedavý nos.

„Už nechodím k svojej cvokárke. Zabudla som ti to povedať."

„Prečo nie? Začala ťa nudiť?" vtipkujem, pretože je to vcelku pre mňa novinka. Predpokladal som, že si hovoríme všetko. Ale na druhú stranu som tiež nebol tak celkom úprimný, čo sa týka môjho stavu. Stoja za tým výkyvy počasia. Bolo by zbytočné ihneď to zveličovať.

„Už to nepotrebujem. Mám sa lepšie, som šťastná a som s tebou. Obe sme uznali, že tam už viac chodiť nemusím."

„To je skvelé, Jules. Som rád, že to tak cítiš. Som rád, že si tu so mnou," zahlásim a túžobne ju pobozkám na jej nádherné pery. Dodávajú mi energiu. Na chvíľu mám dojem, že by som zdolal akúkoľvek horu a vyhral maratón.

„Vieš, keď sme spolu, cítim, že sme nepremožiteľní. Bez teba by som tu nebola, Matúš. Zachránil si mi život."

„Jules, keby boli okolnosti iné, práve by som ti navrhol, aby si sa spoznala s mojou matkou, lenže tú už dávno poznáš a bývaš tu s nami, takže ma napadlo, či by si náhodou nechcela bývať len so mnou? Prenajmeme si nejakú garsónku, ktorá bude patriť len nám," vybalím na ňu svoje plány a ona zvraští obočie. „Idem na to prirýchlo, všakže? To som celý ja, vždy predbieham dopredu o niekoľko svetelných rokov."

„Nie, páči sa mi tá myšlienka. Chcem s tebou bývať, Matúš Cehlárik," neodmietne, ale naopak entuziasticky môj nápad podporí.