Je hlúpe, že za ňou takto doliezam. Ale nedokážem zabudnúť. Mám o ňu strach. Chápem, že možno prežíva náročnejšie obdobie, ale nemusela by byť taká odporná. Nezdržal som sa tej výčitky, pretože jej to sčasti aj vyčítam. Koľko ľudí by dalo všetko za to, keby mali nádej a šancu, a ona sa hravo len tak postaví na balkón v nemocnici s cieľom zoskočiť. Snažím sa prísť s ňou na jednu reč a pochopiť ju, ale takýmto správaním sa jej darí znižovať úroveň môjho úsilia. Naučil som sa, že niekedy sa neoplatí bezpodmienečne lipnúť na tých, ktorí za to nestoja.

„Čakám ťa pred obchodom. Ide s nami aj moja sestra," oznámim jej bez toho, aby mala možnosť odporovať, a zmiznem jej z dohľadu. Neviem, prečo si to robím. Klamal som, aby som jej mohol byť nablízku, popritom ju nepoznám. Možno som ju mal nechať ísť si vlastnou cestou.

Cítim sa byť voči nej zaviazaný. A popravde, len pri nej varím z vody. Nepripravil som si žiadny plán. Zrejme by bolo najlepšie, keby som si vypýtal od mamy kontakt na jej otca, povedal mu o tom pokuse o zoskočenie z budovy a už sa s ňou nestretol. Určite by jej nariadili hospitalizáciu v mentálnej inštitúcii. Tam by sa jej nepolepšilo. A ja som presvedčený o tom, že ona nie je blázon. Tak trochu švihnutá, to áno. Lenže to sme v dnešnej dobe všetci.

„A kde je tá tvoja anonymná Júlia? Žeby sa potvrdili moje úvahy o tom, že je iba výsledkom tvojej bujnej fantázie a je máličko imaginárna?" uťahuje si zo mňa Bea a zvedavo nakúka spoza môjho chrbtu.

„O chvíľu príde. Ešte sa jej neskončila zmena."

„Si si istý?" neprestáva byť skeptická a záludne nadvihuje obočím. Je vyspelejšia, ale neprestala byť verná svojmu typickému účesu s dvomi zapletenými vrkočmi.

Dobiedzala dovtedy, kým ma nenaučila urobiť jej ich. Keď k nám prišli na prespávačku jej kamarátky, vzali ma do partie. Som podľa nich majstrom zapletenia vrkočov. Bolo to pre mňa nesmierne dehonestujúce.

„Bea, nepokúšaj ma! Keď vravím, že príde, tak príde," presviedčam ju, i keď je fakticky nejasné, či na ňu môj pevný postoj zabral a neutečie predo mnou zadným vchodom. To by mi teda dala Bea poriadne vyžrať. „Počuj, nehovor pred ňou o mojej chorobe, ani o jej závažnosti a čakacej listine na nové pľúca. Chcem byť normálnym chlapcom, nemusíme hneď preberať také nudné témy," upozorním ju vzhľadom na to, že by ma mohla prezradiť. Nebudem svoju sestru zaťahovať do svojej spletí lží.

„Nič v zlom, braček, ale normálni chlapci nevodia svoje mladšie sestry na svoje rande, a hoci ti nerada kazím ilúzie, tvoj vzhľad a trčiace hadičky jej od začiatku museli napovedať, že ich nenosíš len tak kvôli imidžu, ako módny doplnok," venuje mi svoju tradičnú sarkastickú odpoveď a poťapká ma po pleci.

„Nie je to rande, o Jules nemám záujem. To je prvá vec, a po druhé žiadam ťa iba o to, aby si jej nezačala rozprávať všetky tie naštudované informácie z Wikipedie..."

„Ako si želáš. Veď aj tak by som jej nemala toho veľa čo povedať. Tvoj stav je stabilizovaný, si na tom lepšie. Kvôli tomu ťa prepustili z nemocnice, nie?"

„Presne, a kvôli tomu nebudeme tému cystická fibróza vôbec rozoberať."

„Má pán urodzený Matúš Cehlárik ďalšie podmienky, ktoré mám splniť?"

„Hovor len v krajných prípadoch. A ak je to možné, tie otázky na telo kompletne vynechaj," príde mi na um Beina otvorenosť s nulovými zábranami.

„Čo ma nepoznáš, milý braček? Ja si dávam vždy pozor na to, čo sa spytujem."

„Práveže ťa poznám zo všetkých najlepšie a viem, že ani tentoraz sa na uzde držať nebudeš. Šetri ju, prosím ťa. Mala by si vedieť, že je nie je práve najzhovorčivejšia a môže to vyzerať aj tak, že s nami sedí z donútenia," varujem ju vopred, pretože ako ju poznám, určite si Júliine správanie všimne a podrobí ju výsluchom.

„Ale nebude tam z donútenia, či?" Zvraští obočie a našpúli pery. Obaja máme znamienko nad hornou perou. A nie je to len taká malá, voľným okom neviditeľná bodka, ktorú si všimnete až pri blízkej interakcii.

„Za čo ma považuješ. Nie, pravdaže nie," opovážlivo klamem.

Keby si len tak vedela, sestrička. Asi by ma za to dvakrát nepochválila. Ale možno po vysvetlení mojich dôvodov by prižmúrila jedným okom. Mám čisté úmysly. Chcem ju zastaviť urobiť chybu, ktorú by už potom nemala šancu oľutovať. Síce je nevrlá a protivná, musím sa cez to preniesť. Je načase byť nezištným.

„Mame sa páčila, v prípade, že dôjde k romantickému vzťahu a ľúbostným citom, schvaľuje ti ju dopredu," oznámi mi stanovisko a ja za zachechcem.

Celá mama a jej teórie. Vždy, keď po mojom boku vidí nejaké dievča, nech je už sestrička z oddelenia alebo okoloidúca, ktorá sa nás pýta, kde nájde najbližšiu drogériu, mama si hneď stíha utvárať scenár s potenciálnou nevestou, ktorú požiadam o ruku, vezmeme sa a narodia sa nám roztomilé dvojčatá. Ešte dehonestujúcejšie, ako byť považovaný za právoplatného člena sestrinej partie kamarátok, je mať vlastnú mamu za dohadzovača. Nenápadne podhodí, že má doma slobodného syna, ktorý by si veľmi rád zašiel niekam na kávu. A, samozrejme, mi zaobstará aj ich telefónne číslo.

„Už ste stihli klebetiť? Nerob si žiadne ilúzie, Jules sa mi nepáči," odbijem ju v krátkosti, aby si vyhodila z hlavy, že by medzi nami mohlo k niečomu dôjsť. Som jej ľahostajný a ja ju na druhú stranu ľutujem.

„To ti tak verím. Červenáš sa a podupkávaš nohou. Si nervózny, čo jej povieš. Na to tu máš mňa. Zachránim ťa, keď to začne byť trápne. Spoľahni sa na mňa," odhaduje správne moju nervozitu, ale je vedľa, čo sa týka dôvodov.

Mám z nej rozpaky, ale len kvôli tomu, že zakaždým, keď sa na ňu pozriem, spomeniem si, že som ju takmer mohol vidieť umrieť. Netuším, ako sa pri takýchto osobách má človek správať. Môj nedávny výstup sa určite neradí do kolónky správnych postupov. Ale čo mám robiť? Tváriť sa, že sa z toho balkóna nepokúšala skočiť? Predstierať, že som na to zabudol? Nezabudnem. Nohy sa mi triasli a myslel som si, že sa zadusím. Bola mi cudzia, no napriek tomu som si prial stiahnuť ju dole ku mne do bezpečia.

„Len mi je dlho," zapieram a napravím si vak na svojom pleci, ktorý mi kĺže dole z modrej vetrovky.

„Je to ona?" opýta sa a uprie svoje hnedé veľké oči k dievčaťu vychádzajúcom zo zaťahovacích červených dverí. Má na sebe oblečenie aspoň o číslo väčšie. Asi by som sa za ňou neotočil. Na prvý pohľad by ma nezaujala. Vo voľnom oblečení sa stráca jej postava. Akoby sa maskovala.

„Hej, je," odpoviem jej krátko a šepotom, pretože sa na strede cesty zarazí a nejde ďalej. Ruky má ukryté vo vreckách, uvažuje, či má prísť k nám alebo sa dať na odchod. Vyberie si mobil, chvíľu hľadí na jeho obrazovku a niečo na ňom preťukne. Obzrie sa za seba a síce neochotne, kráča nám dvom v ústrety.

„No teda, tá je priam nadšená z toho, že nás tu vidí," Bea skonštatuje nahlas a ja ju potiahnem za ruku.

„Tichšie, nech ťa nepočuje. Je trochu hanblivá a zdržanlivá. Prosím ťa, rešpektuj to a nestrápni ju."

„Nie som netvor. Tvojej drahej nič nehrozí," strieľa si na môj účet, ale hovorí potichu, aby ju Jules nemohla začuť. „Ahoj, som Bea, rada ťa spoznávam," pozdraví ju, keď si k nám zastane.

„Ahoj," odzraví sa svojím jemným hlasom, kvôli ktorému sa javí tak krehko a zlomene. Akoby ani nemala istotu vo svoj vlastný hlas. Som hlupák, keď ju nasilu nútim tráviť so mnou čas?

Byť s týmito dvomi je tá posledná vec, ktorú by som chcela. Ale mám obavy, že by tú vec mohol vytárať otcovi. Nevrátim sa do nemocnice. V ničom mi ten pobyt medzi toľkými bláznivými nepomáhal. Maximálne ma utvrdil v tom, že takými ostaneme už navždy. Nikdy sa nestaneme normálnymi. Vždy si budem pripadať ako z iného sveta. Nepatrím nikam. Neexistuje tu pre mňa miesto, kde by som sa mohla slobodne nadýchnuť.

Vzal so sebou aj svoju sestru. Je to jeho varovanie? Poistil si moje súhlasenie s jeho navrhnutou dohodou? Netúžim obkolesovať sa ľuďmi. Vonkoncom nie novými. Sama nerozumiem tomu, prečo jednám proti svojmu presvedčeniu. Celkom určite viem, že keby ma nevydieral, nešla by som s nimi dvomi nikde. Má ma v hrsti. Je zo mňa pravá rukojemníčka kvôli vlastnej hlúposti.

„Tak ideme?" opýta sa nesmelo a pritom sa pozerá na svoju sestru. Má problém pozrieť sa na mňa. Pravdaže myslí na to, že ma videl pri mojom pokuse o smrť.

„Poďme, lebo mi začína odmŕzať zadok!" odpovedá mu dievča stojace vedľa neho a ja čakám, kým vykročia ako prví.

Nezaradím sa k ním dvom, kráčam za nimi. Som ponorená do obrazu svojich vlečúcich sa nôh, nevšímam si okoloidúcich. Predstavujem si, že som sama a nikto ma nevidí. Celé je to nezmysel. Ak si od tohto posedenia niečo sľubuje, potom ostane sklamaný. Nebudem o nič zhovorčivejšia.

To dievča neustále niečo trkoce. Ústa sa jej nezatvoria. Nikdy som tomu nerozumela. Ako môže mať človek takú bohatú slovnú zásobu a mať neustále čo povedať. Aj ja som predtým mala názor na všetko. Nezdržala som sa komentára. Čudné, keď nad tým premýšľam, je to ako keby to bol úplne iný človek. Mám spomienky na niekoho, koho nespoznávam. Je až k neuvereniu, že som taká bývala.

Pomaly zastavujú. Trasa sa končí pri presklenom výklade s ozdobným hnedým nápisom Cukráreň. Výklad je orámovaný tmavým drevom a pred vstupom sú porozkladané zelené stromčeky v maľovaných črepníkoch. Prebehne mnou mráz pri pomyslení, koľko ľudí už vo vnútri sedí. Na jazyku mám zvláštnu pachuť olova, nasucho prehĺtam, aby som sa jej zbavila a nepovracala sa pred nimi. Jazyk mám hladký a keď si ho obtriem o podnebie, z nahromadených slín ma napne.

Spájam pery dohromady, zatínam zuby a snažím sa nemyslieť na ten hnusný dávivý pocit, kvôli ktorému do seba nedokážem dostať jedlo. Ak už sa mi to aj podarí, ako nedávny chlieb pri raňajkách, nakoniec ho aj tak vyvraciam. Nič sa vo mne dlho neudrží. Zvykla som si na to. Jediná strava, ktorá sa v mojom systéme udrží, je tá skladajúca sa z liekov.

„Obsadíme si box!" skríkne pojašene a prekĺzne cez dvere do útulnej miestnosti s červenými stoličkami a okrúhlymi stolmi.

On na chvíľu zastane, dotkne sa mosadznej kľučky, no kým vojde dovnútra, pozrie sa mi do očí. Ihneď ich sklápam k zemi. Jeho súcit nemám za potreby. Samej mi je zo seba zle, nepotrebujem potvrdenie ešte aj od neho, že som zlyhala. Obráti sa mi chrbtom a vojde dnu. Tým mi prischne úloha posledného. Mám sto chutí rozbehnúť sa a nikdy ich nevidieť. Zabudla by som na neho veľmi ľahko. Skôr či neskôr sa ho strasiem. Prestane ho to baviť. Za toľkú námahu nestojím.

Vysuniem si ruku z vrecka a položím ju na kľučku. Nepozerám sa na druhých. Predstieram, že som vošla do prázdnej miestnosti a nachádzam sa tu sama. Prekvapením mi však je, keď ho zbadám čakať na mňa pri obslužnom pulte. Mlčky sa presunieme k osamotenému boxu na samom konci priestoru a posadíme sa. On ku svojej sestre, ja na prázdnu stranu červeného koženého boxu.

„Čo si dáme?" prehovorí do ticha, ktoré sa okolo nás rozľahlo. Viem určite, že ja si nedám nič.

„Vyber nám ty, ja a Jules dáme na teba," odpovie aj za mňa a znovu spomenie moje meno.

„Okej, ale najprv sa idem vycikať. Nikam nechoďte!" pohrozí nám a prekĺzne cez svojho brata, keďže sedela pri okne. Tým pádom tu ostávame sedieť dvaja. Je mi nepríjemne. Mám na sebe bundu, ale aj napriek tomu mi telom behá mráz. S ním je to v porovnaní so všetkými týmito ľuďmi omnoho horšie. Na rozdiel od nich on ma skutočne videl.